Jaskyniarstvo

Po dlhšom hľadaní vhodného termínu som sa konečne zúčastnil najprv viac-menej povrchovej pracovnej akcie, potom to už išlo rýchlo... Boris ma okamžite zapojil do pracovných akcií, čo-to podučil o lanovej technike a začal som prakticky každý týždeň aspoň raz (niekedy aj trikrát) chodiť na nejakú pracovnú akciu. Čistíme závaly, vynášame na povrch, kopeme, hľadáme nové jaskyne a objavujeme nové priestory v známych jaskyniach, keď sa pošťastí.

Budem rád, ak niekoho inšpirujem a rovnako zatúži po objavovaní podzemných krás Slovenska. Bonusom je naozaj skvelá partia ľudí (neviem ako inde, ale naša „Nitrianska podskupina“ určite...). Začať je ľahké, stačí kontaktovať niektorý jaskyniarsky klub blízko Vás (alebo mňa, poradím). Moje skúsenosti sú, že nových členov a priaznivcov jaskyniari radi privítajú (samozrejme, nemusíte si hneď podávať prihlášku, jaskyne vám ukážu aj bez toho).

V nasledujúcom príspevku by som vás chcel navnadiť a priblížiť najväčšiu jaskyňu Strážova – Četníkova svadba.

Četníkova svadba

Objavená bola v roku 1994 v deň svadby člena JK Strážov, prezývaného Četník, preto nezvyčajný názov. Postupne sa vďaka úsiliu jaskyniarov pomaly predlžovala, dnes je to 1300 m a okolo 100 m hĺbka. V roku 2013 sa podarilo prejsť z novšie objavenej (2006) jaskyne Strážovská priepasť do Četníčky, a tak tiež vchádzame cez Strážovskú priepasť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Už prístup je efektný, lesom aký sa vidí málokde na Slovensku. Po strmom výšľape pralesom Strážova prichádzame pod skalný previs, kde je „prezliekareň“. Výstup sme si okorenili vynáškou materiálu (vŕtačka, batérie a pod.), predovšetkým Mário, nesúci akumulátory, dostal zabrať. Hore prichádzame mokrí ako myši. Najmä „cieľová rovinka“ stála za to... Vydýchame sa, občerstvíme, nahadzujeme na seba kombinézy, gumáky, prilby, svetlo, rukavice (základná výbava jaskyniara + lezecká výstroj, ak sa aj zlaňuje, dnes bude na lane iba Boris). Nad upraveným vchodom je menšie skalné okno, vyzerá dosť na spadnutie, uvidíme či tam bude aj o rok.

Pod uzáverom schádzame/šmýkame sa strmou plazivkou dole, kde končíme na skalnom balkóniku nad hlbokou priepasťou s kopou napadaných balvanov dole a miestami aj s peknou výzdobou. Sála je parádna, obrovská. Od balkóna dole je to 17 metrov a ešte aj nad balkónom je hodne metrov priestoru. Z balkóna schádzame po 28 kramliach dole, pod kramľami je ešte 6-metrový oceľový rebrík. Boris odrezáva lanový rebrík, ktorý slúžil pred osadením kramlí a teraz zavadzia. Ostatní zase presúvame suť od plazivky na dne, ktorou sa pokračuje do Četníčky (aby sa do plazivky nesypala suť). Nerobíme nejako dlho a pokračujeme v exkurzii / prieskume jaskyne.

Ďaľšou zaujímavou plazivkou (pripomína mi tak trocha tobogán) strmo dole prechádzame do Vodopádového dómu. Úžasne pôsobí nielen jemný vodopád asi z 30 m či sintrová výzdoba, ale aj zhora zavesený lanový rebrík v strede dómu (do priestorov hore nejdeme). Pozrieme si ešte súčasné pracovisko „Mokrá sonda“ a zase sa presúvame úzkou, miestami mokrou plazivkou (tzv. sluchovod) do ďalších priestorov. Jednou z dominánt je napr. zaujímavý sintrový útvar „Mohyla“. Ide o obrovský balvan pokrytý sintrom, ktorý na ňom popraskal, takže pripomína indického nosorožca.

Názvy všetkých dómov si ani nepamätám, je ich tu viac, niektoré desiatky metrov vysoké. Zhora visia laná, veľký obdiv tým, čo ich tam dostali. Veľký previs nad nami bol prekonávaný zaujímavou technikou. Dolu sa nanosili kúsky tyče, ktoré sa dole zmontovali do 10 m dlhých tyčí, tieto sa opreli o previs a po nich sa vyšplhalo hore, odtiaľ potom klasickým lezením (no... klasickým... je to iné lezenie ako na skale na povrchu).

Pomedzi obrovské balvany na dne Volejbalového dómu, kde je jaskyniarsky bivak, prechádzame do ďalších priestorov k najnižšiemu bodu, kde je malá „kryštálová sienka“, Je tu aj niekoľko ďalších plaziviek a vôbec mnoho možností, kam sa vybrať, dal by sa tu stráviť veľmi dlhý čas. Nikto nevie, koľko chodieb sa môže skrývať pod ohromným závalom. Odtiaľto by sa dalo dostať von aj východom cez vchod Četníčky, ale vraciame sa rovnakou cestou.

Keď sa ma Boris pýtal, ako by som opísal jaskyňu jedným slovom, napadlo ma slovo obrovská, kvôli priestranným sieňam. Hovorí, že práve po návšteve tejto jaskyne sa stal definitívne jaskyniarom a asi nie je nikto, kto by tu už bol všade. Bližšie informácie o objavovaní jaskyne a aj fotogalériu nielen z tejto jaskyne nájdete na stránke speleoklubu Strážov.

Po čase sa vydávame na cestu späť. Napriek tomu, že som cestou dole mal pocit, že hore to plazivkami nedám a zaseknem sa tam, tak cesta naspäť prebehla v pohode a odchádzame plní odhodlania objaviť niečo podobné v Tribeči.

Jaskyňa Dezidera Horvátha – Nitra

Ako poriadny lokálpatriot spomeniem aj jednu jaskyňu, ktorú mám najbližšie. V Nitre a jej okolí je pomerne veľa jaskýň, spomeniem len známu jaskyňu pod hradom (ktorá bohužiaľ pripomína smetisko), či Svoradovu jaskyňu na Zobore. Pár pekných jaskýň je aj na Žibrici. Toto leto sa podarilo znovuobjaviť (opísaná bola roku 1950 a 1951) jaskyňu pod lezeckou stenou na kalvárii. Podľa mňa je to jednoznačne naj jaskyňa v Nitre.

Objav majú na svedomí predovšetkým jaskyniari z Trnavského speleoklubu (spomeniem aspoň J. Halamu), ktorí na základe starých správ vybavili všetky možné povolenia, aby mohli hľadať, investovali svoj čas aj peniaze a snaha bola nakoniec korunovaná úspechom. Ku koncu som sa k hľadaniu pripojil tiež, takže viem, čo všetko sa skúšalo, a že to nebolo na prvýkrát.

Len na priblíženie, niekdajší vchod je v súčasnosti skoro 3 m hlboko pod okolitým terénom, vchod bol ešte v 50-tych rokoch 20. storočia zasypaný a miesto neskôr slúžilo ako skládka... Jaskyňa je 26 m hlboká, bohatá na kvapľovú výzdobu, prevažne však vertikálneho charakteru, takže nebude môcť byť sprístupnená, ale ak sa do nej chcete pozrieť, stačí sa ozvať. Jaskyňa má pestrú výzdobu (kvaple, heliktity, pizolity), komín, plazivky, sienky, je to ochutnávka jaskyniarstva. Názov jaskyne je na počesť objaviteľa, ktorý do nej zostúpil spoločne s J. Majkom v roku 1950. V starých záznamoch sa uvádzala pod viacerými názvami, napr. ako Zvislá jaskyňa pod kalváriou.

Všetci dúfame, že sa v nej ešte aj do nejakých nových priestorov pozrieme. Koniec koncov, najprv sme kopali vo vedľajšej chodbe, až kým sa pod Peťom, čo práve priamo pod vstupom podával kýble, nezačala prepadávať zem. A voda niekam odtekať musí. Stále sme ešte 9 metrov nad úrovňou rieky. Navyše výhodou je, že je priamo v meste, takže sem môžeme chodiť aj po práci.

Poznámka na záver

Fotky k článku sú nielen z opisovaných jaskýň. Ja sám v jaskyniach fotím veľmi málo. Je to totiž dosť náročné na techniku a nie som spokojný s výsledkom. Fotenie v jaskyni, hlavne veľkej, je ozajstné umenie a často k tomu treba viac ľudí. Prikladám preto zábery aj z iných akcií od iných jaskyniarov (s ich súhlasom), ktorí v speleofotení majú väčšiu prax.

Autori fotografií: Boris Blaškovič, Vladimír Ruček, Peter Slivka, Tomáš Lánczoš a Vladimír Prutkay

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek