Trasa

Hubová – sedlo Poľana – koliba Mlynová pod Kýčerou – sedlo pod Červeným grúňom – Chabzdová – Vyšné Šiprúnske sedlo – Šiprúň – sedlo pod Vtáčnikom – sedlo pod Sidorovom – Vlkolínske lúky – Sidorovo – Kalvária – Ružomberok

Úsek mi vŕtal v hlave od mája 2016, keď som s parťáčkou Martou z Ružomberka spoločne prespali na oravskej Ostrej a Tupej skale a následne sme prešli do Komjatnej. Dôvod v netradičnej veľkofatranskej trase spočíval najmä v tom, že veľa miest na prespanie pod strechou na severe niet, tak je nutné využiť, čo ponúka TuristickaMapa.sk. Tak som našiel kolibu Mlynovú pod Kýčerou neďaleko sedľa Poľany. Je však relatívne blízko civilizácie, takže poslúži len pri začiatku túry alebo jej konci. No to sa mi však hodilo pri naplánovaní 1,5-dňového výletu, keď po práci hneď naberiem smer Ružomberok a od Hubovej vyrazím podvečerom hore k útulni. Prespím tam a ďalší deň si môžem ísť na pohodu. Žiaľ, jediný raz, keď vyšli takmer všetky činitele okrem jediného - dopravy do Ružomberka, mi to zabránili uskutočniť.

Prešiel rok a po čase som opäť oprášil veľkofatranské plány. Tentoraz Martu nahradili iní parťáci, ktorých som pospoznával tohto roku. Erika a Vlado, s ktorými som spoločne prekrižoval Pohronský Inovec, doplnila Mária z Málinskej túlačky a úplne novým parťákom bol Erik.

Fakt, že niekedy je naozaj výhodnejšie stopovať, mi potvrdili naše železnice, keď síce rýchlik premáva, ale osobáky ako prípoje do jednotlivých dedín už nie, tak som to musel riešiť po svojom. No čo bol väčší problém, práve rekonštruovali slávnu prešovskú semaforovú výpadovku na diaľnicu a doprava bola odklonená cez dediny. Obvykle by to nebol až taký problém, ale času nebolo a musel som voliť Dankove istoty. Ale žiaľ, len po Ružomberok, či Kraľovany, odkiaľ spomínaný prípoj išiel až o skoro 2 hodiny. Hlavná vec, že osobák odišiel asi 20 minút pred odchodom rýchlika. Škoda slov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Preto som musel skúsiť stopovať, alebo ísť hodinu peši. Našťastie po asi 15 minútach mi zastavil chlapík z Ľubochne, čo bolo miesto stretnutia a nakoniec som čakal parťákov a nie oni mňa. Oni si totiž dali predkrm v podobe Podšípu, Šípu a samoty Federov a práve dochádzali. Veľmi sme sa nerozpakovali a vyrazili k dvom dreveničkám v Hubovej, kde sa naša túra oficiálne začala.

Od dreveničiek v Hubovej k dreveničkám sedla Poľany

Smerovník neďaleko spomínaných dreveničiek nás bez milosti posielal do strmáka, čo sa len na veľmi málo pasážach vymykalo normálu. Azda len prvá čistinka nám dopriala oddychu. No ďalej to bolo stále o krutejšom stúpaní. Všetko v zajatí lesa, takže sme len išli, oddychovali a to sa opakovalo, čo sa zmenilo až po asi 1,5 hodine. Keď sme vyšli na dolné partie polian a bývalých pastvísk, čím sme pomaly prichádzali k smerovníku Nad Hlbokou. Na hranici lesa a pastvísk sme ešte naďabili na prameň, ktorý nás osviežil a za chvíľu sme prišli k dvom zrubovým senníkom, kde sme skoro neuverili vlastným očiam, lebo tam bola asi 10-členná skupina Čechov.

Spať sme tu neplánovali, tak sme pokračovali ďalej vychutnávajúc si výhľady do širokých dolín a na oproti stojace kopce a pohoria ako Kopa, Malá Fatra, Šíp, Ostré či Veľký Choč a kto vie, čo ešte. Bola to nádhera, hlavne kvôli novým výhľadom. Na hrebienku žltá končila, ale začínala modrá z Ľubochne, ktorá nás viedla po Chabzdovú. No medzitým sme podľa plánov odskočili prespať do koliby Mlynová pod Kýčerou, ktorá je mimo modrej. Prístup k nej však uľahčuje bývalá žltá, resp. nová zelená značka NCH Hubovský okruh, ktorého náučné tabule ma celkom zaujali. Predsa len, horské lúky, pastviny, staré drevenice ma dosť zaujímajú a ako nemí svedkovia starého sveta pripomínajú ako to niekedy bolo a už nikdy nebude.

Od sedla Poľany sme sa teda vydali doľava po zelenej značke NCH a po asi 10 minútach sme došli na malú čistinku k ďalším náučných tabuliam. Chodník sa ostro zatáčal opäť doľava, ale my sme išli rovno do lesa a začali mierne klesať relatívne vychodeným chodníkom. Tu som mal ako vedúci výpravy starosti, či nájdeme kolibku, ale keď sme v pološere prišli na miničistinku a hneď zbadali obrysy strechy, tak sa mi uľavilo a naplnila ma radosť nielen istého pohodového prespatia, ale aj zo samotnej koliby, keďže milujem pohodové večerné príchody.

Tajomné miesto na modrej

Ešte večer prebehla diskusia, či ideme môj pôvodný plán, alebo sa niekto odpojí, alebo sa pôjde niečo iné. No väčšina, ma diplomaticky povedané, prehlasovala, napriek tomu som si vydobyl, že stávame a vyrážame skoro ráno. I tak sa stalo a za tmy sme s čelovkami štartovali z kolibky. Aj keď niektorým sa veľmi nechcelo, no vzburu som v zárodku prekazil.

Skoro sme došli späť do sedla Poľana a odtiaľ pokračovali po modrej, čím sme prešli na ďalšiu lúku, ktorá bola vykosená traktorom a následne sme sa vnorili do lesa. Tu som sa kvôli nepozornosti nechal viesť cestou a pritom sme mali odbočiť. Síce sme si to skoro všimli, ale predsa sme strácali čas. Tak sme sa museli vrátiť a až následne sme našli smerovník. Ten nás posielal z cesty strmo doprava a naše modré vyše 3-hodinové trmácanie sa po nevýraznej modrej sa mohlo začať.

A to časy na smerovníku informovali o 2 hodinách, ale strmý terén, nie veľmi jasne značená modrá a popadané stromy urobili svoje. Skupina sa rozdelila v podobe 2 - 1 – 2, ale napriek tomu sme sa čakali. Veď zase nešlo o vrcholové výkony, ale o dobrý pocit zo spoločnosti. Trasa je na 95 % zalesnená a bez výhľadov, ale ponúka aj relatívne príjemné pasáže, no najmä ťažšie stúpania nevychodenými chodníčkami, čo sa vcelku nečudujem, skôr, že to išlo a bolo celkom dobre. Prvý výhľad sme zažili asi po hodine, keď sme vďaka rúbani zazreli turčiansky hrebeň s Veľkofatranskou magistrálou a vzadu vykukovali Martinské hole. Hádali sme akurát, kde je Kľak. Ďalšie výhľadové miesto, bolo asi po ďalšej hodine niekde pod Magurou, no musím sa priznať, že to bolo asi najkrajšie miesto, keďže pozostávalo zo skalnato-trávnatej plošinky obkolesenej lesom a ktorej časť padala strmou lúkou hlboko do doliny. Odtiaľ boli nádherné výhľady do vnútra Veľkej Fatry s priam panoramatickými výhľadmi na kopce ako Rakytov, Čierny kameň alebo Ploská. Jednoducho nádhera.

Maďarovo

Nechcelo sa nám odtiaľ, ale pokračovali sme predsa len ďalej, až sme po čase došli k čistinkám neďaleko Chabzdovej. V sedle sme zároveň zbadali kolibu a ohradené časti pokosenej lúky. Zišli sme do sedla a stúpali k smerovníku na Chabzdovej, názov bol preškrtnutý a načarbané bolo meno Maďarovo. V tom momente k nám akurát podišiel starý bača a veru dali sme sa s ním do reči. Vysvetlil nám, že sa to tu niekedy volalo Maďarovo. A veru rečnili a počúvali sme ho celkom dlhý čas, lebo rozprával veľmi zaujímavo a najmä uchu a srdcu lahodiaco, čo znamenalo, typicky mäkko, asi ako vyznieva zo slova “Teplô“. Radosť ho bola počúvať. Škoda, že som nemohol zaznamenať aspoň jeho reč.

Počúvali by sme ho aj dlhšie, ale zase sme nemali toľko času, tak sme sa len pekne rozlúčili, zaželali si všetko dobré a my sme si to nasmerovali na Šiprúň, resp. na Šiprúnské sedlá. Pastier si to nasmeroval na Malinô brdo hľadať huby. Snáď ho tu ešte niekedy stretnem.

Od Chadzdovej je to ďalšie stúpanie a najmä v horúčave dá zabrať. Ale kvôli nádhernej prírode, si to pútnik ani neuvedomuje a je len rád. S pomalým stúpaním sa zároveň ukazujú výhľady na sever. Po prekonaní najvyššieho bodu Chotárnô (1396 m), sa lúka preklopí a klesá oblúkom k Nižnému Šiprúnskemu sedlu a následne k druhému Vyšnému Šiprúnskemu sedlu. Odtiaľ sme si to nasmerovali po červenej do Bieleho Potoka, ale tam sme samozrejme neschádzali. V istom momente sme opustili značku (a to aj keď podľa mapy červená odbočka na vrch vedie) a mierili na v teréne nevyznačený Šiprúň.

