V rámci terénnych cvičení som so skupinou študentov v polovici júna 2007 navštívil Pieniny, s cieľom predstaviť im geologické a geomorfologické pomery bradlového pásma. To znamená horniny a povrch svojráznej bradlovej oblasti na príklade malebného poľsko-slovenského „pohoríčka“. Keďže prielom Dunajca je notoricky známy, voľba padla na Haligovské skaly.

Vyzbrojený mapou VKÚ z r. "96 a starším článkom z Krás Slovenska z r. "89 vediem skupinu 30 ľudí po zelenej značke z Haligoviec do skál. Značenie je celkom dobré a tak poľnou cestou zahýbame do krátkej zelenej dolinky. Menšie problémy nastávajú pri prechode zarasteným výmoľom s močaristým dnom, ktorý nás privedie do malej osady s priliehavým názvom Diera. Sadne jej ako ušitý, okrem psov a múch tu nie je prakticky nič. Pôvodne pekné drevenice sú plechovými strechami deklasované na rekreačné chalupy. Nechce sa mi veriť, že sem nejde iná cesta, tak prečo je vyznačkovaný ten nepríjemný rigól? Z osady vedie trochu lepší chodník hlbšie do vľavo sa skrúcajúcej dolinky, napodiv však chodník zatočí ešte skôr ako ona a priamo do strmého trávnatého východného svahu Haligovských skál.

Slnko pečie, Bratislava hlási 32 °C a Haligovce nechcú za ňou zaostať. Stačí však pohľad na svah a nálada je na bode mrazu. Strmosť svahu síce dosahuje maximum hneď na začiatku, ale ani jej postupné zmierňovanie náladu študentov nedvíha. Lesík s tieňom je prakticky až na konci stúpania, odtiaľ už chodník ide len mierne popri odbočke na výhľadové bralo na východnom okraji skál. Výstup je krátky a bezpečný, ale aj tak je to do kopca a niektorí „mestskí“ ľudia ostávajú radšej dole. Po včerajšom výstupe na Téryho chatu v Tatrách sa ani nedivím. Ich chyba, zhora idylicky pôsobiaca krajinka Zamaguria je skvelou odmenou za predošlý, miestami strmý, mokrý i zarastený výstup. Vidieť celú Spišskú Maguru a za ňou samozrejme Tatry, od Lomničáku v oblakoch až po zub Gievontu nad Zakopaným.

Po nabažení sa výhľadmi a krátkom výklade sa vraciame späť na chodník, pričom sa snažím nájsť ospevovanú Zbojnícku bránu. Lenže opis v starom článku – bralo na vrchole ozdobené borovicami – je v tomto zarastajúcom teréne slabý orientačný znak. Nachádzame len ďalšie výrazné bralo, ostré ako tatranský štít, na jeho vrchol by som však študentov neposlal. Sám hľadám aj v jeho okolí, napokon sa však vraciam k výprave a pokračujeme až na rázcestie pod Plašnou. Tu je vyhliadka na sever do doliny Lesnického potoka a prípoj na červenú značku z Veľkého Lipníka. Teším sa však na vyhliadku z vrcholu Plašnej, ktorá by podľa mapy mala stáť za viac, tajne dúfam dokonca v kruhový výhľad. Červená značka ešte pár sto metrov stúpa mladým lesom a keď sa zrazu skláňa nadol, začínam tušiť, že nebude nič. Hustá mladá hora dokonale skryla aj vrchol, nieto ešte výhľad. „Kúp si novšiu mapu“ sklamane si pomyslím a ideme ďalej. Ešte že som nikomu nič nesľuboval.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cesta nadol je navyše čoraz nepríjemnejšia, blatistá a v závere nad sedlom Cerla už ani ona nesedí so stavom v mape. A tak v sedle utrmácaná skupinka ľudí iba nechápavo krúti hlavami nad prejdenou trasou, či bolo naozaj potrebné si prírodu bradiel vychutnať v pekelnom počasí až do takejto miery, so všetkými strmými svahmi ostrých vápencových skál a blatistých ciest ich "flyšoidného" ílovitého obalu. Navyše ani výhľad zo sedla Cerla nie je až taký efektný, lebo z Dunajca je vidieť len útržky a treba si ho doplniť prejdením kusu cesty smerom na sedlo Targov po modrej značke do Lesnice. Záverečný zostup do Červeného Kláštora je už krátkou záležitosťou a je možnosť vybrať si aspoň z troch variantov, údajne najlepšia cesta je vľavo (pri pohľade zhora). Stredná cesta a značený chodník vpravo sú zhruba narovnako. Ďalšia možnosť je pohodlná cesta na sedlo Targov a z neho do Lesnice alebo do prielomu.

Čo dodať na záver? Podľa toho, čo som o Haligovských skalách číta,l som očakával oveľa viac. Možno to v minulosti naozaj bolo tak ako na mape, no v súčasnosti sa zdá, že celý masív Plašnej spolu so skalami mizne v hustom lese, a aj ten slabo prechodený zeleno značený chodník časom zarastie úplne. Pri súčasnom vedení chodníka, možno z dôvodov ochrany, keď značky zďaleka obchádzajú všetko zaujímavé – výhľadové bralá, skalné útvary, o jaskyniach ani nehovoriac (kedysi viedol chodník okolo jaskyne Aksamitka), a opustené pasienky sú zalesňované či už naschvál alebo samovoľne, Haligovské skaly už snáď ani nestoja za návštevu. Možno je moje hodnotenie príliš ovplyvnené prehnanými očakávaniami, ale rovnaký pocit som mal pred dvoma rokmi pri prechode sedla Targov z Lesnice do Hút v prielome Dunajca. Tam sme sa sľubovanej krásnej vyhliadky takisto príliš nedočkali. Ak nechcete pokračovať prielomom nadol, je asi lepšie po výstupe na rázcestie pod Plašnou pokračovať na Veľký Lipník, kde sa rozhľadov nabažíte z okolia Lesnického sedla, ktorým vedie cesta do Lesnice. Ale inak, pokiaľ pred zástupmi „turistov“ v prielome dávate prednosť skôr samote a pokoju, spevu lesných vtákov a sem-tam čiastočnému výhľadu na okolie, neprekáža vám brodenie sa mokrou trávou a trochu blata pod nohami, sú pre vás Haligovské skaly a Plašná tým pravým miestom. A ak viete o odbočkách z chodníka na tie pravé výhľadové a zaujímavé miesta, skúste ich poradiť aj miestnym značkárom, nech na ne upozornia ostatných. Určite im budeme všetci vďační.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek