Túra

Zo Zlatej Idky do Rožňavy - 1. časť

13.08.18
Tohtoročná zima konečne stála za to, no ani za svet sa jej nechce odísť a pustiť k slovu jar. S kamarátmi nás už svrbia päty, od decembra sme sa nevideli, tak za dlhých zimno-jarných večerov začíname e-mailami kuť plány na jarný vander. Dáme si Volovské vrchy plánované na minulé leto? Alebo radšej Poloniny, ktoré nás lákajú už dlhšiu dobu? Či radšej nejaké nižšie pohorie, kde nehrozí, že nás ešte prekvapí zima? Nakoniec aj z dôvodu lepšej dopravnej dostupnosti si vyberáme Volovské vrchy.

Zo Zlatej Idky do Rožňavy alebo Volovské vrchy nie sú prdel

V predstihu kupujeme lístky na nočný lôžkový rýchlik do Košíc. Dokonca aj pre Romana, čomu sa všetci potešíme, no v deň odchodu nám oznámi, že ich skolila chrípka a ostáva doma. Škoda. Ale dáva nám nádej, vraj sa k nám pridá v sobotu a teraz posiela za seba náhradu – kamaráta Balu-a. Peter má pôvodne v pláne vyštartovať o deň skôr, chce prespať niekde na hrebeni a stretnúť sa máme na Golgote. Človek mieni a predpoveď počasia mení. Prognózy na štvrtok sú hrôzostrašné, rosničky sa predbiehajú v tom, ktorá dá za varovaním pred prívalovými dažďami pre miesta, na ktoré ideme viac výkričníkov.

V trojici teda nastupujeme vo štvrtok pred polnocou v hlavnej slovenskej dedine do vlaku a Peter príde za nami z Popradu do Košíc v piatok ráno. Moknúť v noci na hrebeni nemá zmysel, hoci nerád, radšej si privstane.

Nasáčkujeme sa aj s batohmi do miniatúrneho kupé s tromi lôžkami, nasleduje zoznamovanie s Petrom-Baluom a do „postelí“ sa dostaneme asi hodinu po polnoci. Kto už cestoval lôžkovým vozňom vie, že vo vlaku toho veľa nenaspí.

Je 4. 5. 2017. Práve sa začína jemne rozvidnievať a je nehorázne skoré ráno, či skôr ešte noc. Dívam sa z okna na blízku trať na konci Popradu, po ktorej akurát prechádza nočný lôžkový rýchlik z Bratislavy do Košíc a v ňom sladko spia Rado, Zdenči a Balu. Onedlho sa pakujem na stanicu a smerujem prvým ranným rýchlikom za nimi, aby sme spoločne zažili výnimočné zážitky vo Volovských vrchoch. Predpoveď na najbližšie dni je katastrofálna na všetkých programoch a internetových stránkach. SHMÚ vydal výstrahy pred prívalovými dažďami, povodňami, búrkami, krúpami a silným vetrom. Na mnohých miestach vraj hrozí totálna „vodokalypsa“. Lenže my vieme, že podobný scenár nám hrozil aj pred minuloročnou, taktiež májovou túlačkou z Nitry na Borisko a všetko dopadlo úplne ináč...

Všetci traja sa budíme s tým, že sme v noci vôbec nespali, cítili sme každú výhybku. Do odchodu autobusu máme hodinu a pol.

Po hodine čakania prichádza Petrov rýchlik od Popradu.

S „To muši“ tímom sa zvítavam na rušnej košickej stanici a spoločne Romanovi píšeme absenciu. Vraj sa k nám dnes večer, no možno aj zajtra pridá, tak uvidíme. Okolo siedmej nám ide autobus do Zlatej Idky a tak sa presúvame na autobusovú stanicu. Tu, možno aj preto, že sme dnes ešte nič nejedli, snívame o rezni. A to tak intenzívne, že pátrame, kde by sme k nemu v najbližších dňoch mohli prísť. Rezeň som nejedol takmer rok a pri jeho spomenutí, som sa zobudil už dočista. Dávame si štartovacie kalíšky domácej slivovice od svokrovcov a pozeráme do mapy. Zajtra okolo obeda by sme mohli byť niekde nad kúpeľmi Štós. To je ono. Tam musia variť, veď sú tam kúpeľní hostia. Len či varia aj pre okoloidúcich? To nevieme, ale jednoznačne si vsugerovávame, že áno a hotovo. Rezeň tam zoženieme, aj keby sme si ho mali vyklepať a obaliť sami. Inú možnosť nepripúšťame ani po tom, ako sme si prečítali zopár rozporuplných informácií od diaľkarov, ktorí sa pri prechode Cesty hrdinov SNP zastavili v kúpeľoch a stravy sa niektorým nedostalo s tým, že nie sú kúpeľní hostia. My sme si už rezeň zhmotnili a celý vander sme oficiálne nazvali „Za rezňom do Štósu“ a náležite pokrstili riečanskými tekutými slivkami z Kremnických vrchov.

O minútu sa trepeme do autobusu. Rado platí za všetkých a tak nám to šofér vytlačil na ôsmych spojených lístkoch, lebo sme logicky platili aj za obrie batožiny. Pozeráme sa na dlhočizné leporelo z ôsmych lístkov, ktoré lezie z tlačiarne a rehoceme sa ako blázni aj so šoférom, ktorý je vraj taký istý tulák, ako my. Paráda.

V niektorej dedinke za Košicami nastupujú do autobusu dvaja revízori. Auto majú zaparkované na zastávke, jeden kontroluje vystupujúcich a druhý sediacich. Rado im z vrecka odmotáva náš dlhopis. Chlapi tvrdia, že takéto niečo vraj ešte nekontrolovali, my sme zase ešte na našich vandroch nestretli revízorov a tak sme si navzájom atrakciou.

Autobus nás vyloží na konečnej. Mysleli sme si, že aj tu bude krčma pri kostole, ako v každej správnej slovenskej dedine, no domáci nás vyviedli z omylu. Predtúrové pivko dnes teda musíme oželieť.

Raňajky pred stúpaním na Golgotu si však doprajeme. Po pár minútach skladáme batohy kúsok od záchytného parkoviska, z ktorého premáva (alebo skôr premávala) kyvadlová doprava k stanici lanovky. My si však svoj kríž (rozumej ťažké batohy) vynesieme na Golgotu na vlastných chrbtoch a po vlastných nohách.

Zase sme nabalení, až hrôza. Pohľad zozadu napríklad na Zdenčiho, je veľavravný. Vyzerá to, ako keby hore strmým chodníkom pochodoval iba obrovský, teplým oblečením a ešte kadečím ovešaný dlhý a vysoký ruksak, ktorý má dolu krátke silné nohy.

Aby som veci uviedol na správnu mieru – Romanovi, ktorý sa bál, že mu v noci bude zima, som sľúbil, že zoberiem stan a jeho dve časti si bratsky rozdelíme... No Romana niet.

Vyzerá to fakt smiešne, ale ťahať to so sebou štyri dni, sranda ako vždy, nebude. Škoda, že tu nie je nikto, kto by nás odzadu odfotil.

Posilnení nasledujeme modrú značku. V lese je po dažďoch vlhko a blatisto. Z lesa vyjdeme na novučičkú asfaltovú cestu, ktorá by svojou kvalitou strčila do vrecka všetky diaľnice na Slovensku. Niekoľko kilometrov budeme postupovať po nej. Prichádzame k rozvodnenému potoku, z ktorého voda tečie do betónového prepadu a v ňom o život bojuje salamandra. Zahájime záchrannú akciu a Balú salamandru pomocou turistických palíc vyťahuje z vody. Hovorím chlapom, že za toto určite po celý vander nezmokneme.

Môžeme pokračovať ďalej. Na chvíľu opustíme asfalt a chodníkom krížom cez les sa dostaneme späť na cestu. Odtiaľto budeme stúpať hore zjazdovkou. Cítime sa naozaj ako Ježiš, keď musel niesť hore svoj kríž. Postup sa spomalil, batohy na chrbtoch oťaželi. Pri vrcholovej stanici lanovky na Golgote s úľavou zhadzujeme záťaž z pliec. Dodržujeme pitný režim, voláme Romanovi, ako to s ním vyzerá a či naozaj v sobotu príde za nami, no jeho odpoveď neznie presvedčivo.

Zhodli sme sa, že meteorológom zo SHMÚ predpoveď našťastie opäť nevyšla, ako to už na našich vandroch chodí. Namiesto od dažďa sme mokrí od vlastného potu. V SHMÚ pracuje aj náš kamarát Tomáš a my sa rehoceme z toho, ako raz vo Veľkej Fatre na útulni Limba odpálil turistov. Tí keď zistili, kde pracuje, spýtali sa ho, aké bude zajtra počasie.

Tomáš sa len usmieval a s úplným pokojom odpovedal: „Bude“.

A to je všetko?“, čudujú sa turisti.

Naďalej sa bavíme na účet meteorológov a smejeme sa pri predstave, ako každé ráno stoja pri vešteckej guli a zisťujú aké bude počasie. Dúfame, že sa nikto z nich neurazí, veď ide o srandu, no predpovedať počasie v dnešnej dobe asi sranda nebude. No prichádza z čista jasna hneď na Golgote a chytáme záchvaty smiechu. Pri pohľade na vrchol Kojšovskej hole sme zbadali to, čo zapríčinilo naše rehoty. SHMÚ tam má radarové pracovisko a na budove sa nachádza obrovská biela „veštecká“ guľa!

Oni tam fakt vešia“, hovorí pomaly a sústredene Rado, nespúšťajúc oči z gule. Zrelaxujeme na sedačke odstavenej lanovky a so sebazaprením postupujeme po zjazdovke vyššie.

Na Kojšovu hoľu máme ešte 200 výškových metrov. Prechádzame popri zatvorenej „Čajovni Katka“, nad ktorou silným prúdom tečie prameň. Opláchneme si spotené tváre, prejdeme ešte niekoľko desiatok metrov a batohy schováme pod smreky. Na Kojšovou hoľou pôjdeme naľahko. Poniektorí aj naboso. Nie je nič lepšie ako si vyvetrať nohy.

Výhľady z vrcholu vďaka oblačnosti nie sú dnes žiadna sláva, no pomedzi mraky dokážeme rozoznať zasnežené Vysoké Tatry. Keď sa zberáme dole, nad chatou Erika zazriem dym, čo znamená, že by mohla byť otvorená, hoci som mal opačné informácie. Robíme si srandu, že chatu asi niekto zapálil, no keď sa dym nezväčšuje a nevidno plamene, začíname si robiť nádeje, že je možno v prevádzke a začíname sa tešiť na pivo. Dvere do bufetu sú zamknuté, no z jednej časti chaty sa ozýva hudba. Pred chatou stojí niekoľko áut, patria majstrom, ktorí opravujú chatu. Zavolajú nám pani domácu, ktorá sa hneď ospravedlňuje, že nemá nič na jedlo, no nám stačí, keď nám predá zlatistý mok. Hneď si zoberieme niekoľko plechoviek do zásoby a pred chatou sa pustíme do jedla, ktoré si nosíme na chrbtoch.

Po obedňajšej prestávke pokračujeme po červenej značke asfaltovou cestou, ktorú opustíme pri pamätníku SNP. Tu by sa dalo povedať, že vchádzame do lesa, no žiaden tu už nie je. Všade okolo nás iba pahýle a hromady suchej haluziny, ktorá sa nedala speňažiť. V kopách kamenia sú v pravidelných intervaloch rozmiestnené stĺpiky s odrazkami, aké možno vidieť popri cestách. Smejeme sa, že toto je diaľnica do Košíc, ktorú predseda sľuboval do roku 2010. Ale z pohľadu na okolité stromy nám do smiechu nie je.

Pred rázcestím Spálenica rastú dokonca borovice limby. Tieto stromy sú známe tým, že znesú mrazy až do −60 °C, takže tu sú ako na Jamajke. O limbe sa všade na internete v rôznych neodborných článkoch môžete dočítať, že na Slovensku sa vyskytuje iba v Tatrách, ale nie je to pravda. Iba ak by sa tým myslel výlučne jej prirodzený výskyt, tak potom áno, lebo pôvodne rastie len vo Vysokých Tatrách. Možno ju nájsť na južnej strane Nízkych Tatier a na Limbe vo Veľkej Fatre mi limby rastú doslova nad hlavou. Zopár ich nájdete aj v Kremnických vrchoch, na mieste neďaleko vysielača na Skalke-Suchej hore, pri chodníku po pravej strane, na modrej značke, blízko miesta, kde sa napája na červenú. Videl som ich aj na Muránskej planine, severne od Fabovej hole, na Veľkej Smrekovici. V prípade posledne menovanej lokality bolo zreteľne viditeľné, že tu boli vysadené umelo.

Prechádzame cez sedlá Spálenica, Biely kameň, všade okolo je spúšť, pomedzi suché pahýle sa ponúkajú výhľady na okolité obce, v diaľke vidieť komíny košických železiarní. Kráčame mlčky až k prameňu pri Troch studniach. Nasleduje občerstvovacia zastávka a po chvíli pokračujeme asi o 250 metrov ďalej k rázcestiu Trohanka, kde nás víta parádny prístrešok. Náš dnešný cieľ je síce Kloptaň, no padajú návrhy, že ak má byť daždivá noc, že by nebolo od veci prespať tu. Ešte je však málo hodín a podľa smerovníka to máme k nášmu „hotelu“ len 1.20 h.

Hneď za Trohankou opäť prichádzame do nádherného lesa. Jedinečnosť hrebeňových lesov ma vždy fascinovala. Dokumentujem tu veľmi staré, hrubánske a kadejako pokrútené borovice, buky a jedle s „chobotnicovitými“ konármi, akoby chápadlami. Chodníček sa príjemne vlní zo strany na stranu krásnym prírodným parkom, na ktorý je radosť nechať oko spočinúť. O chvíľu sa na rúbani vľavo otvára panoramatický výhľad smerom na Medzev a na Slovenský kras.

Za kopcom Ovčinec prichádzame do na chôdzu veľmi nepríjemnej lokality. Prebieha tu ťažba dreva a všade je plno čierneho blata a obrovské koľaje od „lakatošov“ alias LKT-čiek alias lesných kolesových traktorov. Do množstva konárov a mlák, no proste všetky mňamky typické pre takéto miesta. Vo vzduchu sa miesi vôňa čerstvo spílenej smrečiny a čečiny s vôňou blata. Keď sa po náročnom úseku dostávame do lesa, vzduchom rázne zasviští povel „ulej“ a tak sa v krásnej jedľovej bučine skladáme a otvárame pivo. Lesy sú tu čoraz krajšie. Pomedzi prastaré a rozprávkové hrubáne rastú pekné mladé jedličky všetkých výšok, čo pôsobí veľmi pekným, akoby dekoratívnym dojmom.

Čoraz väčšmi nás zmáha únava a veličizné ruksaky oťažievajú každým krokom. Nikto z nás nespal viac, ako tri, či štyri hodiny. Na Kloptaň to už nemôže byť ďaleko. Dávame si horalky a partii pri pohľade na ruksaky vravím, že nevandrujeme, ale zakaždým robíme vynášky.

Čarovný chodníček nás ďalej vedie výnimočne rozprávkovým lesom a som veľmi šťastný, že tu a teraz môžem byť. Keď sa les mení v smrečinu a chodníček začína poriadne strmo stúpať, Rado idúci vpredu poriadne zrýchľuje tempo a náhlim sa za ním. Už to naozaj chceme mať čo najskôr za sebou a zhodiť pre dnešok váhu z chrbta. Kľukato sa štveráme hore ľúbeznými zákutiami vysokohorskej smrečiny a keď sa nám zdá, že stúpanie nemá konca, zjavuje sa pred nami malá lúčka s hrdou drevenou rozhľadňou, postavenou v roku 1999.

Na spodku vyhliadkovej veže sa nachádza malý zrub s možnosťou úkrytu pred zlým počasím. Preventívne „zadebníme“ všetky otvory zrubu celtami a až potom sa vyberieme pohľadať drevo na oheň. A môže sa chystať večera, po ktorej ešte chvíľu posedíme pri ohníku a pomaly sa rozchádzame do spacákov. Zrub akoby bol postavený pre nás štyroch. Museli sme síce na noc vyhodiť von stôl, aby sme sa pohodlne pomestili, ale spalo sa pohodlne. Poniektorí sme si ani nevšimli, že v noci pršalo.

Druhý deň

Budíme sa do síce do zahmleného rána, no slnko je silnejšie a hmla sa pomaly rozchádza.

Zdenči a Balu si pochvaľujú, ako sa krásne vyspali. Rado nevraví nič a ja som konečne zaspal až vtedy, keď obaja prestali chrápať – a to bolo práve pred chvíľou, keď vstávali... V nádhernom slnečnom a teplom počasí raňajkujeme a stále nám nejde do hlavy, kde sú tlakové níže a prívalové dažde. Asi to fakt bude pravda, že pokrkvaná veštecká guľa, čo je odhodená na „Kojšovke“, sa im pokazila. „_Chlapi, viete, čo je najlepšie?“, pýta sa Rado. „Že najbližšie jedlo, ktoré budeme jesť, bude rezeň na obed v kúpeľoch!“, vraví natešene, až nám slinky tečú._

Tesne pred odchodom sa ešte rozhliadneme z vyhliadky. Modrá obloha je kam oko dovidí. Potom prudkou strminou schádzame krásnym vrcholovým pralesom až na zalesnené sedlo. Hranicu dlhého výbežku NPR máme po ľavej strane iba meter do seba. Toto je jedna rozprávka. Každým krokom si čoraz viac závidíme, že sme tu.

Prichádzame k rozsiahlym rúbaniskám a otvára sa nám výhľad na údolie Hnilca a priľahlých dolín. V stúpaní na Zbojnícku skalu sa zahľadení do diaľav strácame v rúbanisku. Cez hustú mladú smrečinu sa predierame tam, kde tušíme značku, ale akosi sa nedarí. Každý sa prediera sám. Máme čo robiť, aby sme sa neprerazili o krížom-krážom ležiace kmene v húštine. Nakoniec vychádzame na lúčke rovno na chodníku. Zbojnícka skala je krásny skalnatý vrchol s kruhovým výhľadom. Neustále vychvaľujeme výhľady, ktoré budú časom minulosťou – všade sú už povysádzané mladé stromčeky a onedlho tu bude hustá mladina. Čaká nás dlhý strmý zostup až do sedla Jedľovec, ktoré leží o 300 výškových metrov nižšie.

Začíname stúpať na samotný kopec Jedľovec. A tu stretávame prvých ľudí od Golgoty. Vždy pozdravíme prví, ale po tom, ako v jednotlivých rozstupoch okolo nás prechádza pätnásty, prestáva ma to baviť. Raz sa mi skoro podarilo uzdraviť na smrť pri výstupe na Kopské sedlo od "Brnčalky" v plnej sezóne. Snívalo sa mi o tom ešte dva dni. Vždy mávam z hromadnej turistiky fóbie a keď je to možné, vždy sa skôr zdekujem z chodníka do lesa, ale skúste to v Tatrách.

Už som sa obával, že na Jedľovci nebudú jedle. Zbytočne. Už pri výstupe a aj na samom kopci nás zaujali krásne porasty zdravého jedľového lesa so stromami všetkých vekových kategórií. Za Jedľovcom sa dostávame do krásnych lokalít, ktoré sa volajú Kramárske lúky. Konča starého smrekovo–jedľového lesa sa tu rozprestierajú akési vrcholové mokrade s porastom briezok. Pripomína mi to vresoviská. Väčšina lúčok je však vďaka mäkkej tráve ako stvorených na odpočinok, či nocľah bez ohníka, len tak, pod hviezdami, v tichu a pokoji malebného zákutia. Tieto miesta sú ako stvorené pre osamelých tulákov, akým som spolovice.

V rámci mierneho stúpania sa dostávame na rozbahnené miesto pod Lastovičí vrch, k nie príliš ucikanému prameňu. Tu ma napadla spásonosná myšlienka s jednou zásadnou chybou, o ktorej teraz samozrejme nemám ani páru, nakoľko, tak, ako sa to už stáva – zase zvíťazil dobrý nápad nad zdravým rozumom. Už je totižto popoludní a nám poriadne škŕka v žalúdkoch. Polemizujeme tu o tom, či nám v kúpeľoch rezeň vôbec urobia. Bolo by dobré, aby išiel niekto napred a vybavil to – veď keď tam podľa toho, čo sme čítali, majú prednosť ubytovaní kúpeľní hostia, môže výroba niekoľkých rezňov trvať aj dve, či tri hodiny. Ktovie, koľko tam majú hostí a aké sú tam vlastne podmienky. No a vtedy som navrhol, že my s rýchlonohým dostihovým koňom Radom, pôjdeme ozlomkrky do kúpeľov a vybavíme nám obed. Odtiaľto to nie je viac ako 5 km, tak by sme za hodinu mali sedieť na pive – ak nám ho dajú. Nápad sa stretáva so všeobecným nadšením a tak sa nateraz lúčime.

S Baluom sa po chvíli poberieme za dostihovými koňmi. Balú má hlavne v klesaní problém s kolenami, takže sa nikam neponáhľame. V jednom mieste sa chodník s červenou značkou láme o 90 stupňov doľava. Ale my pokračujeme automaticky rovno. Našťastie sa po chvíli spamätáme a vraciame sa späť na značku. Cesta je miestami zarúbaná a podľa GPS v mobile hľadám ideálnu trasu. A vpredu sa zatiaľ odohráva toto:

Cesta začína klesať a musím sa natrieť, aby ma nespálilo pečúce slnko. Neskôr som rozmýšľal, či nebolo lepšie nechať sa spáliť. Stačila malá chvíľka zdržania a Rada už niet. Na ďalších lúkach, drevoskladoch a križovatkách lesných ciest ho vidím asi 100 m predo mnou. Dlhé úseky bez tieňa mi dávajú zabrať. Osem mesiacov som bol v snehu vo Fatre a v Tatrách a zrazu taký úpek.

Opäť musím zastať a opraviť si ruksak. Cesta sa stáča prudko doprava a strmo klesá nadol. Prichádzam k ohybu a Rada vidím až na konci dlhej roviny. Je až neuveriteľné, koľko metrov je tento chlap schopný za tak krátky čas prejsť. A to s ním nie je druhý dostihový kôň FunTTomas. Nuž ale – cíti pivo, tak letí, až kamene okolo neho lietajú. A práve tie mi znepríjemňujú cestu. Je posiata veľkým makadamom, a zvyškami haluziny. Idem si nohy dolámať, no Rado sa vzďaľuje čoraz viac. Dočerta, len dúfam, že ideme dobre, lebo namiesto toho, aby som hľadal značku, letím pretekársky za ním, aby sa mi nestratil z dohľadu, čo sa za chvíľu aj stalo. Či niekde odbočil neviem, ale na žiadnej križovatke zvážnic ho už nevidím. Nakoniec ho vidím po vyše kilometri vo veľkej diaľke, ako stojí. Sláva, no neteším sa dlho. Keď som k nemu na „dosluch“, tak počujem, ako na mňa kričí otázku, že kedy som naposledy videl červenú značku. Myslel som, že ma rozhodí. Tú som totiž videl naposledy pred hodinou, niekoľko kilometrov naspäť...

My pomalší prichádzame do sedla Príporčie a pod sebou počujeme premávku na hlavnej ceste. Od cesty voláme nášmu predvoju, aby dali načapovať, že o chvíľu sme pri nich. Keď sa od nich dozviem, že ešte v reštike nesedia, tak nechápem a myslím si, že si len robia z nás srandu.

Dívame sa do mapy a akosi nám to nepomáha. Pod nami ide hlavná z Medzeva do Smolníka, ktorá je v týchto končinách v mape zakreslená, ako nekonečný trojkilometrový had, plný rovnomerných vlnoviek a po kúpeľoch Štós nieto ani vidu, ani slychu. Niet sa teda čoho chytiť. Nepodarilo sa nám ani chytiť slečnu idúcu na bicykli. Už sa tu motáme dosť dlho. Keby sme len vedeli, kde sme to vlastne vyšli? Či sme nad kúpeľami, alebo pod nimi? Ktorým smerom ísť? Neradi by sme si zbytočne zašli. Zo šialeného úteku sa mi urobili poriadne mozole a otlaky na chodidlách a ísť kilometre v _popradkách po asfalte, to by bola lahôdka, ako z marcipánu. Rozhodujeme sa ísť hore, lebo keby sme si zašli nadol, museli by sme sa vracať nahor. Naopak je to prijateľnejšie. Chôdza po ceste nás vôbec neteší, pretože tu šalejú darcovia orgánov a máme čo robiť, aby nás netrafila žiadna motorka. Vtom Radovi volá Zdenči, kde sme, že oni už pijú pivo v kúpeľoch a čakajú na rezeň... Pozeráme po sebe – to snáď nie je možné! Koľko kilometrov sme si vlastne dostihmi zbytočne zašli? Vychádza nám to tak, že máme ísť nadol. A naozaj, po vyše kilometri cestu križuje červená značka. Ktovie, kde sme ju vlastne stratili, ale asi už začíname tušiť._

Tak čo, kde ste nám zabezpečili rezeň? V Smolníku, či Smolníckej Hute?“, pýtame sa dvoch rýchlikov. Navzájom si vysvetľujeme, čo kto zažil a vymieňame si zážitky z cesty. O minútu do seba lejeme pivko a s obrovskou radosťou a šialenou chuťou sa púšťame do veľkej porcie rezňa, ktorý sme si vymodlili už včera skoro ráno. Lejeme do seba ďalšie orosené a keď pani prichádza pre extrémne rýchlo vyprázdnené taniere, dychtivo si znova objednávame to isté – štyri rezne a osem pív. Ale bez prílohy. Len mäso. Pani sa nestačí diviť.

Na okolité kríky si rozvešiavame spotené ponožky, šatky, vložky do topánok, tričká a všetko spotené aj s topánkami, lebo iba tam svieti slnko. Priľahlé kríky vyzerajú ako vianočný stromček v domácnosti fanatických turistov. Týmto sa definitívne stávame atrakciou pre okolo stolujúcich evidentne snobských a zazobaných hostí, ktorí nad nami okato krútia nosmi. Ešteže sa nesedí vo vnútri. Tam sa totiž chodíme po jednom umývať. Pohľad na okolie nášho stola je impozantný – všade v okruhu 10 m sa povaľujú množstvá našich vecí. Dokonca sa na nás od dverí prišiel pozrieť aj kuchynský personál – čašníčka im niečo hovorila a ukazovala na nás. Asi tu takých ufúľaných a upotených smädošov a hladošov ešte nemali.

Kým nám donesú ďalší rezeň, užívame si desať minút slávy v očiach zamestnancov a opovržlivých pohľadov snobov. Máme vynikajúcu náladu a zabávame sa nad tým, ako sa stále niekto strieda za záclonou pri okne a so žičlivým úsmevom sa kochá nami a našim bezprostredným správaním. Vzápätí do nás padá ďalší rezeň a my si ho nevieme vynachváliť – ako keby sme jedli najchutnejšie a najzdravšie jedlo na svete. Milá pani sa prajne usmieva a dúfa, že teraz sme fakt najedení. So spokojnými úsmevmi ju ubezpečujeme, že až teraz konečne hej. Misia „Za rezňom do Štósu“ je úspešne splnená.

Pokračovanie uverejníme čoskoro...

Fórum 4 príspevky
Zo Zlatej Idky do Rožňavy - 1. časť 14/09/18 09:22 4 príspevky
Najnovšie články autora
 
Túra Zo Zlatej Idky do Rožňavy - 1. časť Tohtoročná zima konečne stála za to, no ani za svet sa jej nechce odísť a pustiť k slovu jar. S kamarátmi nás už svrbia päty, od decembra sme sa nevideli, tak za dlhých zimno-jarných večerov začíname e-mailami kuť plány na jarný vander. Dáme si Volovské vrchy plánované na minulé leto? Alebo radšej Poloniny, ktoré nás lákajú už dlhšiu dobu? Či radšej nejaké nižšie pohorie, kde nehrozí, že nás ešte prekvapí zima? Nakoniec aj z dôvodu lepšej dopravnej dostupnosti si vyberáme Volovské vrchy. 13/08/18 Kolektív autorov Volovské vrchy
Túra Z Nitry do Jedľových Kostolian - 2. časť Po prepršanej noci nás ráno v útulni pod Lyscom víta hmlistý les a dážď, ktorý padá iba zo stromov. Balenie nám trvá večnosť, no celý deň tu nemôžeme trčať. Duškyho domáce tyčinky opäť zabodujú, no poriadne raňajky odkladáme. Spleťou lesných chodníčkov a ciest mierime mimo značiek véééľkou okľukou lesmi do Zlatna. 11/02/17 Kolektív autorov Tribeč
Túra Z Nitry do Jedľových Kostolian - 1. časť Termín a cieľ minuloročného prvého vandru „To muši tímu“ nám v podstate určil náš kamarát Juro. V tomto termíne sa totiž rozhodol osláviť svoju 40-tku na chalupe na štále Borisko nad Jedľovými Kostoľanmi. Isto vtedy ani netušil, čo všetko zažijeme, než tam prídeme, a my už vôbec nie. 04/02/17 Kolektív autorov Tribeč
Najnovšie články na titulke
 
Recenzia Tatry - turistický sprievodca Nová publikácia z vydavateľstva DAJAMA: Tatry Vysoké, Belianske, Západné z edície turistický sprievodca, ma oslovila pri poslednom love v kníhkupectve. Pri káve som si ju prelistovala a už nejaký čas je v našej tatranskej a turistickej knižnici. dnes Daniela Mäkká Mapy a knihy
Podcast Pacific Crest Trail s Filipom Valúchom (trojdielna miniséria) AKTUALIZOVANÉ – Diaľkové trasy sú dnes populárne. Nedávno sme sa v HIKING podcaste rozprávali s Julkou, ktorá prebehla Cestu hrdinov SNP za 12 dní. Teraz vám v trojdielnej podcastovej minisérii spolu s Filipom Valúchom predstavíme 4265 kilometrov dlhú Pacifickú hrebeňovku, tzv. PCT. Filip diaľkovú trasu z mexicko-americkej na kanadsko-americkú hranicu cez Kaliforniu, Oregon a Washington prešiel tento rok za 136 dní. 11/11/19 Ľubomír Mäkký Svet
Pozvánka Vysoké hory Nitra 2019 Tretí novembrový víkend bude v Nitre už po štrnástykrát patriť tradičnému festivalu. Pozostáva z hlavného festivalového dňa, soboty s bohatým programom pre širokú verejnosť, ktorému predchádza „detský piatok“ pre žiakov nitrianskych škôl. Podujatie uzavrie nedeľný poznávací výlet na Zobor. včera Redakcia Festivaly a premietania

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Zo Zlatej Idky do Rožňavy - 1. časť 14/09/18 09:22 4 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Volovské vrchy

  • Počet dní
    • 4

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1246 m n. m. – Kojšovská hoľa

    • min: 674 m n. m. – Zlatá Idka

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1147 m

    • klesanie: 1178 m

  • Vzdialenosť
    • 25 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 05.05.2017

  • Štart trasy
    • šírka: 48.7523 ° SŠ
      dĺžka: 21.006 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.63514 ° SŠ
      dĺžka: 20.51325 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.7794 ° SŠ
      dĺžka: 20.85953 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Kloptáň (rozhľadňa)

  • Voda
    • prameň pri Troch studniach

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Košice (vlak, bus) - Zlatá Idka (bus)
      Štós (bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.06 (0.3)