Trasa

Levočská dolina, pod Prednou Šípkou – Pod Krížovým vrchom – Tábor – Krížový vrch a späť

Ani to však nešlo úplne hladko, keďže z Levočskej doliny to po značke na Krížový vrch podľa mapy vychádza na 18 km, čo sme s deťmi ešte nikdy nedali. Rozhodne som ich nechcel znechutiť nekonečným putovaním poľnými cestami a preto aj Krížový vrch išiel najprv „k ľadu“. Úplnou náhodou som sa však dozvedel o neďalekej asfaltovej ceste z Levočskej doliny, ktorá nám flexibilne umožní skrátiť vzdialenosť na pre nás prijateľnejšie číslo. Krížový vrch dostáva zelenú a vyrážame po prvýkrát oprobovať toľko diskutovanú krásu Levočských vrchov.

Autom vchádzame do Levočskej doliny, míňame rovnomenný rázcestník červenej značky aj vodnú nádrž situovanú za ním. Asi o kilometer ďalej nachádzame odbočku na spomínanú cestu. Ani si nespomínam, kde presne som nechával auto, v každom prípade sa cesta mierne, vhodne aj pre cyklistov, dvíha postupne a neustále, striedajúc úseky medzi stromami s úsekmi pozdĺž lúk či rúbanísk. Z niekoľkých miest umožňuje výhľad aj na cieľ túry, samotný Krížový vrch. Ten je však veľmi nenápadný, keďže rovnako ako celá okolitá krajina je veľmi plochý s minimálnymi prevýšeniami medzi susednými vŕškami. Levočské vrchy pôsobia zo spišskej strany viac ako náhorná planina než ako pohorie.

Z asfaltovej cesty schádzame pri rázcestníku Pod Krížovým vrchom, kde sa stretáva s červenou značkou. Tá nás postupne privedie až priamo ku Krížovému vrchu. Vedie celý čas výraznou spevnenou poľnou cestou, akých je v Levočských vrchoch neúrekom a po ktorých sa musia robiť ideálne cyklotúry. O charaktere úseku hovoria najlepšie čísla. Na necelých 4 km je potrebné nastúpať ani nie 250 výškových metrov. Ide teda o vyložene pohodové putovanie, ktoré sa dá vyplňovať diskusiami na akékoľvek témy bez toho, aby človek neustále musel pozerať pod nohy. Spočiatku kráčame okolo alebo pomedzi nejaké stromy, po prejdení ostrej pravotočivej zákruty sa však dostávame na rozľahlé lúky. Keďže sa nadmorská výška mierne, no neustále dvíha, z lúk sa otvárajú výhľady do krajiny. Spočiatku len do blízkeho okolia, kde rozoznávame zjazdovky lyžiarskeho strediska Levočská dolina či neďalekú Mariánsku horu, známe pútnické miesto nad Levočou. V hornej časti lúk je krásne vidieť takmer celé Nízke Tatry s dominantnou Kráľovou hoľou najbližšie. No a pred vstupom do lesa sa nad vrcholky stromov dostávajú niektoré vysokotatranské štíty.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Krátky pochod lesom končí na ďalšej ostrej pravotočivej zákrute, kde sa dostávame do kompletne odlesnenej oblasti, kde pred rokmi prebehla výsadba a okolo nás sa dvíha nový mladý les. Z plošiny na zákrute sa prvýkrát ukazujú Vysoké Tatry v plnej paráde. Krížový vrch je odtiaľ iba na skok a po krátkej chvíli stojíme pod zrúcaninami chaty Sklenár, ktorá sa nachádza len pár metrov pod vrcholom. Schádzame z cesty, ktorá traverzuje vrchol Krížového vrchu zo západnej strany a z informačnej tabule sa dozvedáme stručnú históriu stavby, ktorej zrúcaniny máme pred sebou. Oblasť Krížového vrchu bola obľúbeným výletným miestom už v posledných dekádach 19. storočia. Od roku 1886 tu bola chata, poskytujúca turistom občerstvenie a ubytovanie. Jej prevádzku ukončila prvá svetová vojna, po ktorej nejaký čas slúžila ako dom pre horára. Po jeho odchode ale spustla. V roku 1928 kúpil zrúcaninu Gustav Reichelt zo Sudet. Chatu zrenovoval, ale pre nedostatok hostí sa živil ručným brúsením skla. Odtiaľ dnešný názov Sklenár. Po ňom sa budovu nepokúsil oživiť nikto, a tak to, čo z nej ostalo, vidíme priamo pred sebou.

Po dejepisnom okienku obchádzame múry a po nenápadnom chodníčku sa po pár metroch dostávame na juhozápadný okraj vrcholovej plošiny Krížového vrchu, ktorý poskytuje nádherný pohľad do Popradskej kotliny. Tá je z ľavej strany olemovaná Nízkymi Tatrami, z pravej Vysokými a kdesi vzadu sa dá, hlavne v zime, dovidieť až do Veľkej Fatry (Šiprúň a okolie). Práve blízkosť Vysokých Tatier je ohromujúca (nejakých 30 km) a pohľad na ne spoľahlivo zatieňuje všetko ostatné. Opäť sa mi raz potvrdzuje môj (rýdzo súkromný) názor, že z juhovýchodných smerov vyzerajú jednoznačne najfotogenickejšie. Akási nedefinovateľná trojuholníková geometrická symetria, v ináč chaotických a drsných horských líniách, ich z tejto strany spoľahlivo odlišuje od typického vzhľadu ostatných veľhôr.

Na mieste, kde stojíme, sa nachádza niečo ako menšia čistinka, ideálne miesto k obedu či pikniku, čo vďačne využívame. Občerstvenie s pekným výhľadom je vždy čerešničkou na našej turistickej torte. Musím však spomenúť aj tienistú stránku veci. Ako celé široké okolie, aj Krížový vrch je porastený vysadenou mladinou, ktorá začína prevyšovať výšku človeka. Klesajúce svahy zatiaľ umožňujú pohľad do krajiny, je to však len záležitosť pár rokov, kedy budú výhľady minulosťou. Škoda, že sa pri výsadbe nenechala trochu väčšia časť bez stromov, hlavne kúsok svahu k chate Sklenár v smere na Tatry by neskôr tvoril krásnu lúčku obkolesenú smrekovcami, ktorá by umožňovala nerušený pohľad na naše veľhory.

Okrem Tatier je toho z nenápadného Krížového vrchu vidieť ešte viac. Južnými smermi, na druhej strane Hornádskej kotliny leží súvislý rad hôr, ktorý tvorí Slovenský raj a Volovské vrchy. Na východe, naľavo od výraznejšej Kojšovskej hole, je ľahko rozpoznateľné pohorie Branisko, ktoré oddeľuje Spiš od Šariša, ležiaceho za ním. Za ďalšími výhľadmi sa treba trochu popredierať pomedzi mladé stromčeky na severný okraj vrcholu Krížového vrchu, odkiaľ máme ako na dlani vnútrozemie Levočských vrchov a naľavo od neho kúsok ďalej Spišskú Maguru. Rozoznávam na nej Veterný vrch, ktorého výhľadom som venoval samostatný článok. V jednom mieste spoza nej vykukujú nenápadne pieninské Tri koruny, kam by sa patrilo po predlhých rokoch opäť pozrieť. Výhľadový kruh sa uzatvára na Belianskych Tatrách. Pred nami je iba návrat späť k autu po rovnakej trase, akou sme sem prišli.

Výstup na Krížový vrch prevýšil očakávania, plochý a nevýrazný kopec nám poskytol malebný turistický výlet menej zničenou časťou Levočských vrchov, okorenený peknými výhľadmi do okolitej krajiny a hlavne ohromujúcimi pohľadmi na Vysoké Tatry z uhla, kde je nespochybniteľným kráľom Lomnický štít. Sprievodná fotogaléria je kombináciu letnej a zimnej verzie túry, doplnená o decembrovú Mariánsku horu pred západom slnka, na ktorú sme boli v zime zvedaví.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek