Túra

Zo Zlatej Idky do Rožňavy - 2. časť

14.09.18
Ťažko sa nám s plnými brušiskami vstáva, no nemôžeme tu sedieť večne. Kúpeľným parkom sa vraciame na turistický chodník. Smrekovo-bukovým lesom mierne stúpame do Štóskeho sedla. Do sedla sa nám ako tak podarí vytráviť výdatný neskorý obed. Križujeme hlavnú cestu zo Smolníka a obdivujeme zaujímavý kostol, ktorý tu stojí. Keby bolo treba, kľudne sa tu dá schovať pred dažďom a prípadne prespať.

Opúšťame červená značku, prechádzame na druhú stranu a poberáme sa po zvážnici do Smolníka. Po krátkom úseku v lese sa dostávame na lúky, z ktorých je výhľad na Smolník a kopce nad ním. A tu nastáva prvá z dnešných dôležitých porád. Blíži sa večer a radi by sme sa dnes dostali pod Malú Hekerovú, kde by podľa fotiek v galérii mala byť malá chatka. Keď sme pred sebou zbadali vysoké kopce s tým, že najprv musíme nadol a až potom nahor, náš plán začína mať trhliny.

Zo Smolníka je to totiž krutých a veľmi strmých 700 výškových metrov a od miesta, kde stojíme, je to 10 km. Fú... To bude s ťažkými ruksakmi problém. Dlho sme sa zasedeli v kúpeľoch. Nemo sa dívame na majestátnu hradbu až desivo vysokých kopcov, pod ktorými je učupený útulný Smolník. Cez kúsky, akoby rozdriapaných mrakov, tam šikmo dopadajú dlhé a široké pásy slnečných lúčov, ktoré pozlacujú okolité lúky.

Ale čo sa budeme zbytočne stresovať. Padne jednohlasný návrh: „Poďme na pivo a potom sa uvidí.“ Schádzame do hlbokej doliny, do Smolníka, kedysi slobodného banského mesta s banským, trhovým, poľovným i rybárskym právom. V minulosti žilo v meste až 12-tisíc obyvateľov. No v dnešnej dobe ostala len malá hŕstka z hojného počtu, a to presnejšie tisícka obyvateľov. Stojí tu budova bývalej tabakovej továrne, ktorá v roku 2008 po 136 rokoch nepretržitej prevádzky ukončila činnosť. V čase svojej najväčšej slávy zamestnávala 1200 ľudí, cigary sa tu vyrábali ručne. Dnes odtiaľto ľudia utekajú za prácou do ďalekej cudziny.

Hneď ako zočíme prvých ľudí, pýtame sa kde je krčma – najdôležitejšia inštitúcia každého vandru, pretože práve v krčme sa vždy vyriešili všetky naše problémy, vybavilo ubytovanie či odvoz a kopec iných podstatných vecí a počas života sme v nich spoznali množstvá zaujímavých ľudí. Nasledujeme tetušku, ktorá sa nám vysťažuje ako sa tu kedysi dobre žilo a všetko sa to niekam podelo a dávame jej za pravdu.

Prichádzame k miestnemu "informačnému a revitalizačnému centru". Všímam si, že s ruksakmi sme o dosť širší, než staré, vysoké a úzke dvere. Nedokážem sa cez ne prepchať dnu a ruksak sa mi dolu dávať nechce. Na druhý pokus som sa rozbehol a ostal zaseknutý v dverách šikmo nahnutý dovnútra, kde na mňa vyvaľuje oči plná krčma. Kričím na Balua, aby ma potlačil. Na druhý raz to vyšlo a vletel som dnu. Takto sa postupne dostávame dnu všetci. Akurát sú majstrovstvá sveta v hokeji a Slovensko práve s odretými ušami poráža po predĺžení súpera, ktorému zvyklo v minulosti nakladať nespočetné množstvo gólov, a to Talianov 3 : 2.

Krčma je plná, usádzame sa na terase a po uhasení smädu dávame poradu. Je pol šiestej a nám je jasné, že ďaleko sa dnes nedostaneme. Intenzívne sa preto takmer každého v krčme pýtame, kde sa dá v najbližšom okolí prespať pod strechou, pretože predpoveď počasia nie je k prespatiu pod širákom dvakrát naklonená. Je tu zopár veľmi milých ľudí a snažia sa nám horlivo pomôcť. Dostávame niekoľko cenných rád, a tak s ďalším pivom nastáva ďalšia porada. Dozvedeli sme sa totiž, že tu niekde neďaleko, v jednej z dolín, sú nejaké prístrešky a že tam by sme mohli prespať, no je to mimo našej trasy, zajtra sa chceme dostať na Chatu Volovec a to by nám poriadne predĺžilo trasu. Ďalšou radou je, že starosta z neďalekej Úhornej prenajíma turistom vysoko v horách nejakú chatu.

Google vie byť niekedy veľmi dobrá vec. Nachádzam číslo na starostu Úhornej, volám mu, dvíha. Chata je, žiaľ, obsadená. Ale ponúka nám opustenú strechu nad hlavou, taktiež niekde v kopcoch. O nej nám vraveli aj miestni v krčme. Stačí vyriešiť iba poslednú maličkosť – zistiť, kde to presne je a ako sa tam dostať. Miesto sme zistili. No dostať sa tam peši za svetla je nereálne. Zoženieme odvoz? Spýtame sa krčmárky, tá predsa vždy všetko vie. Žiaľ, nájsť po hokeji niekoho ochotného a hlavne triezveho, kto by nás autom priblížil k miestu, kde by sme mali spať je nemožné.

Vraciam sa k chlapom a oznamujem nedobrú správu. Balú sa však nevzdáva. Vychádza pred krčmu a po chvíli sa vracia a s kľudom Angličana oznamuje: „O pol siedmej pre nás príde auto.“ Páčime z neho detaily. Oslovil jedného Cigána, ten niekam volal a potom mu povedal, že máme byť o pol pred krčmou. Pozeráme neveriacky jeden na druhého a do toho prichádza jednohlasné zvolanie: „To chce ďalšie pivo.“ Keď sme sa po chvíli zo šoku spamätali, začíname dumať nad tým, ako sa do auta zmestíme štyria chlapi s mega batohmi plus šofér. Čo ak príde nejaký favorit alebo stará škodovka? Balú zabudol doladiť detaily a nespýtal sa, aké auto pre nás príde. A o cene sa už vôbec nebavil.

O pol teda stojíme pred krčmou. Zrazu sa odkiaľsi počuť rev silného motora a pišťanie pneumatík. Vzápätí pred naše prekvapené ksichty, pred krčmu, minimálne ako na rallye, do ostrej zákruty na parkovisko, šmykom letí veľký starší Nissan Patrol. Z neho vyskakuje nízky „oretiazkovaný“ Cigán (nie Róm, sám si povedal, že on je Cigán), otvára piate dvere a vraj, nech si tam nahádžeme ruksaky a môžeme ísť. Že nás za dvacku zavezie až na miesto. Čože? Toto je sen. Pozeráme po sebe a nechápeme z toho, ako sa veci krásne samé rýchlo riešia. Veď pred malou chvíľou sme ešte schádzajúc po lúkach do mestečka vôbec nič netušili a takéto smelé nádeje sme veru vôbec nemali...

Ísť na pivo a uvidieť, je jednoznačne za každých okolností najlepšie riešenie – už neraz sme sa o tom presvedčili. A aj preto nás v Smolníku nepostihla smola, ale šťastie. Najprv sa kilometre vezieme rozbitou asfaltkou a potom po lesných cestách. Chlapík má neuveriteľný prehľad, kde a kedy sa v lese zatvárajú závory a kde nie. Pracuje... dobre počujete – Cigán a pracuje v tunajších lesoch. Absolvujeme rallye vo Volovských vrchoch po lesných cestách a necestách. Celú cestu debatujeme a okrem iného sa dozvedáme, že cesta medzi Krásnohorským Podhradím a Úhornou je zjazdná pre terénne autá a rekonštruovať sa nebude. Čo by sme čakali od všetkých vlastizradcov a zlodejov, ktorí tu doposiaľ boli pri moci? Pritom je to dôležitá spojnica medzi Gemerom a Spišom a turisticky je až - nebojím sa povedať – extrémne atraktívna. Poznám ju totiž veľmi dobre.

Vystupujeme kúsok od miesta nášho nocľahu, o ktorom sme domácim v Smolníku sľúbili, že nebudeme rozprávať. Po pár metroch sme pri chate v upokojujúcom tichom prostredí týchto krásnych hôr. Vnútri je sucho, čo nás nesmierne teší, pretože v noci by malo pršať. Touto cestou by sme sa ešte raz chceli poďakovať starostovi Úhornej, pánovi Romanovi Königovi za pomoc.

Rýchlo si robíme ohník a pečieme slaninku. Len čo ju dopečieme, začína pršať. Dojedáme ju vo vnútri a tešíme sa z toho, ako nám všetko krásne vyšlo. Pri komornom osvetlení, uložení v pelechoch (a poniektorí konečne v bezpečnej vzdialenosti od notorických chrápačov) ešte debatujeme o nevšedných zážitkoch z dnešného dňa a príjemne naladení sa ukladáme ku spánku. Dážď bubnujúci na strechu "interhotela" nás rýchlo uspáva.

Tretí deň

S rovnakým zvukom, ako sme zaspávali sa aj budíme. Vonku stále vytrvalo prší. Balu nás znenazdajky prekvapuje informáciou, že o chvíľu ide domov a ďalej s nami nejde.

Nálada začína upadať a vzhľadom na dážď sa pridáva aj Zdenči, ktorý má plné zuby ťažkého batohu, boľavý chrbát a už to vidím tak, že nasledujúce dni sa budem túlať sám. Rovnaká situácia nastala aj pred tromi rokmi na Zadnej lúke vo Vtáčniku. Našťastie aspoň Rado sa chce držať pôvodného plánu prespať na Chate Volovec, cez Rožňavu sa dostať do Zvolena a odtiaľ už každý do svojho kúta Slovenska.

Po prvých štamprlíkoch becherovky sa situácia zlepšuje a Zdenči hovorí, že v ich turistickom klube sa medzi skúsenosťami ošľahanými turistami traduje „průpovídka“, že desiata hodina všetko rieši. Ak bude pršať aj po 10-tej, ide domov. Beztak má boľavý chrbát a po včerajšku sa cíti dosť uťahaný. Prozreteľne telefonujem na chatu, a od milej pani sa dozvedám, že majú otvorené, majú aj pivo, aj teplé jedlo na večeru a raňajky. Pozerám na Zdenčiho – stále nič.

Zázračný nápoj z Karlových Varov ma však vyliečil, navyše prestalo pršať a je rozhodnuté. Pokračujem ďalej. Podľa nórskych rosničiek by do nejakej 16-tej poobede nemalo pršať. Lúčime sa s Baluom, ktorý má pred sebou poriadnu štreku. Dostať sa odtiaľto okľukou cez severné Slovensko do Bratislavy mu dá poriadne zabrať. Pozeráme sa za ním, ako sa stráca v hĺbke doliny a pred nami je výživné stúpanie. Doplníme vodu a poslednýkrát pozrieme za Baluom, ktorý sa stráca v hmle. Potom stúpame dlho a strmo vyparujúcimi sa vlhkými a temnými smrečinami na hrebeň. Musíme sa dostať na hrebeňovú červenú, ktorú sme včera na Štóskom sedle opustili.

Po zdĺhavom stúpaní prichádzame pod Bielymi skalami do lokality rozsiahlych lúk, ktoré siahajú až pod vyčnievajúcu Hekerovú, kde sme pôvodne chceli spať. Zdola kopec pôsobil v danú hodinu naozaj nedosiahnuteľne a majestátne. Tu musí byť na jeseň abnormálny hubársky raj – to hneď so Zdenčim hodnotíme. Odvšadiaľ je sem ďaleko a vysoko... Nádherné lúčky a veľké lúky tu dopĺňajú množstvá ukážkových roztratených smrekov a smriečkov s kužeľovito rozloženými konármi až po zem. Pohýname sa ďalej a týmto činom nám až do večera začína poriadny telocvik, nakoľko sa dostávame do už po dlhé roky typického terénu v týchto vrchoch, ktorý predstavujú enormné množstvá polomov, rozbahnených ciest a konárov. K tomu si treba pripočítať neustále obchádzanie samotných obchádzok, preliezanie a podliezanie stovák stromov a časté blúdenie mimo značky, ktorú v tejto časti hôr vôbec nemá cenu hľadať. Je to zbytočné. Dôležité je držať sa smeru, kam chceme ísť a dostať sa k nemu najschodnejšou možnou cestou. Potom je všetko jednoduchšie a blúdenie vôbec nehrozí. Bude to tu ešte roky trvať, kým sa to zlepší, lebo keď sa víchrice raz zahryznú do starších smrečín, nieto pre ne cesty späť a spracovanie kalamít v rozľahlých oblastiach nebude hračka.

