Trasa

Oščadnica, časť Lalíky, penzión – Závozy – Kykula – Veľká Rača – Chaty na Rači, rázc. – pod Hladkou – Lalíky, penzión

Na Zonku cez Závozy

Parkujem neďaleko rázcestia Lalíky, penzión, ktoré sa nachádza kúsok pod údolnou stanicou lanovky. Je tu viacero parkovísk, ktoré sa ale mimo lyžiarskej sezóny využívaju minimálne. Rozhodol som sa pre parkovanie tu, aby som po túre nemusel šliapať asfaltku, radšej som si ju dal na začiatok. Druhou možnosťou pre parkovanie by bolo rázcestie Oščadnica, Lalíky pri konečnej zastávke a obratisku prímestského autobusu. Spomínané rázcestia sú vzdialené asi 15 minút chôdze.

Od Lalíkov vyrážam po žltej značke miernym stúpaním asfaltkou k časti Závozy. Tu odbočím doľava a popri malebných dreveniciach s pekne upraveným okolím aj novšími drevenými chatami začínam razantnejšie stúpať. Kto si zabudol nabrať dostatok vody, je tu prameň – rúrka – kúsok nad cestou.

Asfaltka strmo stúpa okolo posledných chát a ponára sa do riedkeho porastu. Míňam rozsiahlejšie stavenisko, kde vzniká rad novodobých dreveníc. Pozemok je oplotený, takže asi pôjde o nejaký resort. Cesta je rozbitá, vymletá a naďalej strmo stúpa. Netrvá to však dlho, stúpanie sa zmierňuje a vychádzam na lúky. Badateľné sú ešte náznaky terasovitých políčok, teraz len zarastené trávou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V stúpaní na kopec Zonka, ktorý žltá značka kúsok pod vrcholom traverzuje, sa nachádza veľký poľovnícky posed. Hoci je uzamknutý, dá sa použiť ako rozhľadňa. Priečky rebríka v hornej časti sú však načaté zubom času, takže opatrnosť je na mieste a deťom neodporúčam. Cez okienko vidieť, že je zariadený celkom pohodlne, s plynovým kúrením.

Zaujímavosťou sú kopy sute v okolí, z ktorej sú miestami urobené stĺpy. Ide o tzv. hromadlice, ktoré vznikli v minulosti pri úprave terénu pre poľnohospodárske využitie hromadením kamenia a sute na jednom mieste.

Kúsok od vrcholu Zonky je tiež bizarný kríž vyhotovený z hrubých rúr. Napadlo mi, či tadiaľto nevedie nejaký plynovod alebo iné potrubie, pri ktorého stavbe mohol vzniknúť z prebytkov materiálu. Alebo že by išlo o umeleckú inštaláciu? No to by asi pri nej bola nejaká tabuľka.

No nič, pokračujem ďalej lúčnym hrebienkom a kúsok ďalej križujem lesnú cestu. V tomto mieste je stôl s lavicou a pekným výhľadom smerom na Veľkú Raču. Tabuľka označuje miesto ako Osada Magura – Pekná vyhliadka.

Kykula a hraničný hrebeň

Finálny výšlap na Kykulu nebol ničím extra zaujímavý. Z vrchu nie je výhľad, ukrýva sa v riedkom zmiešanom lese. Končí tu žltá značka a na smerovníku je okrem toho len zelená, ktorá smeruje do Čierneho. Tabuľky k červenej hrebeňovej značke chýbajú. Tá je asi v pôsobnosti Poliakov a poľský rázcestník tu nie je. Cezhraničná spolupráca – toľko podčiarkovaná rôznymi (nezriedka nezmyselnými) aktivitami cez eurofondy – tu v realite absentuje. Pritom zdieľanie smerovníkov sa priam pýta.

Hraničný hrebeň zdobia typické biele stĺpiky s červným vrchom. Hraničnú čiaru tvorí plus-mínus hrebeň Kysuckých Beskýd. Chodník však nie vždy vedie po nej, občas vedie po slovenskej, inokedy po poľskej strane. Značkovanie aj priechodnosť je na dobrej úrovni, neboli tu žiadne navigačné problémy.

Vrcholy Malého a Veľkého Príslopu sa traverzujú po poľskej strane. V prvom menovanom je prameň, ktorý je svojou polohou pre túru celkom strategický a vďaka nemu nie je potrebné brať so sebou príliš veľa vody. Mne stačil 7-dcl termohrnček, v ktorom som mal vlažný čaj na ráno a tu som potom dočapoval pramenistú vodu.

Veľká Rača

Od Kykuly až po sedlo za Veľkým Príslopom bol terén len mierne zvlnený alebo klesal. V sedle si chvíľu oddýchnem, niečo zahryznem a idem v ústrety finálnemu výšlapu na Veľkú Raču. Nebude to však nič hrozné, ide o necelých 300 výškových metrov.

Idem prevažne v listnatom lese, občas nejaké ihličnany. Prakticky od sedla ide chodník popod elektrické vedenie, ktoré končí na chate Schronisko na Wielkiej Raczy. Asi sto výškových metrov pod vrcholom les redne do solitérnych ihličnanov, medzi ktorými je záplava čučoriedok. A sú takmer nedotknuté. Desať minút vegetím pri jednom trse a ani po mojom nájazde nevyzerá, že by niečo ubudlo.

Tesne pod vrcholom Veľkej Rače sa červeno značený chodník stáča doľava a privedie ma k chate. Tá je značne načatá zubom času – najmä drevený obklad a strecha si pýtajú pozornosť majiteľa. Chata je otvorená, no kedže nemám ani fuka a platbu kartou neočakávam, tak sa poberám plynulo ďalej.

Na vrchol prichádzam po poľskej zelenej značke z juhu. Vrchol je rozložitý, trávnatý. Je tu neveľká rozhľadňa na poľskej strane a taktiež zelený domček, kde boli asi pred vstupom do Schengenu poľskí pohraničiari. Chatka je zavretá. Opodiaľ je tabuľka varujúca pred Granicou Państva. Napriek tomu, že som podstatnú časť túry prešiel po hraničnom hrebeni, vidím ju na túre prvý raz.

Návrat

Na slovenskej strane ma víta turistický smerovník a náučná tabuľa. Chvíľu pokorzujem po hranici, niečo zjem, kuknem na rozhľadňu a pomaly sa poberám dolu. Predbieha ma žoviálna skupinka nie práve turisticky oblečných chalanov. O kúsok nižšie počuť štartovanie motorov a vidím, ako odfičali na dvoch štvorkolkách bez evidenčných čísiel. Že sa nachádzam v NPR Veľká Rača, kde platí štvrtý a piaty stupeň ochrany, vari spomínať ani netreba.

Klesanie po zelenej značke je mierne. Čučoriedok citeľne ubudlo a na poraste vidieť stopy po česákoch. Ponáram sa do prevažne listnatého lesa. Klesanie spestrí ešte neveľká jaskyňa – Malá skalná diera. Podľa náučnej tabule ide o jaskyňu pseudokrasového charakteru, ktorá vznikla rozpadom lavíc pieskovcov. Nezdržím sa veľmi a fičím dole. Onedlho míňam vrcholovú stanicu lanovky. To značí, že len zbehnem k jej údolnej stanici k autu. Zelená značka ma však vedie nie priamo dolu, ale naprv doľava k chatám na Rači a potom po modrej k autu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek