Trasa

Richnava – Koľvek, odbočka – Koľvek – skalné mesto Koľvek – chata U smelého srnca – Čierna hora – Roháčka – Roháčka, sedlo – Klenov, kameňolom – Bystrá-priehyba – Hornádske lúky – Malá Lodina

Ranným rýchlikom sa veziem z Rožňavy do Košíc a spokojne podriemkavam. Rýchlik však mešká a preto v Košiciach z neho vyletím ako strela a na poslednú chvíľu stíham osobák smer Poprad. Túru síce začínam v Kluknave, ale vystupujem na železničnej staničke v Richnave, keďže stanica Kluknava je od obce dosť ďaleko a obe obce sú zástavbou prakticky spojené. Cez Kluknavu prechádzam po modrej značke, nikde ani človiečika, len pred kostolom stojí množstvo áut a počuť spev z rannej omše. Nad dedinou míňam veľké stohy sena a lúkou sa dostávam pod kopec Klinkovec (683 m). Pod lesom si fotím prvé výhľady a vnáram sa medzi stromy.

Skalné mesto Koľvek

Lesnou cestou stúpam na kopec Klinkovec. Prechádzam lesom, výhľady žiadne a tak chvíľu pokecám s tromi hubármi, ktorí s biednym úlovkom smerujú domov. Boli to jediní ľudia, ktorých som stretol počas túry. Prichádzam pod vrch Koľvek a prezerám si "smerovky" vytlačené na papieri s pečiatkou KST Kluknava, zabalené v euroobale a pripnuté na buku. Zaujímavé riešenie, ktoré upozorňuje turistu na miestnu značku "Cez skaly", značenú modrým trojuholníkom, kadiaľ je prechod len na vlastnú zodpovednosť.

Pásová modrá značka pokračuje zvážnicou, no odbočím chodníkom doľava, po miestnej značke na vrch Koľvek. Predo mnou sa objavuje skalný hrebeň, na ktorý leziem po rozpadnutých a zvetraných balvanoch. Tu sa začína pravá divočina, ktorú obľubujem. Všade navôkol sú skaly a medzi nimi rastú brezy. Chodníček ledva vidno, ale po značení sa dostávam na vrch Koľvek (800 m). Kochám sa nádhernými výhľadmi a užívam si krásne jesenné počasie. Ako na dlani vidím Krompachy, v diaľke na západe Kráľovu hoľu, na severozápade sa týči pohorie Branisko a na juhu Volovské vrchy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Skalné mesto sa tiahne niekoľko stoviek metrov smerom na východ. Uzučkým chodníkom medzi brezami pokračujem hrebeňom, míňam asi 4 metre vysokú skalnú vežu. Skalný hrebeň sa zužuje a na niektorých miestach opatrnosti nezaškodí. Na južnej strane je strmý zráz s množstvom zvetraných skalných blokov, na severnej strane krásny brezový les s množstvom čučoriedok a papradí. Prechádzajúc skalným mestom neodolám krásnym výhľadom a pod samotárskou sosnou si sadám na slnkom vyhriaty balvan a relaxujem pri horkej čokoláde. Predo mnou sa na juhu tiahne hrebeň Volovských vrchov a stále vidno aj Krompachy.

Krátkymi stúpaniami a klesaniami prechádzam cez skalné mesto až k poslednému vŕšku. Po roztrúsených skalách schádzam dolu, kde sa chodník stáča na juh do dolinky. Prichádzam na lúčku ku chate s poetickým názvom U smelého srnca, kde si dám pauzu, napijem sa z prameňa studenej vody a ešte hodnú chvíľu si v hlave premietam krásu skalného mesta Koľvek.

Čierna hora a Roháčka

Od chaty sa znova napojím na modrú pásovú značku, ktorá ma lesom vedie smerom na Roháčku. V kríkoch predo mnou zbadám jeleniu hlavu s veľkým parožím, ktorá však zmizne tak rýchlo, ako by to bol len prelud. O chvíľu zmeraviem, keď priamo na chodníku zbadám tri statné diviaky, ktoré mi však nevenujú pozornosť a ležérne odbehnú do húštiny. To sa už chodníkom medzi brezami sa dostávam na vrchol Čiernej hory (1025 m). Je to pútnické miesto, o čom svedčí kovový kríž s Ježišom a drevená soška Madony. Pôvodná soška bola čierna, nazývaná Čierna madona. Žeby tu bola nejaká paralela s vrchom Čierna hora?

Výhľady z Čiernej hory sú neskutočné. Ako na dlani vidno celý Šariš. Na severe vidím pohorie Čergov, na východe Slanské vrchy a Vihorlatské vrchy. Prešov sa zdá byť blízko, čo by kameňom dohodil, krásne vidno Šarišský hradný kopec, Lysú stráž a Stráž. Úchvatné výhľady, ani sa mi nechce ísť ďalej.

Z Čiernej hory na Roháčku je to len chvíľka. Prechádzam chodníkom pod skalným hrebeňom, ktorý domáci volajú Rozsypaná skala (1000 m). Všade navôkol sú akoby rozsypané menšie aj väčšie skaly a balvany, lepší názov miestu ani nemohli dať.

Prichádzam na Roháčku (1029 m), najvyšší vrch pohoria Čierna hora, podľa nej je pomenovaný celý horský podcelok pohoria Čierna hora. Vrchol je zarastený, bez výhľadov, je tu vrcholová kniha v peknej nerezovej schránke KST Margecany. Dlho sa tu nezdržím a schádzam do sedla Roháčka. Tu sa romantika mení na realitu, vyrúbané buky s množstvom haluziny sú toho dôkazom.

Nad Klenovom

Zo sedla Roháčka som zvážnicou za trištvrte hodiny na hlavnej ceste nad obcou Klenov. Na lúkach nad Klenovom si pri pekných výhľadoch dožičím obedňajšiu pauzu. Počasie sa začína meniť, pribúdajú mraky a vyzerá to na dážď. Modrou značkou pokračujem na vrch Bystrá (766 m), ktorý sa nachádza v horskom podcelku Bujanovské vrchy. Chodník vedie lesom, zrazu sa objaví prvý dubák, potom druhý, tretí... Spolu sedem ich putuje do batoha, budú do vianočnej kapustnice.

Prechádzam vrcholom Bystrej a nebyť smerovníka, ani by som nevedel, že som ho prešiel, je totiž úplne nenápadný. Krásny výhľad na severnú stranu ma čaká na lúkach na Lysej. O chvíľku som pri smerovníku Bystrá-priehyba, kde sa na lúke kochám výhľadmi na Volovské vrchy. Opúšťam modrú značku a pokračujem ďalej po žltej.

Hornádske lúky

Zamračilo sa a putujem ďalej lesom, pričom som sa dostal do ďalšieho horského podcelku pohoria Čierna hora, do Sopotnických vrchov. Prechádzam okolo búdy na Hornádskych lúkach, prebieha tu ťažba dreva, okolie búdy je dosť rozryté a preto sa tu nezdržím.

Les zrazu končí a predo mnou sa objavia Hornádske lúky. Rozprestierajú sa medzi lesmi, sú pekne pokosené a doslova lákajú človeka ľahnúť si do mäkkej trávy. To mi však nie je dožičené, práve začína pršať. Prichádzam ku peknej chatke na okraji lúky, na križovatke žltej a modrej značky. Dážď hustne a tak sa schovám pod striešku chatky a na lavičke dojedám zvyšky zásob.

Dážď rýchlo ustal a tak sa modrou značkou púšťam dolu dolinou Jelenč. Zvážnica rýchlo klesá a po vyše hodine som nad Malou Lodinou, nad ktorou sa oproti mne týči masív Holica (642 m), alias Napoleonov klobúk v Ružínskom krase. Vchádzam do Malej Lodiny, prechádzam dedinou a pomaly sa štverám hore na železničnú stanicu, osobák tu má byť o polhodinku.

Záver

V Košiciach na stanici si dám jedno rýchle pivko a nasadám na autobus do Rožňavy. Domov prichádzam až za tmy, dnešná túra aj s cestovaním trvala dlho, ale stála za to. Skalné mesto Koľvek, Čierna hora aj Roháčka sú miesta, kde ešte ruka človeka našťastie veľmi nezasiahla. Turista si tu užije peknú prírodu, krásne výhľady, ticho, jednoducho všetko to, kvôli čomu chodíme do prírody. Dúfam, že to ešte dlho takto zostane.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek