Trasa

Tatranská Kotlina – Šumivý prameň – Chata Plesnivec – Veľké Biele pleso – Kopské sedlo – Veľké Biele pleso – Chata pri Zelenom plese – Veľká Svišťovka – Skalnaté pleso

Na začiatok túry v Tatranskej Kotline nás odvezie Ľubo a neúspešne sa ma snaží presvedčiť, aby som časť batoha vyložila. Väčšinu dňa ale mierne prší a má pršať aj zajtra doobeda, takže trvám na tom, že potrebujem dosť rezervného suchého oblečenia. Batohy ale ešte trochu preusporiadame a potom vyrážame po modrej značke v ústrety dobrodružstvu.

Baby nechali výber trasy na mňa, jedinou podmienkou bolo spanie na horských chatách. Dlho som neváhala a navrhla svoje obľúbené tatranské lokality. Ešte že som nevybrala Térynku alebo Zbojníčku, lebo po včerajších povodniach sú Studené doliny neprístupné. Dnes nás čaká len vyjsť na Chatu Plesnivec. Minieme rázcestie pri Šumivom prameni, kráčame nejaký čas starým rúbaniskom, potom sa vnoríme do lesa, ktorý nás obklopuje až ku chate. Stúpame v miernom mrholení, nikam sa neponáhľame, zdržiavame sa pri malinách, potokoch a vodopádoch, ktoré sú plné vody. Vidíme, že dolu miestami svieti slnko, ale babám opisujem výhľady vľavo na neviditeľné tatranské štíty. Na Plesnivci nás čaká večera a pokoj, je to príjemná chata, jedlo je dobré, v noci teplo, hostí asi kvôli počasiu pomenej.

Osamote v Belianskych Tatrách

Ráno sa v doline prevaľujú hmly, je veľmi tmavo a pri raňajkách sa z oblohy lejú vedrá vody, akoby nám niekto nad hlavou vypúšťal Liptovskú Maru. Už včera sa domáci tvárili skepticky, že chceme ísť na Zelené pleso, vraj sa jedna partia s deťmi vrátila, lebo sa nedal prebrodiť Biely potok od Veľkého Bieleho plesa. Ale že bez detí by to dali. Po tomto lejaku sa to asi ťažko zlepší, ale za pokus to stojí, prinajhoršom sa vrátime a prespíme ešte jednu noc tu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Podarí sa nám vyraziť až o jednej, keď lejak ustane a len drobne prší. Nahadzujeme teda pláštenky, pršiplášte a bundy a vyrážame strmo hore, pripravené na strašné blato a rozvodnené potoky. Aspoň že už vidieť, čo je okolo, síce som tu bola veľa ráz, ale vždy to poteší a najmä chcem, aby to videli aj baby. Minimálne Skalné vráta v kopci oproti si teda môžeme odškrtnúť.

Vydriapeme sa prudkým svahom do lesa, kde sa chodník zmierni. Zabrzdia nás čučoriedky a míňajú nás dvaja chalani, ktorí tiež spali na Plesnivci. Ich zase zabrzdí obrovská blatová pasáž, ktorá nie je úplne kompatibilná s ich polovičnými topánkami. Zvládneme to ale všetci, máme paličky a balansujúc po rôznych drevách a koreňoch to preskáčeme.

Onedlho vychádzame z lesa pod Predné Jatky, vľavo vidíme záver Doliny Zeleného plesa s nezvyklým množstvom vodopádov, ktorých hukot počujeme až sem. Dážď definitívne ustal, a ako kráčame otvoreným terénom pod nádhernými Belianskymi Tatrami, do bielej oblohy sa primiešava čoraz viac modrej farby. Keď prídeme k rozvodnenému Napájadlovému potoku na Jeruzaleme, aj slnko zasvieti, asi aby sme lepšie videli, ako prebrodiť. Keďže mám pomerne nové a aj naimpregnované topánky, idem prvá. Voda mimo koryta siaha len po vrch gumeného lemu a potom pomôže mostík, takže to v pohode zvládnem. Na fotkách to tak nevyzerá, ale prúd tečie rýchlo a zatopil aj priľahlú časť lúky. Napokon to zvládneme všetky bez vyzúvania a pokračujeme ďalej.

Pred stúpaním k Veľkému Bielemu plesu sa usadíme na lavičkách s výhľadom na Jeruzalem, Zadné a Predné Jatky a Bujačí vrch. Slnko zalialo celú scenériu, v oblohe prevažuje modrá, tak si to užívame. Na toto asi najvýhľadovejšie miesto z doterajšej trasy vyšlo dobré počasie, ako keby som ho objednala. Naveľa sa poberáme ďalej, trochu nás mätie potok tečúci cez chodník, takže sme zvedavé, čo bude vyššie. Po nejakom čase sa stráca a onedlho sa z kosodreviny vynárame pri Veľkom Bielom plese. Smerovník stojí v obrovskej mláke. Ideme hneď pozrieť cestu ďalej. Voda z plesa sa rúti popod nahnutý mostík, toto by sme asi nebrodili, ale cez pleso by sa dalo, len či by sme sa potom prebojovali cez hustú kosodrevinu. Ale cez mostík to pôjde. Neviem sa na pleso vynadívať, lebo inokedy má vody po členky, dnes značne viac.

Vraciame sa späť, chvíľu si posedíme a najmä vyťahujeme malý cyklobatoh. Chceme ísť do Kopského sedla a naozaj sa nám nechce ťahať všetko so sebou. Najnutnejšie šupneme do malého batoha, ostatné schováme v ruinách bývalej Kežmarskej chaty, takmer úplne pohltených kosodrevinou, a vyrážame. Je päť hodín, tak sa nám nechce ísť ešte na chatu a ukončiť dnešný pobyt v prírode. Pobavím sa na tom, ako fotogenický prístrešok vyzerá rovnako dobre s Belianskymi aj s Vysokými Tatrami v pozadí. Stret týchto dvoch odlišných pohorí vytvára úžasnú kulisu.

No ale dosť bolo kochania, stúpame hore. Belianska kopa a jej skalné útvary nad hlavami, štíty s plesom pod nami. Z výšky to vyzerá, že z plesa zarástla hádam už polovica. Ktovie, či moje vnúčatá budú ešte pozerať na vodnú hladinu alebo len zelenú močarinu. Počasie sa zmenilo na polooblačné, ale stále je to úžasné. Pôvodne sme chceli ísť až do Širokého sedla, ale kvôli relaxačnému tempu to nestíhame a aj tak sa okolo prevaľujú oblaky. Baby sú na výsosť spokojné aj s Kopským sedlom. Ja ako častý návštevník týchto končín oceňujem aj to, že dnes to tu máme prakticky samy pre seba, za celý deň sme stretli tuším šiestich turistov.

Pomaly sa vraciame, berieme batohy a pokračujeme na Chatu pri Zelenom plese. Postup spomaľujú veľké mláky, treba ich prechádzať po popílenej kosodrevine bokom. Okolo nás je už tmavo, slnko osvetľuje len vrcholy Belianskych a Vysokých Tatier. Prebieham okolo Trojrohého plesa na jeho vrchnú stranu, kde som si plánovala odfotiť odraz Belianskych Tatier, ešte sa podarilo. Tento pohľad je úžasný a tiež ho raz bude škoda, až Trojrohé pleso zarastie aj vo svojej zvyšnej tretine.

Medzitým slnko oblizuje len vrchol Kežmarského štítu a naľavo do neho sa ukázal mesiac, takže začíname mať obavu, či nám vôbec dajú na chate jesť. Posledný úsek sme teda kopli do vrtule. Vytrénovaná naším Kubkom robím rádio, rozprávam povesť o šuhajovi, ktorý padol do plesa z Jastrabej veže kvôli smaragdu a žiaľ reálny príbeh o Beate Laskej, prvej turistke v Tatrách. Predvčerom som videla na Kežmarskom hrade jej hladomorňu a veru by som sa nechcela takto zapísať do histórie.

Chata nie a nie sa ukázať, ale z tohto smeru ju človek zbadá, až keď do nej vrazí. Veruže nám spomenuli, že večera sa dáva o siedmej a je osem, na čo sme sa pri rezervácii zabudli spýtať, ale o hlade nás nenechali. Jedno pivko s horcom, trochu pokecania s Mišom a Mišom, ktorých sme tu náhodou stretli, brnkanie na gitare a hajde do postele. Chronicky nevyspaté matky nie sú uspôsobené na žúrovanie. To za vysokoškolských čias na tunajších horolezeckých kurzoch s HK Extrém sme veru dlhšie vydržali v spoločnosti.

Smaragd z Veľkej Svišťovky

Ráno sme sa zobudili do prekrásneho počasia. Pôvodne sme uvažovali nad Jahňacím štítom, ale okrem chronického nevyspatia sme aj chronicky unavené a než sme sa zmátožili najesť a zase zbaliť, vrcholy sa strácali v oblakoch. Ale veď čo, nie sme tu primárne na dosahovanie výkonov, ale aby sme si mierne aktívne oddýchli od rodičovského stereotypu, pekná túra bude aj cez Veľkú Svišťovku.

Pomotáme sa ešte s foťákom popri Zelenom plese, ale neustále preskakujeme rôzne potôčiky a podmáčané plochy. Nachádzame dobové ukryté lavičky, z ktorých kedysi mohol byť pekný výhľad na chatu a pleso, ale teraz sú zarastené burinou a uvideli by sme z nich iba ak vŕby, ktoré sa tu medzitým rozrástli.

Vraciame sa teda späť a po štartovacej kofole vyrážame na Veľkú Svišťovku. Chata pod Jastrabkou je taká krásna, že sa aj tak neustále otáčame. Do toho sa mi vynárajú spomienky na rôzne horolezecké túry, ktoré som tu absolvovala, a opäť raz si sľubujem, že sa musím zase dostať do formy, aby som sa dostala do Knihy a na Nemecký rebrík a Medenými lávkami na Lomnický štít.

Z plynulého postupu nás čoskoro vyruší Čierne pleso, kde sa nedá si chvíľu neposedieť. Aký to kontrast k Nízkotatranskej stíhačke, na ktorej dve tretiny nášho družstva makali ešte pred týždňom - my by sme najradšej sedeli na každom kameni a len nasávali výhľady. Čím nechcem tvrdiť, že naši pretekári nevidia výhľady, ale ich maximálny čas na jeden výhľad je istotne kratší. Míňame hlboký vymletý kaňon, kde posledné prívalové dažde zničili chodník a kvôli jeho oprave bola trasa až do minulého týždňa zatvorená. Ledva som sa potešila, že máme k dispozícii variant Veľká Svišťovka - Hrebienok - Smokovec, povodeň odniesla mostík cez Studený potok, takže zo Skalnatého plesa rovno dolu pešo alebo lanovkou.

Blížime sa k reťaziam, nie je to nič náročné, skôr som zvedavá na sprchu vo vodopáde, ale vody opadli. Potom len nekonečné serpentíny, Ždiarska vidla sa slní, ostatné časti výhľadu sú, žiaľ, tmavé. V jednej serpentíne zrazu padá oprotiidúci starší pán. Padne tvárou dopredu a zdesene sledujeme, ako sa jeho hlava nebezpečne blíži k ostriu valašky, ktorú používal ako palicu a pri páde mu vypadla z ruky. Celé to trvalo len sekundu a nestihli sme inak zareagovať. Našťastie vyzerá, že je v poriadku. Ponúkam mu služby svojej objemnej lekárničky, ktorá sa mi tretí deň hompáľa zavesená na batohu, ale vraj netreba.

Konečne posledná pasáž k sedlu, vykladaný fotogenický chodník. Zo sedla ešte odbočka na samotný vrchol. Na jednu stranu letecký výhľad do kotliny, na druhú síce oblačný, ale ešte lepší na chatu s Jastrabou vežou a Jahňacím štítom. Kežmarské štíty sa strácajú v oblakoch. Spomínam na ich dávnejšiu návštevu a letecké pohľady odtiaľ.

Striehnem na slnečné lúče, ktoré by ukázali smaragdy v Zelenom plese, ale márne. Zatiaľ sa teda z posledných zásob naobedujeme, porobíme fotky modeliek a aj na môj batoh dôjde – keďže chcem mať všetko poruke a asi som fakt neodhadla objem, veľa vecí sa mi hojdá povešaných a vzbudzujem u kolegýň veľké pobavenie, najmä vzhľadom na moje pracovné pôsobenie, kde by som sa teda mala vedieť sporiadane pobaliť!

Ani sa nám nechce dolu, ale keďže babám sa naskytol odvoz, treba sa nám pohnúť a pekne rázne. Cestou do sedla sa predsa len slnko zmiluje a zasvieti na Zelené pleso. Aj oblaky z Kežmarských štítov odišli, takže na výsosť spokojné prechádzame poslednú pasáž traverzom Huncovského štítu. Skalnaté pleso sa pýši plným stavom vody, ktorý sa dá vidieť pomaly len na historických fotografiách, takže ďalšia fotozastávka. Potom len rýchlo kúpiť lístok na lanovku a fyzicky príjemným, ale psychicky nepríjemným spôsobom príliš rýchlo opúšťame peknú nadmorskú výšku a vraciame sa do civilizácie. Každopádne výlet bol úžasný a baby navrhli aj jesennú edíciu opäť niekde v horách.

Autorky fotografií: Soňa Mäkká a Hanka Trochanová

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek