Túra

Cesta hrdinov SNP: Trenčianske Teplice – Sklené

05.08.18
Tohtoročná jar všetkých prekvapila mimoriadne teplým a pekným počasím a tak sme od polovice apríla bojovali s nutkaním pokračovať v našej púti po červenej značke E8, u nás známej viac pod označením Cesta hrdinov SNP, čo najskôr. Pokušeniu sme nakoniec nepodľahli a najmä kvôli nahláseným dovolenkám v práci a priepustkám od rodín, sme dodržali pôvodný termín na prelome mája a júna. Z praktického pohľadu to bola škoda, pretože naša tohtoročná júnová etapa bola výrazne poznačená búrkami a nestabilným počasím.

V poslednom článku som písal o našom marcovom putovaní z Veľkej Javoriny do Trenčianskych Teplíc. Presne na mieste, kde sme v marci zablatení končili, sme teraz začínali. Naše putovanie išlo naprieč Strážovskými vrchmi, južným okrajom Malej Fatry a ukončili sme ho v pohorí Žiar.

Z Trenčianskych Teplíc do Hornej Poruby

Ranné IC-čko nás spoľahlivo doviezlo do Trenčína, no hneď na stanici nás obehol prípoj do Trenčianskych Teplíc a tak sme mali chvíľu zorganizovať si veci v batohu a nachystať sa na začiatok prechodu. Tentokrát sme boli len dvaja, vybavení vytlačeným papierovým Marekom a vlajkou Austrálie. Ponorku sme nemali, aj keď Marekove rýchle nohy by sa nám zišli. Do kúpeľného mestečka sme prišli okolo 7.30 h a za kruhovou križovatkou napravo od parkoviska sme sa znovu napojili na značku a boli sme v tom zas. Čakalo nás niekoľko km a pár dní strávených na červenej značke, kým sa vrátime do reality každodenného života.

Prechádzka kúpeľným parkom na Baračku bola príjemná, no už z Baračky začalo mierne stúpanie. Chodník sa chvíľu tiahol poza chatovú oblasť a potom sa vnoril do lesa, kde prešiel do strmšieho stúpania. Po pár výškových metroch a pohľadoch na pekné skalnaté útvary sme prišli ku Kamenným vrátam. Keďže sme boli ešte len na začiatku, nerobili sme dlhé prestávky, napili sme sa a pokračovali na Omšenskú Babu. Na samotný vrchol Omšenskej Baby značka nevedie, ale odmenou za našliapané výškové metre je aspoň malá výhľadová terasa s výhľadmi na okolie.

Ďalej sme po značke pokračovali pohodlným lesným terénom pod Slopský vrch a následne pod Hoľazne. Po ceste sme stretli nemecky hovoriacich kolegov, starší párik muža a ženu, ktorí išli rovnako po červenej. Klobúk dole. Keď chodník vyšiel z lesa, cesta nás nabádala pokračovať rovno, okolo oplotenej chatky smerom k hlavnej ceste, ale červená značka sa tiahne naľavo pozdĺž lesa. Tu sme sa s turistami rozlúčili, keďže oni pokračovali podľa GPS. Obišli tým sympatické odpočívadlo Santa Fe tesne pod lesom, kde je hneď niekoľko možností, ako stolovať a prespať v relatívnom pohodlí. My sme sa však nezastavovali a pokračovali sme ďalej chodníkom, ktorý sa stáča na pomedzí lesa a lúk smerom k Hornej Porube. Cesta nás doviedla k elektrickému ohradníku a kravskému stádu, ale bača v maringotke, ktorý je asi na podobných turistov zvyknutý, nás ochotne nasmeroval. Po prekrižovaní štátnej cesty sme len zbehli do prvej obce, ktorou sme v ten deň prechádzali.