Zrejme by to bol problém, ale vychodený chodník je relatívne jasný a privádza nás na najvyššiu kótu, ktorá však neposkytuje výhľady. No o tom sme mali vedomosť, tak sme si po výhľady nielen na západný okraj Nízkych Tatier, či osamelé kopce ako Sidorovo, zašli ďalej. Po chvíľke oddychu, tu začalo byť živo, lebo zrazu začali z dolnej časti štekať nejaké psiská. Síce nebehali k nám, ale predsa sme uvažovali, čo ďalej. Tak to bolo dlhší čas, aj keď sem-tam kamsi odbehli. Niekto si zrejme chodil kade-tade. Po chvíli zase prišla skupinka a zistili sme, že sú to maďarskí turisti. Z toho mala asi najväčšiu radosť nemenovaná parťáčka, ktorá s nimi hneď spustila po svojom. Bolo to také krásne počúvať na najslovenskejších horách, maďarčinu. Snáď sa nikto neurazí.

Pravý čas na Sidorovo

Najedení a oddýchnutí sme sa zobrali a vracali sa do Vyšného Šiprúnskeho sedla. Maďari išli tiež a nám ešte spravili spoločnú fotku s krásnou scenériou v pozadí. Vrátili sme sa teda do sedla a tentoraz sme sa dali po zelenej pod Sidorovo. Na jeho vrchol som sa chystal už dávno, ale nechával som si ho na špeciálnu príležitosť. Tá však neprichádzala, no teraz naň bola akurátna chvíľa. Cesta k nemu síce nebola ťažkopádna ako ranná modrá, ale zase slnko nemilosrdne pripekalo a to nebol ideál. Potešili však horské lúčky, či výhľady z nich, ale napr. aj “vodnatá” voda z prameňa neďaleko smerovníka, ktorým sme mohli ísť cez Malinô brdo. Tadiaľ som tiež nešiel, ale nechcel som opäť ťahať parťákov do kopca a nechať sa vypekať na slnku. Naproti tomu sme mali lesnatú cestu a bonus v podobe prameňa, kde sme sa istý čas zdržali.

Zišli sme dole a dostali sa do sedla pod Sidorovom, kde to už bola slušná promenáda, hlavne kvôli blízkosti Malinô brda (lanovka) a Vlkolínca, kde zároveň bola nejaká akcia. Tu sme si opäť oddýchli a zároveň sa rozdelili, keďže Vlado sa nechal odradiť od stúpania na Sidorovo. Ale pravdupovediac, minimálne z tejto strany, to bol poriadny stupák a s batohmi to bolo ešte ťažšie. Na druhej strane, výhľady zhora na Vlkolínec, či Šiprúň, ako aj liptovskú krajinu ohraničenú Západnými a Nízkymi Tatrami, boli parádne a opäť stáli za námahu.

Keďže sme sa pri výstupe rozdelili, tak sme aj pri zostupe na seba nečakali. Zároveň sme boli dohodnutí s Vladom, že sa počkáme pri pive v Ružomberku. Schádzanie do Ružomberka bolo o čosi komfortnejšie, aj keď v jednej časti, sme museli opäť stúpať. Tu ešte zaujme Veľká skala, s výhľadom na severné rázsochy vychádzajúce z Černovej a kde som zároveň hádal Vtáčnik a Tlstú horu, ktoré by som si tiež rád niekedy vyšiel.

Po čase sme zišli na lúky nad Ružomberkom, na ktoré som sa tiež tešil, keďže Ružomberok z takejto perspektívy som ešte nezažil. Značku sme aj tu stratili, aj keď som vnímal Kalváriu po ľavej strane a vedel som, že cez ňu prechádza TZT, ale už som to neriešil. Bočnou uličkou sme sa nakoniec aj tak dostali ku jednotlivým stĺpom so zastaveniami Krížovej cesty a už sme len hľadali, kde nájdeme krčmu s Vladom, ktorého sme šťastne našli. Rovnako nás našli naši oneskorení parťáci.

Zhrnutie

Aj keď je Veľká Fatra známa a navštevovaná, stále sa dajú nájsť veľké časti, kde turistov veľa niet a kde sa dá vychutnať nerušená turistika. Jedným z nich je určite severná časť nad Váhom - Šípska Fatra. Oblasť je viac zalesnená, ale o to viac vyniknú čistinky či lúčky s výhľadmi.

Značenie, až na modrú, je vcelku výborné a aj samotná modrá dovedie, ale treba byť obozretný. Ťažší bol podľa mňa postup hrebeňovou modrou, ako žltý výstup k nej.

Veľmi potešili lúky okolo sedla Poľana, najmä s drevenicami. Rovnako tiež koliba Mlynová. Samozrejme spomínané výhľadové miesto na modrej pod Magurou. Ale aj okolie Chabzdovej a výhľad zo Sidorova.

Severná časť Veľkej Fatry je oproti vyhľadávanej Ostrej a Tlstej, či Krížnej, zaznávaná, ale poskytuje väčší pokoj a to je niekedy cenené viac ako všetky známejšie lokality.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek