Trasa

Moldava nad Bodvou – Ladislavova vyvieračka – Horný les - sedlo Železná tabla – Hačava – Hačavské sedlo – Bezvody – Na skale – Okrúhly laz - Hradná stráň, sedlo - Turniansky hrad – Turňa nad Bodvou

Planiny boli až plánom B, ale keďže deň predtým hlásili dážď a aj vskutku pršalo, tak som chcel niečo na jeden deň. Dal som si zhurta celkom odvážnu trasu nad 30 km (lebo po zime, keď som veľa nechodil, som si nebol istý svojou kondičkou).

Moldavské skalné okno a skalný tunel

Moldava nad Bodvou nie je vyhláseným vstupom do Slovenského krasu, a to aj keď odtiaľ štartuje zelená značka a zároveň nie je turistickým mestom, ale jej námestie s dvomi kostolmi a inými budovami pôsobí dobovo a veľkou devízou je park s vysokými stromami. Zelená značka vedie síce od starej železničnej stanice, kde zastavujú rýchliky, ale autobus a aj osobák stojí na novom, honosne nielen znejúcom, ale aj vyzerajúcom Termináli, ktorý je na skok od centra a ani nie je problém sa k nemu dostať.

Zelená by mala ísť poblízku a ňou som sa tak dostal k malo známemu unikátu mestečka, ku skalnému oknu. Žiaľ, jeho poloha, resp. jeho okolie je dehonestujúce skvostu, ktorý by závideli aj známejšie mestá. Skalné okno je nielen za garážami, ale je pri zarastenom a zasvinenom mieste. A to až tak, že som si musel dávať bacha, aby som nestúpil do nejakého, veď viete čoho... Samo o sebe je skalné okno pekné a hneď vedľa je dieročka – skalný tunel.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zelená TZT potom pokračuje poza garáže, ihrisko a záhrady k športovému komplexu a potom zabočí na pahorok, kadiaľ som ju nasledoval a objavil som sa na lúkach. Značka potom pokrivkávala, ale našiel som ju v pokračovaní po asfaltke smerom k lesu, kde opäť chýba. Tu som zakufroval, ale na druhý pokus som ju našiel za potôčikom, za ktorým som odbočil doprava. Jej príjemnejším pokračovaním som kopíroval potôčik alebo nejakú bažinu a potom nasmeroval viac doľava do krajšieho lesa a naplno som si začal vychutnávať prvú jarnú tuláčku.

Od športového komplexu k Ladislavovej vyvieračke písali hodinu a okrem pekného lesa, cestou k nej som zaznamenal staršie rúbanisko, ktoré bolo jedno z asi dvoch nefotogenických miest na celej trase. O chvíľu som vyšiel na lúku a bol som na pochybách, či je to lúka s rastlinným kostolom, ale naľavo za ohybom lesa som uvidel ďalší unikát.

Rastlinný kostol sv. Ladislava

Nezvyčajný kostol, nazvaný podľa stromov vyrastajúcich z jeho vnútra a zároveň aj trámov, znázorňujúcich jeho niekdajšiu podobu, je unikátny na Slovensku. Jeho pôvod siaha do 16. storočia, keď bol postavený prepoštom z blízkeho jasovského kláštora a zničený bol Osmanmi pri ich nájazdoch. No podľa predbežných výskumov boli nájdené základy datované až do 13. storočia. Zároveň sa našli základy bočnej stavby, čo by predznamenalo, že to bol kláštorný kostol. K miestu sa viaže legenda, že sv. Ladislav I., keď tadiaľ tiahol s vojskom, vymodlil si na planine výdatný prameň pre svojich smädných vojakov.

Aj keď rastlinný kostol nebol v mojom prioritnom zozname, po tom, čo som sa o ňom pred pár rokmi dozvedel z novín, miestami som rozmýšľal tam zájsť. A vskutku sa oplatí, je tam nádherne a nielen kvôli samotnému kostolu je tam cítiť zvláštny pokoj. Z praktického hľadiska poteší samotná vyvieračka a aj blízkosť chaty, kde sa na verande dá prespať či skryť v prístrešku.

Odtiaľ som išiel jasne po ceste, ale po chvíli som zbadal, že značky niet ani na x-tom strome, tak som sa musel vrátiť a zistil som, že hneď vedľa ide ďalšia cesta a tentoraz so značkou. Viete si predstaviť aký som bol nadšený... Značka najprv viedla relatívne príjemným lesom, ale potom zrazu ľavá strana lesa prestala na veľkej ploche existovať. Neostalo absolútne nič. Strašne to tam vyzeralo. A keďže stromy neboli poničené po pravej strane, tak bolo zrejmé, že asi padli za obeť plánovanej ťažbe. A to sme boli v NP Slovenský kras. Tiež tam boli odparkované dve autá. Smutné.

