Dúfam, že aspoň môj článok pomôže ľuďom, ktorí sa vydajú na jej prechod. Priamo vedie cez niektoré najvyššie vrchy: Veľký Inovec, Poľana, Stolica a tesne vedľa niektorých: Sitno, Ostrôžka, Fabova hoľa a Kľak. Začína v Zlatých Moravciach na železničnej stanici a končí na vrchu Stolica (1476 m). Na rozdiel od Cesty hrdinov SNP tu nikoho po celý čas nestretnete. Ale podľa mňa je to druhá najkrajšia slovenská turistická magistrála.

1. deň, Zlaté Moravce – Uhliská

45 km, nastúpaných 1844 výškových metrov

Začínam v Zlatých Moravciach na železničnej stanici. Prechádzam cez mesto a už sa neviem dočkať, kedy sa dostanem do lesa. Na Obyckých lúkach stretávam staršieho pána na bicykli. Bol celkom prekvapený, že sa nájdu mladí ľudia, čo sa dajú na takúto cestu. Dnes to bol jediný človek, ktorého som stretol v lese.

Pokračujem na najvyšší bod Pohronského Inovca - Veľký Inovec (901 m). Počasie zatiaľ nič moc, takže ani výhľady neboli veľmi kvalitné. Nasleduje zostup do Novej Bane a fádna časť cesty po asfalte do Rudna nad Hronom. Cesta cez hory z Rudna do Uhlísk bola dosť nekonečná a jediným spestrením, bolo veľa jeleňov na každom rohu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V Uhliskách ma prekvapuje odklonená značka do kríkov kvôli elektrickému oplotku. Ďalším problémom je, že tu nikde nie je voda a ani miestna krčma nefunguje. Našťastie sa našli dobrí ľudia, ktorí mi ju ochotne nabrali. Keďže je neskoro na ďalšie pokračovanie, ukončujem prvú etapu tu. Nie je tu kde prespať, a tak spím len tak “na divoko” v lese.

2. deň, Uhliská – Babiná

36,7 km, nastúpaných 1025 výškových metrov

Druhá etapa bola hlavne o tajchoch a pamiatkach v Banskej Štiavnici. Podobne ako pri prvej etape, aj tu to veľmi dobre poznám. Postupne prechádzam popri jazerách Richňava, Vindšachtské, Evičkino, Klinger, až sa dostávam do historického centra Banskej Štiavnice.

Musím ešte spomenúť pána, ktorého som stretol pri Vindšachtskom jazere. Rozprával mi svoj životný príbeh, ako po ťažkom úraze v bani ostal na vozíku. Sám, bez pomoci doktorov (ktorí mu nedali žiadne šance na to, že bude chodiť), sa z toho dostal. Teraz chodí každý deň na Vindšachtské jazero a 5-krát ho obopláva. Dosť slušný výkon na človeka v 68 rokoch. Osobne by som to nepreplával asi ani raz. Takíto ľudia sú naozajstnou inšpiráciou a zároveň príkladom toho, že keď sa chce, dá sa naozaj všetko.

V centre Banskej Štiavnice stretávam samých Rusov, Maďarov, Číňanov, Angličanov... Nechápem, prečo nie je centrum dávno uzavreté ako pešia zóna, keď je na zozname UNESCO. V meste si dám zmrzlinu, obzriem ferrari a pokračujem do Banského Studenca k Veľkému Studenskému jazeru. Je to posledný tajch na trase, a tak tu chvíľu zostanem pred výstupom do sedla Veterná. Cesta do sedla a obce Babiná bola zase nekonečná, ale stretol som kopu vysokej, srnčej a diviačej zveri. Aspoň nejaká spoločnosť, keď som dnes nestretol žiadneho turistu. Samozrejme, pseudoturistov na námestí nepočítam.

Večer mi robí spoločnosť dotieravý sršeň a kopec danielov pasúcich sa okolo. Musím upozorniť na veľmi zlé značenie hlavne v Štiavnických Baniach, kde sa občas značka stratí a objaví sa až po niekoľkých kilometroch. Ani tu nie je žiadna útulňa, a tak spím na poľovníckom posede.

3. deň, Babiná – Detva

38,5 km, nastúpaných 1220 výškových metrov

Tretí deň prechodu magistrály bol dosť pochmúrny, bolo zamračené a jedna prehánka striedala druhú. Nemám vodu, a tak ju potrebujem súrne doplniť. Podľa mapky by mal byť v obci Sása prameň (vodovod pri kostole, pozn. red.), ale keď sa pýtam miestneho, tak o ničom nevie. Našťastie mi pán ochotne sám naberie vodu. Som rád, že sa ešte stále nájdu dobrí ľudia.

Pokračujem do Zaježovej, veľa som o nej počul, a tak som zvedavý aká bude. Naplnila všetky moje očakávania, ako keby som sa vrátil o 10 rokov dozadu v mojej dedine. V každom dvore sa niečo chová a jazdí sa na každom zdrape aj bez značky. Nemusí mať ani brzdy, hlavne, že má plyn.

Pokračujem do malej horskej osady Blýskavica, ktorá je úplne odrezaná od sveta. Hlavne, keď som tu bol v zime, tak bolo takmer nemožné sa sem dostať. Medzi Býskavicou a Sliačskou Podpoľanou ma čakali na chodníku kopy žihľavy a tŕňov, takže som si aj celkom zanadával, keď išla značka úplne niekam do kríkov.

Znova mi došla voda, a tak sa pýtam uja v Sliačskej Podpoľane, kde by sa dala nabrať. Poradil mi studňu hneď pri ceste. Pokračujem cez podpolianske lazy na vrch Siroň (688 m) a potom do Detvy. Táto časť cesty je tiež dosť chaoticky značená, takže človek nevie kam ide a vlastne vie. Tento deň idem celý len na troch keksoch. Neviem, nejako mi nechutilo jesť. Zato spotreba vody bola veľká. Taktiež tu chýba útulňa pre turistov. V Detve sa určite nájde nejaké slušné ubytovanie, ale idem nízkonákladovo, a tak trávim ďalšiu noc na poľovníckom posede.

4. deň Detva – Munička

29,6 km, nastúpaných 1623 výškových metrov

Dnes som sa nejako “šuchtal” celý deň, a tak som veľa neprešiel. Najskôr som bol doplniť zásoby v Detve, potom som si urobil akvapark na potoku a konečne som si dal poriadny obed v bufete bývalého horského hotela Poľana. Po troch dňoch som konečne stretol turistov, dva české páry na Poľane a jeden český pár na Hrbe.

Celý deň bol hnusný opar, takže viditeľnosť nič moc. Ešte k tomu sa chystalo celý deň na dážď, ale našťastie to vydržalo do večera. Cestou na Poľanu a aj smerom na Ľubietovský Vepor som videl kopec dubákov. Kde sú všetci hubári? Na vrchu Hrb (1255 m) sa dostávam do geografického stredu Slovenska, centrálnejšie to už nejde.

Na Chate pod Hrbom si dopĺňam vodu. Pozor: chata už nefunguje pre turistov, ale keď má majiteľ dobrú náladu a slušne sa pozdravíte, ochotne vám doplní vodu poprípade aj potraviny. Keďže sa schyľuje k búrke, etapu končím v prístrešku nad Muničkou. Až od Poľany sa začínajú objavovať útulne pre turistov.

5. deň Munička – sedlo Zbojská

48 km, nastúpaných 1907 výškových metrov

Dnes sa budím s myšlienkou prísť až do sedla Zbojská, ak sa to podarí, na ďalší deň by som mohol dokončiť magistrálu. V noci bola búrka, a tak je celý deň pochmúrny. Pokračuje dubákové šialenstvo, na niektorých miestach je ich toľko, že musím dávať pozor, kam položím nohu. Hlavne na hrebeni od vrchu Zákuľky (1012 m) ich bolo kopec.

Rozsiahla lúka na hrebeni Zákľuk mi zároveň pripomína Veľkú Fatru a je príjemným spestrením dnešnej etapy. Výhľad na celý hrebeň Nízkych Tatier a Vysoké Tatry stojí za to merať sem cestu. Nad obcou Sihla ma chcel uhryznúť ovčiarsky pes. Najskôr som ho upozorňoval po dobrom, ale keď ma ťahal za nohavicu, tak som mu jednu tresol turistickou palicou.

Na vrchu Klenovský Vepor (1338 m) začína čučoriedkové šialenstvo, je ich tu kopec a to všade. Cestou dolu z Vepra som sa fajnovo strepal a ohol jednu paličku. Už ma dosť bolia členky, ale na Zbojská som to nejak dorazil aj s večerným šerom. Noc trávim pri rozhľadni v sedle Zbojská.

6. deň sedlo Zbojská – Stolica

43,8 km, nastúpaných 2292 výškových metrov

A je tu posledný deň, aj keď bol trošku nepodarený. Od rána sa mi nedarilo, celý deň ma naháňali prehánky a búrky. V sedle Burda sa mi vybil foťák, takže nemám aktuálne fotografie. Použijem aspoň ilustračne pár fotiek z aprílovej výpravy na Muránsku planinu. Foťák ma dosť nahneval, a tak som bez prestávky šliapal od sedla Burda až na Stolicu (1476 m), kde Rudná magistrála končí.

Na chvíľu som sa zastavil iba na Veľkej lúke, kde som musel vyhladkať koníky (noriky muránske). Konečne sa pasú. Zase nikoho nikde, iba na Veľkej lúke bolo pár turistov.

Na záver trasy som toho mal dosť, za 2 dni prejsť skoro 100 km s 15-kilovým ruksakom je už dosť. Pod Stolicou bola kopa čučoriedok, a tak som sa pásol ako medveď. Dnes ale nekončím túru, na ďalší deň som musel ešte prejsť do Červenej Skaly na vlak, ale to už nie je súčasť Rudnej magistrály.

Záver

Opustená Rudná magistrála, kde človek skôr stretne medveďa ako turistu, má čo ponúknuť. V mnohých veciach vie predčiť aj svoju väčšiu sestru Cestu hrdinov SNP. Myslím, že každý, kto chce podrobne spoznať naše krásne Slovensko, by sa na ňu mal vydať. Každá viacdňová výprava “na divoko” (prespávanie hocikde, žiadne výdobytky modernej techniky okrem foťáku atď.) dá človeku pridanú hodnotu. Začne si viac vážiť bežné veci a aj ľudí, ktorých berie ako samozrejmosť. Magistrála bola dobrou rozcvičkou pred mojou ďalšou dlhšou výpravou (v poslednej dobe nemám veľmi čas písať a preto pridávam články sporadicky).

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek