Ferrata Zaistené cesty na Raxalpe
Minulý rok sme sa prvýkrát zoznámili so zaistenými cestami v Rakúsku. Napriek tomu, že naša vtedajšia úvodná cesta Intersport klettersteig mala klasifikáciu C/D a trvala celý deň, tento spôsob pobytu v horách sa nám veľmi zapáčil. Koncom mája sme preto strávili tri dni na zaistených cestách v rakúskej oblasti Raxalpe.
Alpenvereinsteig a Wachthüttelkamm
Budíček ráno o štvrtej ešte v Bratislave je krutý. Ako-tak sa natlačíme piati do auta. Aj s batožinou takmer nemáme kde sedieť. Pri pumpe pred Auparkom sa stretávame s rokošporťákmi a celú cestu ideme za nimi. Naším cieľom je chata Weichtalhaus. Cca o deviatej vyrážame na túru. Chodník vedie od chaty popri rieke Schwarza, cez most, kúsok po asfaltke a potom do lesa popri nej. Prvým spestrením sú dlhé kovové schody, ktoré nám slúžia na rozdýchanie sa. Na ich konci začína krásna dolina Grosser Hollental. Pokračujeme takmer po rovine a neskôr mierne do kopca k rázcestníku.
Po krátkej prestávke pokračujeme rovno hore k nástupu cesty Alpenvereinsteig. Prvý rebrík, ktorý pochádza z roku 1912, nevyzerá dvakrát dôveryhodne. Je bez oceľového lana, tak sa istíme o priečky, čo jednak zdržuje, jednak nás bolia prsty. Zatiaľ však berieme istenie poctivo. Nenáročné istené úseky sa striedajú s chodeckým terénom a strmo stúpame stále vyššie. Za nami sa otvárajú krásne výhľady do doliny. Postupne na rebríkoch á lá Slovenský raj naša istiaca disciplína značne upadá. Prejdeme jediný náročnejší, klzký a šikmo hore stúpajúci úsek. A opäť nekonečné stúpanie, už sme máme viackrát dojem, že vidíme vrchol, takže nám to pomaly, ale iste začína liezť na nervy. Konečne zábradlie vrcholovej vyhliadky! Ocitli sme sa na plošine s nádhernými výhľadmi na dolinu a masív Schneebergu s vrcholom Klosterwappen, ktorý je ozdobený fľakom snehu.
Nasledujúcu pol hodinu sa vyvaľujeme na tráve, pozeráme výhľad, jeme, pijeme, opaľujeme sa. Pomaly sa zberáme ďalej. Po cca 15 minútach po trávnatej planine sa dostávame k chate Otto Haus, kde zakotvíme na minimálne hodinu. Musím povedať, že po vlaňajšej dachsteinovej skúsenosti s rokošporťákmi, kedy sme vstávali o štvrtej, aby sme sa do autobusu vrátili o štvrť na jedenásť, ma toto „lážo-plážo“ tempo prekvapilo. Nie že by som namietala. Aj také treba....Na chate, kde je medzi personálom Slovenka a Macedónčan, ostávame pomerne dlho kvôli pivu aj kvôli počasiu, vyzerá to na búrku a chvíľu aj prší.
Napokon sa poberáme ďalej po planine popri alpskej záhrade s množstvom kvetov a cestou Wachthüttelkamm. Najprv po trávnatej rovinke medzi skupinami stromov, neskôr dosť prudko klesáme. Cesta je turistický chodník v lese, občas spestrený neškodnými rebríkmi. Na kolená však nič príjemné.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Dočasne sa lúčime s ostatnými a ideme do nášho kempu, keďže s definitívnou platnosťou pre nás ubytovanie na chate Weichtalhaus nemajú. S tým sme aj rátali, máme sme so sebou spacáky a stany. Kemp je vlastne parkovisko asi 2 km od chaty. Všade v okolí je na parkoviskách zakázané stanovať, takže tu bolo neskutočne veľa áut. Nám sa ešte pomerne v pohode podarilo postaviť stany na trávnatej ploche, ale k večeru už ľudia stanujú na štrku, aj rovno v strede parkoviska, takže niektoré autá majú problém tam vôbec prejsť. Drvivá väčšina stanujúcich boli Česi, dokonca zájazd jednej CK, potom Maďari a Slováci. V kempe sú aj umývadlá a WC, čo iste zvyšuje jeho atraktivitu – a najmä – je zadarmo. Ak tu budete spať, odporúčam strážiť stan, minimálne v čase najväčšieho príjazdu. Žiaľ, stredoeurópska mentalita sa v tomto kempe prejaví – pokojne môžete prísť o kolíky k stanu, alebo vám ho niekto presunie, na vašom mieste si postaví vlastný a povie, že váš stan odfúklo – ako sa stalo kamarátke nasledujúci večer. V prvý večer sa ešte v blaženej nevedomosti, ženská časť dokonca osviežená špliechaním v potoku, poberáme za ostatnými na pivko do ich „lágeru“ v chate Weichtalhaus.
Teufelsbadstubensteig a Gaislochgsteig
Na tento deň sme mali pôvodne naplánovanú cestu Hoyossteig, ale keďže vedie južnou stenou a slnko je veľmi agresívne, rozhodli sme sa ísť zaistenou cestou Teufelsbadstubensteig po ľavej strane údolia, ktorá sa napája na náš včerajší zostupový chodník. Ranný nástup je teda rovnaký, hore dolinou po rázcestník. Tempo je rýchlejšie, vzhľadom na nárast turistov okolo. Desíme sa predstavy stáť niekde za nimi v rade na klettersteigu.
Od rázcestníka odbočíme doľava a takmer ihneď sme na ceste. Hneď nastupujeme na trebrík a štveráme sa exponovanejším úsekom než včera hore. Stena je zaujímavá – hoci to vyzeralo, že sme hneď hore, dostávame sa stále hlbšie a hlbšie do masívu. Ďalšie rebríky, šmykľavá suť, prechod po brvne…Stena je v tieni, takže sa ide príjemne. Najhoršie sú úseky na suti, kde sa nedá zaistiť, a suť sa nám šmýka pod nohami. Napokon však dosiahneme vrchol. Posedíme, chalani vytiahnu z batohov pivká, baby opaľovacie krémy, kolujú vrcholovky rôznych farieb a percent. Popozeráme výhľad a pomaly sa poberáme hore včerajšou cestou v lese. Asi o hodinku sme opäť na Otto Haus a zase sa tam pomerne dlho zdržíme, predovšetkým kvôli hroziacej búrke.
Napokon sa dvíhame, zdá sa, že mraky sa trocha trhajú. Zamierime na cestu Gaislochsteig, ktorá by nás mala cez vodopád priviesť opäť dolu do doliny. Najprv kráčame trávnatou planinou s pekným výhľadom na okolité skaly, potom sa vnoríme do lesa a onedlho sa ocitneme sa na suti. Začína nám hrmieť nad hlavou, a okolo nás len suť a skaly, nie veľmi príjemný pocit. Stačíme sa však dostať k bezpečnejšiemu miestu – k pár stromom oddeľujúcim suť od prahu doliny, kde už tečie vodopád. Obliekame si nepremokavé bundy, návleky a čakáme.
Búrka nám zúri nad hlavami. Onedlho sa začína sypať ľadovec vo veľkosti najprv hrachu, neskôr lieskových orechov. Som rada, že mám na hlave prilbu, lebo to celkom bolí. Pomedzi hurhaj spôsobovaný hrmením a krúpmi počujeme zvuky padajúcich kamenných lavín. Veľmi sa ochladilo, od úst nám ide para. Búrka nemá konca. Onedlho sme celí premočení a je nám zima. Po asi hodine sa napokon Maťo – vedúci výpravy – rozhoduje pokračovať. Vyzerá to, že búrka je už od nás ďalej, hoci ešte prší.
Začíname zostupovať skalnou stenou. Skaly aj oceľové lano sa šmýkajú, pod nohami nám tečie voda alebo blato, strmá stena – proste akčný zostup. Neviem, ako ostatným, ale mne začali omŕzať ruky. Odteraz si beriem všade rukavice aj uprostred leta. K tomu všetkému sa búrka rozhodla ešte raz sa na nás pozrieť zblízka. Pri všetkom tom železe, čo je okolo nás, sa môžeme akurát tak modliť.