Asi som bol zamyslený, ale pri križovatke dvoch ciest som opäť nevidel značku, išiel som aj jednu aj druhú omrknúť, ale nikde nič. Vedel som však, že som pred chvíľou jednu videl, tak som si to strihol predpokladaným smerom doprava a narazil som na tretiu lesnú cestu, ktorá musela odbočiť o čosi skôr a tam značka bola. Odtiaľ mapa sľubovala zelenú vedúcu stále rovno a tomu tak aj bolo. Síce nie extra nádherným úsekom, aj keď to bol les. Ďalšie dôkazy ťažby som našiel pri nasledujúcom rázcestníku. Stromy pri ďalšom pokračovaní boli len ako vysoké kriačiny, takže som len čakal, kedy sa to skončí a začne úsek po typickej planinovej krajine.

I stalo sa a hneď ako bolo možné, som vybehol na lúky a užíval si krásu. Naposledy som bol v Krase v auguste 2017, takže mi to chýbalo. Tak som prešiel až pod pahorok s rázcestníkom, a keďže zelená odbočovala do briežku, ukázal sa mi aj zvyšok Miglinca, aj skalnaté úbočia Zádielskej tiesňavy. A v diaľke bolo vidieť vysielač na Dievčenskej skale nad Rožňavou. V sedle Železná tabla na rázcestníku som síce svoj smer nenašiel, len modré a žlté smerovky, ale zelená značka pokračovala od smerovníka doľava a príjemným chodníčkom, z ktorého si veľké mravce urobili diaľnicu, som došiel k lesnej ceste, ktorú používajú miestni pre výstup na planinu. Tým som zišiel ponad Hájsku tiesňavu do Hačavy.

Hačava

Malebná koncová dedinka je učupená v úzkej doline pod Jelením vrchom. Hneď na začiatku je oproti kaplnke válov, do ktorého prúdi voda, ale nebral som si z neho. Ako sa o kaplnku miestni starajú, tak o pár metrov vedľa je menšia divoká skládka. A iróniou je, že nižšie je vyhradený priestor pre kontajnery (niečo ako zberný dvor), ale bez odpadkov a bez kontajnerov.

Tu som mal vodu len na dne fľaše, tak som pri dome, kde som zazrel miestnych, popýtal o ňu. Vyšiel asi syn staršej pani a vypytoval sa odkiaľ idem a kam nasledujem. Ponúkal ma pálenkou a inokedy by som aj okoštoval, ale tentoraz, pri relatívnej horúčave a hlavne nevedomosti o čase potrebnom na prejdenie úseku do Turne nad Bodvou, som odmietol. Vyšiel som centrom, ale žiadny rázcestník som nenašiel, len nejakú infotabulu. Chcel som ešte zájsť ku kostolíku čnejúcom na úbočí, ale žltá smerovala iným smerom. Tak som si spravil obchádzku a napojil sa na žltú, ktorá ma menším strmákom vyviedla na planinu, kde som zanedlho prišiel ku krížu a smerovníku s názvom Hačavské sedlo. Tu som sa po vyše roku objavil, keď sme s Mišom a Johnym išli z Medzeva na Jelení vrch a cez Štôs do Smolníka.

Zádielskou planinou

Tentoraz som však prišiel odinakadiaľ a inam som aj smeroval. Po zelenej a modrej, ktoré ma spolu viedli k smerovníku Bezvody. Odtiaľ modrá klesala na koniec Zádielskej tiesňavy a opäť sa vynorila pri smerovníku na Skale. Dal som prednosť planine, ktorá mi bohato vynahradila tiesňavu, keďže pastviny s kríkmi a stromami sú mi bližšie, a preto som si vybral danú trasu.

Zádielska planina

Od posledného smerovníka, od ktorého je výhľad na Jelení vrch, som smeroval mierne doľava a na ďalšej nádhernej typickej planinovej lúke opäť viac doprava, až som došiel k ďalšej infotabuli, od ktorej som išiel lesnou cestou a opäť pastvinami, kde som sledoval južný smer. Značka opustila pastviny, opäť vošla do lesa a klesala oproti modrej, s ktorou sa stretla Na skale. Tu som zaznamenal dvojicu, ale keďže som odbočil k vyhliadke, tak mi zmizli. Na notoricky známom výhľadovom mieste som už bol, keď som išiel pred 2 rokmi z Jablonovského sedla (Soroška) Hornou planinou a končil v Zádieli. Preto aj úsek, ktorým som mal pokračovať teraz, bol z časti totožný, akurát s iným koncom. Táto časť síce nebola novum, ale rovnako sa mi vtedy páčila, tak som nemal problém po nej zase ísť, čím som obišiel starý salaš a po bývalých pastviskách ďalej sledoval značku.

Ráz krajiny bol rovnaký, akurát s lesnými prerušeniami. Objavovali sa aj škrapové polia, ale nie až v takej miere ako južnejšie. Neďaleko salaša som zrazu uvidel čosi ležať a myslel som si, že či nejaký opilec, ale vykľula sa z toho zmienená dvojica. Lokalita je vskutku ako stvorená na nenáročne výlety s polovičkou, tak ma trochu mrzelo, že tadiaľ prechádzam len sám...

Na planine si prídu na svoje aj milovníci histórie, keďže turistický chodník prechádza cez jedno z najväčších hradísk v Európe a najväčšie na Slovensku, 110 ha rozsiahle Zádielske hradisko, ktorého zvyšky sa dajú nájsť pri smerovníku Okrúhly laz. Využívané bolo najmä v dobe halštatskej a laténskej. Pozorné oko si isto všimne asi 900 m dlhú a 8 m širokú časť jeho severného valu.

Planina je naozaj takmer rovina a pastviny sa mi veľmi páčia, a keďže je to tu výnimočné, aspoň raz za rok musím navštíviť Kras. Prešiel som teda okolo dvojice a o chvíľu aj okolo odbočky do Zádielu, kadiaľ som vtedy zbehol a odtiaľ som opäť išiel po nepoznanej pôde. Začali sa ukazovať typické krasové javy, ako škrapové polia a zo začiatku ma to veľmi bavilo. Tiež sa ukázali výhľady na širokú oblasť a najmä Hrušovské rybníky boli ako na dlani. O čosi naľavo Turňa nad Bodvou a ešte viac na stranu Turniansky hrad, ktorý ma jasne navigoval. Na horizonte bolo vidieť tiež maďarské územie ohraničené Zemplínskymi vrchmi.

Začal som pomaličky klesať a škrapové polia sa množili, až začalo robiť problém po nich schádzať. A to aj kvôli ešte nerozhýbaným alebo skôr dosť rozhýbaným nohám, ktoré si 2 mesiace užívali relatívneho kľudu a prekvapil som ich takou štrekou. K tomu sa pridala aj únava a relatívny hlad. Najhorší úsek nastal, keď som mal schádzať do hradného sedla a bol som rád, že sa nemusím ponáhľať. Dokonca som v pohode stíhal skorší autobus. Konečne som zišiel do sedla a zašiel ešte na hrad.

Turniansky hrad

Na hrade zo 14. storočia som ale nebol prvýkrát. Pred asi 4 rokmi som tam zašiel s kamarátkou, s ktorou sme si urobili výlet do jasovského kláštora a na hrad. Žiaľ, do kláštora sa nám nepodarilo dostať, tak ostal len hrad. No vtedajší dobrý dojem, mi teraz znechucovali traja pokrikujúci výletníci. Snažil som sa im vyhýbať, ale jeden lámanou slovenčinou pýtal cigarety. Keďže nefajčím a teda ich nenosím, tak som zareagoval záporne. O chvíľu nato vytiahol svoje a zapálil si. Ktovie, či chcel len ušetriť svoje...

Dlhšie som nemal chuť sa zdržiavať, a tak som sa pomaličky dal schádzať dole. Ešte som stretol ďalších, menších, zjavne tam mali “spoločný výlet”. Blbý dojem napravila aspoň jašterička, ktorá mi na chvíľu zapózovala. Okolo kamenného domku, ktorý mi opäť pripomenul severoportugalské opustené kamenné obydlia, som zišiel k ceste a ukončil túru v Turni nad Bodvou.

Zhrnutie

Keďže viem, čo od Slovenského krasu môžem čakať, viem zaiste, že nebudem sklamaný. Teda, až na vyslovene zalesnené oblasti ako Horný vrch či Koniarska planina. Aj Jasovská je zväčša taká, ale Miglinc je pekný a určite sa oplatí dať šancu aj tejto planine oproti vychytenejším. No a najväčším argumentom je určite Rastlinný kostol sv. Ladislava. A rovnako aj štart v Moldave nad Bodvou, kde napriek popísanému stavu je skalné okno hodné pozretia. Negatívom je, žiaľ, ťažba dreva a občas chýbajúce značenie. Zádiel netreba nejako špeciálne oslavovať, to sa oslavuje samo spojením Zádielska tiesňava. No nielen kvôli nej sa oplatí prejsť aj po planine.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek