Túra

Baboletné Ostrôžky z Píly do Luboreče

09.09.18
Počas mojej prvej návštevy Ostrôžok si ma pohorie zo Slovenského stredohoria hneď získalo a stalo sa jedným z mojich najľúbivejších. Preto bolo hneď jasné, že sa sem musím niekedy vrátiť. Akurátny čas pre Ostrôžky nastal počas lanského babieho leta a stačilo len vyraziť.

Trasa

Píla – Divínske lazy – bývalá chata pod Javorom – Budinské lazy – Budinská skala – sedlo pod Bralcami – Bralce – sedlo pod Bralcami – Timravský kopec – Lentvorský mlyn – Lysec – Pod pivnice – Tatárske pivnice – Ľuboreč

Pri skúmaní mapy, kde by bolo zaujímavé začať túru, mi hneď padli oči na dedinku Píla, ktorá ma zaujala svojimi vyššie položenými lúkami. Zároveň, keď som tadiaľ cestoval, tak sa mi páčil pohľad na dedinku učupenú v úzkej dolinke pod horami.

Žltá vedie od železničnej zastávky, ktorá sa nachádza na telese niekoľkometrového násypu, takže treba z neho zísť a potom nasleduje dlhšie stúpanie až na Divínske lazy. Po asi jedinej uličke dedinôčky okolo obecného úradu a obslužnej predajne potravín, čo je dnes relatívna kuriozita, sme stúpali asfaltkou až k Valachovcom. To je v podstate separátna osada, kde sme odbočili na lesnú cestu, ktorá nás čoskoro priviedla k dolným partiám lúk. Pri horskej samote pasúce sa kravičky pripomínali, že to tu úplne nezakapalo. Už odtiaľ sa ponúkali pohľady na oproti stojace zapadné rázsochy Veporských vrchov. Stúpanie, aj keď sa nezdalo, vcelku robilo ťažkosti.

Popri pasúcich sa či skôr ležiacich kravičkách sme sa dostali k ďalším samotám, ktoré sme obchádzali z jednej alebo druhej strany. Prvá bola obývaná, no ďalšia nie. Dalo by sa do nej vojsť a prípadne prečkať nepriazeň počasia. Susedná bola vzorne opravená. No mňa najviac nadchla posledná, najvyššie položená, ktorú tvorilo niekoľko budov, obkolesujúcich dvor. Najväčší luxus spočíval vo výhľadoch na veľkú časť Podpoľania. Naozaj krása. Aj keď odbočenie nebolo jasné, predpokladali sme, že treba ísť doprava po ceste. Vchádzala do lesa a to nám potvrdila neskôr nájdená značka a nakoniec smerovník Divínske lazy, ku ktorému nás práve priviedla. Veľmi som sa tam tešil, lebo som tadiaľ išiel a veľmi sa mi tu páčilo.

Od Divínskych lazov po Budinské lazy

Ešte predtým ako sme pokračovali po dušu lahodiacej etape, som navrhol zájsť sa najesť k prístrešku pod Činčurovým vrchom. Chcel som vidieť opustenú usadlosť, ktorú som zašiel pozrieť pri prvej návšteve Ostrôžok pred dvoma rokmi, ale na to času nebolo. Bolo asi 15.00 h a o 18-tej sa stmievalo. A pred nami sme mali ešte vyše troch hodín chôdze. No zároveň sme sa nechceli ani ponáhľať, lebo to nám okolitá krása ani nedovoľovala.

Po najedení sme sa vybrali naspäť k smerovníku a pokračovali po hrebienku k bývalej chate pod Javorom, ktorého vrchol sa nám ukazoval po našej pravici pri stúpaní z Píly. Išli sme okolo pár opustených domkov, pri jednom z nich som si spomenul na hororovú hojdačku uviazanú na blízkom strome. Strom tam zrejme ešte bol, ale hojdačka nie. Pri ďalšom, na prvý pohľad chátrajúcom, dome poniže cestičky sme zašli k nemu prezrieť, ale havkajúci pes nám vysvetlil, že nielen on má svojho majiteľa.

Krátkym lesom sme sa dostávali bližšie k bývalej chate pod Javorom, no tú sme ani nevideli, až som si myslel, že ju zbúrali. Ale zato smerovník sme zbadali hneď, lebo bol presunutý priamo na križovatku ciest, po ktorej sa tiahli modrá a zelená. Pri krátkom prechode lesíka medzi lazmi sme stretli chlapíka, ktorý išiel domov od svojho stáda. Okrem neho sme zazreli len chlapov vymieňajúcich strechu a jednu pani v aute. Ináč dosť opustený kraj, čo zvýrazňovalo rozdiel medzi juhom a o dosť obývanými kysuckými samotami, ktoré sme išli prednedávnom.

Od bývalej chaty pod Javorom sme teda pokračovali po zelenej, ktorá bola aj pre mňa novotou a na ktorú som sa rovnako tešil. Prechádzali sme otvorenou krajinou medzi Javorom a Bralcami po cestičke pomedzi oplotené pozemky, kde viseli upozornenia na plemenné býky, aj keď žiadne sme nevideli. Po chvíli sme prešli okolo spomenutých chlapov, ktorí vymieňali strechu a iste sme pre nich boli čudom. Prešli sme aj popri cestných značkách, ktoré oddeľovali Divínske lazy od Budinských a smerovali k malej a zároveň k veľkej trojuholníkovej križovatke na Budinú či ďalej na Ábelovu alebo Bukovinku, osadu Podkriváňa.

Scenéria lazov nevyzerala nejako vychytene. Letné slnko a zrejme málo zrážok dávalo kraju vyprahnutý ráz a charakter osídlenia – samoty pôsobili opusteným dojmom. Nie v zmysle, že tam nikto nebýval, ale ľudia „sedeli za pecom“ a nebolo ich vidieť povonku, ako je to zvykom v dedinách, kde vždy niekto prejde ulicou. Napriek tomu sa mi to tu špeciálnym spôsobom páčilo. Neprekážali mi všetky na prvý pohľad dych neberúce danosti lazov Ostrôžok.

Ostali sme verní zelenej a po asfaltke, ktorá až tak veľmi neprekážala, sme sa v lúčoch večerného slnka pomaličky približovali k Budinskej skale. Bol príjemný večer a o to viac som si ho užíval, že sme sa nemuseli nikde ponáhľať, tak ako tomu bolo pri prvej túre, keď sme nevedeli, kde budeme späť a ako sa tam dostaneme. Aj keď teraz som išiel po nepoznanej trase, chajdičku na Bralciach som poznal a vedel som, že síce neposkytne luxus iných špičkových útulní, ale dožičí nám pokojný spánok.

Pri prvej osade nás zaujal strašiak neďaleko cesty, a tak sme museli pri ňom stráviť nejaký čas. Pri odbočke na Budinskú skalu a ku Salašu Juraj sme z cesty odbočili tiež, lebo zelená nás posielala oblúkom k lesu, kde som hádal Bralce. Oblúkom sme teda prešli, až nás v spätnom pohľade zaujal pohľad na zapadajúce slnko, ktoré osvetľovalo salaš. To sa veľmi páčilo Márií, až musela vyjsť na strom. Bolo celkom pitoreskné sledovať, ako loví dobré fotky.

Dali sme sa konečne k lesu a čakal nás úsek po jeho pravom boku a následný vstup do lesa po pohodovej len veľmi mierne stúpajúcej lesnej ceste. Po asi polhodine sme došli k odbočke na samotný vrch, ktorý bol len o trochu vyšší oproti terénu, ktorým sme prechádzali. Došli sme akurát na šera a stíhali sme nazbierať dreva, aj keď sa opakoval problém spred dvoch rokoch s jeho nájdením v bezprostrednom okolí. Príjemnému, aj keď mierne filozofickému večeru pri ohníku však nestálo ani to v ceste. Po spálení našich nájdených zásob, sme nechceli vybrakovať drevo zo zrubu, tak sme ohnisko nechali dotlieť a zaľahli do spacákov vnútri chajdičky.

Zarána na Timravinom chodníku

Celkom fajn sme sa vyspali i najedli a pokračovali sme v našej túre. Odtiaľ bola trasa opäť známa. No len po modrú odbočku z kamenistej cesty. Aj keď ani pri prvej ceste som si to nevšimol, no tentoraz áno, len keď sme objavili Timravin náučný chodník a na mape zistili, že NCH sa cez Timravský kopec spája so žltou značkou, ktorou sme sa mali dostať k červenej vedúcej na Lysec. Rozhodol som sa, že cez Polichno tentoraz nepôjdeme. Namiesto toho sme dali prednosť NCH s vybehnutím na Timravský kopec. Odbočka čochvíľa ukázala na zeleno značený NCH a prešli sme vyšliapaným chodníkom na lúku, kde sme objavili prístrešok a Timravinu studničku. Odtiaľ sme ďalej išli na rovnomenný kopec, ale jeho vrchol označoval len nenápadný plechový smerovník umiestnený na strome. Z neho sa ponúkal výhľad na Polichno, z jeho druhej strany zase na v diaľke učupenú Ábelovú.

Zišli sme k ceste spájajúcu obe dediny a križovaním pokračovali po NCH, ktorý nás previedol cez starý opustený ovocný sad k ďalšej lúke. Tu však značka haprovala a nevedeli sme kam nasledovať. Pred nami, ale mierne naľavo, sa ponúkala cesta, ktorá klesala do “ryhy” a následne stúpala do kopcovitej lúky a križovala cestu, ktorá klesala do ryhy. Predpokladal som, že tadiaľ ide žltá značka, lebo podľa mapy to tak vyzeralo.

Keď sme došli k ceste, objavili sme žltú a mohli sme po nej pokračovať k Lentvorskému mlynu. Cestou sme zišli do lesa až na úroveň potoka Ľuboreč a chvíľu sme po jeho pravej strane kráčali, no značka sa čoskoro zvrtla a nasmerovala si to na hrebienok, ktorý sme prekročili a opäť klesali k druhému jarku zvanému Riečka a k ceste, kde sme čoskoro objavili smerovník Lentvorský mlyn.

Na Lysec

Podľa informácií som sa obával, že táto časť nebude veľmi dobre značená. No musím priznať, že napriek regionálne známemu kopcu, značkovanie bolo výborné a bez problémov sa po ňom dalo nasledovať. Sprvu sme išli lesnou cestou, ktorá nás priviedla k zarastenej lúke s výhľadmi na severozápad. Parťáčka mi unikla, a tak som ju dobiehal. Keď som ju dobehol, práve sme došli k čistinke, kde som zazrel sedlovú strechu. Viac mi nebolo treba a išiel som k nej. Bol to využívaný senník v lokalite Dolina v odľahlej časti Ostrôžok. Iste o ňom bodne vedieť.

Napriek tomu, že sme mali vyjsť na tunajšie pomery na vyšší kopec, stúpanie nebolo hrozné, to začínalo byť až v záverečnej etape, za starým smerovníkom sedlo Lysec. Odtiaľ sme skoro prišli na menšiu plešinu s výhľadmi, ktoré neponúka ani samotný vrch. Tu sme sa najedli, a keď sme zistili, že pár metrov vedľa sa nachádza modrá značka, po ktorej sme mali schádzať, bolo jasné, že batohy tu nechávame. Myslím si, že trochu zbytočne zdvojená výstupová trasa na Lysec. Ešte spomeniem, že cestou nás neskutočne otravovali jelenie muchy. O Lysci som vedel, že bývalo hradiskom a veru, terénne nerovnosti charakteristické pre priekopy tomu dosvedčujú.

Tatárske pivnice v Ľuboreči

Trochu sme si oddýchli a tentoraz po modrej sme zbehli k batohom a začali poslednú etapu, ktorej koniec mal byť v dedine Ľuboreč. Turistický chodník k nej vedie len lesom a iba veľmi ojedinele sa ukazujú nejaké výhľady. Čiže na prvý pohľad nič zaujímavé a kvôli lesnej nude sa tadiaľ neoplatí ísť. Ale zdanie klame, lebo v lesoch neďaleko spomenutej dediny sa nachádzajú veľmi zaujímavé, ľuďmi okolo roku 1562 vytvorené skalné priestory, zvané Tatárske pivnice. Aj keď známejšie sú v Brhlovciach, no tieto sú rovnako návštevy hodné.

K ním sa dá veľmi jednoducho dostať, keďže od modrej značky, kde sa nachádza infotabula, vedie krátky a zreteľný chodník, ktorý sa mierne zatáča doľava a privádza po asi 2 minútach k prvej a pár metrov vzdialenej druhej pivnici. Pred Tatármi bola vyhĺbená aj tretia pivnica, ale bola zničená počas 2. svetovej vojny.

Po ich prezretí sme zbehli do dediny, ktorá je typická južanská, s charakteristickou novohradskou výzdobou a architektúrou domčekov. Autobus do Lučenca nám išiel čochvíľa, tak sme len zašli k autobusovej zastávke na hlavnej ceste z Lučenca do Veľkého Krtíša. Pri neúspešnom stopovaní som si spomenul ako som tam raz tiež neúspešne stopoval do Bratislavy a potom pri mojej poslednej ceste Novohradom, keď som sa tentoraz úspešne dostal do Veľkej Čalomije.

Zhrnutie

Ostrôžky, napriek svojej obyčajnosti, sú akurátne pre povahy, ktoré majú radi pokoj, minimum ľudí a najmä ocenia posledné útržky lazníckeho života. Pohorie je stredom lazníckeho Slovenska. Značenie je vcelku dobré a dá sa naň spoľahnúť a viesť ním. Za najkrajšiu časť považujem výstup z Píly ako aj oblasť pod Činčurovým vrchom. Ale rovnako aj "vyprahnuté" Budinské lazy. A rozhodne za návštevu stoja Tatárske pivnice nad Ľuborečou.

Diskusia
Baboletné Ostrôžky z Píly do Luboreče 11/09/18 19:34 9 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Pamiatkami Podduklianska III. Memento mori Pred tromi rokmi, keď som bol naposledy pod Duklou, sa mi dva razy nepodarilo zastaviť sa a prezrieť si známy Taran, preto som si už vtedy sľúbil, že sa sem vrátim a snáď do tretice sa mi to podarí. Zároveň som zistil, že po oboch stranách hranice sú rôzne cintoríny z Veľkej vojny, ktoré sú hodné návštevy. Tak som oprášil aj svoj iný - starší plán na prezretie si oblasti. 01/11/18 Henrich Tomáš Nízke Beskydy
Túra Hermanovce – Bachureň – "Várheď" – Jarovnice Hradiská na východnom Slovensku nie sú až také známe ako inde. Preto ma vcelku prekvapilo, keď som v mape objavil jedno v podhorí Bachureň. Keďže najideálnejšie tam bolo zájsť v mimovegetačnom období, tak som musel čakať na jar. Pravý čas nastal v marcovú nedeľu, keď bolo príjemné teplo a po zime som bol hladný po dlhšej túre. 15/10/18 Henrich Tomáš Šariš
Túra Jasovská a Zádielska planina Prvú túlačku roku 2018 som venoval môjmu rodnému Východu, lebo tento rok chcem viac pochodiť tu. Tým pádom to limitovalo skoro-jarné výlety na dve oblasti a z nich som si vybral Slovenský kras, kde je najskôr sucho. A voľba padla na menej známe planiny. 07/10/18 Henrich Tomáš Slovenský kras
Najnovšie články na titulke
 
Recenzia Turistické topánky Asolo Fandango DUO GV Celokožené nepremokavé turistické topánky sú svätým grálom tradičnej turistiky. Celokožená konštrukcia s minimom švov sa spája s trvácnosťou a odolnosťou. Jednak nikto nemá chuť pravidelne míňať peniaze na nové topánky a jednak sa málokomu chce lúčiť so svojimi dlhými túrami vytvarovanými pohodlnými bačkorkami. Preto výrobcovia tento prístup aplikujú takmer v každej kategórii turistickej obuvi. Asolo Fandango GV je zástupca tohto prístupu v kategórii B. dnes Ľubomír Mäkký Obutie
Túra Rakúsko - roklina Groppensteinschlucht Keď som si plánovala výlet na Groβglockner Hochalpenstraβe s prenocovaním v Spittal an der Drau, rozmýšľala som, čo s nedeľou. Zo Spittalu som chcela vyraziť ráno, ale bola by škoda nevyužiť čas a nevidieť v oblasti niečo pekné. Predsa len je to na jednodňový výlet z Bratislavy ďaleko. Goldeck a Raggaschlucht sme absolvovali pred pár rokmi cestou do Chorvátska. Ostala nám tu ale ešte jedna roklina, do ktorej sme sa z časových dôvodov nedostali - Groppensteinschlucht. včera Martina Haratíková Svet
Rozhovor Rastie spoločenská objednávka pre ochranu prírody Študoval biológiu, v minulosti pôsobil v Greenpeace, ActionAid, Four Paws a aktuálne je na voľnej nohe ako konzultant pre environmentálne kampane. Je spoluzakladateľom strany Progresívne Slovensko a člen jej predsedníctva. Rozprávali sme sa s ním o dôvodoch vstupu do politiky, čo by v nej chcel dokázať v oblasti životného prostredia, čo si myslí o aktuálnom stave ochrany prírody a aké je v nej miesto pre outdoorové aktivity. Martin Hojsík. 19/11/18 Ľubomír Mäkký Rozhovory

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Baboletné Ostrôžky z Píly do Luboreče 11/09/18 19:34 9 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské stredohorie: Ostrôžky

  • Počet dní
    • 2

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 817 m n. m. – Bralce

    • min: 247 m n. m. – Ľuboreč

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1202 m

    • klesanie: 1257 m

  • Vzdialenosť
    • 35 km

  • Náročnosť
    • 1

  • Ročné obdobie
    • jeseň

  • Dátum túry
    • 17.10.2017

  • Štart trasy
    • šírka: 48.48248 ° SŠ
      dĺžka: 19.51447 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.30829 ° SŠ
      dĺžka: 19.51687 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.42504 ° SŠ
      dĺžka: 19.46074 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Zrub Bralce

  • Voda
    • Timravina studnička

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Píla (vlak, bus)
      Ľuboreč (bus) - Lučenec (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.81 (0.2)