Sliezske Beskydy hraničia na západe s Moravsko-sliezskymi Beskydami, od ktorých ich oddeľuje Jablunkovská brázda, ktorou preteká rieka Olše. Na severe oddeľuje Sliezske Beskydy od Malých Beskýd rieka Biała. Na juhovýchode hraničia s Żywieckymi Beskydami, ktoré oddeľuje tok rieky Soły. Na juhu ich dolina rieky Olše oddeľuje od Jablunkovského medzihoria.

Vždy, keď sa naskytne príležitosť, tak sa rád do týchto končín pozriem. Takto sa mi to podarilo v jednu júlovú sobotu, kedy som prijal pozvanie na autobusový výlet s kysuckými turistami. Pár dní predtým sa Tatrami od severnej strany prehnali lejaky, z ktorých sa bude oblasť ešte dlho spamätávať a dostávam otázky, či sa nebojím ísť do Poľska. A prečo? Veď búrkami nebola postihnutá celá krajina.

Krátko pred siedmou nastupujem do autobusu, ktorý smeruje do mestečka Szczyrk, kde do modernizácie a rozvoja strediska niekoľko rokov investuje slovenská spoločnosť TMR, a. s.

Po ceste zisťujem, že autobusy idú dva a bude nás niečo vyše 80. Takéto masovky veľmi nemám rád, ale raz za čas nezaškodí sa trošku socializovať a snáď to nejako prežijem. Veď ako inak by som sa do týchto končín dostal? Aj tak sa na kopcoch, ako vždy, rozdelíme do skupiniek a každý si ide po svojom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Inak to nie je ani teraz. Hore na najvyšší kopec pohoria Skrzyczne sa vyvezieme lanovkou a odtiaľto sú k dispozícii tri rôzne trasy, líšiace sa snáď len svojou dĺžkou. Veď dole do doliny musíme padnúť všetci. Naša pätica si vyberá zlatý stred a končiť budeme vo Wisle, v časti Nowa Osada.

Lanovka nás za 25,- zlotých vyvezie s jedným prestupom na vrchol, ušetríme výškové metre a sily, na vrchole sa pokocháme pohľadmi z rozhľadne na mestá Bielsko-Biała na severe a Źywiec na východe, pri ktorom sa nachádza Jezioro Žywieckie. Nemôžme obísť ani miestnu chatu (Schronisko PTTK Skrzyczne), kde sme si mysleli, že budeme nahlasovať, kto sa na ktorú trasu vyberá. Tento problém nakoniec vyriešime telefonicky a už sa nám nesú pivá, ktoré veľmi vábne nevyzerajú a ani nechutia. Podchladené a bez peny. So sebazaprením ich teda vypijeme a do toho nám vyhráva goralský muzikant, ktorému pri odchode hodím pár drobných.

Po úvodnom pivku sa vyberáme po zelenej TZT smerom na juhozápad po hrebeni, ktorý je momentálne odlesnený. Pôvodne som si myslel, že to spôsobila veterná kalamita, ale naša poľská hikingová kamarátka ma neskôr v diskusii na sociálnej sieti usmernila a prezradila mi, že aj tu, podobne ako v slovenských horách, prebehol masaker motorovou pílou. Radšej viac nekomentujem.

Odlesneným hrebeňom teda klesáme k Malému Skrzycznemu. Cestou si vychutnávame zaparené výhľady, no v diaľke sa dá rozoznať po ľavici (keď sa trošku otočíme späť) nazameniteľná Babia hora a kúsok od nej Pilsko, v silnom opare vidím aj niečo, čo sa veľmi ponáša na Veľký Rozsutec. Neskôr zisťujem, že som videl dobre. Škoda silného oparu, ale na druhej strane vďaka bohu aj za takéto výhľady. Naposledy som si tu pri túre na Veľkú Čantoryju videl kvôli hustej hmle ledva na špičky topánok.

Kúsok pred vrcholom Malého Skrzyczneho natrafíme na útulný prístrešok, kde sa dá schovať pred nepriazňou počasia. Keďže nás dobieha hlad, zložíme batohy a dáme si niečo pod zub. Spoločnosť TMR tu modernizuje lyžiarsku infraštruktúru, v bývalom lese vidíme veľkú jamu plnú vody, zrejme tu bude končiť nová lanovka.

Od Malého Skrzycneho mierne klesáme a potom kúsok stúpame k nenápadnému vrcholu kopca Kopa Skrzyzeńska. Odbiehame z chodníka a pasieme sa na všade prítomných čučoriedkach. Po krátkom zostupe nás čaká prvé prudšie stúpanie dnešnej túry. Odmenou za výstup nám bude Malinowska skala, kde tesne pred vrcholom narazíme na prírodnú pamiatku – pomerne veľký skalný útvar, tvorený godulským pieskovcom, ktorý sa vyskytuje len v Sliezskych a Moravsko-sliezskych Beskydách. Mohutný skalný blok dosahuje výšku okolo 5 m a je široký asi 13 m. Ide o jeden z najznámejších a najväčších skalných útvarov v Sliezskych Beskydách. Stretávame tu zvyšné skupinky z autobusov, ďalší pomaly prichádzajú za nami. Decká sa rozliezajú po skale a zaliezajú do dier v nej.

Samotný vrchol Malinowskej skaly (1152 m) je ešte o pár desiatok metrov ďalej a tu ma zaujme smerovník, na ktorom sú tabuľky asi vo výške 5 m. V zime, keď nakydá veľa snehu, je to určite praktické, no teraz v lete pre tých, čo majú horší zrak, sú tabuľky ťažko čitateľné. Tu sa delíme a tí, ktorí si vybrali najkratšiu trasu (hlavne rodiny s deťmi), zostúpia po červenej značke k miestu z názvom Bialy Krzyź.

Ostatní pokračujeme po zelenej dole z kopca až k rázcestiu, kde sa so zelenou značkou stretáva modrá a žltá. Rozkaz v pokynoch znel jasne – zo zelenej treba odbočiť na žltú. Až tu si hlavný organizátor zájazdu uvedomuje, že zabudol na jednu žltú značku, ktorá zbieha na opačnú stranu kopca ako parkuje autobus. Nikto z tých, ktorí utekali dopredu, nedvíha telefón, ostáva len dúfať, že neodbočili pred, ale až za Zielonym Kopcom. Ako to dopadlo sa dozvieme po vystúpaní asi 100 výškových metrov na Zielony Kopec (1154 m) a klesaní k rázcestiu so správnou žltou.

No čo myslíte? Našli sme tu náš predvoj, o ktorom sme si mysleli, že poblúdil? Nebudem vás naťahovať, všetko dobre dopadlo a rýchlici si vylihujú v tráve a čakajú na nás. Pár vytrvalcov pokračuje po zelenej na Magurku Wiślańsku, aby zostúpili po červenej TZT do Wegierskej Górky a väčšina z účastníkov zájazdu podstúpi asi 700-metrový zostup do Wisly. Prejdem si po zelenej ešte pár metrov, aby som si vychutnal pohľad na Baraniu Goru, ktorú je za dobrého počasia možné vidieť aj od sedla Semeteš na hrebeni Javorníkov.

Po žltej nás čaká najskôr mierne klesanie po kamenistom chodníku, po ktorom tečie miestami potok vody po dažďoch z predchádzajúcich dní. Od skládky dreva nás čaká zostup po prašnej lesnej ceste, ponúkajú sa nám výhľady až po Lysú horu a ostatné vrcholy Moravsko-sliezskych Beskýd, ktoré sú z tohto pohľadu usporiadané v opačnom poradí, ako sme zvyknutí napr. z hrebeňa nášho domáceho pohoria – Javorníkov.

Míňame dreveničky v osade Wysnia, chvíľku si oddýchneme a schováme sa pred slnkom pod prístreškom, vedľa ktorého je hojdačka pre najmenších turistov. Klesanie naberá na intenzite a kto si neostrihal nechty na palcoch, má smolu. Priznám sa, na jednej nohe som si aj ja zabudol skrátiť drápy a po túre to poriadne cítim. Vychádzame z lesa a ponúka sa nám výhľad do doliny na dedinku Malinka. Na opačnej strane vidieť Jezioro Czernianskie a nad ním prezidentský zámoček, ktorého predchodcom bol palác postavený Fredericom Habsburgom v roku 1906.

V hrdlách máme sucho, začíname snívať sen o zlatom moku s bielou penou. A možno aj keby pena chýbala, ako hore na kopci, tak by bolo teraz dobre. Sen sa nečakane stáva skutočnosťou. Nad osadou Kopiec je vrcholová stanica lanovky a tiež chata. Schováme sa do tieňa pod slnečníkmi a čakáme na orosenú odmenu.

Po krátkej pauze pokračujeme smerom do Wisly. Čím sme bližšie k civilizácii, tým je hluk z doliny intenzívnejší. Až pri skokanských mostíkoch, ktoré nesú meno poľského národného hrdinu Adama Malysza zisťujeme, že tento víkend sa tu koná letná Grand Prix v skokoch na lyžiach. Cestou k autobusu stretávame neskutočné množstvo fanúšikov v bielo-červených farbách. Poliaci skokmi na lyžiach žijú či v zime alebo v lete.

Niektorí z fanúšikov nás dokonca pozývajú na večernú after party. No našou úlohou je teraz nájsť autobus, ktorý nás odvezie späť na Slovensko.

Záver

Táto časť Beskýd je vďaka odlesneným vrcholovým partiám vďačná na ďaleké a krásne výhľady. Kto však hľadá kľud a hustý les, tak je na zlej adrese. Dokonca slovenskej spoločnosti, ktorú som spomínal vyššie, sa v oblasti podarilo vybudovať lunapark, ktorý zamýšľali (a možno stále zamýšľajú) postaviť pod slovenskými Tatrami. Kto sem však príde za túrami či už pešími, na bicykli, v zime na bežky alebo na lyžovačku, tak si tu určite užije okrem atrakcií aj niečo z prírody, ktorej tu predsa ešte len kúsok ostalo.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek