Túra

Skryté poklady Malých Karpát nad Sološnicou

06.08.18
Už dávnejšie moju zvedavosť lákali niektoré miesta v blízkosti Sološnice, tak som sa tam začiatkom júla vybral a musím povedať, že moje očakávania boli prekonané. Ak by som chcel niekomu ukázať menej známu krásu Malých Karpát, táto krátka túra by bola dôstojným kandidátom. Iba časť trasy vedie oficiálnymi značenými trasami.

Trasa

Sološnica – Veľký Petrklín – sedlo Skalka – Taricové skaly – Panský dom – sedlo Skalka – skala Starec nad Sološnicou – Sološnica

Veľký Petrklín

Niekde sa v mapách uvádza len Peterklín, ale aj z úcty k miestnemu obyvateľstvu budem používať (obvyklejšiu - zjednodušenú) kratšiu formu. Už dávno tento markantný vrch obzerám zo všetkých strán, ale až teraz som sa odhodlal k jeho zdolaniu. V obvyklej zostave (Monika, Čili, Hugo) nechávame auto v Sološnickej doline a v prekvapivo chladnom letnom dni si vykračujeme na túru.

Modrá značka, po ktorej ideme, je pravdepodobne výtvorom neorganizovanej ľudovej tvorivosti, čo vidno na improvizovaných smerovníkoch i na forme samotného značenia, ktoré sa odlišuje od dôslednej precíznosti klasických značkárov. Áno, aj tu sú dva biele pruhy a v strede modrý, ale predsa je každá značka svojským originálom. Trasa je nekompromisná diretissima do najstrmšieho svahu, ale ľudia už ako keby začali v teréne vytvárať náznak krátkych serpentín. Predbieha nás tam cyklista, čo tlačí svojho tátoša, zatiaľ obdivujeme krásne stromy, dominujú duby, ale môj zrak priťahujú aj javory. Povrch je kamenistý s minimom podrastu, trochu mi to pripomína vyprahnuté južné krajiny.

Podľa očakávania prichádzame po chvíli na zvážnicu, ktorú dobre poznám, už som ju párkrát využil pri cyklovýletoch, najmä odkedy opäť funguje Vláčik Záhoráčik. Viackrát som tadiaľto išiel, zdá sa mi to byť najlogickejšia cyklistická trasa na sedlo Skalka, kde sa napája na Štefánikovu magistrálu, tu je príklad môjho cyklovýjazdu zo Sološnice do Bratislavy. My zvážnicu len prekrižujeme a pokračujeme do kopca, sklon sa trochu zmiernil, ale stále je to slušná strecha. Prekvapuje ma, že balvany nie sú vápencové, veď len kúsok odtiaľto je na Vajarskej veľký lom pre cementáreň, ale tu zreteľne ide o vulkanický materiál. Už minule som obdivoval sopečné skaly na Klokoči a teraz toto? Tvar Petrklína je impozantný, ale že by tu bola sopka?! Až doma si naštudujem, že ide o prvohorné permské vyvreliny, prastaré lineárne erupcie, ktoré pred štvrť miliardou rokov vytvárali bazaltové plochy na veľkých územiach. Petrklín teda nie je sopečný kužeľ, hora je výsledkom vrásnenia, ktoré tu zamiešalo staré vrstvy do neuveriteľnej mozaiky hornín, zväčšite si geologickú mapu na príslušnom mieste a zistíte, že na krátkej túre sme prechádzali milióny rokov rôznych geologických ér a súvrství. Tu je zaujímavý odkaz s informáciou o geológii (nielen) Petrklína.

Križujeme druhú zvážnicu, ktorá akoby vytvárala hranicu ďalšieho poschodia hory. Je omnoho viac zarastená, zreteľne sa menej používa. Cyklista sa vracia, kotúčové brzdy vydávajú výrazný zunivý zvuk, v zjazde dostanú zabrať. Prichádzame na utešený hrebeň, machnatý pohľad pohladí nielen oko, ale aj dušu. Hore je pekné ohnisko s roštom na grilovanie, ale tu nebudeme rozkladať oheň, na vrchole je príliš veterno. Leziem na rozhľadňu, je to stožiar ešte z čias pred érou GPWS, kedy významné kóty v okolí letiska Kuchyňa osadili stožiarmi so signálnymi svetlami, aby si na horách stíhači nedolámali hnáty (podobné stožiare sú napr. aj na Vysokej a Čmeľku).

Kým fotografujem impozantný rozhľad, Hugo a Čili zmätene pobehujú a nevedia si nijako vysvetliť, kam som tak náhle zmizol. Volám zhora na našich psíkov, ale ich zmätok ešte rastie a o to intenzívnejšie ma hľadajú. Kam sa len pozriem, všade sa na mňa valia spomienky – Plavecký hrad, Pohanská, Roštún, Geldek, Biela skala, Vysoká so svojimi predvrcholmi, všade som tam bol – dávno i pred chvíľou. Keď tak nad tým uvažujem, moje kroky po tých horách, to je môj život, obkreslil som ich podrážkami turistických topánok, to som ja, som horami a ony sú mnou.

Po krátkom pobyte na vrchole sa vraciame po vlastných stopách späť, ale pri kamennom chotárniku odbočujeme doprava dolu kopcom, nenápadným, ale predsa zreteľným chodníčkom. Po chvíli objavujeme očakávanú lesnú cestu, mapy teda pri plánovaní trasy neklamali.

Sedlo Skalka

Strácame výškové metre, opäť križujeme hornú zvážnicu, je tu pekná čistinka so senníkom, ktorý je však úplne prázdny. Kúsok ďalej v traverze úbočia Veľkej Šimkovskej je priesek, ktorý nám umožňuje obdivovať svahy Roštúna. Zbadám tam vysokú lúku v lokalite Veľké paseky, kam som sa na dvakrát pokúšal dostať na bicykli. Raz som bol už blízko, ale cesta vysekaná v strmom svahu jednoducho končila v lese, tu si môžete pozrieť môj výjazd, aj keď tam podľa mapy úbočím vedie cesta, v skutočnosti nepokračuje. Až druhý pokus bol úspešný, takto som sa dostal na vari najodľahlejšiu lúku v Malých Karpatoch z opačnej strany. Odporúčam!

Teraz pokračujeme ďalej a pod nami sa objavuje predtým spomínaná zvážnica, po ktorej zvyknem jazdiť na Skalku zo Sološnice. Onedlho sa na ňu pripájame a po niekoľkých zákrutách sa naozaj dostávame najprv na Štefánikovu magistrálu a potom do sedla. Tu som bol nespočetnekrát, preto viem, že tu je dobré ohnisko a lavičky. Nachádzame papeky na opekanie a budeme ich potrebovať. Zakladám menší ohník, klobásky narážam na hroty a čakám, až sa urobí aspoň menšia pahreba. Čili veľmi pozorne sleduje dianie, ak by mi niečo padlo na zem, určite by mi s tým ochotne pomohla, tak Monika dáva našim chlpáčom ich stravu, Čili ma aj potom úporne stráži, Hugo zaspáva v improvizovanom brlôžku z mikiny.

Okolo nás prechádza dosť cyklistov, jeden párik vidíme pokračovať ďalej po červenej, neodbočujú obvyklou cyklistickou cestou na Panský dom, hm, ak chlapec vyberal trasu, dievčina ho asi nepochváli. My si opekáme klobásky, sme vyúdení dymom – neprišlo vám niekedy na um, že dym a oheň urobí dobre aj vašej duši?

Taricové skaly

Po krátkom obede pokračujeme ďalej. Ak počet prechodov cez Panský dom už nijako nespočítam, túto trasu som išiel na hanbu sveta presne dvakrát. Raz, ešte ako stredoškolák, som vyrazil v októbri 1982 zo smolenickej stanice cez Záruby a išiel som po červenej až na Biely Kríž, kde som odbočil do Rače. To bol môj najdlhší jednodenný pochod, spomínam si len, že na Babe som už mal dosť a navyše, ako pokušenie, o 10 minút odchádzal autobus domov. Po chvíli rozjímania som si uvedomil, že žiadny druhý pokus už asi nebude existovať a pochod som dokončil. Druhýkrát som úsek išiel na dvoch kolesách a spomínam si, že niektoré úseky som musel prekonávať s bicyklom na pleci. Dnes idem trasou tretí raz.

Už som to spomínal viackrát – oblasť od Čertovho vrchu k Vysokej a Roštúnu považujem za moju najobľúbenejšiu časť Malých Karpát a neviem sa jej nabažiť. Vpravo za obzorom skôr z pamäti tuším, že tam je skalný útes úžiny medzi Horným vrchom a Stodúlkami, po ľavej ruke budeme mať vápencové útvary Taricových skál, náš chodníček ide ich úpätím. Na jednom mieste vidím pod sebou cestu, ktorú som popísal v článku o cyklistickom okruhu okolo Vysokej, prekvapuje ma len, ako je blízko. Nasleduje strmší skalnatý svah, ktorým sa vraciame na hrebeň. Zelený porast pod nohami i na stromoch, vápencové skaly, modré nebo, biele oblaky a slnko medzi lístím, to je číra radosť.

Panský dom

Ešte kúsok ďalej po červenej, potom podliezame plot zvernice a krížom cez les smerujeme k Panskému domu. Huncokárska lokalita je veľmi navštevovaná, pravidelne sa tu vyskytujem na bicykli a najnovšie aj na bežkách. Stará horáreň sa pomaly rozpadáva, čo dáva miestu trochu strašidelný ráz. Už dávnejšie som si začal klásť otázku, kde brali jej obyvatelia vodu? Posledne ma zaujal bujný porast v plytkom jarku na lúke pod horárňou, tu niekde predsa musí byť prameň. Vyzbrojený malým záhradným náčiním hĺbim v terénnej depresii jamku. Pôda je vlhká, mäkká a každým centimetrom vlhkosti pribúda. Kým tam kopem, posielam Moniku na prieskum nižšie. Vari po 30 m volá, že objavila potôčik. Idem sa tiež pozrieť, koryto je bahnité, voda by sa zle naberala. Ale viem si predstaviť, že by sa dal celkom blízko cesty vybudovať prameň zachytený do rúrky.

Lúka pod horárňou je veľmi pekné miesto, je škoda, že budovu zobrala skaza. Obraciame sa jej chrbtom a vyrážame opäť na sedlo Skalka, tentokrát po neoficiálnej cyklistickej/bežkárskej trase. Psíkov držíme nakrátko, lebo na bicykli sa tu dá nabrať celkom slušná rýchlosť. Schádzame dolu až k zamokrenému miestu, kde je roky odstavená lesnícka maringotka, odtiaľ ešte kúsok a sme v sedle. Tentokrát však pokračujeme po modrej, akoby na Holint, ale až tam nejdeme, ešte predtým striehnem na nenápadnú odbočku do Sološnickej doliny.

Návrat cez skalu Starec

Zvážnica patrí k mojim obľúbeným cyklistickým trasám, vedie totiž k príjemnej lesnej ceste, ktorá traverzuje svah planiny Bielej skaly až nad sološnický vodný zdroj. Hneď na začiatku sa človeku odmení fantastickým výhľadom na juhovýchodné úbočia Vápennej, dnes však veľmi rýchlo odbočujem na nenápadný chodníček. Nikdy som po ňom nešiel, v jednej z máp je v týchto miestach nakreslená budova v lese, tak som zvedavý, či má reálny základ. Na starých mapách z čias monarchie nie je nič, ani na moderných katastrálnych a ani my sme nič neobjavili. Chodníček nás vedie úhľadným hrebienkom, ktorý potom pri hľadaní neexistujúcej stavby opúšťame, aby sme našli nenápadnú lesnú cestu, ktorá nás “vypľuje” na odlesnenom hrebeni. Odtiaľto mám perfektný výhľad na Veľký Petrklín, len na fotografovanie to kvôli protisvetlu nie je ideálne, Monika so psami čaká, kým to tam nepreskúmam.

Vidím údolnú stranu skaly Starec, už ani neviem, odkiaľ mám tento názov, ale pripadá mi celkom výstižný. Vraciam sa na cestu a prichádzame pod východnú stranu skalného útvaru.

Čili tu už so mnou raz bola, asi pred štyrmi rokmi som sem zobral kamarátov a po desaťročiach som prvýkrát opäť liezol. Dostali krátku ukážku istenia i zlaňovania, celkom príjemný zážitok to bol. Strom, čo rastie na temene skaly, dáva parádnu lekciu z umenia prežiť aj v najnehostinnejšom prostredí. Jeden z koreňov totiž našiel cestu po skalnej stene, je hrubý ako bežný kmeň a košatú korunu zásobuje z miest, ktoré mi pripadajú úplne mimo bežné chápanie. Rozumej – ako keby sa tam hore uchytilo semienko lipy, vyklíčilo v nemilosrdnom prostredí holej skaly a potom sa “pozrelo” dolu a zistilo, že musí vyslať po vápencovom útese zo šesť metrov dlhý koreň, ktorý nájde zdroje živín až dolu v škárach na úpätí. Náhoda? Majú stromy nejaké zmysly a spôsob uvažovania, o ktorom prakticky nič nevieme? Je celý vesmír a život v ňom len náhoda, alebo existuje nejaká prozreteľnosť podobná tej, keď strom s istotou nájde zdroje aj tam, kde by ich podľa všetkej logiky ani nemal hľadať?

Za seba by som si možno trúfal odpovedať, ale to si nechám radšej pre seba a tak zo skaly schádzame na serpentínu, kde pokračujeme rovno. Podľa mapy lesných ciest by mal chodník kopírovať celý bočný hrebeň. Kúštik stúpame a potom prichádzame na rozsiahlu lúku, na ktorej dostávame ďalšiu veľkú odmenu v podobe rozhľadu na všetky dôležité vrcholy v okolí. Zrazu si uvedomujem, že výlet nás priviedol na priehrštie prekrásnych miest, vôbec som pri klikaní trasy na mape nevedel, čo ma čaká. Bol som jednoducho len zvedavý a napokon som to našiel podobnou “náhodou”, ako strom s nezvyčajnou istotou objavil zdroj svojho života.

Tak očarení schádzame ďalej, žmúrime do klesajúceho slnka pomedzi stromy a prichádzame na úhľadnú čistinku v zákrute serpentíny ďalšej zvážnice, ktorá kopíruje severný svah masívu Bielej skaly. Ďalší postup našim zostupovým hrebeňom nevidíme, nikde náznak chodníčka, pred nami len hustý podrast. Do kopca sa nám nechce ísť, tak teda odbočujeme na cestu, ktorá nás po niekoľkých klesajúcich zákrutách privedie dolu do doliny, kde sa napojíme na Štefánikovu magistrálu.

V Sološnickej doline na konci nášho pochodu prechádzame okolo prístreška Antalová, sedí pod ním na lavičke osamelý turista, vedľa neho veľký batoh s karimatkou, okamžite mi prebehne hlavou myšlienka: esenpéčkar? Ide z Devína na Duklu a sem sa dostal po dvoch dňoch pochodu? Neviem, ale prečo nie? Je to pekná predstava, ach, začiatok prázdnin! Všetci hľadáme zdroje vlastného šťastia a existencie. Na dlhých osamelých cestách by mohla byť odpoveď.

Aká bola vlastne otázka?

Rozsiahlejšia fotogaléria

Diskusia
Skryté poklady Malých Karpát nad Sološnicou 10/08/18 09:05 15 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Hrebeňovka Nízkych Tatier za 6 dní, 2. časť V prvej časti príbehu som opísal časť prechodu nízkotatranskej hrebeňovky od Donovalov až po Chatu generála Milana Rastislava Štefánika pod Ďumbierom, dnes si dopovieme ako som postupne prešiel až do Telgártu cez Kráľovohoľské Tatry. 17/11/18 Pavol Timko Nízke Tatry
Túra Hrebeňovka Nízkych Tatier za 6 dní, 1. časť Na Hikingu existujú staršie články o hrebeňovke za 4 aj 5 dní, ale chodievam “pomalošľapom”, tak som si vyskúšal o niečo pohodovejší postup, kedy som vtláčal podrážky do chodníkov necelých šesť kalendárnych dní. Ani tak nemôžem tvrdiť, že to bola prechádzka, upozorňujem, že aj v tejto forme to považujem za náročnú turistiku. Uvedené vzdialenosti som skutočne nameral, odzrkadľuje to aj chodenie po vodu, za keškami a pod. 10/11/18 Pavol Timko Nízke Tatry, Starohorské vrchy
Túra Pomalošľapom na Zákľuky Na Zákľuky som už narazil dávno na rôznych fórach, nepochybujem, že táto lokalita je tak trochu srdcovka pre veľa ľudí. Ale tentokrát prišiel podnet na návštevu tohto čarovného miesta úplne bizarným spôsobom: počas služobnej cesty do Spišskej sme leteli v maličkom dvojmiestnom lietadle späť Pohroním a zrak mi pritiahol tiahly lúčnatý hrebeň po ľavej ruke. Ešte v ten večer som sa ňúral v mape a bolo rozhodnuté. Sem musíme niekedy prísť peši! 07/09/18 Pavol Timko Veporské vrchy, Poľana
Najnovšie články na titulke
 
Túra Cesta hrdinov SNP: Devín – Amonova lúka Začala jeseň. Spomienky na poslednú absolvovanú etapu nášho prechodu E8 zo začiatku leta pomaly obrusuje čas a ďalšie putovanie je zatiaľ v nedohľadne nasledujúceho roka 2019. Rozhodol som sa, že využijem čas a napíšem dlho odkladaný článok, z aktuálne poslednej etapy, ktorú som doteraz na Hikingu spracovať nestihol a zároveň k prvej, ktorú sme v rámci našich pochodov absolvovali. včera Tomáš Deneš Malé Karpaty
Pozvánka Outdoor filmový festival Oščadnica 2018 V dňoch 29. a 30.12.2018 sa v priestoroch DK Oščadnica uskutoční 5.ročník tradičného festivalu Outdoor filmový festival Oščadnica (OFF Oščadnica). Organizátori pozývajú divákov na horské filmy z domácej, ale aj zahraničnej produkcie. Sú medzi nimi snímky o dobrodružných výpravách do najvyšších hôr planéty, ale aj neuveriteľné výkony na hranici ľudských možností v Alpách. 14/12/18 Redakcia Iné
Túra Na Vápeč cez Baské Strážovské vrchy som naposledy brázdil pred tromi rokmi s parťákmi. Náš pôvodný zámer prejsť trasu z Vrícka do Hornej Poruby nakoniec nevyšiel a skončili sme v Zliechove. Vypadol tak jeden z našich hlavných cieľov – Vápeč. V hlave som ho však držal poctivo ďalej, a keďže nás tohtoročné „leto“ nie a nie opustiť, zosnoval som okolo tejto vápencovej hrudy trasu. Parťák sa tentoraz nenašiel, a tak som vyrazil sám. 14/12/18 Radoslav Jurčina Strážovské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Skryté poklady Malých Karpát nad Sološnicou 10/08/18 09:05 15 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 621 m n. m.

    • min: 269 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 719 m

    • klesanie: 719 m

  • Vzdialenosť
    • 14 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 01.07.2018

  • Štart trasy
    • šírka: 48.4508 ° SŠ
      dĺžka: 17.246 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.4508 ° SŠ
      dĺžka: 17.246 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • Panský dom (potenciálny prameň)

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Sološnica (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.94 (0.34)