Dobehol do cieľa navonok vcelku v pohode, ale pravdepodobne šlo viac o prejav sily psychiky, ako fyzickej pohody. Sadá si na obrubník a vytriasa nohy.
„Tak rozprávaj, aké to bolo?“ nedočkavosťou neviem obsedieť.
„Počkaj, nechaj ma vydýchnuť“, vymáha si odklad spovede. Dobehli traja pospolu, teraz sedia na obrubníku ako holuby a relaxujú. Únava im však nebráni rozoberať balíčky, ktoré dostali v cieli :). Holt, zvedavosť je silnejšia.
„No, hovor už! Bolo to ťažké?“
„Ťažké, ako prasa!“
„Čo bolo najťažšie?“
„Beh hore na Veľkú Chochulu. Aj ten úvodný výšľap na Štefáničku bol riadny, ale to som bol zase čerstvý. No a ten záverečný stupák na Kozí chrbát – to by zabilo aj mŕtveho....“
„A z Chochule dole do Hiadeľského sedla sa dalo?“
„Takmer nedalo. Kamene, šmykľavo.“
„Išiel si sám, alebo si sa niekoho držal? Chodili ostatní spolu, alebo sami?“
„Išiel som sám. Každý išiel sám. Každý má svoje tempo. Boli tam takí, čo nás na úvode ofúkli a potom sme ich predbiehali. Musel som sa od začiatku šetriť, lebo som nepoznal trasu. V Nízkych Tatrách na hrebeni som bol naposledy pred 15-timi rokmi. Nevedel som, čo ma čaká za ďalším výšvihom – tu to rozpeckujem a odpálim sa, lebo za tým je ešte jeden kopec a ešte jeden. Vlastne, až keď som prišiel z Kozieho chrbáta do tejto dedinky pred Donovalmi, som to rozbehol naplno, lebo som už vedel, kde som a čo bude nasledovať. Tuším keď som dobehol Trnavskú stovku, bol som viac unavený – tu som sa ozaj šetril, lebo som to nepoznal. .... Mám hlad.“
Doniesla som chlapcom broskyne a čokoládu.

„Najlepší bol ten pánko, čo dobehol hneď za nami. Má 65 rokov, pýtal som sa ho, a s maratónom začal v 30-tke. Normálne nás hore na Chochulu dal. Jednoducho som mu nestačil. Išiel hore ako blesk - nechápal som. Vravel, že beháva maratóny a vôbec nič ho nebolí. Žiadne kolená, žiadne šľachy či kĺby. Naozaj rešpekt pred jeho výkonom. V 65-tich niečo cez 6 hodín – to je úžasné.“
„Boli nejaké kontroly?“
„Hej, boli tri. Na Chochuli a v Hiadeľskom sedle boli horskáči. Celé to bolo vynikajúco zorganizované. Ionťáky, voda, všetko pripravené, banány, pomaranče, čokoláda. Vždy sme sa pri kontrole zastavili a dopĺňali.“
„Nešli ste hneď ďalej, s pohárom v ruke...?“
„Nie, taký dobrý nie som. Ale každý sa zastavil. Horskáči na Chochuli dávali magnéziové tabletky. Hore sa ma chlapík spýtal: „Nechceš magnézium?“ Tak som si vzal. Je to dobré proti kŕčom.“
„A na budúci rok dáš pod 6 hodín? Veď tento rok Ti to takmer vyšlo, budúci už budeš poznať trasu.“
„Jasné, podľa mňa to za 5:30 dám. Skúsim si to prebehnúť, ale opačne. Je to tak ťažšie. Trangoška je vyššie ako Donovaly a tiež z Donovalov na Kozí chrbát je omnoho ťažší výstup ako z opačnej strany. Zistil som, že nemám nabehané kilometre. Kondička by bola, ale skúsenosti, kilometre mi chýbajú. Niektorí tu behajú len cestné maratóny a tento jediný horský beh. Musím s tým začať niečo robiť.“ Posledné slová miznú v bublinkách Korytnickej minerálky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Fotogaléria k článku