Horná Poruba a Vápeč

S Hornou Porubou sme nemali veľkú česť sa zoznámiť, ani krčmu sme nehľadali. Všetkého sme mali zatiaľ dosť a Vápeč sme chceli prejsť čo najskôr. Po búrkových mrakoch nebola ani stopa a chvalabohu aspoň zato, pretože ďalšie dni nám to počasie zrátalo. Prešli sme okrajom obce a začali stúpanie na Vápeč. Chodník stúpal najprv pozvoľna, no od označenia rezervácie, kde sa stočil doľava, nabralo prevýšenie na intenzite. Išlo o pomerne krátke, no výrazné stúpanie a počas neho sme opäť stretli turistický pár kráčajúci v opačnom smere – opäť starší a tentokrát sme sa rozprávali našou rodnou rečou. Ako to už býva, boli mierne zaskočení nielen kam, ale aj odkiaľ ideme, ale Cestu SNP a E8 poznali. Bolo to milé stretnutie a milí ľudia, ktorí majú očividne radi turistiku. No a zároveň to boli poslední turisti, ktorých sme na dlhú dobu stretli.

Kým sme obišli Vápeč na opačnú stranu, odkiaľ je značená prístupová cesta na samotný vrchol, počuli sme kúsok nižšie v lese niečo, čo mohol (ale aj nemusel) byť medvedí rev. Rozhodli sme, že to nebudeme zisťovať a pokračovali sme do sedla Palúch a na vrchol Vápča, čo bol jednoznačne ťahák dnešného dňa. Vápeč nás zaskočil skvelým kruhovým výhľadom na okolitú krajinu a zaujímavým skalnatým vrcholom. Porobili sme fotky výhľadov aj Mareka s austrálskou vlajkou a rozhodli sa, že si poriadne oddýchneme na Srvátkovej lúke, kde malo byť odpočívadlo.

Dlho, predlho do Zliechova

Strmé klesanie z Vápča nás trochu zaskočilo a tak sme spomalili, aby sme si hneď v prvý deň neuhnali nejaké zranenie. Na Srvátkovú lúku to netrvalo dlho, ale treba ísť opatrne, najmä s batohom napráskaným doplna. Odpočívadlo sa nachádza ešte kúsok pred smerovníkom a je naozaj dobre vybavené. Nie je problém tu núdzovo prespať, okrem prameňa sme tu našli všetko. Keď sme trasu plánovali doma, v okolí Zliechova sme nenašli žiadny prístrešok vhodný na prenocovanie a tak sme rozmýšľali, či neprespíme tu. Vzhľadom na časový plán našej cesty by to bolo zlé rozhodnutie, pretože do Zliechova je to ešte poriadny kus. Ak vás však netlačí čas, miesto na nocľah je fajn. No mapa neklame, to sme vedeli aj my, preto sme sa po obedovej prestávke pohli ďalej – smer Zliechov.

Musím povedať, bola to najmenej príťažlivá časť danej etapy, ak nie celej viacdňovej túry. Terén je veľmi príjemný, skôr zvažujúci sa ako stúpajúci a až na posledný úsek idete väčšinou lesným porastom, ale je to pridlhý úsek bez výraznejších zmien. Chvíľu sme išli lesom ponad cestnú komunikáciu, takže bolo počuť autá, potom sme sa zas vnorili viac do lesa a nekonečnými zákrutami a slučkami na mape sme sa prebíjali ku kopaničiarskym osadám.

Prvé kopanice sme ani nespozorovali, keďže značka ide ponad ne, keď sme sa však dostali k osade Lapšovci a Kršákovci, zbadali sme obydlia. Znamenalo to však aj to, že sme vyšli z lesa na neúprosné poobedné slnko a voda nám pomaly začínala dochádzať. Miestni na aute nám podali pomocnú ruku a keď sme sa ich pýtali na prameň, rovno nám darovali fľašu vody. Počuli sme aj príhodu o ich známom, ktorý na kopanice chodí na hríby peši až z Dubnice a tak nám trochu padol hrebienok. Prameň sme síce nenašli, ale voda navyše nám bohato vystačila až do Zliechova, ktorý je vzdialený ešte dobrú polhodinu lúkami nad osadou Kršákovci. Po príchode do Zliechova sme začínali rozmýšľať nad tým, kde budeme spať.

Zliechov a ubytovanie

Prvú noc sme chceli spať pod širákom, no aj keby sme sa rozhodli predsavzatie porušiť, jediná možnosť ubytovania v Zliechove, o ktorej sme vedeli, bola Škola v prírode a tam mali akciu. Pred tým, ako sme vyrazili, sme písali chalanom z www.cestasnp.sk, ale nevedeli nám v okolí potvrdiť žiadny prístrešok a my sme tam tiež nič nenašli. V krčme, v ktorej zastal čas – v prevažne dobrom zmysle slova, sme sa dozvedeli veľa vecí o Strážove, o medveďoch, ale nič o prístreškoch alebo ubytovaní a tak sme s malou dušičkou prišli ku Škole v prírode a skúsili sa dohodnúť s majiteľkou aj pani učiteľkami, či by im neprekážalo, ak prespíme vonku pri škole.

Bolo tam ohnisko a kryté schodisko. Nikomu to neprekážalo, boli to skvelí ľudia. Chvíľu sme s nimi pokecali, dokonca nám nechali založený oheň a tak sme sa mohli v kľude najesť a vyspať vonku, aj keď nie úplne v prírode, ako sme si predstavovali. Okolo Strážova sa celý večer točilo búrkové mračno. Síce do Zliechova za celú noc poriadne nedorazilo, no pršať začalo a tak sme nakoniec skončili na schodoch s malým prístreškom, čo nám vyhovovalo. Nepršalo na nás a ráno okolo 6.30 h sme mohli vyraziť. Smer Strážov.

Strážov a Čičmany

Hoci dedina vstáva skoro, Zliechov ešte spal. Nebo sa opäť vyčistilo a stúpanie na Strážov bolo fakt zážitok. Síce sme museli prekonať 600 výškových metrov, ale v očarujúcom prostredí skorého rána. V sedle pod Strážovom sme videli jasné slnečné lúče presvitať pomedzi kmene ihličnatého lesa a to u mňa vždy vyhráva pred akýmkoľvek západom slnka. Z praktického hľadiska treba spomenúť, že ešte pred sedlom sme míňali dve studničky, kde je možné nabrať si vodu z prameňa, ale voda bola iba v jednej z nich. Naplnili sme jednu fľašu, ktorú sme od zliechovskej krčmy stihli cez noc a teraz ráno vyprázdniť a pokračovali na lúku pod Strážovom.

Z lúky je to asi 10 minút na samotný vrchol Strážova a určite stojí za to si ten kúsok vyšliapať. My sme na Strážov prišli okolo 8.30 h, mali sme úplne čistú oblohu a neskutočnú viditeľnosť. Strážov síce nie je otvorený na celých 360° (aspoň nie v lete), ale aj tak poskytuje perfektné výhľady a to nielen na Zliechovskú dolinu. Na vrchole je skalné bralo pre odvážnejšie povahy, smerovník na okolité kopce a kopec miesta na odpočinok. Využili sme to a urobili si prestávku na raňajky, kým sme sa pobrali ďalej.

Aby sme sa dostali do Čičmian, museli sme sa vrátiť na lúku pod Strážovom, odkiaľ nás čakalo prudké klesanie najprv k rázc. pod Strážovom a potom do doliny, kde sa klesanie trochu umúdrilo a doviedlo nás k hlavnej ceste pozdĺž potoka Rajčianka. Odtiaľ to bol naozaj kúsok do známej slovenskej dediny Čičmany, kam prídete z juhozápadu. Okolo miestneho kopca Javorinka, kde je lyžiarske stredisko, sa začala tvoriť typická kopovitá oblačnosť. Je postrachom asi každého turistu, ktorý netúži po búrkovom zážitku priamo v lese, nebodaj na hrebeni. Vedeli sme, že nás to neminie, museli sme sa preto hlavne dobre rozhodnúť.

Búrka a sedlo Javorinka

V Čičmanoch sme sa rozhodli dokúpiť zásoby v obchode, sadnúť si na polievku a pivo a aspoň po stýkrát pozrieť predpoveď počasia, ktorú sme poznali naspamäť. Žijeme v modernej dobe a tak sme mali k dispozícii meteogram SHMÚ a búrkový radar. Nič nové sme sa nedozvedeli, v Čičmanoch to vyzeralo na búrku medzi 13- a 17-tou hodinou. Stratili sme tým celkom veľa času a po nejakej pol hodine sme sa rozhodli pokračovať ďalej. Oblaky sa ešte až tak nekopili, aj keď v opačnom smere bolo vidieť tmavú oblohu.

Stúpaním popri vlekoch sme preleteli a potešili sa, keď sme na najbližšej lúke uvideli slnko a v diaľke smerovník sedla Javorinka. Po ceste som v bočnej doline zbadal strechu nejakej chaty, ktorá sa nám neskôr stala útočiskom. Sedlo Javorinka je sedlo medzi Javorinkou, kde je rozhľadňa a Javorinou na hrebeni, kam sme mali smerovať. Na Javorinu však chodník smeroval priamo a to v nemilosrdnom stúpaní. Boli sme už skoro hore, zo smerovníka v sedle bola len malá palička, keď sme začuli prvé hromy. Netrvalo nám dlho zvažovať svoje možnosti a zbehli sme späť do sedla a zo sedla dole do bočnej dolinky, kde som predtým zbadal strechu. V duchu sme dúfali, že tam budú nejakí ľudia, možno horár alebo chatár, niekto, kto nás pustí dnu. Ale to by sme chceli veľa. Chata to síce bola, ale jej časy buď už dávno pominuli alebo ešte nestihli nastať.

Bola to skôr zrúcanina, okná a dvere mala zarobené drevom. Mala však strechu, terasu a snáď aj hromozvod. Chvíľu potom, čo sme tam prišli, sa rozpršalo a onedlho začala poriadna búrka so všetkým, čo k tomu patrí. Zostali sme tam dve hodiny, ale boli sme v suchu (čo nemožno povedať o prietrži, ktorá nás chytila ďalší deň) a v bezpečí, keď búrka prešla. V diaľke to vyzeralo tak, že búrka sa nad Čičmanmi stále drží a ťažko povedať, či sme sa mohli rozhodnúť inak. Ak by sme v Čičmanoch vôbec nezastali a pokračovali ďalej, búrka by nás takmer s určitosťou zastihla na hrebeni cestou do Fačkovského sedla, kde nebola možnosť sa schovať. Ak by sme zostali v Čičmanoch, museli by sme to možno zabaliť, pretože by sme vyrážali neskoro.

Smerom do Fačkovského sedla

Podarilo sa nám teda dostať sa za búrku, ale nad Čičmanmi to stále hrmelo a nevedeli sme sa zbaviť pocitu, že nás búrka môže dobehnúť. Kým sa oblaky úplne vyčistili a my sme mali stopercentnú istotu, už sme videli Kľak a stúpali na Homôľku, čo bola posledná veľká prekážka pred Fačkovským sedlom. Predtým sme však museli znova vystúpať na Javorinu, potom Priečnu a priblížiť sa vrchom Úplaz a Čelo.

Chvalabohu žiadne hromy sme nepočuli a na cestu nám občas spomedzi oparu vykúkali lúče slnka. Úsek, ktorý nám ráno na mape pripadal ako „kúsok“, bola dosť dlhá hojdačka smerom hore a dole, ale zato pekným lúčnym prostredím hrebeňa a zmiešaných lesov. Škoda, že sme si ho viac neužili, pretože sme pre istotu valili smerom na Fačkovské sedlo.

Spomenutá Homôľka nám dala poriadne zabrať a počas výstupu sme si viackrát zanadávali, aká je škoda, že nejdeme smerom z Dukly. To nás prešlo pri zostupe zjazdovkou do Fačkovského sedla a myslím si, že sme si nakoniec vybrali dobre. Z Homôľky je mimochodom výborný výhľad a to nielen na okolie, ale aj na ďalší úsek, ktorým budete prechádzať, ak idete z Devína. Pozreli sme si teda, čo nás ešte čaká a po ostrom zostupe zjazdovkou sme sa ubytovali a najedli vo Fačkovskom sedle.

Ráno v Malej Fatre

Tretí deň mal byť, čo sa búrok a dažďa týka, najhorší a predpovede neutíchali. Výstraha síce už nebola, ale to nebola predsa ani predošlé dni... Večer na izbe sme do posledného klipnutia očami lustrovali počasie a rozmýšľali, čo so zajtrajškom. Ani jeden z nás nechcel kráčať pol dňa, aby sme to vzdali niekde v polovici a tak sme mali v podstate dve možnosti. Zabaliť to rovno ráno z Fačkovského sedla a užiť si o deň viac dovolenky s rodinami alebo zostať a skúsiť to. Rozhodli sme sa to vyskúšať a išli sme spať.

Opäť sme vyrazili pomerne skoro, keď sme na recepcii nechávali kľúč, bolo asi 6.30 h. Obloha bola trochu zatiahnutá, ale bolo príjemne a na dážď ani búrky to zatiaľ nevyzeralo. Po prekrižovaní horského priechodu sme vošli do Malej Fatry a rozhodli sme sa, že po Vrícke sedlo, kde si dáme raňajky, pôjdeme „čo to dá“. Až na jednu menšiu technickú prestávku kvôli batohu a ďalšiu nechcenú prestávku kvôli značeniu – pod Vraňou skalou nás zmiatlo značenie, treba sa držať vpravo - sa nám to darilo.

Po ceste sme našli poriadnu kosť a pri neďalekom posede niekoľko turistov, ktorí akurát vstávali. Nepredpokladám, že by to malo súvis. Každopádne boli dosť ďaleko a my sme sa ponáhľali a tak sme si iba kývli na pozdrav. Chvíľu sme ešte pokračovali lúkou, no potom začalo klesanie lesom a po chvíli sme zišli do Vríckeho sedla, kde sme s Malou Fatrou rozlúčili.

Žiarom cez Závozy, Hadvigu po Vyšehradské sedlo

Nebolo sa veľmi kde zložiť, v sedle je iba vyjazdené lesné parkovisko, ale raňajky sme si aj tak dopriali a o to viac, keď sme videli aké vrstevnice nás opäť čakajú. Z Vríckeho sedla, kde sme vstúpili do pohoria Žiar, začína rovné, ale veľmi prudké stúpanie na hrebeň, po ktorom sme postupne stúpali až na vrch Závozy. Stúpanie na kopec Závozy nám dalo poriadne zabrať, no dorazili sme naň v dobrom čase a tak sme boli spokojní. Je škoda, že (minimálne v toto ročné obdobie) Závozy neposkytujú žiadny výhľad, ale aspoň sme mali motiváciu ísť rovno ďalej.

Po ďalšom klesaní sa cesta kľukatila lúkami na hrebeni okolo vrchu Gaštan a neskôr pomaly klesala okolo vysťahovanej (pôvodne nemeckej) obce Hadviga, ktorá slúži ako chatová oblasť. Červená značka cez obec neprechádza, ale ak sa vám podarí z nej zísť (ako sa podarilo nám) neváhajte a z prameňa za prvou z chát si naberte vodu.

Keď sme sa z obce vracali na značku, opäť sme zbadali našu starú známu kopovitú oblačnosť. Veľké odporné karfiolové mraky. Zatiaľ boli dosť ďaleko od seba, ale ešte sme si živo pamätali náš včerajší zážitok. Miernym, skôr lúčnym a neskôr lesným terénom sme pokračovali k Vyšehradskému sedlu a dohodli sa, že ak to bude vyzerať na búrku, zídeme do Jasenova a tam prečkáme. Onedlho sme počas kráčania lesom začuli autá, ale cestu a sedlo sme stále nevideli a úsek po Vyšehradské sedlo nám prišiel zdĺhavý. Trvalo ešte hodnú chvíľu, kým sme vyšli z lesa a pred sebou zbadali nielen dosť dlhý lúčny úsek, ale aj najzaujímavejší vrch dnešnej cesty - Vyšehrad.

A okolo Vyšehradu? Čo iné ako búrkové mraky. Obrovský tmavý mrak sediaci nad Vyšehradom. Ani jeden blesk, zato tichý hrmot niekde spoza kopca. Rýchlo sme zbehli do Vyšehradského sedla a na chvíľu sa potešili, pretože sme videli, že priamo pod Vyšehradom je nejaká jazdecká škola, ktorá mala v sedle reklamu. V naivnom domnení, že by tam mohol byť bufet alebo niečo, kde sa schováme a priamo prečkáme búrku bez toho, aby sme schádzali z trasy, tam Andrej skúsil zavolať. Nič. Nemali sme čas špekulovať a chytili sme stop do Jasenova. Tam sme si sadli na pivo a pizzu a čakali, kým búrka skončí.

