5 dní a 4 noci po Slovenskom rudohorí

Takže dvaja spali na ihličí pod smrekovou strechou, skoro ako doma v spálni, jeden na tráve chránený proti vetru celtovou clonou a dvaja pekne sami so sebou v stane. Aj keď nájsť vhodné miesto pre stany kvôli vetru nebola sranda. Celú noc tak skuvíňalo, až a starý suchár neďaleko nás tak vŕzgal, že sme boli radi, keď sme ráno konečne mohli vstávať.

Trasa

Dedinky – Vlachovo – Stolica – Revúca – Sirk – Ploské – Polom – Hnúšťa

2. deň

Fúkať ale neprestalo ani ráno, vietor práveže skôr zosilnel. Ale nebo bolo belasé a letiace mraky boli pekné a úplne neškodné. Zrážky skrátka našťastie nehrozili. Pokračovali sme po červenej Ceste hrdinov SNP smerom ku chate pod Stromišom. Aj keď väčšinou sme kráčali po vyrúbaných polomoch, nebolo to úplne na zaplakanie a kto chcel, mal čo fotiť. A tak jeden z nás si počas fotenia vystúpil na pník pár metrov od chodníka a pri zoskakovaní z neho sa potkol o krásny jelení paroh a vyrobil si tým o problém viac.

Nikto ho do toho nenútil, ale chtiac-nechtiac ho musel radšej potajomky zamaskovať a upevniť k ruksaku a niesť tým pádom o pár kíl viac a v prípade, že by sme niekoho stretli, by sa musel tváriť, že nič také zvláštne pod tým smiešnym modrým krytom nenesie. To ale nehrozilo. Nestretli sme nikoho po celý čas. Na chate pod Stromišom sme si spravili prestávku, doplnili zásoby vody, umyli si zuby, odľahčili ruksaky a pokračovali sme po žltej prevažne dole smerom do Vlachova.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na lúke nad dedinou sa dalo aj naboso kráčať. Vo Vlachove už ľudia boli, takže o nejakom parohu nepadlo ani slovko, a to ani v krčme. V nej sme sa okrem pitia chceli aj najesť, pričom nás pobavil krčmár, ktorý sa bol v kuchyni sám seba opýtať, či sa bude dať niečo teplé pripraviť. Po menšej vnútornej hádke sám so sebou dostal odpoveď že áno, bude sa dať.

Jeden z nás ale pred jedlom uprednostnil prechádzku popri miestnom kaštieli k rybníku a následné zaplávanie si v ňom. Keď sa takto príjemne osviežil, všimol si, že na opačnej strane rybníka je nejaká rybárska akcia, tak bez váhania sa do nej včlenil a tváriac sa ako starý rybár dostal vynikajúcu porciu halaszló aj iného, popritom sa dozvedel všeličo o rybárení.

Ale rýchlo to z hlavy aj vypustil, nemieni sa stať rybárom. K veselým kamarátom sa aj on vrátil veselý a mohli sme pokračovať ďalej. Najprv sme v potravinách ešte dokúpili potraviny, samozrejme nie veľa, tak akurát. Chlieb, paštéty, borovičku... tak rôzne. Pivo nie.

Na dnes nás toho čakalo ešte dosť. Nasledovalo dlhé tiahle stúpanie bukovým lesom po žltej na sedlo Hora pod Radzimom a nad Brdárkou. Niektorí mávajú problém šliapať s plným bruchom, tak si museli aj chvíľku pospať. Pod sedlom sme si doplnili zásoby vody z prameňa. V lese na nás až tak nefúkalo, ale na Hore sme pocítili, že nič sa nezmenilo a vietor je stále náš kamarát.

Tam sme sa zas rozdelili, štyria šliapali hore do sedla medzi Vyšným a Nižným Radzimom pripraviť si miesto na spanie aj ohník a jeden si zišiel dole obzrieť Brdárku. Zohnal popritom pre všetkých pivo, domáci údený syr, zoznámil sa aj s milou domácou, aj podojil kravu, z ktorej bol vyrobený syr. Meno kravy už zabudol, domácej ale nie. Všetko z toho sa stalo nechtiac, iba tak náhodne. Ku kamarátom už ale došiel po zotmení, ešteže svetlo z ohníka bolo vidno. Aj druhá noc bola silno veterná.

3. deň

Ráno sme si najprv len tak naľahko vyšliapali na vrchol Nižného Radzimu a poobzerali krásne výhľady až do Tatier. Dnes nás čakal najnáročnejší deň a tak aj bolo. Niežeby to pre nás bolo veselé, ale aj tak nás pobavila informácia na lokálnej turistickej tabuľke na lúke medzi Brdárkou a Vyšnou Slanou, ktorá nám udávala veľmi zaujímavú informáciu, že na Stolicu vyjdeme presne za 2.10 h. To sme ešte ani v polovici trasy neboli a nie preto, že by sme sa flákali. Skrátka to bola blbosť, bohvie ako to bolo myslené. Rátali sme už dopredu aj z minuloročných skúseností s ťažkými polomami v masíve Stolice a veru nič sa nezmenilo. Takže náladu nám to nijako nepokazilo. Doškriabaní sme ale boli riadne.

Ani nerátam, koľkokrát sme si mysleli, že to bude už posledný polom a vždy nás po kľudnom úseku čakal ďalší. Stretli sme aj našich slávnych lesníkov a drevorubačov a ich čiernych pomocníkov. Nebudem to tu rozoberať. Každý vieme. Ale viem, že určite sú aj dobrí medzi nimi. Pekne sme sa všetci navzájom pozdravili.

Občas sme aj natrafili na zelenú značku, ale na vrchol Stolice sme trafili skôr intuitívne, čiže s pomocou GPS. Tam sme si za odmenu za dosiahnutie najvyššieho bodu nášho 5-dňového prechodu dopriali dlhšiu prestávku. Slnko svietilo a zazdalo sa nám, že vietor oslabuje, akoby ho to už prestávalo baviť. Ani by som sa mu nečudoval. V rámci prestávky sme si len tak naľahko odskočili k prameňu Slanej, kde sme rozvíjali rôzne teórie o pôvode vzniku jej názvu. A samozrejme sme ju pili. Ešteže nebola slaná. Stojí za spomenutie, že ako sme sa hore na Stolici opaľovali a vylihovali, prešli okolo nás jediní turisti počas celej 5-dňovky a bol to český pár. V tom šoku sme sa ich zabudli spýtať, ako skončil včerajší hokej na MS Slovensko versus Česko. Niežeby nás to až tak zaujímalo, len tak, aby reč nestála.

Nasledoval zostup na Faltenovo sedlo po modrej a po ňom výstup na Kohút po zelenej. S prižmúrením jedného oka by sa dalo povedať, že tento úsek bol skoro bez polomov. Pred západom slnka sme na peknej vyhliadke Jakuška vyplašili stádo jeleňov. Keď sme si večer pripravovali na chate Parajka ďalšie spanie, zistili sme, že vietor to predsa len ešte neprestalo baviť. Tak sme sa trošku zabezpečili proti nemu. Celtová ochrana pred verandou chaty vydržala do rána a aj kolíky na stan som radšej použil.

4. deň

Ráno pri raňajkách sme sa podaktorí chceli aj do zrkadla pozrieť, keďže nás dnes čakala návšteva civilizácie. Ale žiadne zrkadlo sme nenašli, tak sme sa na to vykašľali a radšej sme použili latrínu pri chatke. Kúsok za Parajkou sme sa zastavili na ďalšej peknej vyhliadke Klepaná skala (Malý Kohút), tentoraz s výhľadom na Muránsku planinu. A počas zostupu po modrej do Revúcej nás tentoraz pobavil lesný robotník, sediaci pri chodníku, svojou poznámkou, že je v práci, akoby sa nám tým chcel ospravedlniť. Nik sa ho na nič pritom nepýtal. Veď aj čakanie na hocičo je práca.

V Revúcej sa konečne nemenovaný fotograf zbavil svojho jelenieho paroha a hneď sa mu kráčalo ľahšie. Nezahodil ho samozrejme do potoka. V Revúcej sme sa aj dozvedeli, koľko skončili všetky hokeje, aj sme ochutnali všelijaké miestne pochúťky (napr. muránske buchty), aj domácich sme navštívili, aj všetky budovy prvého slovenského gymnázia, ktoré absolvoval Paľo – jeden z nás, sme navštívili, niektoré aj zvnútra. A zvnútra sme si aj dve alebo tri miestne krčmy obzreli.