Pod vodopádom je obrovská bezpečná jaskyňa. Škoda, že sme sa tam nestihli dostať pred búrkou. Po zídení skalného prahu pokračujeme po suti. Medzičasom prestalo pršať a vykuklo slnko. Zídeme strmý suťový úsek a vnoríme sa do lesa. Zostup pokračuje, ale už nie tak strmo. Od známeho rázcestníka vo večernom svetle pokračujeme pohodovo dolinou.
V kempe tento večer nehrozí žiadne špliechanie sa v potoku. Skôr sa staráme, kam dáme usušiť veci. Rozvešiame ich po celom aute. Večer ešte zájdeme na pivko do krčmy cez cestu a hajde spať. Keď sa uložíme do stanu, opäť prší...
Haid Steig a Preinerwandsteig
Posledná deň nás čaká lahôdka, cesta Haid Steig v stene Preiner Wand. Táto cesta s klasifikáciou D patrí medzi najobľúbenejšie v masíve Raxu. Po ľahších cestách, ktoré sme liezli predošlé dni, sa na ňu tešime. Ráno zisťujeme, že mokré veci nám absolútne neuschli. Keďže je chladno, nemám záujem ich sušiť na sebe. Radšej si to vyleziem v obyčajných teplákoch.
Presúvame sa do dediny Prein an der Rax. Autá ostali na parkovisku Griesleiten a my stúpame lesom prudko hore. Dá da ísť aj po zvážnici, ale tú plánujeme na cestu dolu. Najprv po žltej a potom po zelenej značke sa dostaneme ku križovatke Bachinger Brunn, kde na seba navliekame úväzy. O desať minút už stojíme na suťovisku pod nástupom na klettersteig. Napriek južne orientovanej stene slnko zatiaľ nepečie a my sa púšťame hore. Prekonáme prvý úsek a za zákrutou sa nám otvorí stena v celej svojej výške. Čaká nás asi desaťmetrový kolmý rebrík. Je to nanajvýš vzdušné, takže sa pre istotu presúvam pomaly. Za rebríkom je asi najťažšie miesto z celej ferraty, vedie viac – menej po hladkej skale a stupy sú od seba dosť vzdialené. Na desaťročné nožičky jedného z členov výpravy to bolo príliš a napokon sa aj s otcom vydali hore pešou cestou.
Po prekonaní náročného úseku ideme chvíľu chodeckým terénom a dostávame sa pod druhý rebrík. Tu nie je oceľové lano a o priečky sa nedá veľmi istiť, keďže nie sú vo vnútri v konštrukcii rebríka, ale od stredovej „tyče“ vybiehajú von. Napokon sa rozhodnem pre psychologické istenie štýlom – rukou sa chytím na konci priečky a tá zabráni, aby mi karabína odtiaľ skĺzla. Po prelezení rebríka sa dostávame za zákrutu a pod ďalší kompaktný úsek. Nie je ťažký, ale zahŕňa aj veľmi úzky komín. Tam môžu mať problém aj štíhle postavy, pretože jediné stupy v ňom sú vyšmýkané ako na Pajštúne. Napokon sa nadávajúc nejako dostanem hore a fotím kolmý pohľad späť.
O dve minútky vychádzame na plošinku, kde je drevená socha Panny Márie a krásny výhľad. Posledná tretina sú už len ľahšie úseky. Konečne vrcholová planina. Fotografia pri kríži a vnárame sa do kosodreviny, kde začína cesta Preinerwandsteig. Je to cesta takmer bez zaistenia, ale strmá a suťová. Uprostred cesty sa uvelebíme na chodníku, obedujeme a pozorujeme kamzíčiu rodinku. S pobavením pozorujeme aj kadejako vystrojených turistov, ktorí sa ešte len o tomto čase derú hore. Potom ďalej pokračujeme v zostupe, vnárame sa do lesa, prichádzame na križovatku k prameňu a ďalej klesáme. Máme príliš unavené nohy na to, aby sme išli okľukou po zvážnici a volíme radšej strmšiu cestu. Na parkovisku ešte nejaký čas relaxujeme, fotíme sa, dojedáme zásoby, ale čas je neúprosný. Musíme sa rozlúčiť...