Vyšehrad, búrka č. 2 a Žiare

Dole bolo jasno a čakali sme relatívne dlho. Niečo cez 1,5 h a z Jasenova to vyzeralo, že búrka sa posunula niekde preč naľavo od Vyšehradu. Chvíľu sme ešte posedeli a sledovali počasie, nič nové – búrky z tepla sa dajú veľmi ťažko predpovedať. Dali sme tomu ešte chvíľu a keď to vyzeralo, že sa mraky posunuli, vybrali sme sa späť smerom do sedla.

Nekráčali sme dlho, o chvíľu nás znova niekto zviezol, za čo sme boli veľmi vďační pretože nám to ušetrilo kopec času. Vo Vyšehradskom sedle to vyzeralo stále fajn a tak sme išli. Počas stúpania na Vyšehrad sme zbadali, že smerom od časti pohoria Žiar a od Fačkovského sedla, ktorú sme mali za sebou, sa zberá ďalšia búrková oblačnosť. Podľa plánu nás čakal ešte vrch Vyšehrad a potom bolo niekoľko smerovníkov, v blízkosti ktorých mala byť vždy nejaká chata. Najbližší z nich bol smerovník Žiare, už len tam prísť. Je vzdialený obyčajné 3 km, to by sme snáď aj zabehli, ale v tomto teréne a s takými batohmi?

Tak rýchlo ako na Vyšehrad sme ešte asi na žiadny kopec nevybehli. Hore sme boli za necelých 10 minút a hneď sme smerovali dole. Andrej, ktorý má z búrok výrazne menší strach ako ja, si ešte hore urobil fotku, ale pri zostupe nám začalo pršať. Len tak-tak sme dobehli na prvé rázcestie Čertova dolina. Tam nás to chytilo úplne - búrka, lejak, všetko. Rozmýšľali sme, či nezísť z trasy úplne - po zelenej, pretože pokračovať po červenej, ktorá išla exponovanou lúkou, nám prišlo ako vyslovene nevhodný nápad.

Nakoniec bolo dobre, že sme nešli po zelenej, smerovali by sme až do Nitrianskeho Pravna a poriadne by sme sa prešli. Namiesto toho sme pokračovali lesom, snažili sa držať trasy (čo bola pri vypnutých navigáciách a zmoknutých mapách celkom ťažká úloha) a pokiaľ možno držať sa vždy v najnižšom bode. Chvalabohu, blesky okolo nás nelietali, boli asi ešte dosť ďaleko, aj keď zvukové efekty boli poriadne.

Boli sme zmoknutí na kosť a naťahovať na batoh pršiplášť nemalo žiadny zmysel. O chvíľu sme sa vynorili z lesa, priamo na značke a došprintovali sme k rázcestiu Žiare, kde búrka i prehánka ako lusknutím prsta ustala. K chate sme prišli až o niekoľko minút neskôr, akurát z nej odchádzali majitelia. Poprosili sme ich, či sa tam môžeme zložiť a keď nás uvideli, neváhali ani chvíľu.

Rozložili sme sa na krytej terase a počítali straty. Všetko, čo nebolo v igelitovom vrecku, bolo mokré. To znamená, že prežila malá časť oblečenia (aj to z veľkej miery použitá) a jedlo. Búrka a zrážky sa v okolí stále točili, aj keď dážď ustal. Opäť sme tam strávili takmer 2 hodiny, počas ktorých sme boli obaja pevne presvedčení, že na najbližšom rázcestí Pod stĺpom zídeme z trasy do Nedožier-Brezian a zabalíme to.

Každý z nás s tým nápadom prichádzal osamote a ten druhý sa ho vždy pokúsil prehovoriť - že nie, nezabalíme to, musíme ísť ďalej. Dali sme to aj včera. To síce bola pravda, ale včera sme nezmokli, búrka nás pustila o hodinku skôr a nie skoro do 16-tej. A nemali sme pred sebou ešte 17 km. Nakoniec sme vstali a bez toho, aby sme vedeli či pokračujeme alebo to vzdávame, sme odovzdane pokračovali na najbližšie rázcestie Pod stĺpom.

Pokračovanie cez Chrenovské lazy a konečne Sklené

Keď sme prišli na rázcestie Pod stĺpom a zbadali sme, koľko je vzdialený cieľ modrej značky Nedožery, Andrej povedal starú pravdu: „Radšej budem šliapať dve hodiny po značke, ako ísť dve hodiny zo značky“. A samozrejme, rozhodli sme sa pokračovať ďalej po červenej. V duchu sme obaja vedeli, že to takto bude. Mali sme toho dosť, ale schádzať zo značky v strede etapy... Už nás vidím, ako nabudúce cestujeme do Nedožier a ráno sa napájame niekde pri rázcestí Pod stĺpom. Bolo dobré, že sme sa dokopali pokračovať. Inak by sme ťažko hľadali motiváciu vrátiť sa po mesiacoch do toho miesta, kde sme to predtým vzdali.

Stále však pred nami bolo vyše 15 km a niekoľko smerovníkov. Najbližší bol Štyri chotáre, kde bola znova celkom slušná chata a viacero značených odbočiek. Za rázcestím začínal zaujímavý úsek miernym hrebeňom, ktorý priveľmi nestúpal ani priveľmi neklesal a pokračoval na Chrenovské lazy. Tam sme dorazili okolo 17.30 h a zostávala nám posledná časť trasy po Sklené.

Posledný výstup na kopec Horeňovo, ktorý v polome naokolo pripomínal skôr mesačnú krajinu a plynulé klesanie cez lúčne pásmo Sklenianskych lúk. Obzreli sme si smerovník, pri ktorom budeme musieť nabudúce začať. Nie je to bohviečo, prístup bude ťažký, ale je to viac ako vzdať sa v polovici etapy. Odbočili sme do Skleného a porozhliadli sa po ubytovaní, ktoré sme mali dohodnuté.

Záver

Pôvodne sme plánovali ísť až po Krahule. Posledný 18-kilometrový úsek mal byť oddychovkou, tak aby sme stihli autobus a vlak okolo obeda a po pár prestupoch sa dostali domov. Na druhý deň počasie nesľubovalo žiadnu zmenu, búrky mali byť už od 11-tej a tak sme sa rozhodli, že oddychovým úsekom nabudúce začneme a možno to potiahneme až po Skalku. Nechceli sme riskovať ďalšiu búrku ani to, že kvôli počasiu zmeškáme spoj domov. Cesta zo Skleného bola relatívne komplikovaná a tak sme mali dosť času na to, aby sme zhodnotili náš posledný úsek po Ceste hrdinov SNP. Príroda nám tentokrát neukázala len jej krásu, ale aj svoju odvrátenú tvár. O to väčší dôvod je byť v horách pripravený a precízny pri plánovaní prechodov. A o to väčší priestor máme na zlepšenie aj pre nás pri ďalších etapách.

Diskusia
Cesta hrdinov SNP: Trenčianske Teplice – Sklené 06/08/18 08:19 4 príspevky
Najnovšie články autora
 
Túra Taliansko – Rilke trail / Sentiero Rilke V Taliansku sme ako doma, boli sme tam už štvrté leto za sebou. A síce sme doteraz preferovali road-tripový model dovolenky na 4 či 5 rôznych miestach skôr v centrálnej oblasti alebo na Sardínii, tento rok sme mali nového deväťmesačného člena posádky, ktorému sme naše dovolenkové preferencie museli prispôsobiť. Zvolili sme preto neďaleký sever Talianska, ktorý je na Slovensku obľúbenou turistickou destináciou. 04/10/18 Tomáš Deneš Svet
Túra Cesta hrdinov SNP: Trenčianske Teplice – Sklené Tohtoročná jar všetkých prekvapila mimoriadne teplým a pekným počasím a tak sme od polovice apríla bojovali s nutkaním pokračovať v našej púti po červenej značke E8, u nás známej viac pod označením Cesta hrdinov SNP, čo najskôr. Pokušeniu sme nakoniec nepodľahli a najmä kvôli nahláseným dovolenkám v práci a priepustkám od rodín, sme dodržali pôvodný termín na prelome mája a júna. Z praktického pohľadu to bola škoda, pretože naša tohtoročná júnová etapa bola výrazne poznačená búrkami a nestabilným počasím. 05/08/18 Tomáš Deneš Malá Fatra, Strážovské vrchy, +
Túra Cesta hrdinov SNP: Veľká Javorina – Tren. Teplice Keďže nám počasie vyšlo v ústrety slnkom a príjemnými teplotami, rozhodli sme sa pokračovať v našej "malej" Ceste hrdinov SNP, ktorú z časových dôvodov prechádzame na úseky. Náš kamarát Marek o chvíľu odchádza do zahraničia, a tak sme sa rozhodli ešte spoločne absolvovať pár kilometrov. 01/04/18 Tomáš Deneš Biele Karpaty, Strážovské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Extra 4 286 km naprieč Amerikou Pacific Crest Trail je diaľková trasa vedúca od mexickej po kanadskú hranicu cez USA s dĺžkou 4286km. V roku 2017 ju celú absolvoval cestovateľ Miloslav Daníšek z Višňového pri Žiline. S Milom sme sa porozprávali o tom, čo ho k tomu viedlo, ako to na trase funguje, čo všetko zažil a tiež čo mal na tomto treku v batohu. včera Soňa Mäkká Rozhovory
Túra Hrebeňom Bielych Karpát Myšlienka prejsť celé Biele Karpaty mi skrsla v hlave asi pred troma rokmi – že to bude dobrý začiatok na hrebeňovky, dobrý začiatok na prespávanie pod holým nebom a kedykoľvek bude možné vrátiť sa rýchlo do civilizácie. Takže som zvolil jeden jediný termín, žiadne kompromisy som nepripúšťal a nakoniec to vyzeralo na štyroch odhodlaných mušketierov na tri dni šliapania na niečo viac než 100 km. včera Milan Holiček Biele Karpaty, Záhorie
Svet Traunsee, Langbathseen a Offensee s cyklovozíkom Známy pohľad na traunkirchenský kostolík „plávajúci“ na Traunsee so siluetou majestátneho Traunsteinu v pozadí, ale aj menej okukaný Hinterer Spielberg „kúpajúci sa“ v neveľkom jazere Vorderer Langbathsee. Pokojná atmosféra menších jazier schovaných uprostred lesov, ale aj cyklochodík vedúci v rovnakom tuneli ako vyťažená hlavná cesta. Bicyklovanie nad jazerom, pri rieke aj v lese. To všetko za jeden deň aj s 15-mesačnou slečnou. Aj taká vie byť Soľná komora - Salzkammergut. 18/10/18 Jitka Švarcová Svet

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Cesta hrdinov SNP: Trenčianske Teplice – Sklené 06/08/18 08:19 4 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Strážovské vrchy, Malá Fatra a Žiar

  • Počet dní
    • 3

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1213 m n. m. – Strážov

    • min: 279 m n. m. – Trenčianske Teplice

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 4750 m

    • klesanie: 4450 m

  • Vzdialenosť
    • 99 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 31.05.2018

  • Štart trasy
    • šírka: 48.90861 ° SŠ
      dĺžka: 18.17419 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.77459 ° SŠ
      dĺžka: 18.80314 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.95026 ° SŠ
      dĺžka: 18.43243 ° VD
      » Mapa

  • 2. nocľah
    • šírka: 48.96361 ° SŠ
      dĺžka: 18.61097 ° VD
      » Mapa

  • 3. nocľah
    • šírka: 48.78307 ° SŠ
      dĺžka: 18.84215 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Zliechov (Škola v prírode - vonku), Fačkovské sedlo (ubytovanie), Sklené (ubytovanie)

  • Voda
    • Pod Strážovom zo zliechovskej strany, osada Hadviga

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Trenčín / Trenčianska Teplá (vlak, bus) - Trenčianske Teplice (vlak, bus)
      Sklené (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.96 (0.34)