Trasa

Jelšava – Starý Jelšavský hrad – Nandraž – Rákoš – Rákošská Baňa – Sirk, Červeňany – Nový Sirk – Železník, Ladislava – Železník – Nový Sirk – Ratkovské Bystré, Filier – Tŕstie – Tisovec – Hradová – Kordove lúčky - Tisovec

Dôvod, prečo som si vybral ako miesto štartu v Jelšave, je nielen kvôli Jelšavskému Starému hradu, ale najmä kvôli spoznaniu samotného mesta. Samozrejme, nie je to Kremnica, ale historické jadro, mohutný kostol či ešte mohutnejší kaštieľ Koháryovcov, alebo krásna baroková radnica majú svoje čaro. No, žiaľ, kaštieľ je príkladom, že peňazí nieto a na chudobnom Gemeri to platí trojnásobne.

Po obhliadke centra, sme sa s parťáčkou Máriou vybrali k Jelšavskému hradu po modrej, ktorú môžeme nájsť pri múzeu, neďaleko dvojvežového kostola. Zišli sme k trati, po ktorej sa premávajú akurát len vagóny z magnezitky a neďaleko Teplej Vody, mestskej časti Jelšavy, sme odbočili k lesu a následne k starému ovocnému sadu. To, že bol starý, dokazujú zarastené ruiny samoty.

Aj vďaka našej nepozornosti sme značku stratili, ale pri opakovanom hľadaní sme ju v pohode našli v pokračovaní cesty cez sad ku vzdialenému kraju lesa, okolo ktorého sme išli a následne vnikli do hory. Aj keď chodník sem-tam zanikol a museli sme prechádzať cez džungľu, vystúpili sme cez strmú skalnatú časť na hrad, ktorého prvá písomná zmienka je z roku 1421. Hrad postavili Ratodlovci de Ilswa, ktorí dali meno aj Jelšave. Samozrejme, zostali len nepatrné ruiny, ktoré sa spomínajú v súpise v roku 1573. Aj keď tu dobrovoľníci fungujú a je na nich aj kontakt, ak by chcel niekto priložiť ruku k dielu, rozloha hradu je rozpoznateľná len z obrázkov. Ak by sa hrad pravidelne kosil a primurovali nadzemné zvyšky, určite by bol hrad oveľa väčším lákadlom. Aj keď je jeho poloha na zalesnenom výbežku kopca Štyri chotáre, pohľad na mesto je aj tak možný.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Veľa toho tu na pozeranie však nie je a pár stien veľa času nezaberie, tak sme sa pobrali ďalej. Odtiaľ nás čakal neznačený úsek neznámym lesom, tak som mal obavy, aby sme sa v pohode dostali do Nandraža. Aj keď na mape boli nejaké cesty znázornené, predsa len reálne v teréne to je väčšinou inak. Dali sme sa predpokladaným smerom a aj keď sme našli nejakú cestu, bolo to diskutabilné. Ale až menší výhľad na lúky na druhej strane doliny s Nandražom, nám upresnil smer a zároveň nás upokojil, keď sme vedeli, že ak nájdeme nejakú cestu, tak iste pôjde do dediny. A tak sa aj stalo a sprvu zarastená, ale potom už po v pohode schodná zvážnica nás priviedla na lúky a to bolo na skok k samotnej dedine.

Gemerské kostoly

Konečne sme došli do Nandraža a objavili sme sa pri evanjelickom kostole. Bol otvorený, tak sme sa zašli pozrieť. Mária si všimla, že sa dá ísť na vežu, tak bystro vybehla a ja som ju nasledoval. Vyšli sme až na najvyššie poschodie a pokochali sa výhľadom, ale keďže kostol nie je na kopci, tak výhľady boli len do dvorov. Zišli sme dole a len čo sme si vyložili batohy na chrbty, tak prišla tetka, že kto-tu, čo-tu.

Ale bola milá a asi ju aj potešilo, že nejakí turisti sem zablúdili, tak sa vcelku rozhovorila, že veľa ľudí do kostola už nechodí, že jej vnučka vyštudovala cudzí jazyk atď. My sme už kus prešľapovali na mieste, tak sme sa čo najmenej trápne snažili rozlúčiť. Po chvíli sa to podarilo a išli sme po asfaltke v ústrety Rákošu. Dedinou ešte zaujali typické gánky a mohli sme sa vydať na asi polhodinový pochod do Rákoša.

Tam sme si to naozaj odšliapali, lebo áut, až na jedno, ktorého spolujazdec ukázal známe gesto, nešlo. Napriek páľave sme to ale zvládli v pohode a už sme odbočovali k (ne)známemu ranogotickému kostolu Rákoši z polovice 13. storočia. Vstup do neho sme si však nevybavili, tak nám ostalo obdivovať len vonkajšok a už nie veľmi zreteľné obrysy nejakej biblickej postavy.

Odtiaľ sme chceli zabočiť k ruinám Rákošského hradu a k tomu nám napomohlo zistenie z miestnej mapy, že k nemu vedie značená odbočka. Tak sme sa rezko vybrali a dúfali sme, že informácie o prehradenej cestičke sú staršieho dáta ako samotná infotabuľa s mapou. Radosť však trvala len do toho momentu, keď sme došli k dotyčnej ohrade vysokej asi 2 metre. A ako na drzáka, značka bola nielen za ohradou, ale aj na samotnom plote, čo znamenalo, že plot je staršieho dáta ako značka. Akurát asi bránička bola ešte dovtedy otvárateľná. Pokusy nájsť nejaký priechod alebo možno aj obísť však stroskotali a rovnako aj pokus preliezť ho. Nakoniec sme to vzdali a vrátili sa na zelenú do Rákošskej Bane. Škoda.

Vysoká pec v Červeňanoch

V Rákošskej Bani, alebo skrátene Rákošbani, sme boli zanedlho a aj ďalšia infotabuľa nám to potvrdila. Poinformovala nás o histórii miesta, ako aj o technickej pamiatke liatinového komína. No, žiaľ, viac informácií k tomu nebolo a keď som sa ho snažil nájsť, nepodarilo sa. Miestne babky mi veľmi nepomohli, a tak som musel oželieť aj toto. Medzitým ma Mária čakala v parku pri bývalom altánku, z ktorého ostali len základy a slávu miesta dokazovala len bohato zdobená studňa. Pri tej sme sa najedli a pokračovali do Červenian, miestnej časti Sirka.

Keď sme išli celkom rovným chodníčkom, prišlo mi to trochu podozrivé a napadlo ma, že či tu nebola železnička a veru, potvrdila mi to ďalšia tabuľa o histórii železničky ťahanej koňmi, ktoré z Rákošskej Bane ťahali rudu do Červenian. Jedinou pamiatkou zrejme ostal len mostík ponad suché koryto potôčika a samozrejme netypicky rovný chodníček.

Ten nás po 10 minútach priviedol do časti Červeňany, kde sme sa napojili na štátnu cestu a po nej došli k smerovníku Sirk, Červeňany. No tu mi niečo nehralo, lebo sme mali ísť okolo vysokej pece a zároveň zelená išla iným smerom ako som predpokladal. Ozrejmilo mi to až fakt, že zelená smerovala priamo k vysokej peci a my sme išli asfaltkou naokolo. Ale neprekáža, lebo sme sa k peci dostali z opačnej strany. Tak sa mi konečne podarilo vidieť ojedinelú technickú pamiatku, ktorá ma už dlhšie fascinovala. 14 metrov vysokú pec v Červeňanoch postavili so železiarňou v rokoch 1870-1874 a slúžila do roku 1903. Prezreli sme si ju a poprechádzali v jej útrobách, kde perfektnú prácu odviedli majstri kamenári, ktorí majstrovsky pozakladali kamene do oblúkov. To sa mi koniec koncov páči aj na hradných klenbách. Po prezretí sme nabrali smer Sirk.

Hľadanie strateného času v Železníku

Sirk je dedina, ktorá je známa vysokou pecou v jej miestnej časti, ale priamo v jej centre sa nachádzajú dva kostoly, z toho jeden je stredoveký. Žiaľ, ako chátrajúce námestie v Jelšave či rozkradnutý areál v Rákošskej Bani, aj tu stredoveký kostolík, ktorý zrejme pochádzal z 13. storočia, je v dezolátnom stave. Pred pár rokmi prišiel o strechu. Avšak svitá mu na lepšie časy, keďže sa naň zamerali pamiatkári a snažia sa o jeho záchranu. No keďže smerovník je až v druhej miestnej časti, v Novom Sirku, pobrali sme sa ďalej, ale žeby tam bolo oveľa krajšie, nemôžem povedať, lebo má sídliskový charakter. A v prostredí chudobného kraja má bezútešnú atmosféru...

Nezdržiavali sme sa teda a po žltej sme sa vydali do kopca a na lúky s výhľadmi do doliny a po pražiacom slnku sme naberali metre, aby sme sa dostali k ďalšej jedinečnej gemerskej pamiatke, ktorú sme mali nájsť v Železníku. Prostredia znalí vedia, že tak sa volá kopec, no zároveň blízka dedina. Tam sme sa dostali, prejdúc Ladislavu, čo je jej miestna časť. Tu sme našli staré kino Stachanov z roku 1928, ktoré premietalo až do 90. rokoch 20. storočia, z dôvodu opravy pôvodného premietacieho pristroja. Po oprave však skončilo na adrese istého bývalého prezidenta z Medzeva. Kino samozrejme nie je prístupné, takže sme jeho atmosféru nasávali len zvonku.

No to nebolo všetko a chceli sme nájsť aj kolkáreň. Presné informácie o jej polohe sme však nemali, a tak mohla byť všelikde. Spýtali sme sa miestnej pani a tá nás poslala ďaleko a ešte ďalej rovno. Voľky-nevoľky sme sa vydali a okolo pamätníka hrdinom (aj keď neviem akých), sme predsa len došli ku kolkárni. Cestu lemovali pre túto oblasť typické banícke domy. Rovnaké totiž boli aj v Rákošskej Bani. Kolkáreň z roku 1906 je naozaj parádna a je veľká škoda, že je poškodená, keď na ňu spadol konár. Našťastie však zasiahol len roh, aj keď sme si mysleli, že pošla minimálne polovica. Malo to tu špeciálnu ponurú atmosféru opustených miest á la americké lunaparky a to najmä z toho dôvodu, že podobne sa tu zabávali ľudia a rovnako to chátra. No predsa však má nádej na záchranu vďaka aktivite združenia Skryté poklady Slovenska.

Nadivoko cez osadu

Tuláci a vandráci zrejme už zažili okamih, keď sa nejakou náhodou dostali na miesto, kde by sa za normálnych okolností nikdy neodvážili. Podobne sa mi stalo práve pri návrate do Sirka, keďže odtiaľ smerovala modrá do Filiera. Nám sa nechcelo vracať práve absolvovanou trasou a robiť zbytočný okruh, tak sme zvážili nadivoko zísť dole. Našli sme nejaké cestičky, chodníčky, ale nemali sme šajnu, či ísť doprava alebo doľava. Zišli sme asi do polovice kopca a naďabili na cestu idúcu doprava a doľava. Kam teraz? Dali sme sa doľava a skoro sme spravili osudovú chybu, keďže sme zabočili do… cigánskej osady. Aj keď sme nemuseli ju skrz-naskrz prechádzať, ale len liznúť stranu, nezabránilo to, že sa na nás nerozbehli psy. No ale najväčšia zábava začala, keď si nás všimli miestni džamoráci a vydali sa k nám. Ale asi boli tak prekvapení z nášho objavenia sa, že keď sme ich pozdravili a spýtali sa na cestu do Sirka, tak nám len nemo ukázali cestu pod domami a my sme rýchlo pálili preč.

Až potom som tuším počul nejaké polohlasné neprívetivé slová. Už som prechádzal cigánskou osadou v podduklianskom regióne a bolo to v pohode, ale Gemer je neslávne známy osadami, a tak veru nebolo mi všetok jedno. Na počudovanie, ľadovo pokojná Mária absolútne nič neriešila, až mi to prišlo divné. Žeby predsa len to boli stereotypy?

Už s pokojnejšie bijúcim srdcom sme zišli okolo ihriska do dediny a nabrali smer po modrej do Filiera, časti Ratkovského Bystrého. Trasa je sprvoti nudná lesnatá cesta kopírujúca Bystrý potok rovnomennej doliny. Najprv sme na asfaltku nadávali, ale potom pri prechode chodníčkov, ktoré sú skôr len na mape ako v realite, sme na ňu slastne spomínali. Po dlhšom hľadaní značiek sme predsa len nejako vyšli na hrebienok, aby sme hneď z neho prudšie schádzali do dediny. Aj keď som si vtedy povedal, že tadiaľto nikdy viac, keď na to tak teraz spomínam, išiel by som opäť, lebo spomienky pri tápaní a nadávaní na značkára, ktorý sa na to tu vybodol, ale zároveň príjemne s akurátnou spoločnosťou, sú špecificky nostalgické. Príde mi to ako tulácky variant Štokholmského syndrómu.

Noc u J. B.

V dedine toho veľa zaujímavého nie je, tak sme si len vypýtali vodu, a keďže sme sa ponáhľali nájsť dobré miesto na bivak, tak som nezabehol ani ku kostolu si ho odfotiť. Zaujalo len miestne kino, samozrejme roky nefungujúce. Modrá nás viedla hore dedinou a potom do hory. Tentoraz sme na asfaltku nenadávali a boli spokojní. Ale rovnako aj keď sme z nej zišli a šplhali sa na hrebeň, ale tentoraz oveľa lepšie značenou starou zvážnicou. Od vstupu do lesa, keď sa pomaličky šerilo, sme pokukávali po stranách, či nenájdeme nejakú strechu nad hlavou.

Až po chvíli, keď sme prechádzali časťou s menšími čistinkami Rybnej stráne, sme zazreli starú šopu a vedľa nej murovaný dom. To sme hneď vedeli, že tu ostávame. Urobili sme prieskum a z neho vyšlo, že najideálnejšie bude prespať v šope na sene. Aj keď to bolo všetko schátrané a dom nepoužiteľný, tak mi bolo čudné, že v šope boli čerstvé výrobky kravského tráviaceho traktu. Nakoniec sme ale ostali tu, lebo aj tak bolo šero a ísť do neznáma by nebol dobrý nápad. Pripravili sme si ležoviská, dali si plecháča a dúfali, že sa vetché laty nad nami nestrieskajú práve počas nášho spánku.

Našťastie, desaťročia staré laty sa počas nášho spánku nestrieskali a ráno sme vstali, aj keď by som si tam vedel poležať. Zbalili sme sa a ešte si prezreli okolie. Staré hospodárstvo, ktoré bolo vystavané asi po roku 1949 J. B., čo sa dalo vyčítať z nápisu na priečelí, patrili sem ešte kurín či studňa, bolo magické a obzvlášť mi učarovalo. Zamýšľaním sa akí ľudia tu žili, ako sa tu ťažko žilo a pracovalo, predstavujúc si dávne kruté zimy s bohatými nádielkami snehu, ktorými sa museli brodiť sane gazdu J. B., aby sebe, ale aj svojej žene s deťmi zadovážil raz za čas potraviny, som strávil hodnú chvíľku pri samote. A znova Štokholmský syndróm...

Pokračovali sme ďalej po modrej. Po chvíli som akoby začul kravský cvengot, ale v strede hory sa mi to zdalo ako skôr halucinácia, no predsa, došli sme k ďalšej samote, ale tentoraz obývateľnej a najmä obývanej starým manželským párom. Dali sme sa s nimi do reči a vysvitlo, že sem chodia na leto a pasú kravy. Bolo tu naozaj krásne. Ukázali nám smer modrej značky a prešli sme cez ich imaginárny dvor okolo domu a stúpali ďalej v lese. Po asi 10 minútach sme došli k tretej samote, ktorá bola neobývaná, ale oveľa vhodnejšia na prespanie. No keď sme ju išli viac pozrieť, tak Mária sa zrazu zľakla a pratali sme sa preč. Keď som sa spýtal, čo sa deje, tak že vraj tam niekto spal. Kto vie, no...

Cez sedlo Korimovo na Tŕstie

Od samoty sme ďalším lesným stúpaním prešli k peknej malej čistinke s výhľadom do údolia Klimovo, nad ktorým dominovalo Tŕstie. Zároveň bolo vidieť, koľko cesty nám ešte treba prejsť. Značka nás posielala doprava a stúpali sme ďalej, čím sme prišli na lesnú cestu a potom ku skladisku dreva. Z neho sme pokračovali ďalej po lesnej ceste, ktorá vďaka traktorom bola miestami ťažšie prechodná. A to bolo sucho pár dní. Značka odbočila na inú cestu, už sa išlo lepšie a tou sme dosiahli sedlo Korimovo.

Priznám sa však, že na fotkách sedlo vyzeralo oveľa lepšie. Možno preto, lebo nebolo pokosené a vyzeralo spustnuté. Odtiaľ na Tŕstie nebolo veľmi ďaleko a spoločnosť nám robila Cesta Márie Széchy, ktorou som išiel len raz, keď sme pred pár rokmi schádzali z Muránskeho hradu do Muráňa. Táto časť trasy bola oveľa lepšia a naozaj ako keby plnila starodávnu funkciu šľachtickej cesty. Len na pár miestach bola cesta zarastenejšia, najmä na rúbaniskových. Vďaka nim sa ukázali ojedinele južné výhľady do srdca okolitých hôr. Keď sa k nám zrazu pridala žltá značka, vedel som, že sme blízko Tŕstia a po pár desiatach metrov sme sa na zmienený kopec dostali.

Tŕstie nie je známy kopec a neponúka ani výhľady, ale je to regionálne ikonický kopec a preto sem turisti z Rimavskej doliny organizujú každoročne výstupy. Na ich začiatkoch bol miestny botanik Václav Vraný, ktorý tu nakoniec vypustil dušu. O čosi nižšie po žltej sa nachádza jeho pamätník. Domácim turistom slúži rovnomenná chata, ale k nej nebol dôvod zachádzať, lebo ako pôvodný prespávací bod sme ju zavrhli, keď sme zašli na Železník. Navyše nebol dôvod, lebo by sme sa museli ponáhľať a zároveň by sme mali veľa času v Tisovci.

Do Tisovca a na Hradovú

A práve v Tisovci bol nás cieľ. K nemu sme sa mali dostať po žltej, na ktorú sme naďabili tesne pred Tŕstím. Tým pádom sme sa kus vracali a potom len schádzali. Cestička najprv vedie okolo spomínaného pamätníka botanikovi a potom po latách nad mokraďami. Nasleduje úsek rúbaniskom, na ktorom sme sa kus napásli na malinách. Strmšou zvážnicou sme sa dostali na najvyššie položené pasienky. Tu sme naďabili okrem parádnych výhľadov na infotabuľu, ktorá nás poučila, že na týchto miestach sa nachádzajú alebo nachádzali senníky a malé gazdovská, kde miestni gazdovia bývali cez letnú pašu. Žiaľ, trend bol taký, že sa bývalé pasienky nekosili a tým pádom zarastali. Zároveň sa rozpadávali staré senníky a z kolibiek sa v lepšom prípade stavali chatky. Jedna je viditeľná od miesta s infotabuľou.

Schádzali sme ďalej a opäť klesali lesom, čím sme zišli k vrchným partiám rozsiahlych lúk, ktoré zbiehali do údolia s Tisovcom. Nad ním trónila Hradová, ktorú sme z časových dôvodov nakoniec zaradili do itinerára túry. Popri pasúcich sa ovečkách sme zbehli do mesta. Parťáčke sa však veľmi nechcelo, a tak rozmýšľala ostať. No čakať sa jej nechcelo ešte viac, tak sa nakoniec vybrala so mnou. Jej dobrým nápadom bolo, že sme batohy pri stúpaní na Hradovú skryli, aby sme ich nemuseli vláčiť. To bol plán vyjsť na Hradovú a rovnakou cestou zísť dole. Ale keď som jej hore spomenul, že celkom zaujímavá trasa je aj ďalej, tak sa nakoniec rozhodla, aby sme pokračovali ďalej a nevracali sa. Aj tak to bol okruh, takže návrat do Tisovca bol jasný. Mimochodom, starý Tisovský hrad z druhej polovice 13. storočia, zbúraný o štyri storočia neskôr cisárskymi vojskami, je rozpoznateľný len asi jednou časťou, ktorá mala funkciu brány. O pár desiatok metrov sa na čistinke nachádza infotabuľa, ktorá spomína sídlisko kyjatickej kultúry.

Skalky Hradovej a výhľady z nich sú parádne. Najmä na údolie Rimavy s dedinkami, ale aj na laznícky kraj na západ, smerom na Klenovec. Skalky s reťazami sme bez problémov zvládli, ale postup bol aj tak oveľa opatrnejší. Po “nudných” chodníčkoch, niečo na “osvieženie”. Od Sokolej skaly však žltá vedie obyčajným chodníkom, sprvu po popadaných, ale prerezaných stromoch a potom strmo klesá na cestu. Tou odbočuje do menších roklín a pod skalami klesá na Kordove lúčky, kde zaujali rozkvitajúce jesienky. Následne len mierne klesá a vinie sa k prvým domov Tisovca. Odtiaľ je to len asi 10 minút k centru mestečka. Prišli sme akurát na čas, aby sme zašli po batohy, trocha sa najedli a čakali na autobus každý svojím smerom.

Zhrnutie

Túra Gemerom bola asi mojou jednou z top roka 2017. Najmä kvôli dlho očakávanej návšteve vysokej pece v Červeňanoch. Jelšava a Tisovec dali zadosť mojej túžbe spoznať mestečká dvoch susedných kotlín. Plusom bola návšteva kolkárne v Železníku. Výrazné negatívum asi nebolo, teda až na oplotené ruiny hradu Rákoš, s čím som rátal. Mierne depresívne bolo poznanie reálií regiónu. Značky, až na pár miest (hlavne od Sirku na Filier), boli v pohode, a to sme išli turistami málo frekventovanými úsekmi. Je vidieť, že miestni značkári sa snažia držať úroveň.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek