Som na 99 % človek chodiaci (rozumej: nie lezúci) a čo sa týka ciest mimo značiek, nechce sa mi riešiť kadejaké morálne dilemy. Veľkolepo znejúce slovné spojenie „celé Tatry“ preto v prípade mojich cieľov dostalo skromnejší význam v podobe všetkých vyznačených chodníkov na území Tanapu. Koľko vody pretečie v Belej, kým sa mi túto ambíciu podarí dotiahnuť do konca a či sa tak vôbec niekedy stane, nikto nevie. Dovtedy si dovolím zaspomínať na to, ako mi bolo dopriate ju čiastočne naplniť v časti, ktorá pre mňa znamená najviac – vo Vysokých Tatrách.

Neskoré ráno na Lysej Poľane

Prechod všetkých značených chodníkov v slovenskej časti Vysokých Tatier som chcela osláviť v októbri 2016 po túre Javorovou dolinou. Stále mi však v hlave vŕta ešte jedna trasa. Oficiálne sa Vysoké a Západné Tatry delia v Ľaliovom sedle a červená značka z Ľaliového sedla na Svinicu ide po hranici, takže je takisto súčasťou vysokotatranskej časti Tanapu. Úsek to nie je dlhý, ale priblížiť sa k nemu v rámci jednodňovky bez využitia bicykla alebo lanovky sa zdá nemožné. Nečudujem sa, že som sa tu doteraz neocitla. Nakoniec sa mi podarí vydumať slovensko-poľskú variantu s výstupom cez poľskú Dolinu Roztoki a zostupom dlhočiznou Tichou dolinou.

Prvý ranný autobus prichádza na Lysú Poľanu o siedmej ráno, čo je vzhľadom na dĺžku trasy hriešne neskoro, ale inú možnosť momentálne nemám. Svižným krokom sa pokúšam dohnať stratený čas, čo sa mi úvodných 5 km veľmi dobre darí. Na asfaltovej rovine naozaj nie je žiadny dôvod spomaľovať a pri pohľade na všetkých okoloidúcich sa cítim ako na pretekoch. Každý švihá o dušu, hlavne nech sme čím skôr z asfaltu preč. Pre mňa končí na rázcestí červenej a zelenej pri Mickiewiczových vodopádoch. Ozrutné vodopády by zrejme vyzerali veľkolepo, keby som sa na ne nedívala zhora, stojac na betóne opretá o kovové zábradlie. Voda hučí ohromujúco, ale vzhľadom na okolnosti na mňa toto miesto príliš nefunguje. Radšej sa rýchlo skrývam do lesa a nechávam za sebou betónovú promenádu aj ponáhľajúce sa davy.

Óda na Dolinu piatich poľských plies

V doline potoka Roztoka je to razom iný svet. Chodníky bez asfaltu, pokoj, len sem-tam sa objaví skupinka ľudí, ktorých obehnem na to, aby za chvíľu obehli oni mňa. Pri niektorých zelených zákutiach by som sa v iný deň určite zastavila, ale môj dnešný cieľ je stále nehorázne ďaleko. Dolinu si musím prísť vychutnať inokedy, dnes žiaľ slúži len ako najkratšia spojka k mojej „veľkej“ méte.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prvé naozajstné vydýchnutie si doprajem až za rázcestím, z ktorého sa odpája čiernou farbou značená trasa k Chate pri Piatich poľských plesách. Odbočka k chate ma naozaj potešila, pretože zlákala takmer všetkých mojich spolupútnikov a čaro vodopádu Siklawa si môžem vďaka nej vychutnávať osamote. Atmosféru trblietavej vodnej krásy zdobia snehové polia a drobné dúhy, čo sa sem-tam objavujú v spŕškach okolo vodopádu. Naozaj príjemné miesto, stačí len zastaviť sa a vychutnať si ho. Spomeniem si na chúďatá vodopády Mickiewicza v úvode túry. Keby nebolo asfaltového mostu, možno by okoloidúcim vedeli dopriať podobné zážitky ako Siklawa.

A vodopádom sa estetické hody v Doline piatich poľských plies len začínajú. Keď kráčam okolo obrovských vodných skvostov, po ktorých je dolina pomenovaná, nestačím sa čudovať. Naozaj som v údajne večne preplnených poľských Tatrách? Kadiaľ chodia povestné davy z Orlej prte, keď tu niet ani nohy? Aby som neklamala, na viacerých „spojkách“ k Orlej hrebeňovke sa mi občas podarí zaostriť na pohybujúcu sa postavičku. Oproti tomu, čo som očakávala, je to však úplné a naozajstné nič. Obrovská, tichá a poloprázdna dolina ma očarila natoľko, že som sa rozhodla stráviť tu aj obednú pauzu. Pri papaní hneď vedľa chodníka sa stále kochám veľkolepým čarovným nič okolo seba. Aj počas stúpania do sedla Zawrat neviem odolať a každú chvíľu sa otáčam, aby som sa potešila pohľadom na čistú linku chodníka za mnou.

Na hrebeni

V hrebeňovej časti sa predsa len ocitám v ľudskej spoločnosti. Skupinky ľudí mieria oboma smermi, čo trochu komplikuje situáciu v reťazovom úseku. Dvojica nado mnou postupuje v cykle „krok za krokom“. Prebieha to asi takto: on vystúpi o kúsok vyššie – ona zostane zaseknutá za ním – on sa otočí a povie jej, kam má dať nohu alebo ruku – ona povie, že tam ju dať nemôže a ďalej stojí – on ju presviedča, že môže – ona prestane protestovať a pohne sa podľa jeho pokynov – on: vystúpi o kúsok vyššie... a nasleduje ďalšie kolo v rovnakom priebehu až po koniec reťazí. V poriadku, teraz už rozumiem, ako sa tvoria spomínané kolóny.

Zisťujem, že na niekedy trochu rozpačitých poľských turistov platí jedno čarovné slovíčko. Vlastne dve – je to pozdrav dobrý deň. Neviem, čím presne to je, ale akonáhle pozdravím po slovensky, každý na mňa prekvapene pozrie, potom sa usmeje, ustúpi z chodníka a uvoľní mi cestu. Tešiac sa z tejto pozornosti sa nakoniec spokojne dostávam až na vrchol Svinice. Je tu asi dvadsať ľudí, pričom zostava sa stále mení, kým jedni prídu, ďalší odídu, takže žiadna tlačenica sa nekoná. Výhľady sú neuveriteľné, nádherné, ohromujúce, na ktorúkoľvek stranu sa človek pozrie. Ešte keby toho času bolo také štedré množstvo, ako výhľadov.

Po aspoň čiastočnom vychutnaní a fotodokumentácii vrcholových scenérií nasledujem červenú značku smerom na Kasprov vrch a výhľadová pastva pre oči pokračuje naďalej. Po vizuálnej stránke je to naozaj nádherná časť hrebeňa, či sa človek díva po samotnom hrebeni pred seba aj za seba, alebo do dolín na slovenskej i poľskej strane. Iba horskosť atmosféry trošku narúšajú sandálové a rifľové postavičky, ktorých tu chrlí lanovka z Kasprovho vrchu. Ale však nech, vravím si, každý máme svoje, a hory sú tu predsa pre všetkých. Aj pre sviatočných turistov, aj pre zarytých horomilov, aj pre kamzíka, čo sa na nás všetkých spokojne díval zo svojho zaujímavého odpočinkového miesta na miniatúrnej žulovej terase uprostred skaly.

Tichá dolina

Okrem počtu ľudí pomaly stúpa aj hodnota na hodinkách. Vrchol Kasprovho vrchu preto vypúšťam a v Suchom sedle to stáčam hneď dolu do obrej náruče Tichej doliny. Pokročilý čas a únava si začínajú pýtať svoje a pohľad na serpentíny padajúce zo Suchého sedla až na úplné, hlboké a vzdialené (a medvedie) dno Tichej ma najprv trochu vydesí. Dolina však teraz v júni žiari všetkými odtieňmi zelenej a napriek okolnostiam neodolám a často zastavujem. Kochám sa, fotím a popritom sa snažím počúvať, či sa vo všadeprítomných húštinách nepresúva nejaké veľké štvornohé prekvapenie.

Pri vychutnávaní okolitých zelených krás ma však viac ako medvede straší predstava takmer 13 km dlhého asfaltu, ktorý ma čaká na dne doliny. Už niekoľkokrát som si povedala, že sem bez bicykla viac nevkročím, a zase som to nedodržala. Pristihnem sa pri kacírskych myšlienkach typu „pánbožko, ak existuješ, pošli mi dolu nejaký odvoz“ a predstavujem si, aký druh zázraku by ma asi mohol teleportovať rovno na Podbanské. Z dumania ma preberá pohľad na osamelú rybársku stoličku tróniacu priamo na chodníku. Že by som už od únavy mala vidiny? Kým sa rozhodnem, či blúznim alebo nie, objavuje sa sympatický pánko z Česka. Vyčkáva tu s ďalekohľadom na medvede, ale nemal šťastie. Za celý čas sa mu podarilo pozorovať iba dvoch mackov, a aj to len vo chvíli, keď prechádzali z jednej guče kosodreviny do druhej cez vzdialenú lúku.

Po krátkom rozhovore sa lúčime a čoskoro sa ocitám na mieste, ktorého som sa celou cestou dolu obávala. Už je to tu, rázcestie Liptovský košiar a nekonečná asfaltová cesta dolu. Čo narobím, inej možnosti niet a sebaľútosť mi nepomôže. Zostáva len vyraziť a mať to čím skôr za sebou. Odhodlane vyrážam smer Podbanské a zrazu mi za chrbtom niečo podivne zabručí. Na sekundu zmeraviem od strachu, ale keď sa otočím, mám pred sebou mohutné terénne auto. Chlapík na mieste spolujazdca sklopí okienko a pýta sa: „Nechcete zviezť?“ Asi by som mala prehodnotiť svoje náboženské postoje.

Dozvedám sa, že chlapi sú na ceste zo sčítania kamzíkov a majú namierené do Kôprovej doliny. Vystupujem preto už na rázcestí pri pamätníku, ale to mi vôbec nevadí. I tak to bola pomoc obrích rozmerov a som za ňu neskonale vďačná. Zrazu nemám žiadny časový sklz, únava zo mňa od samej radosti opadla a konečne môžem v kľude požuť horalku, o ktorej snívam už od Suchého sedla. Z Podbanského sa mi pomerne rýchlo podarí chytiť príjemný stop priamo na Štrbské pleso, takže záver túry dopadol naozaj šťastlivo. Tak, ako celá túra. A je to. Hotovo. Vysoké Tatry „mám“ komplet.

Koniec koncov...

Aj keď som rozhodnutie prekráčať v Tatranskom národnom parku každý meter značených chodníkov najprv považovala za menšie bláznovstvo, s odstupom času sa mi vidí ako dobrý nápad. Hlavne vďaka nemu som začala objavovať tatranskú rôznorodosť. Zistila som, že kdesi pod Kriváňom je skryté rázcestie Jambrichovo s ešte lepšie skrytými Rakytovskými plesami. Že tu nie sú len Rysy a Východná Vysoká, ale existujú aj miesta ako Malá Svišťovka či Rakúska poľana. A za zážitkom pralesa tiež netreba hneď schádzať zo značky – možno postačí zájsť do Hlinskej doliny.

A nejaké „víťazné pocity”? Keď sa teraz, rok po túre, pokúšam rozpomenúť na svoj príchod do Ľaliového sedla, zisťujem, že si vlastne ani nepamätám, kedy presne som sa na tomto mieste ocitla a či je v teréne vôbec označené. Spokojnosť z naplnenej ambície zrejme zatienili neočakávane krásne, dovtedy nepoznané výhľady, a tiež nemalé obavy zo strastiplného zostupu. Nevadí, čo sa nestihlo vtedy, doprajem si dnes. A namiesto búchajúceho šampanského nech je oslavným momentom napísanie tohto článku.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek