Túra

949 km naprieč Slovenskom za 27 dní

05.01.19
Neviem čo inšpiruje človeka vydať sa na mesačnú túru naprieč Slovenskom. Asi to bude veľká túžba po poznaní krajiny a dobrodružstvo. Posledné týždne ma dosť znechutil fakt, že Cesta hrdinov SNP sa stáva dosť módnou. Veľa ľudí to ide iba z frajeriny, bez väčšieho zmyslu. Preto som to nechcel prejsť len tak ako všetci, ale trošku si priložiť kilometre a ísť zo západu na východ.

Počas cesty som sa odpojil od všetkého, ako internet, televízia, rádio a navigácia, takže som nemal 27 dní ani len tušenie, čo sa deje. Jediná vymoženosť, ktorú beriem, je mobil, ktorý má funkcie ako Nokia 3310 a mapy vytlačené z Hikingu. Aj to som zistil až na trase, že mi polovicu nevytlačilo. Nevedel som, či to prejdem a kde skončím. Mojím cieľom bolo prejsť zo Záhorskej Vsi (najzápadnejší bod SR) na Kremenec (najvýchodnejší bod SR). V prípade nejakého problému som bol pripravený cestu ukončiť hocikde. Keďže chcem mať čo najmenšie náklady, nebudem vôbec využívať ubytovania, ale budem spať len tak na "divoko", kde prídem, tam sa zložím.

1. deň Záhorská Ves - Devín

33 km, nastúpané metre: 0 m, celkovo 33 km

Keďže na tejto časti trasy nie je značka, bolo to viac-menej o iprovizácii. Prvé kroky viedli k brehu rieky Morava, kde by malo byť najzápadnejšie miesto SR. Nenašiel som tu žiadne označenie tohto miesta, a tak len pokračujem po hrádzi smerom k Bratislave. Neskôr sa napájam na pekne vybudovanú cyklotrasu, ktorá ma dovedie až k cyklomostu Slobody. Neodolám malej návšteve Rakúska aspoň na chvíľku. Obzriem si zámok Schloss Hof a pokračujem k Devínu. Je tu problém s vodou, tak idem do miestneho cyklobufetu, kde naberiem čistú vodu. Bola to asi moja najdrahšia voda, keďže som platil 3,- € za 3 litre. Inde mi vodu naberali bez problémov zadarmo. Čo už, v Bratislave je to raz tak. Zo Sandbergu bol super výhľad na prvý alpský kopec Schneeberg. Stretávam prvých milých ľudí, ktorí ma pekne podporili a popriali šťastnú cestu. Noc trávim na ihrisku pod Devínom. Bol to celkom ľahký deň po rovine. Akurát bol problém s vodou. Celkom ma očarili pekné zákutia pri rieke Morava.

2. deň Devín - Biely kríž

32 km, nastúpané metre: 1330 m, celkovo 65 km

Hneď za Devínom strácam značku na križovatke. Úplne zmizla. Jedna milá pani ma naviguje kadiaľ mám ísť ďalej, síce úplne zle, ale bola aspoň ochotná. Popri viniciach sa dostávam k lesu pod Devínskou Kobylou. Hovorím si, vyjdem na hrebeň a tam nájdem značku, čo sa aj potvrdilo. Z Devínskej kobyly sú obmedzené výhľady do Rakúska a na Bratislavu s vodným dielom Gabčíkovo v pozadí. Po pekne upravených lesných chodníkoch sa dostávam až do Mlynskej doliny a odtiaľ cez mesto na Slavín. V teple je to tu dosť veľký zabijak, takže sa treba zásobiť vodou. Navyše, nad Mlynskou dolinou niekto zastriekal turistické značky farbou, takže treba dávať pozor. Vodu a potraviny dopĺňam v supermarkete, ktorý je asi 300 m od trasy, ale keďže sú tu zle riešené zebry, prejdete si asi 1 km. S vodou je to tu dosť bieda, takže ju treba doplniť vždy, keď sa dá. Výstup na Kamzík je úplne ľahký. Navyše je tu pekná rozhľadňa s výhľadom na Bratislavu. V poobedňajších hodinách je tu dosť veľa ľudí, hlavne cyklistov. Je to veľmi pekné prostredie na to, že je to tak blízko Bratislavy. Noc trávim na Bielom kríži v altánku, má síce strechu, ale v prípade dažďa vám veľmi nepomôže. Najväčším problémom na tomto úseku bola voda. Prameňov je tu dostatok, ale sú označené ako nepitné.

3. deň Biely kríž - Vápenná

39 km, nastúpané metre: 1622 m, celkovo 104 km

Noc na Bielom kríži bola zaujímavá, keďže priamo tadiaľto majú dráhu vzletu lietadlá z bratislavského letiska. Asi trikrát v noci som sa prebudil na to, že pár metrov nado mnou letelo lietadlo. Po Pezinskú Babu som stretával ešte kopec cyklistov, no potom nebolo nikde nikoho. Za Jurským jazerom je jedna pitná studnička, takže je vhodné doplniť si zásobu vody. Vodu je možné si doplniť ešte v reštaurácii na Pezinskej Babe. Ďalej sa už nenachádza vhodný prameň. Prechádzam cez vrch Skalnatá, ktorý poskytuje pekné výhľady na Záhorie. Nasleduje krátke, ale strmé klesanie. Potom je to už len po relatívnej rovine až k Sološnici. Na záver etapy ostáva najväčší stupák na Vápennú (752 m). Víta ma tu kopec muflónov. Je to trošku na nervy, keď ste hladný ako vlk a okolo behajú rezne. Pôvodne som chcel dnes skončiť na Amonovej lúke, ale očaril ma západ slnka na Vápennej, a tak som tu zostal aj na noc. Je škoda, že rozhľadňa na vrchole nie je trochu vyššia. Pretože stromy zacláňajú výhľad na Záhorie. Muflóny nedali pokoja ani v noci a behali všade naokolo. Na Vápennej je trošku zradné to, že je tu kopec kameňov, ktoré sú ukryté v hustej vegetácii a dá sa o ne ľahko potknúť.

4. deň Vápenná - Dobrá Voda

+ (nákup v Smoleniciach 8 km) 45 km, nastúpané metre: 1535 m, celkovo 149 km

Východ slnka na Vápennej mi zacláňali stromy, takže som bol trošku sklamaný. Ďalším prekvapením na ráno bolo asi 200 ucholakov, ktoré sa mi napchali do všetkých vecí. Hodinu a pol som ich vytriasal a zabíjal. Nebolo to príliš príjemné ráno. Na Mesačnej lúke stretávam kempujúcu rodinu. Je tu slabý prameň vody. Netreba si ju však dopĺňať, keďže asi o 3 km na Amonovej lúke je výdatnejší prameň, pri ktorom je prístrešok vhodný na prenocovanie. Cesta k Zárubám je celkom pohodová. Prechádzam okolo poľovníckeho zámku Mon Repos, kde je prameň vody. Stretávam ukecaného chlapa, zrejme lesníka, ktorý dosť sleduje SNP-čku. Vedel mi vymenovať každého, kto na ňu za posledný mesiac vyrazil a dal o tom vedieť na internet. Ďalej ma čakal najväčší stupák dňa na Záruby. Jeho skalnatý hrebeň mám rád a asi vždy ma bude baviť po ňom ísť. Keďže mám potraviny ledva na večeru, musím zbehnúť do Smoleníc na nákup. Pridalo mi to 8 km a do Dobrej Vody prichádzam až o 23.00 h. Cestou v lese som stretol kopec vysokej a srnčej zvery. Keď som niekam zasvietil, tak na mňa vždy pozeralo niekoľko párov očí. Po príchode do Dobrej Vody ma očarí vôňa dozretého jačmeňa, ktorú tu všade cítiť. Neviem kam mám ísť spať. Najskôr uvažujem nad lavičkami v parku, ale kamery ma presvedčia, že tu radšej nie. A tak len idem po červenej a pri prvej vhodnej lúčke sa zložím na spánok.

5. deň Dobrá Voda - Veľká Javorina

45 km, nastúpané metre: 1672 m, celkovo 194 km

Ráno vstanem a neďaleko seba vidím plot a za ním kríže. Bizarnejšie miesto na prespanie, ako lúku vedľa cintorína som si nemohol vybrať. Keď už cez cintorín prechádzam, neodpustím si zastávku pri hrobe Jána Hollého. Neďaleko od dediny je odbočka na hrad Dobrá Voda. Čakal som, že tu bude jeden múrik a päť kameňov, ale vykľul sa z toho rozsiahly hrad. Je tu naozaj čo poobzerať, aj keď výhľady nie sú veľmi kvalitné. Po exkurzii na hrade sa vraciam na trasu. Po relatívnej rovine nasleduje "padák" do Brezovej pod Bradlom. Keďže je strašné teplo a nie je tu nikde prameň, vodu dopĺňam v miestnej krčme. Kopec na Bradlo dal v teple dosť zabrať. Hore je kopec ľudí, ale každý sa sem doviezol autom. Pod Bradlom stretávam druhého SNP-čkára - Tomáša, ktorý má najhoršie za sebou. Vymeníme si skúsenosti a pokračujeme ďalej. Začína ma naháňať búrka. Jedna ide od Brezovej pod Bradlom a druhá od Veľkej Javoriny. Nasledujú prvé kilometre v daždi, ale to najhoršie ma obišlo. Konečne sa ochladilo a môžem si naplno vychutnať malebné myjavské kopanice. Neskôr vstupujem do lesa a pomaly začínam stúpať na Veľkú Javorinu. Tu sa na mňa vrhli jelenie muchy. Zavesilo sa ich na mňa asi 50 a nechceli dať pokoja, kým som ich nepozabíjal. Stalo sa mi, že som mal na sebe 2 - 3, ale 50, to už bolo príliš. Na Veľkú Javorinu prichádzam s večerom. Na noc sa ukladám pod klenbou verandy Holubyho chaty. Keď som prišiel, chata už bola zatvorená, ale ochotný ujo mi aspoň nabral vodu.

6. deň Veľká Javorina - útulňa Žľab

33 km, nastúpané metre: 905 m, celkovo 227 km

Dnešná etapa je malým výletom na Moravu. Hneď ráno stretávam milú českú turistku, ktorá spala niekde v kríkoch. Tiež si zrejme nepotrpí na luxus. Po ceste sa nachádza výdatný prameň vody, takže je vhodné ju doplniť. Prechádzam okolo dvoch rozhľadní, pričom jednu aj navštívim. Výhľady nie sú veľkolepé, ale stojí zato sa tu zastaviť. Celá etapa až po Vyškovec je prevažne "rovná" bez väčších prevýšení. Nasleduje mierny stupák na Machnáč (771 m), odkiaľ sú pekné výhľady na Trenčín. Samozrejme, ak vám nejde oproti búrka. Dnes som chcel prísť do Trenčína, ale zdá sa, že tu končím. Predsa len to risknem a idem ďalej. Pod Sokolím kameňom to vyzerá dosť zle. Rozmýšľam, či pokračovať alebo ísť na útulňu Žľab. Radšej neriskujem a volím druhú možnosť. Pár minút po tom, ako som dorazil na útulňu začalo liať. "Správne rozhodnutie," hovorím si. Na útulni Žľab ma víta chatár Ivan. Ivan je trochu mrzutý strehúň škvrnitý (najväčší slovenský pavúk, veľký asi ako tarantula), takže ho netreba veľmi provokovať. Útulňa nie je nič pre slabé povahy, ak sa bojíte pavúkov, radšej sem nelezte.

7. deň Útulňa Žľab - Horná Poruba

41 km, nastúpané metre: 1507 m, celkovo 268 km

Pavúk Ivan je dosť urastený, a tak bolo celú noc počuť, ako behá po útulni. Nebolo to príjemné, ale vyspal som sa dobre. Cesta do Drietomy je dosť výrazný padák. Prebieha tu ťažba dreva, a tak sú cez chodník popadané stromy. Z Drietomy treba prejsť cez lúky, odkiaľ sú pekné výhľady na Trenčín, k Záblatskej kyselke. Mne osobne voda veľmi chutila. Aj keď je trošku kalná, netreba sa jej báť. Od kyselky prechádzam popod diaľnicu D1 a konečne sa dostávam do Trenčína. Prechod cez mesto je v teple dosť ubíjajúci, preto si ho spestrím aspoň zmrzlinou. Ďalším mestom na ceste sú Trenčianske Teplice. Kompletne uvarený z tepla chcem len rýchlo prebehnúť cez kúpele. Keď som išiel po ulici, nečakane ma zastavila partia, ktorá je tu na dovolenke v kúpeľoch. Začal som im rozprávať odkiaľ a kam idem. Pozvali ma na kofolu a veľmi pekne podporili v ďalšom napredovaní. Boli to prví super ľudia, ktorých som stretol. Keďže som stratil dosť času, musím pridať v tempe. Zastavím sa na Omšenskej Babe, odkiaľ sú super výhľady a potom behom smerujem do Hornej Poruby. Prichádzam sem tak akurát. Neviem kam mám ísť spať, a tak sa uložím na zastávke SAD. Ako sa ukázalo, nebol to dobrý nápad (radšej odporúčame blízky amfiteáter na Otoči, pozn. red.).

8. deň Horná Poruba - Fačkovské sedlo

38 km, nastúpané metre: 2240 m, celkovo 307 km

Noc na zastávke nebol dobrým nápadom, pretože ma stále niečo rušilo. Najskôr ma oňuchával túlavý pes, ktorý sa potom tak zľakol, že beží asi dodnes. Neskôr zase prišiel nejaký človek a svietil na mňa baterkou. Niečo mi aj hovoril, ale neviem čo. Ráno vyrážam skoro. Pod Vápčom je jediný výdatný prameň na dnešnej etape, tak si treba nabrať vodu. Podľa môjho názoru je Vápeč najkrajší vrch na Ceste hrdinov SNP. Po super výhľadoch z vrcholu nasleduje zostup do Zliechova. Cestou ma chcú zožrať komáre, ale inak je to pohoda. Pod Strážovom začína rapídne stúpať počet turistov. Stretávam aj SNP-čkárov v opačnom smere. Na Strážove sú vyschnuté všetky pramene. Teda jeden tečie, ale voda smrdí po plastovej trúbke, cez ktorú tečie. Po obednej prestávke na vrchole pokračujem do Čičmian. Rázovitá obec preplnená turistami, ale stále nestráca svoje čaro. V krčme si chcem dať kofolu, ktorá vraj už dávno došla. Ochotná krčmárka mi naberie aspoň vodu do fliaš. Pokračujem smerom na Fačkovské sedlo, keď zrazu stretávam dvoch chalanov, čo idú to isté. Len idú z Kremenca do Záhorskej Vsi. Jeden z nich hovorí "Kašlime na to, vymeňme zážitky a poďme domov." Povedia mi zážitky, ako grcali zo zlej vody na východe, a ideme ďalej. Na Homôľku je to krátky, ale dosť strmý kopec. Všetko mi vynahradí krásny výhľad na vrch Kľak. Vo Fačkovskom sedle mi jeden ujo vybaví nocľah. Nemôžem povedať kto a kde, ale ďakujem mu za to.

9. deň Fačkovské sedlo - Jalovské lazy

33 km, nastúpané metre: 1431 m, celkovo 340 km

Po príjemnej noci pokračujem popod majestátny Kľak do Vríckeho sedla. Tesne predtým, ako sa dostanem k ceste v sedle, mi zmizne značka. Idem intuitívne dolu malou dolinkou, a potom sa napojím na lesnú cestu, po ktorej sa dostanem do sedla. Odtiaľto je to celkom slušný "výšľap" na vrch Závozy (912 m). Zvyšok dnešnej trasy je len príjemným prechodom cez mierne zvlnenú krajinu. Pohorie Žiar nie je veľmi turisticky vyhľadávané. Navštívil som ho už dvakrát predtým a tiež som nikoho nikde nestretol. Najkrajšou časťou na dnešnej etape je vrch Vyšehrad (829 m). Jeho bralnatý vrchol poskytuje pekné výhľady smerom na Turčiansku kotlinu a okolité pohoria. Pod Vyšehradom pri poľovníckej chate je jediný prameň vody. Dá sa tu aj prespať, ale plánujem ísť ešte ďalej. Stretávam tu milého poľovníka s rodinou. Výzorom čistý Martin Nikodým. Urobil mi kávu a nakrájal klobásu. Čo viac si môže človek priať? Rozprával mi zážitky s medveďmi v pohorí Žiar. Po príjemnom dlhšom posedení musím ísť ďalej. Posledné, čo mi povedal bolo: "Ale my tu máme slušné medvede." Po pár minútach ma dobehol na štvorkolke, vraj ide skontrolovať hranicu revíru. To bolo posledné stretnutie s milým poľovníkom. Prechádzam cez Chrenovské a Jalovské lazy, kde sú všade chatky (táborisko). Kúsok za Jalovskými lazmi nachádzam chatku, ktorá má otvorenú predsieň, v ktorej je pričňa na prespanie. Je pekné, že niektorí ľudia myslia aj na turistov a ľudí v núdzi. Tu končím dnešnú etapu.

10. deň Jalovské lazy - Chata Bartoška

( + 3 km zachádzka od trasy) 49 km, nastúpané metre: 1833 m, celkovo 389 km

Dnes vstávam s predzvesťou dlhej túry. Zrejme to bude jedna z najdlhších na trase. Prechádzam cez malebné Sklenianske lúky na vrch Bralová skala (826 m). Z vrcholu je krásny výhľad na mesto Handlová. Cestou po hrebeni smerom do Kunešova stretávam staršieho pána so psom. Sám od seba mi začne rozprávať o zaujímavostiach v okolí. Po príjemnom rozhovore pokračujem ďalej, ale mám spoločníka, psa Ronyho. Ujo mi povedal: “On Ťa len na kúsku odprevadí a vráti sa späť.” Išiel so mnou dobrých 15 km, keď zrazu zmizol. Dúfam, že sa šťastne dostal domov.

Pár kilometrov od obce Kunešov začínam počuť divné zvuky. Akoby výbuchy, ale nevenujem tomu veľkú pozornosť. Po chvíli sa objaví tabuľka s nápisom “Životu nebezpečné”. Idem ďalej, ale po chvíli ma zastaví vojak so slovami: “Dnes je zóna uzatvorená. Majú tu výcvik pyrotechnici.” Fakt bombová správa. Po nasadení psích očí a krátkom presviedčaní vytiahne vysielačku a zavolá veliteľovi. Po krátkom rozhovore príde so slovami: “Na chvíľu prerušia odpaľovanie výbušnín, ale bež čo najrýchlejšie cez túto zónu.” Popri vojenských vozidlách som bežal svinským krokom preč z oblasti. Hneď za ďalším kopčekom ma čakalo ďalšie prekvapenie.

Značka vedie rovno cez elektrickú ohradu pomedzi kravy. Nechcelo sa mi to kilometer obchádzať, a tak to risknem krížom pomedzi kravy. Rony ich predtým ešte samozrejme dráždil. Našťastie to dopadlo dobre a dostal som sa do Kunešova. Rony so mnou pokračuje až po Kremnické Bane, kde záhadne mizne. Dopĺňam na benzínovej pumpe vodu a pokračujem do stredu Európy. Je tu aj prameň Európa, ale je vyschnutý.

Cez Krahule sa dostávam na dobre vybavené turistické centrum Skalka. Je to tu na mňa až príliš nóbl, a tak sa tu ani nezastavujem a pokračujem ďalej. Stretávam SNP-čkara z Česka. Tento je iný, ako ostatní. Za 11 dní sa dostal až sem, takže ide expresným tempom. Po krátkom rozhovore ideme každý svojou cestou. Kremnické vrchy poznám, sú trochu fádne, bez výhľadov, ale s kopou medveďov. Našťastie som našiel jeden pekný výhľad na Banskú Bystricu. Tamojšie husté lesy a podrast čučoriedok vysvetľujú, prečo sa tu medvede zdržujú. Maca som nestretol, a tak pokračujem klesaním zo sedla Flochovej (zo Svrčinníka) smerom na Malý Šturec. Čakal som už len klesanie, ale je to celkom nepríjemná hojdačka. Tesne nad sedlom Malý Šturec je miesto s pekným výhľadom na Krížnu. Za sedlom by mala byť útulňa, ale nič som tu nenašiel. Netušil som, že treba pokračovať v smere na Krížnu ešte asi 1 km, kde sa Búda pri Malom Šturci nachádza. Keďže na noc hlásia búrky, nechcem ostať pod širákom. Na smerovníku vidím Chata Bartoška 50 minút, a tak idem po žltej k nej. Netušil som, že je to na moje pomery taká nóbl chata (rozumej tomu, že tam varia, je tam voda a elektrina). Po tomto zistení ostávam pri myšlienke spania pod širákom. Predsa len som sa išiel opýtať či nemôžem prespať aspoň na verande. Milý starší ujo súhlasil. Keď som sa už ukladal na spánok vyšiel von so slovami: “Poď, nenecháme ťa vonku. Dáme ti izbu.” Aj keď som odmietal, dali mi ju. Po desiatich dňoch bez sprchy a umývania sa padla vhod aj poskytnutá kúpeľňa. Keď som chcel ujovi zaplatiť, odmietol vziať peniaze. Keď som sa ho pýtal na meno povedal: “To je jedno,” a tak pánovi To je jedno ďakujem za ubytovanie.

11. deň Bartoška - útulňa Kečka

37 km, nastúpané metre: 2044 m, celkovo 426 km

Skoro ráno odchádzam z chaty. Vraciam sa do sedla Malý Šturec a pokračujem smerom na Krížnu. Stretávam chalanov z 1000 miles adventure. Pre tých, čo nevedia, o čo ide, tak sú to najšialenejšie preteky u nás a v Česku. Trasa vedie z najzápadnejšieho bodu Česka do najvýchodnejšieho bodu Slovenska. Keď som sa ich pýtal koľko majú na bicykloch prejdené, tak mi povedali, že okolo 1300 km. Slušný výkon. Od Kráľovej studne začínam stúpať na Krížnu. Vidím, ako sa z diaľky ku mne blíži, akoby stena z hmly. Keď ku mne dorazí, začne totálne liať. Dvaja úplne premočení Česi mi pomohli prehodiť pončo cez veľký batoh, za čo im ďakujem. Na Krížnej tradične fučí, a tak prší z každej strany. Nepremokavé oblečenie chvíľu kládlo odpor, ale aj to sa podvolilo sile vody. Celý premočený sa dotrepem na vrch Zvolen (1402 m). Dostať sa sem bol boj. Dvakrát ešte dobre spadnem a dostávam sa na Donovaly. Idem nakúpiť potraviny na niekoľko dní. Obchod je dosť vypredaný, majú len jeden malý chleba, ktorý mi nebude stačiť. Vylejem vodu z topánok a v daždi pokračujem na útulňu Kečka. Čakal som, že bude opustená, ale je tu správca a ďalší SNP-čkári. Najdôležitejšia je však teplá pec, pri ktorej sa môžeme ohriať a usušiť. Vychutnávam si luxusnú noc na normálnej posteli.

12. deň Kečka - útulňa Ďurková pod Chabencom

24 km, nastúpané metre: 1434 m, celkovo 450 km

Ráno sa prebúdzam do slnečného rána. Veci sú síce ešte mokré, ale to nejak prežijem. Rozlúčim sa s chatárom a pokračujem na Kozí chrbát (1330 m). O krásnych výhľadoch z vrcholu som sa presvedčil už v zime. Trošku zradný je prepad do Hiadeľského sedla (1099 m). Odtiaľto ma čaká najväčší “výšľap” na trase. Nebolo to nič hrozné a o chvíľku som bol hore. Stretol som tu Poliaka, s ktorým sme sa dobre porozprávali. Keďže mám rýchlejšie tempo, pokračujem ďalej. Stretávam SNP-čkárov, ktorí idú SNP po častiach. Musím uznať, že nízkotatranská etapa je krásna, ale štve ma obmedzenie bivakovania. Keďže na Ďurkovej som bol okolo 15-tej, uvažoval som nad pokračovaním. Na Čertovicu zrejme nestíham a Štefánikova chata je moc nóbl. Keďže sa dnes mám stretnúť s kamarátmi z východu, ostávam na Ďurkovej. Na môj vkus je tu trošku prísny chatár. Nemám rád, keď mi niekto určuje kedy je večierka a tak, ale nejak som to prežil. Noc bola veľmi dobrá. Zároveň je to jediné ubytovanie, za ktoré som platil.

13. deň Ďurková - útulňa Ramža

34 km, nastúpané metre: 1671 m, celkovo 484 km

Ráno o 4.30 h prebudí môj budík celú chatu. Asi na mňa všetci nadávali. Vonku je +6 stupňov a taká hmla, že vidno na 10 metrov. Do tohto počasia sa mi veľmi nechce, a tak sa dosť šuchcem. Vyrážam až 7.30 h, takže skorý budík bol zbytočný. Na Chabenec (1955 m) prichádzam v hmle, ale na Poľane (1890 m) sa hmla začína rozplývať. Všade sa obzerám po kamzíkoch, ktoré by tu mali byť. Pokračujem cez Dereše a Chopok. Keď vidím nový dizajn Kamennej chaty, je mi z toho zle. Vyzerá ako bistro v Bratislave a nie ako horská chata. Ďalej ma čaká najvyšší bod na ceste - Ďumbier (2046 m). Je mimo trasy, ale už len kvôli tomu, že je to najvyšší bod na ceste sem... Z Ďumbiera pokračujem ďalej popri Chate generála M. R. Štefánika, kde rapídne klesá počet turistov (oproti počtu turistov na Chopku). Cesta do sedla Čertovica je klasická hrebeňovka hore-dolu s krásnymi výhľadmi až po Kráľovu hoľu. Prvýkrát mám natiahnutý sval na pravej nohe. Z Čertovice pokračujem ešte na útulňu Ramža, kde je vraj po novom chatár. Bolo to tak. Je tu síce trochu podivný, ale milý chatár Vlado. Útulňa je celkom fajn. Klasické drevené prične. Len si treba zabezpečiť jedlo pred útokom myší.

14. deň Ramža - Kráľova hoľa

30 km, nastúpané metre: 1975 m, celkovo 514 km

Môj budík ráno zase prebúdza celú útulňu. Po raňajkách a debate s chatárom vyrážam na poslednú časť nízkotatranského hrebeňa. Od rána fúka a je hmla, takže výhľady nie sú žiadne. Dnes je Nízkotatranská stíhačka, a tak stretávam kopec bežcov. Na Kolesárovej (1508 m) stretávam dve milé baby, ktoré idú hrebeňovku. Po krátkom rozhovore pokračujem do sedla Priehyba, kde majú chalani zo stíhačky občerstvovačku. Keďže mám krízu s jedlom, poprosím ich, či by mi nedali aspoň chleba. Nakoniec mi nabalili aj nátierky a ovocie. Dosť mi to pomohlo a som im za to veľmi vďačný.

Pokračujem cez Veľkú vápenicu na útulňu Andrejcová. Osobne môžem povedať, že je to najlepšia a najpriateľskejšia útulňa v Nízkych Tatrách. Dopĺňam tu vodu a aj nejaké mäsové konzervy na cestu, keďže už nebude kde nakúpiť až po Košice (do Telgártu dorazím v pondelok a obchod bude zatvorený). Chatár ma pozve na fazuľovú polievku. Už ani neviem, kedy som jedol teplé jedlo, a tak neodmietnem. Z Andrejcovej pokračujem cez vrchy Bartková, Orlová na Kráľovu hoľu. Tradične tu fúka vietor asi 100 km/h. Kráľova hoľa má u mňa osobitné miesto medzi vrchmi. Bola to láska na prvý výstup, ktorá pretrváva dodnes. Tesne pod Kráľovou hoľou už z diaľky vidím niečo červené. Po priblížení zisťujem, že je to starší český manželský pár vo veku asi 70+. Asi polhodinku sa tam len tak rozprávame. Je to zaujímavé, že s človekom, ktorého poznáš pár minút sa lepšie porozprávaš, ako s niekým, koho poznáš 10 rokov, ale to je na horách bežné. Pokračujem na Kráľovu hoľu, kde plánujem prespať v predsieni vysielača. Cestou si ešte vychutnávam krásny západ slnka a potom prichádza nepríjemné zistenie. Miestnosť zabrali Česi, a tak budem musieť bivakovať v silnom vetre a v asi +3 stupňoch. Nie som jediný, kto tu bude mrznúť. Je tu ešte pár z Bratislavy a skupina chlapov z Telgártu, ktorí sa zahrievajú borovičkou.

15. deň Kráľova hoľa - Chata Gápeľ

25 km, nastúpané metre: 779 m, celkovo 539 km

Noc nebola príliš príjemná, keďže dosť fúkalo, bolo dosť zima aj v spacáku. Všetci, čo spali vonku vymrzli. Ráno vstávam dosť skoro. Potrebujem dobiť baterky, a tak čakám, kým Česi odídu. Potom dobíjam baterky v núdzovej miestnosti, kde mi robí spoločnosť pár z Bratislavy. Pod dlhom rozhovore a dobití bateriek vyrážam do Telgártu. Čaká ma najväčší “padák” na trase, 1066 výškových metrov. Keďže som vyrazil neskoro (11.00), dnes ďaleko nezájdem. Popri Chramošskom viadukte sa dostávam k prameňu rieky Hron. Okolie je pekne upravené a tiež som si tu nabral vodu. Stretávam tu motorkára, ktorý je z môjho okresu. Celkom to poteší vidieť známu značku. Cez sedlo Besník pokračujem okrajom Slovenského raja ďalej. Páči sa mi, ako sa tu striedajú lesy a horské lúky. Všade po lese sa voľne pasú kravy a rastie tu kopec dubákov. Stretávam SNP-čkárku, staršiu ženu asi 55+. Ide sama. Vraj už zmordovala dvoch chlapov, ktorí to vzdali. Cesta hrdinov SNP bol vraj jej sen na celý život, a tak dúfam, že úspešne dorazí do cieľa. Pokračujem až po chatu Gápeľ, kde ukončujem dnešnú etapu. Okolie je pekne upravené s luxusnou latrínou za chatou. Pred chatou je výdatný prameň vody. Chata je zatvorená, ale dá sa prespať na verande.

16. deň Chata Gápeľ - Skalisko

31 km, nastúpané metre: 1335 m, celkovo 570 km

Ráno ma zobudí lesník, ktorý prišiel na chatu. Bol milý. Poukazoval mi aj interiér chaty a vraj sa dá prenajať za 60,- € na noc za objekt. Po rozlúčke s lesníkom pokračujem smerom na Dobšinský kopec, ale po ceste ešte navštívim Palcmanskú Mašu. Aj keď je to mimo trasu, oplatí sa urobiť si zachádzku. Po príjemnej prechádzke okolo vodnej nádrže sa vraciam späť na trasu a pokračujem na Dobšinský kopec. Chodník ďalej vedie cez lúku, kde je salaš s ovcami. Tu stretávam dvoch SNP-čkárov, ktorí majú dosť mierne tempo. Je zaujímavé, ako sa ti pred Nízkymi Tatrami všetci smejú, že máš najväčšie kopce ešte pred sebou, a keď ich prejdeš, každý má taký-nejaký rešpekt. Po výmene skúseností pokračujem cez sedlo Súľová na Skalisko (1293 m). Keď som dorazil na vrchol, začala sa blížiť búrka, a tak som bežal na Chatu Volovec. Po pár minútach bolo po búrke a mohol som pokračovať ďalej. Ešte medzitým som stretol dve baby z Nemecka, ktoré idú na koňoch E8 z Rumunska. To je už riadna frajerina, keď sa dve baby neboja ísť na takú dlhú túru. V niečom mi aj pomohli s cestou, keďže kone zanechávali všade odtlačky kopýt. Keď sa mi stratila značka v polomoch, stačilo sa pozerať po zemi a hľadať stopy po koňoch. Takto som prešiel niektoré úseky bez zbytočného blúdenia. Ešte musím upozorniť na to, že medzi sedlom Súľová a Skaliskom je to niekedy dosť zlé. V nekonečných polomoch sa stráca značka a na niektorých miestach je to tu ešte aj po požiari.

17. deň Skalisko - Štóske sedlo

29 km, nastúpané metre: 890 m, celkovo 599 km

Zo Skaliska pokračujem cez sedlo Krivé a Uhornianske sedlo na vrch Pipitka (1225 m). O tomto vrchu sa všade hovorí, ako je tam zlá značka. Na moje prekvapenie bola trasa označená skvelo. Les síce zmizol, ale značkári to super označili. To isté platí aj pre vrch Osadník. Vyzerá to tu síce ako po tankovej bitke o Kursk, ale výhľady sú až do Maďarska. Na Pipitke je poľovnícka chatka, ktorá je zamknutá, ale je tu "luxusný altánok". Od vrchu Osadník pokračuje značka po lesnej ceste. Výhľadov je málo, ale v Štóskom sedle je kostolík, v ktorom sa dá prespať.

18. deň Štóske sedlo - Tri studne

20 km, nastúpané metre: 1070 m, celkovo 619 km

Celú noc pršalo a pokračuje aj cez deň. Dnes to bude boj a preto sa mi veľmi nechce, a tak vyrážam neskoro. Nocovali tu so mnou dvaja turisti z Prahy. Chvíľu čakám, či lejak neustane. Celkom som sa pobavil na tom, ako dcéra ťahala otca zo spacáku “Poď už, nebuď lenivý, aj tak zmokneme.” Keď dážď neustáva, vydávam sa do boja. Všade popri chodníku je kopec dubákov. Škoda, že ich nemôžem zobrať. Cesta na vrch Kloptaň (1153 m) bola nekonečná a som celý premočený. Nemám chuť ísť ďalej. Útulňa nie je v dobrom stave na takéto počasie, a tak pokračujem. Stretávam ešte SNP-čkára, ktorý ide trasu za 14 dní. Odporúča mi ísť na Chatu Erika, vraj tam to mám luxus. So slovami: “Kvôli luxusu som na SNP nešiel,” sa lúčime. Ďalej je to len krajina polomov a hmly. Treba si dávať pozor lebo v smere Devín - Dukla chýbajú značky asi na úseku 2 km pred sedlom Tri studne. Na Troch studniach je výdatný prameň vody a skromná útulňa pre nenáročného turistu. Keďže lejak neprestáva a som celý premočený, na dnes končím. Bola to krátka etapa, ale keď človek vylieva vodu z topánok, tak to už proste ďalej nejde.

19. deň Tri studne - sedlo Repy

42 km, nastúpané metre: 1392 m, celkovo 661 km

Ráno je počasie ešte biedne. Dážď ustal, ale je hmla a silný vietor. Až po Chatu Erika je to bieda, ale potom sa počasie zlepšuje. Chata vyzerá fajn, ale nemá charakter horskej chaty, ako napr. Andrejcová. Je to skôr “lunaparková” ubytovňa, ako priateľská horská chatka s príjemným personálom. Pokračujem ďalej k vleku, odkiaľ sú výhľady na Košickú kotlinu a Slanské vrchy. Ďalej je to len príjemná chôdza po lesnej ceste k Chate na Prednom holisku (Lajoška). Chatárka mi dovolí uvariť si po ceste nazbierané dubáky (neodolal som nezobrať ich). Na tomto mieste som zažil najväčší nával SNP-čkárov. Stretlo sa tu hneď šesť nezávislo idúcich od seba. To bolo celkom dosť a bol som jediný, ktorý mal väčšinu z nej za sebou. Preto som bol zasypaný kopou otázok. Ďalej pokračujem zostupom k Chate Jahodná, kde som našiel dve elektrické zásuvky v altánku pri chate. Hneď dobíjam všetky baterky. Zostupom do Košíc, časť Čermeľ sa prvýkrát v živote dostávam do metropoly východu. Áno, presne tak, Košice sú posledné krajské mesto kde som nebol. Prvýkrát a hneď pešo zo Záhorskej Vsi. V Kavečanoch sa pekným výhľadom na Košice lúčim s mestom a pokračujem do sedla Repy, kde dnes končím.

20. deň Sedlo Repy - Veľký Šariš

40 km, nastúpané metre: 900 m, celkovo 701 km

Búdka v sedle Repy je z kategórie “nenáročný turista”, ale noc bola fajn. Ráno je zamračené, ale zatiaľ neprší. Do Kysaku je to už len “klesák”, ale oplatí sa zastaviť na Jánošíkovej bašte. Zo skaly sú super výhľady na údolie Hornádu. Začína pršať, tak rýchlo zídem do Kysaku, kde prečkám prehánku v horárni. Zo zvedavosti sa idem pozrieť na železničnú stanicu a potom pokračujem popri rieke Hornád. Táto časť trasy nie je príliš dobrá, pretože je tu kopec žihľavy. Ďalší úsek tiež nie je z kategórie lákavé. Vedie cez dolinu, ktorá nemá čo ponúknuť až po Prokopov mlyn. Po mlynskom kolese tu nie je ani stopy, ale stojí tu pár budov. Potom ma čaká trochu asfaltu v dedinách Ľubovec, Radatice a Janov. Konečne sa otvárajú aspoň nejaké výhľady na okolie. Nad obcou Janov som svojou nepozornosťou stratil značku. Pozriem do mapy a podľa vrstevnice sa dostávam na cestu vedúcu do Cemjaty, ktorá je časťou mesta Prešov. Ďalšia asfaltová časť pokračuje až do Veľkého Šariša. Ešte pred Malým Šarišom som stretol cyklistu Milana. Zrazu len zastal pri mne a vytiahol fľašu so slovami “Kvašná voda”. A tak som sa nečakane dostal k ďalšej kyselke. Milan bol fakt fajn chlapík, vraj je tiež podobný vandrák a behá kade-tade. Škoda, že som si nezapamätal jeho priezvisko.

21. deň Veľký Šariš - Bardejov

45 km, nastúpané metre: 1510 m, celkovo 746 km

Vstávam skoro ráno a varím si vifonku v improvizovanom hrnčeku. Aj takéto teplé jedlo padne veľmi vhod po 21 dňoch na paštétach a chlebe. V meste neďaleko pivovaru Šariš stretávam ďalších SNP-čkárov, ktorí ma zasypú kopou otázok o trase. Majú ešte pekný kus pred sebou a kto vie, koľkí z nich to dorazia do konca. Podľa toho, čo som videl, polovica odpadne vo Volovských vrchoch a ďalšia časť v Nízkych Tatrách. Skupiny to väčšinou nevydržia a do cieľa prichádzajú jednotlivci, prípadne dvojice. Takže na cestu by som sa vydal maximálne vo dvojici. Ako mi povedal jeden turista: “Čím menej ľudí, tým menej problémov.

Idem po ulici cez Veľký Šariš a už z diaľky vidím, ako sa na mňa usmieva jeden chlap. Potom zrazu zmizol a po chvíli sa objavil s igelitkou v ruke a so slovami: “Ty ideš SNP však? Toto si vezmi na cestu.” A tak som od Východniara Mikoho dostal jedlo asi na dva dni. Vraj pomáha SNP-čkárom, keď ich vidí ísť. Je to od neho pekné. Ponúkal mi aj sprchu, ale bolo mi blbé ísť k niekomu len tak sa osprchovať.

Pokračujem do obce Terňa, kde stretávam ďalšieho milého Východniara. Asi 30 minút sme sa len tak rozprávali, ako keby že sa poznáme 15 rokov. Dostal som od neho päť paradajok na cestu a pokračoval som ďalej cez obec Hradisko do sedla Čergov. Veľa ľudí mi ospevovalo miestne bukové lesy. Ale nič ma tu neoslovilo, ak majú byť “papeky”, čo tu rastie, krásne bučiny, tak sa príďte pozrieť k nám do Pohronského Inovca. Uvidíte také buky, aké ste ešte nevideli. Teda, ak ich dovtedy súkromní vlastníci nevypília. Čergov (1049 m) je zároveň v rámci SNP posledný kopec prevyšujúci 1000 m. Za zmienku ešte stojí útulňa a zároveň rozhľadňa Žobrák. Je to asi druhá najkrajšia útulňa na východnom Slovensku. Zostupom z vrchu Žobrák sa dostávam do obce Hervartov, kde je krásny drevený kostolík svätého Františka z Asisi. Ešte je predo mnou jeden malý kopček a cez Miháľov sa dostávam do mesta Bardejov. Teda zatiaľ len do lesa pri meste. Čas na exkurziu po meste bude až zajtra.

22. deň Bardejov - útulňa Čierna hora

42 km, nastúpané metre: 2005 m, celkovo 788 km

Dnešný deň bude trošku neobyčajný. Namiesto prírodných krás ma čaká najkrajšie mesto na trase a zrejme aj na Slovensku. Neočarilo ma iba samotné námestie v Bardejove, ale aj to, že mesto je pekne upravené. Nové cesty, chodníky a žiadny neporiadok (teda aspoň úseky, kadiaľ som išiel). Myslím, že na Bardejov má len Banská Štiavnica, ktorá by mohla byť najkrajším mestom, ale je veľmi zanedbaná. Ďalším skvostom sú Bardejovské kúpele, ktoré ma tak nejak očarili, že som si aj fotku zabudol urobiť. Milé baby, ktoré tu predávali, mi podarovali kúpeľné oplátky. Čo dodať, na východe som stretol každý deň 2 - 3 ľudí, čo mi niečo dali, aj keď som nechcel. Nie že by inde neboli dobrí ľudia, ale tu je ich podstatne viac, ako inde.

Ďalej pokračujem cez Stebnícku Maguru (899 m). Tesne pod vrcholom je prameň vody, takže si ju treba doplniť. Zostupom dolu sa dostávam do obce Zborov. Nepokračujem po červenej, ale po žltej na hrad Zborov. Sú tu dva dôvody prečo ísť takto. Prvým je fakt, že hrad Zborov sa naozaj oplatí vidieť. Je to jeden z najväčších hradov, aké som navštívil. Druhým faktom je, že červená značka prechádza cez rómsku osadu. Vraj turistom nič neurobia, ale natoľko našim spoluobčanom nedôverujem. Na hrade som stretol evanjelického kňaza, ktorý mi dal asi 2 kg jabĺk. Vôbec som ich nechcel, pretože teraz chcem byť čo najľahší. Dovtedy ma presviedčal, kým som si ich nezobral, a tak mám zásobu jabĺk.

Po červenej pokračujem od hradu smerom do obce Andrejová. Značka sa tu postupne úplne stratí, ale je tu dobre vychodený chodník. Treba sa ho stále držať, až kým neuvidím elektrický ohradník v lese. Popri ohradníku sa dostávam na lúku, odkiaľ je vidieť Andrejovú. Nemám vodu, a tak si ju chcem doplniť v krčme, ktorá je bohužiaľ zatvorená. Prvého človeka, ktorého som videl vonku, som sa opýtal či mi naberie vodu. Ako inak, ochotne mi ju nabral a ešte som k tomu dostal aj uhorky. Čo dodať, východ je super. Nad Andrejovou je aj prameň vody, čo som zistil až neskôr. Značka pokračuje ďalej cez lúku a les pod vrch Kohútov (647 m), kde záhadne mizne. Treba ísť stále po lesnej ceste, ktorá vedie až k vrcholu Kohútov. Vrch je mimo trasy, ale treba pokračovať doprava po hrebeni a po pár minútach sa dostávam späť na trasu. Potom je to už len pohodová cesta do obce Kurimka. Z obce je to asi posledný väčší “výšľap” v rámci SNP na vrch Makovica (655 m), kde je socha svätého Floriána a prístrešky vhodné na prenocovanie. Každoročne tu bývajú slávnosti svätého Floriána. Po hrebeni pohoria sa dostávam na útulňu Čierna hora, kde dnes končím. Útulňa je asi najlepšia na východe a jedna z najlepších na celej trase.

23. deň Čierna hora - Dukliansky priesmyk

32 km, nastúpané metre: 795 m, celkovo 820 km

Posledný deň na Ceste hrdinov SNP, ale nie posledný deň na mojej trase. Z útulne Čierna hora je to už len na skok do Svidníka. V meste si po 23 dňoch doprajem normálny obed. Samozrejme, balím si potraviny už do konca trasy. Svidník je doslova posiaty pamätníkmi na druhú svetovú vojnu. Cez pekne upravený lesopark sa dostávam do obce Nižná Jedľová. Pred obcou pri ceste je prameň pitnej vody. Popri svidníckom letisku pokračujem do obce Kapišová. Práve tu robia novú cestu, a tak značky záhadne zmizli. Trošku som poblúdil a cez pole sa dostal do Kapišovej. Stretávam tu posledného SNP-čkára, ktorý dnes len začal. Dúfam, že som mu odovzdal cenné rady a pokračoval ďalej. Vyzeral byť dosť zničený, čo je po prvom dni dosť zlé, ale držím mu palce. V Údolí smrti, kde prebiehali najväčšie boje, sú všade tanky. Tank na poli, v lese, pri ceste, pred kostolom, proste všade. Je tu aj prameň vody, asi posledný až po Duklu.

Cez obec Medvedie, kde je pekný drevený kostolík, sa dostávam do obce Vyšný Komárnik. Samozrejme, všade sú delá, tanky, lietadlo, pod ktorým sa dá prespať (super sa dá zavesiť hamaka). V teple, čo teraz panuje, mám ohromnú spotrebu vody, a tak idem do obce k niekomu doplniť. Ochotný majster zo strednej školy mi ju dopĺňa. Vyhnal ma ešte aj do záhradnej sprchy. Po 14-tich dňoch bez umývania to už bolo aj vhod. Je to asi môj osobný rekord, ale nejak nebol čas sa umývať posledné dni. Aspoň keby ma napadol medveď, tak by stačilo hodiť ponožky a bol by K.O. U uja som si dokonca aj opral veci. Bol to jeden z najlepších ľudí, čo som stretol, aj keď som mu z rusínčiny rozumel každé tretie slovo. Na noc ostávam pod spomínaným lietadlom.

24. deň Dukliansky priesmyk - Habura

32 km, nastúpané metre: 900 m, celkovo 852 km

Pri pamätníku na Duklianskom priesmyku stretávam dvoch českých motorkárov-cestovateľov. Len tak sa išli previezť z Prahy a smerujú niekam do Rumunska. Vraj už boli aj v Afrike. Je príjemné stretnúť takýchto ľudí, pretože zväčša sú fajn a mám sa s nimi o čom porozprávať. Pokračujem k rozhľadni na Dukle, z ktorej je super výhľad na okolie.

Od Duklianskeho priesmyku idem po Východokarpatskej magistrále, ktorá vedie zväčša po štátnej hranici SK/PL. Tento úsek cesty ma dosť sklamal. Výhľady nie sú žiadne a všade je kopec blata. Veľkým problémom je, že tu nie je žiadny prameň vody. Dva pramene sú až za Lupkovským sedlom a potom zase nie je nič až po Ruské sedlo. Jedna miestna stoka, ako som to nazval, je nad obcou Habura. Voda vyteká z pofidérnej rúry a bolo mi z nej trošku divne, ale prežil som. Na dnešnej trase toho veľa zaujímavého nebolo. Výhľadov bolo pár z Čertižského sedla, inak nič moc. Neviem, čo je toto za kraj, lebo tu prší každý deň. Je pekný slnečný deň a o 5 minút leje ako z krhly. Večer prichádza búrka a nemám sa kde skryť. Preto volím zostup do obce Habura, kde sa dá prespať na futbalovom ihrisku. Je tu aj elektrina, takže dobíjam všetko, čo mám.

25. deň Habura - Lupkovské sedlo

26 km, nastúpané metre: 938 m, celkovo 878 km

Ďalší deň v blate a daždi. Už mi začínajú Východné Karpaty liezť na nervy. Jeden výhľad za deň, žiadny prameň vody a neustále prehánky. Po ceste je jedna rozhľadňa Paseky, ktorú postavili Nemci cez druhú svetovú vojnu. Avšak les už vyrástol a z rozhľadne nie je nič vidno. Vraj mali Nemci odtiaľto pod dohľadom celý východ. Dnes by už nespozorovali nič. Ďalej je cesta zase fádna, cez les v blate. Pár slabých výhľadov je až v Laboreckom priesmyku. Cez priesmyk prechádza cesta prepájajúca Medzilaborce s Poľsko. Pokračujem cez Palotskú jedlinu do Lupkovského sedla, kde dnes končím. Je tu super útulňa Vlčia búda. Takýchto útulní je po hranici SK/PL niekoľko. Postavili ju turisti z Medzilaboriec a v ostatných pohoriach by sa tiež mohli inšpirovať. V útulni je klasická pričňa na prespanie a základné potraviny pre turistov v núdzi. Dnes som skončil skôr, aby som mal čas uvariť si jedlo na najbližšie dni.

26. deň Lupkovské sedlo - Ruské sedlo

36 km, nastúpané metre: 1423 m, celkovo 914 km

Ráno je, samozrejme, zlé počasie. Je hmla a viditeľnosť asi na 20 metrov. Už dva dni som bez prameňa vody, takže mám krízu s vodou. Našťastie 2 km od Lupkovského sedla je prameň vody. Počasie sa zlepšuje až okolo obeda. Veľa mi to ani nepomohlo, keďže idem stále cez les a výhľad nie je žiadny. Po dlhom čase pridávam ďalší najvyšší vrch do zbierky. Vysoký grúň je najvyšším vrchom Laboreckej vrchoviny. Je na hranici a nie je z neho žiadny výhľad. Z lesa sa dostávam až v Balnici. Na poľskej strane je horská železnica a stánky s občerstvením. Odporúčam zakúpiť si tu chutné koláče. Zároveň som sa dostal na územie Národného parku Poloniny. Už dlhšiu dobu som sa sem chcel ísť pozrieť, a tak som plný očakávaní. Nad Ruským sedlom sa objavujú prvé lúky - poloniny, ktoré dali národnému parku meno. V Ruskom sedle je útulňa, ktorú obsadila skupina Čechov. S dvojicou Slovákov z Trnavy bivakujeme na lúke v sedle. Večer sme si fajn pokecali a čakali na nebo plné hviezd. Dokonca som si nastavil budík na 1.00 h, ale je príliš silný spln, a tak nevidno veľa hviezd.

27. deň Ruské sedlo - Nová Sedlica

35 km, nastúpané metre: 1546 m, celkovo 949 km

Posledný deň na ceste, konečne sa ukázala pekná tvár Polonín. Ešte zrána bolo počasie nič-moc, ale potom bol krásny slnečný deň. Z Ruského sedla je to dosť slušný “výšľap” na Ďurkovec (1188 m). Všade navôkol sú stopy po zákopoch z prvej svetovej vojny. Neskôr nachádzam nábojnice z druhej svetovej vojny. Počet cintorínov z predošlých dní nasvedčuje tomu, že tu boli prudké boje. Ďurkovec je asi najkrajší vrch slovenskej časti Polonín. Pohľad z neho Bieszczady je taktiež očarujúci. Akoby to bola Veľká Fatra v inom podaní. Na chodníkoch stretávam skôr Poliakov, ako Slovákov. Ďalším vrchom na trase je Riabia skala (1167 m). Poskytuje pekné výhľady na slovenskú stranu. Celú trasu až na Kremenec sa striedajú krátke pasáže polonín s dlhšími pasážmi lesa. Neďaleko vrchu Kremenec je pekná nová útulňa pod Čierťažou, kde by sa dalo pohodlne prenocovať. Na Kremenec je to už iba kúsok a tu končí moja púť z najzápadnejšieho do najvýchodnejšieho bodu Slovenska.

Z vrcholu nie je žiadny výhľad, a tak neodolám návšteve Veľkej Ravky (Wielka Rawka) na poľskej strane. Keďže je to najvyšší vrch v okolí, poskytuje pekné výhľady na poľské, ukrajinské a slovenské Karpaty. Potom sa musím vrátiť späť na Kremenec a zostúpiť do Novej Sedlice. Je to najvýchodnejšia slovenská obec. Počas celej trasy som nestretol neochotného arogantného človeka, ale aby som len nechválil ľudí, tu sa mi to stalo. Do Novej Sedlice som prišiel už potme a nemal som žiadnu vodu. Videl som miestnu krčmu, a tak som sa išiel opýtať či by mi nenabrali vodu. Miestny mladý krčmár bol dosť arogantný a povedal mi, že mi nenaberie. Tak som mu pekne poďakoval a povedal, že keby nie je taký neochotný, tak si u neho dám aspoň kofolu. Potom mi vodu nabrali dobrí ľudia v dedine. Takže miestnu krčmu vrelo neodporúčam a radšej choďte do reštaurácie Kremenec. Celkovo neodporúčam navštíviť Poloniny zo slovenskej strany. Veľmi zlá vybavenosť služieb a menej prírodných krás oproti poľskej strane. Takže ak chcete navštíviť tento kút, určite z poľskej strany.

Záverečná bilancia

Celkovo prejdených: 949 km a nastúpaných 36 541 výškových metrov. Cesta je plná poznania. Človek spozná lepšie sám seba a zároveň spozná aj kus krajiny. Na púti zo západu na východ Slovenska som stretol viac milých ľudí, ako za celý život predtým dokopy. Trošku ma mrzí, že som nevedel koľko mám prejdených kilometrov. Keby som vedel, že tak málo chýba k 1000 km, tak by som ešte 1 - 2 dni potiahol do Sniny a na Vihorlat. Ale aj 949 km je pekné číslo a som vďačný, že som to mohol prejsť bez komplikácií. Som rád, že od mala chodím po horách, a tak som nemal vôbec problémy, ako svalovica a otlaky alebo žalúdočné problémy. Prechod odporúčam vyskúšať každému, kto naberie dostatok odvahy vydať sa naň. Zažije kopec nevšedných a niekedy aj bizarných zážitkov, na ktoré bude dlho spomínať. Treba ísť podľa chuti, proste koľko sa vám dá, toľko km prejdete. Vôbec som nemal nejaký rozvrh. Išiel som, koľko sa mi v daný deň chcelo. Cesta človeka veľa naučí. Začneš si vážiť úplne bežné veci a zistíš, ktorí ľudia sú pre teba naozaj dôležití.

Neváhaj a vydaj sa na cestu!

Fórum 79 príspevkov
949 km naprieč Slovenskom za 27 dní 10/02/19 12:07 79 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Extra Vybrané slovenské rozhľadne Minulý rok sa mi počas potuliek po Slovensku priplietlo do cesty množstvo rozhľadní. Samé o sebe sú pekným cieľom túry, ale ani jednu som z nich neplánoval. Na konci roka, keď som si robil záverečný sumár túr sa ich nazbieralo celkom dosť. Keďže sú takéto miesta medzi ľuďmi veľmi populárne, rozhodol som sa urobiť malý zoznam rozhľadní. O každej z nich by sa dal napísať samostatný článok a určite tu už boli viaceré v článkoch spomenuté. Preto cieľom príspevku nie je každú podrobne opísať, ale len poskytnúť základné informácie. 18/03/19 Pavel Forgáč Malá Fatra, Orava a Kysuce, +
Túra Malá Fatra trochu inak: z Dolného Kubína do Čičmian S myšlienkou prejsť hrebeňovku Malej Fatry som sa pohrával už dlhší čas. Najskôr som mal plán prejsť ju za 2 dni. Prvý deň Krivánska časť a druhý deň Lúčanská časť. Nakoniec som si vymyslel svoju “magistrálu” z Dolného Kubína do Čičmian. 113 km zaujímavého členitého terénu, čo potvrdzuje aj 7369 výškových metrov. Malá Fatra má pekný začiatok - Veľký Rozsutec a aj pekný koniec - vrch Kľak. Ťažko povedať, ktorý je krajší, a preto treba od jedného k druhému prejsť. 11/01/19 Pavel Forgáč Malá Fatra, Oravská Magura, +
Túra 949 km naprieč Slovenskom za 27 dní Neviem čo inšpiruje človeka vydať sa na mesačnú túru naprieč Slovenskom. Asi to bude veľká túžba po poznaní krajiny a dobrodružstvo. Posledné týždne ma dosť znechutil fakt, že Cesta hrdinov SNP sa stáva dosť módnou. Veľa ľudí to ide iba z frajeriny, bez väčšieho zmyslu. Preto som to nechcel prejsť len tak ako všetci, ale trošku si priložiť kilometre a ísť zo západu na východ. 05/01/19 Pavel Forgáč Malá Fatra, Nízke Tatry, +
Najnovšie články na titulke
 
Pozvánka Pochod od Mohyly k Mohyle Budeme radi ak sa pridáte na turistický pochod "Od Mohyly k Mohyle" v dňoch 1. až 4. mája 2019, ktoré sa bude konať pri príležitosti 100. výročia smrti generála Milana Rastislava Štefánika. Začiatok túry je v Ivanke pri Dunaji a koniec túry bude na Mohyle na Bradle. dnes Miloš Hajdin Iné
Túra Štefánikovou magistrálou Môj denník počas cesty Štefánikovou magistrálou. Už zopár rokov som chcel vyraziť na túto cestu, avšak vždy som uprednostnil rôzne iné výlety alebo športové podujatia. Po zdravotných problémoch s chrbticou a dlhom liečení som sa rozhodol venovať len turistike a šport brať iba ako občasnú rekreáciu. A tak sa mi konečne podarilo naplánovať dovolenku venovanú magistrále. Od jari 2018 začali moje prípravy a taktiež zadováženie si rôznej výbavy. Plný odhodlania, zistených informácii a očakávaní, čo ma počas cesty postretne, som vyrazil 20. augusta 2018 o 7.23 h na dobrodružstvo dlhé 120 km. včera Palino Bajcar Malé Karpaty, Myjavská pahorkatina
Cyklotúra Podhorie Slanských vrchov 2 Konečne sa dostávam po ročnej odmlke k projektu podhoria, začatom v roku 2016 ako spoluputujúci priateľa Tona, ktorý ho začal realizovať ako prvý a rád by som prešiel a uzatvoril okruh tiež. Veď hory a ich dediny s tradíciami určite stoja za námahu. Bez dobrého parťáka je to však nejaké nemastné-neslané, vo dvojici nám to s priateľom šliapalo, pešo či bicyklom, oveľa lepšie. Podstatné je však, že som sa rozhýbal a dúfam, že to nejako doputujem do zdarného konca. 21/03/19 Marián Jaššo Slanské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
949 km naprieč Slovenskom za 27 dní 10/02/19 12:07 79 príspevkov
Fakty
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
2.21 (1.23)