Značku sme stratili medzi množstvom popadaných stromov. Vôbec by som sa nečudoval, keby sa na druhej strane spoza konárov na nás vyrútil hnedý chlpáč. Všade okolo nás sú polomy, sme radi, keď sa dostávame na zvážnicu. Čo nás neteší, je čierňava, ktorá sa na nás valí z každej strany, a keď sme boli v húštine, tak sme nemali šancu ju vidieť. Ochladilo sa, rozfúkal sa vietor a zotmelo sa. Od Rožňavy sa k nám valí poriadna smršť. A my sa nachádzame na odlesnenom hrebeni. Najbližší les je od nás asi kilometer a ešte k tomu poriadne do kopca. Mysleli sme si, že doteraz ideme zo všetkých síl, no keď kúsok od nás začínajú biť hromy – blesky, letíme dvakrát tak rýchlo do strmého a tiahleho kopca. Za chalanmi zaostávam. Peťo spomalí, aby som videl, kde treba odbočiť a Rado uteká do lesa natiahnuť celtu, kde by sme sa schovali pred dažďom. Krátka, ale intenzívna smršť sa valí po modrej na Švedlár. Ešte pred sedlom sme si všimli, ako pred búrkou pomedzi riedke porasty starých bukov na Okrúhly chrbát uteká vysoká zver. S pokrikom chýbajúceho Romana „Uleeej“ prichádzam ku kamarátom pod celtu, pod ktorou prečkáme krátku búrku. Neskôr sa dozvedáme, že dole v doline voda brala mostíky a cesty.

Traverz tesne pod vrcholom Ramzovej, v temno–temných hustých smrečinách sa nesie v znamení večného obchádzania niekoľkometrových mlák na rozbahnenej ceste s obrovskými koľajami. Opäť vychádzame na rúbane, kde sa v strmine prekračujúc korene, kmene a konáre rozhliadame po krajine. A hneď neďaleko nás fotím niečo ako tornádo. Vyzerá to úplne identicky, ale toto snáď bude len stúpajúci pruh tmavosivej hmly. Neviem a skúmať to nie je čas, lebo sa na nás valia ďalšie búrky a prehánky.

Pri rýchlom pohľade do mapy zisťujeme, že je tu neďaleko pod nami odbočka lesnej cesty doprava a tam by mala byť nejaká chata. Letíme tam. Začína poriadne liať a chaty nikde. Prichádzame na kraj lúk a keďže som teraz aj tak najmokrejší a najzvedavejší, idem ďalej, či nie je niekde za výbežkom lesa. Nie je. Ak tu niekde nejaká chata vôbec je, nie je ju v tme a hustom daždi vôbec vidieť. Chlapi si už našli dočasný (čuduj sa svete suchý) pelech pod hustým starým „súsmrečím“. Už z diaľky okamžite kričím „ulej!“ a zaliezam pod široké konáre, kde by sa už štvrtý nezmestil. Po asi trištvrte hodine nás začína drgľovať zima a keďže prestáva liať a už len prší, rozhodli sme sa pokračovať v daždi až na chatu. Veď tam sa usušíme a beztak má pršať, takže nemá cenu sa po ceste skrývať, naopak, bude lepšie byť čo najskôr v suchu a mať čo najviac času na regeneráciu. Schádzame na ďalšie pekné sedlo, podobné tomu predošlému, ale je oveľa krajšie. Na rúbaniach stoja množstvá starých bukov a v podraste sa zelenejú tisíce malých smriečkov. Čo od Rožňavy vyzerá ako holiny, je v skutočnosti obnovený rastúci les.

Na vrchu Tri chotáre sa vo výške 1255 metrov stáčame doľava. V diaľke vidíme chatku, ktorú sme hľadali. Tak je poriadne mimo od miesta, ktoré ukazuje mapa. Opäť preliezame množstvá vývratov. Stromy tu sú na dlhých úsekoch doslova prekrížené jeden cez druhého a postup je veľmi ťažký a pomalý. Do normálu sa to dostáva až pri Ždiari hneď za Lysinou. Tu je radosť ísť. Ideme krásnym vysokohorským chodníčkom s drobnými kamienkami a ihličím. Okolo rastie množstvo čučoriedia a nízkych smrekov obrastených lišajníkmi. Všetko toto dáva tušiť, že náš prvý cieľ je neďaleko. Toto je určite „predvrcholový“ les.

Nakoniec sa pred nami les rozostúpi a rovno pred nosom sa nám vypína Baracká skala, Skalisko, či Baračka. Takto krásnu veľkú skalu s neuveriteľným výhľadom nazývajú. Dokonca sa uvádza, že po nešťastnej Viedenskej arbitráži bola najvyšším vrchom Maďarska. S týmto ale nemôžem principiálne súhlasiť, pretože kopec sa jednoznačne nachádzal na slovanskom a teda slovenskom území, či sa to večným utopickým snílkom o Rakúsko–Uhorsku páči alebo nie a chvíľková zmena hraníc na tom nič nemení. Rado je hore prvý a už aj vo výške 1292 metrov, teda meter pod vrcholom, v závetrí, nalieva vrcholový kalíštek na zahriatie a na oslávenie najvyššieho bodu nášho vandru. Fúka tu totižto nenormálne silný víchor.

Ale výhľady vážení – to je jedna báseň! Vidieť odtiaľ snáď všetko, čo je odtiaľto možné vidieť. Vymenovať to, by znamenalo rozpísať sa na celú stranu. Nádhera, nádhera, nádhera! Od Poľska až do Maďarska, od západu, na východ, samé hory a kopce. A samozrejme, krásne vidieť drvivú väčšinu hrebeňa, ktorý sme prešli, s „Kojšovkou“ v pozadí. Akosi sa nám to zdá dávno. Nespočetné množstvá dolín, doliniek, strání, vŕškov, návrší, hôr, či kopčekov, preliezajú množstvá roztrhaných bielych hmiel, kam oko dovidí. A že dovidí veľmi ďaleko. Skutočne odtiaľto vidieť podstatnú časť Slovenska a bez debaty kopec radím k najkrajším výhľadovým vrchom u nás. Fascinuje ma pre mňa netradičný pohľad do kaňonu Slanej a jeho bránu, ktorú tvoria Brzotínske skaly. Toto je skutočne niečo nádherné – celý Slovenský kras máme doslova pod nosom. Sme šťastní, ako blchy, robíme si spoločnú fotku, pakujeme sa do závetria a znovu sa kocháme fantastickými výhľadmi. Toto je ďalšie miesto, kde by som niekedy chcel spať. V skutočnosti by som najradšej nič iné nerobil, len chodil po našich krásnych horách a spával pod širákom... To by bolo...

K chate Volovec nás čaká prudká strmina. Skladáme batohy a umývame sa v ľadovej vode pred chatou. Objednáme si po pivku, dáme si vynikajúci guláš, neskôr niečo opečieme a vraciame sa do chaty. Naši prehrávajú s Lotyšmi. Televízor sa vypína a vychutnávame si pohodu, ktorú vytvára kompletná chatárska rodina – od deda až po vnúčatá. Dozvedáme sa aké problémy tú chatári majú, aké polená im hádžu neprajníci pod nohy, že pozemky pod chatou patria cirkvi a nie je možné ich vysporiadať... Peter si ako chatár vymieňa chatárske zážitky a skúsenosti s tunajšími chatármi... Debatovali by sme možno až do rána, ale treba sa nám aj vyspať. Poberieme sa do izby do čistých bielych perín a akosi tomu nevieme uveriť. Ak by vander pokračoval ešte o jeden deň dlhšie, kde by sme spali zajtra? V 5-hviezdičkovom hoteli?

Štvrtý deň

Zdenči sa ráno podujal urobiť nám v kuchyni praženicu. Vajíčka sme kúpili od chatárky a na panvicu nahádzal zvyšky klobások a slaniny, ktoré od nás vyzbieral. Chutí fantasticky a o takýchto raňajkách sme teda vôbec nesnívali. Príjemne najedení sa oblizujúc dlho lúčime s príjemnými ľuďmi, ktorých bola radosť spoznať a ktorým želáme všetko dobré do budúcna. Ponad nižšie vrcholce smrekov je krásny pohľad rovno medzi Silickú a Plešiveckú planinu a do kaňonu Slanej, ktorý je zaliaty ranným slnkom. Nádhera nádherná – vôbec sa nám odtiaľto nechce, ale musíme ísť.

Zostup je poriadne strmý. Najprv ideme smrečinou a potom bučinou. Čaká nás klesanie okolo 700 metrov a je poriadne zdĺhavé, no nikam sa neponáhľame. Doslova si užívame posledný deň na vandri, v oproti včerajšku nádhernom slnečnom počasí, v krásnej a sviežej svetlej zeleni, utopení v nežných a krehkých objatiach svetlozelených bukových lístkov. Smejeme sa z toho, ako na chate vyslovovali názov dedinky Čučma, kam ideme. Vyslovovali to ako „Ťuťma“. A práve v tejto chvíli míňame nejakého chlapíka, ktorý v lese píli strom a Rado zabije: „Aha, prvý Ťuťmák!“ No nerehocte sa, keď sa inak nedá.

Po dlhočiznom pešom zjazde prichádzame do Čučmy. Šliapeme asfalt a na zastávke zisťujeme, že dnes nás odtiaľto žiadny autobus neodvezie. Je sviatok a cez takéto dni a vo víkendy tu s autobusom nemôžeme veru počítať. Obchod je však otvorený, spolu s fľaškovým pivom tu dostaneme číslo na taxík. Do Rožňavy aj tak nikto inak ako taxíkom vraj nejazdí. Je to lacné a rýchlejšie ako busom. Po asi polhodine prichádza taxík. Taxikárovi povieme, nech nás zavezie do Rožňavy za dobrým pivom a jedlom. Ten má však lepší nápad. „V Rožňave skapal pes a navyše stanica je za mestom, chlapi, ja vás zaveziem na miesto, kde sa vám bude páčiť,“ hovorí taxikár. Nuž nedbáme. Necháme si poradiť. Po chvíli vystupujeme na „konskom dvore“ v Brzotíne. Sadáme si ku stolu a potom, čo nám čašník priniesol jedálne lístky, tak sa rehoceme ako kone v ohrade. Názvy jedál sú v skutku originálne.

Sedí sa nám dobre, treba sa nám však poberať na stanicu. Taxikár mal pravdu. Odtiaľto je to na vlak len kúsok. Zo stanice venujeme ešte posledný pohľad Skalisku, Chate Volovec a kopcom, v ktorých nám bolo tak dobre. Od Košíc prichádza vlak, ktorý sme nazvali dobytčák. V takom je hroznom stave. Čo sa čudujeme. Veď aj náš minister dopravy len pred pár dňami ostal zhrozený a objavil Ameriku, keď zistil, že južnou trasou sa do Košíc bez prestupu nedostane (v čase vydania článku už áno).

My si však náladu pokaziť nedáme a vytešujeme sa z ďalšieho vydareného vandru.

Predchádzajúca časť putovania

Autori fotografií: Rado Jurčina a Zdeno Vasilišin

Diskusia
Zo Zlatej Idky do Rožňavy - 2. časť 19/09/18 21:11 8 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Vláčikom na Plavecký hrad Alebo presnejšie do Plaveckého Podhradia a na hrad už po svojich. Od jari kujeme plány, že sa vláčikom-Zahoráčikom niekedy zvezieme a zároveň vyrazíme na túru do Malých Karpát. Motorový vlak jazdí druhú sezónu po už takmer zaniknutej trati od konca apríla do polovice októbra počas víkendov a sviatkov. Spája Záhorskú Ves s Plaveckým Podhradím a od prípojných vlakov z Bratislavy alebo od Kútov je naň možné prestúpiť v Zohore. Okrem motorovej jednotky, ktorá premáva celoročne denne na trati Zohor – Záhorská Ves, má však zaradený špeciálny vozeň na prepravu bicyklov. 03/01/19 Zdeno Vasilišin Malé Karpaty
Recenzia Peter Wohlleben – Sprievodca lesom Knihu mi podsunul kamarát Juro so slovami: „Mám pre teba dobré čítanie.“ Najskôr asi mesiac nedotknute ležala medzi ostatnými knihami na nočnom stolíku, no keď som ju otvoril, zistil som, že to ma veru bude baviť. Autor je síce Nemec, ale poznatky z jeho knihy sa dajú aplikovať aj pre našu krajinu. Z každej stránky cítiť, že Wohlleben je skutočný milovník lesa a vo svojej knihe sa delí s čitateľom zábavnou formou a v prepojení s praxou o svoje zážitky z lesa. 17/10/18 Zdeno Vasilišin Mapy a knihy
Túra Zo Zlatej Idky do Rožňavy - 2. časť Ťažko sa nám s plnými brušiskami vstáva, no nemôžeme tu sedieť večne. Kúpeľným parkom sa vraciame na turistický chodník. Smrekovo-bukovým lesom mierne stúpame do Štóskeho sedla. Do sedla sa nám ako tak podarí vytráviť výdatný neskorý obed. Križujeme hlavnú cestu zo Smolníka a obdivujeme zaujímavý kostol, ktorý tu stojí. Keby bolo treba, kľudne sa tu dá schovať pred dažďom a prípadne prespať. 14/09/18 Zdeno Vasilišin Volovské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Recenzia Turistické topánky Asolo Fandango DUO GV Celokožené nepremokavé turistické topánky sú svätým grálom tradičnej turistiky. Celokožená konštrukcia s minimom švov sa spája s trvácnosťou a odolnosťou. Jednak nikto nemá chuť pravidelne míňať peniaze na nové topánky a jednak sa málokomu chce lúčiť so svojimi dlhými túrami vytvarovanými pohodlnými bačkorkami. Preto výrobcovia tento prístup aplikujú takmer v každej kategórii turistickej obuvi. Asolo Fandango GV je zástupca tohto prístupu v kategórii B. dnes Ľubomír Mäkký Obutie
Túra Rakúsko - roklina Groppensteinschlucht Keď som si plánovala výlet na Groβglockner Hochalpenstraβe s prenocovaním v Spittal an der Drau, rozmýšľala som, čo s nedeľou. Zo Spittalu som chcela vyraziť ráno, ale bola by škoda nevyužiť čas a nevidieť v oblasti niečo pekné. Predsa len je to na jednodňový výlet z Bratislavy ďaleko. Goldeck a Raggaschlucht sme absolvovali pred pár rokmi cestou do Chorvátska. Ostala nám tu ale ešte jedna roklina, do ktorej sme sa z časových dôvodov nedostali - Groppensteinschlucht. včera Martina Haratíková Svet
Rozhovor Rastie spoločenská objednávka pre ochranu prírody Študoval biológiu, v minulosti pôsobil v Greenpeace, ActionAid, Four Paws a aktuálne je na voľnej nohe ako konzultant pre environmentálne kampane. Je spoluzakladateľom strany Progresívne Slovensko a člen jej predsedníctva. Rozprávali sme sa s ním o dôvodoch vstupu do politiky, čo by v nej chcel dokázať v oblasti životného prostredia, čo si myslí o aktuálnom stave ochrany prírody a aké je v nej miesto pre outdoorové aktivity. Martin Hojsík. 19/11/18 Ľubomír Mäkký Rozhovory

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Zo Zlatej Idky do Rožňavy - 2. časť 19/09/18 21:11 8 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Volovské vrchy a Rožňavská kotlina

  • Počet dní
    • 4

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1296 m n. m. – Volovec-Skalisko

    • min: 363 m n. m. – Rožňava

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1246 m

    • klesanie: 1520 m

  • Vzdialenosť
    • 33 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 07.05.2017

  • Štart trasy
    • šírka: 48.722 ° SŠ
      dĺžka: 20.7906 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.63527 ° SŠ
      dĺžka: 20.51347 ° VD
      » Mapa

  • 3. nocľah
    • šírka: 48.74255 ° SŠ
      dĺžka: 20.56954 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Búda nad Úhornou, Chata Volovec

  • Voda
    • Chata Volovec, premeň pri chate

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Rožňava (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.71 (0.07)