A v Revúcej sme zaregistrovali, že konečne asi prestalo fúkať. Začalo byť bez vetra, ale dosť horúco a dusno, ešteže naše ďalšie pokračovanie viedlo hore po modrej starým bukovým lesom, v ktorom bol o poznanie príjemnejší vzduch ako v meste. Hore v sedle na križovatke ciest sme zanechali modrú značku a trasu do Sirku sme si zámerne predĺžili, aby sme navštívili rázovitú dedinku Železník, ktorý má svoju bohatú banícku históriu, ktorej chátrajúce pozostatky sú skoro na každom kroku. Bývalá kolkáreň alebo amfiteáter už neožijú. Ale zato miestne kino Stachanov a staré štôlne vďaka miestnym nadšencom ožívajú svojím novým životom. Len zatiaľ o tom ešte nevie veľa ľudí, napr. ani ja som to nevedel. Ale už viem.

Zo Železníka sme po žltej zostúpili dole do Sirku, v ktorom na rozdiel od Železníka aj krčma funguje. Tú sme navštívili dvakrát. Najprv len tak narýchlo, lebo pôvodne sme mali v pláne pokračovať a prespať niekde pri poľovníckej chate v lese nad Sirkom, ale nejako sa to vyvinulo tak, že sme prespali na záhrade u domácich Sirčanov a to nás silou-mocou chceli prespať u nich doma. Ešteže sme sa nedali. Takže druhýkrát sme krčmu navštívili aj s domácimi, a to už zodpovednejšie ako prvýkrát.

5. deň

Ráno nás čakali teplé raňajky, konkrétne fajná praženica z domácich vajec aj s kávou. To je radosť po toľkých paštikových raňajkách zapíjaných studenou vodou zo studničky. Niežeby nám aj také nechutili, ale predsa len je to rozdiel. Najprv sme si priamo v Sirku obzreli staré zatopené bane a ďalej sme pokračovali po zelenej starou tureckou kameňmi vydláždenou cestou do starého Hámra, kde je obývaná usadlosť s kúriou a po asfaltke sme došli do dediny Ploské.

Tam nás čakalo príjemné prekvapenie v podobe otvoreného obchodíka s klasickým dedinským rozličným tovarom. Prekvapenie preto, lebo dnes bol síce utorok, ale štátny sviatok (8. 5.). Z Ploského sme pokračovali hore po zelenej, z ktorej sme ale po chvíli zabočili krkahájmi do lesa, aby sme našli ďalšiu zatopenú baňu, ktorá teraz funguje ako račie jazierko. Raky sme síce nevideli, ale určite boli niekde skryté. Čo sa týka vody, kúpať by sa aj dalo, to ale neprichádzalo do úvahy kvôli prístupu do jazierka. Jedine ak preletieť doňho. Vojsť dnu a plávať sa ale dalo v ďalšom podobnom jazierku, ktoré má rovnakú banskú minulosť, čo aj pekne vidno a volá sa Baba a nachádza sa nad dedinkou Rovné. Akurát plavci museli plávať so zavretými ústami, lebo inak hrozilo prehltnutie žubrienok zaživa, bolo ich plné jazierko. Májová príroda je už taká.

A medzi týmito dvomi jazierkami alebo zatopenými baňami sme na vrchole bezmenného vrchu objavili zvyšky starého banského diela a pri tejto príležitosti nám Tomáš dal hádanku akého asi druhu mohlo byť toto banské dielo. Paľo sa zamyslel a uhádol – lanovka to bola a viedla zo Sirku do Tisovca.

Nasledoval krátky úsek po asfaltke a pri Burde sme mali plán pozrieť si jaskyňu a zvyšky starej bane, ale sme sa toho radšej vzdali, lebo sme nechceli nestihnúť vlak z Hnúšte a nevedeli sme odhadnúť časovo, čo nás ešte čaká. A aby toho nebolo málo, ďalší drahocenný čas sme stratili hľadaním minerálneho prameňa Lahôdka a to nie len tak pre nič za nič, ale naozaj sme už nemali čo piť. Našťastie, Ľubo ho našiel.

Počas posledného stúpania po zelenej k dedine Polom sme hltom minerálnej vody oslávili práve dosiahnutých 100 km. A za dedinou zrazu zašlo slnko a spustil sa krátky, ale dosť výdatný dáždik. Takže okrem sneženia sme zažili skoro všetky zmeny počasia. V Hnúšti sme sa poumývali, niektorí v potoku, niektorí na cintoríne a pred odchodom vlaku sme stihli dokonca staničnú krčmu obzrieť zvnútra.

Tak – a mohli sme si ísť do práce oddýchnuť po predĺženom víkende.

Autori fotografií: Ľuboš Forgáč a Tomáš Trstenský

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek