Odhodlane sme hovorili až o viac než 120 km, ale trošku sme zmiernili. Možno aj vďaka tomu sa nás nazbieralo až osem. Spolu s výbornou predpoveďou počasia to vyzeralo na skvelú akciu. A prečo sme to celé robili? No predsa únik od reality. A civilizácie.

Nultý deň

Zvítavame sa po práci s Dalim na stanici v Púchove, doma ho vítam po našom, ako inak, pálenkou. Radšej aj jedlom. Naša logistika mi inak robila prvotne vrásky, keďže presuny smerom na naše nástupné miesto vyzerali byť vhodné jedine po trase Bohunice – prestup v Trnave – Senica. Ale vhodnejšie mi prišlo ubrať prvé kilometre nad Skalicou a Senicou. Pri pohľade na mapu jednoznačne zvíťazila ako východiskové miesto Žalostiná. Malý otvorený kopec nad Chvojnicou s rozhľadňou. Informácia, že je to pomerne veterné miesto, sa mi dostala až po ceste tam. Aspoň sa už teda neobjavila rozhodovacia paralýza, údajne veľký postrach tejto doby. Presne rozhodovacia paralýza, ktorá v dobe najviac roztvorených nožníc potenciálu v histórii ľudstva (nekonečný výber aktivít a pod.) brzdí ľudí v priamom rozhodovaní sa. Na Žalostinej nás (Maťka, Dalibor, Michal, Milan) vítali kolegovia v dobrej nálade - Majka, Jarka, Ivan a Sagi a tiež Motorkář s koženou brašnou. Teda pardon, babeťák bez prilby. Plány boli jasné, hviezdy tiež, tak sme rozložili spacáky, urobili si provizórne závetria a pokojne zaspali nad krásnou krajinou kopaníc.

Prvý deň

Deň sa začal presne o 5.00 h nádherným východom Slnka na Žalostinej. Väčšina ho zrejme prespala, ale už sme dlho nevydržali v spacákoch a po siedmej sme začínali šliapať. Cieľ bol rozhľadňa Obecnice nad obcou Strání.

Prvé kilometre trasy boli po lúkach a lesíkoch. Červenou značkou cez Tri kopce a Kobylu, nasleduje krásny úsek dubovou alejou (Cesta M. Kudeříkové) k miestu Tri kamene (U Tří kamenů). Po pozvoľnom, no dlhšom zostupe do obce Šance, nám babička s malými pomocníčkami na prázdninách nabrali chutnú vodu a s ešte o kus lepšou náladou sme pokračovali s istotou, že klesaniu je koniec na pár hodín.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na hraniciach za obcou Šance vyťahujeme náš proviant a pivo a dávame si prvú väčšiu pauzu, aby boli batohy trošku ľahšie. Stúpanie po modrej značke smerom na Novú horu a Kubíkův vrch nám ide veľmi ľahko, sme plní síl, odhodlania a hlasito povzbudzujeme účastníkov MTB pretekov. Po krátkom úseku na zelenej značke sa dostávame na červenú TZT, Cestu hrdinov SNP. Našich známych na trase však nestretávame, ako bolo v pláne, sú príliš šikovní a putujú Malými Karpatami. Červená značka začína byť strmšia, ale keď sa dostanete na hrebeň Veľkej Javoriny, už je dobre. Veľkú Javorinu zdolávame pred štvrtou popoludní, pod tmavými mrakmi.

Po pár minútach sa dostávame na Holubyho chatu pod Veľkou Javorinou a Sagi spomína, že toho má celkom dosť a že uvidí, či ešte pôjde ďalej. Nakoniec sa rozhoduje v správnej chvíli a nechá sa odviezť domov. Prajem všetkým turistom i nám, aby sme vedeli robiť takéto triezve rozhodnutia, keď vidíme, že to asi nepôjde resp. keď sme si po chvíli istí, že to určite nepôjde.

Úvahu ísť na Veľký Lopeník a nocovať tam zamietame. Je to voči nášmu pôvodnému cieľu naviac pár kilometrov a 700 výškových metrov, keďže sa klesá do obce Květná. Zostáva nám teda ešte posledných 7 km na rozhľadňu Obecnice. Vystúpame opäť na vrchol Veľkej Javoriny, krátky prudký zostup dole, potom Kamenná bouda a ešte dlhý rovinatý pochod smerom k rozhľadni. Prekračujeme štátnu cestu č. 54 a k rozhľadni je to už len pár stoviek metrov, keď tu zrazu... Nie, nie je to medveď či vlk, ale jemný dážď, ktorý je pri vetre fakt nepríjemný, takže prečkáme pod stromami.

Prehodíme pár slov s motorkármi z Brna a zaspávame na rozhľadni a okolo nej dosť unavení po úvodných 35 km. Rozhľadňa ponúka výhľady k Uherskému Hradišťu i na Veľký Lopeník, je celkom husto obitá doskami, takže nám nefúka tak veľa ako na Žalostinej.

Druhý deň

Vstávame a vyrážame pred siedmou. Hrozí hic a únava. V pláne je 41 km a počítame s ťažkým záverom – najväčšie klesanie na trase do Vlárskeho priesmyku. Vstáva sa dobre, keďže sa večer neotáčali štamprlíčky.

Pekné výhľady na rázcestníku Dubina nás hneď preberajú, vraj netreba ani kávu. Mierne stúpame a obhliadame rozhľadňu U Křížku. Je rovnaká ako rozhľadňa Obecnice a dalo by sa tu tiež dobre nocovať. Ideme ďalej hore cez Studený vrch, mierne klesáme, križujeme cestu do Lopeníka a rozbitejšou asfaltkou stúpame na Lopeník. Kocháme sa opäť výhľadmi smerom na Uherský Brod, Uherský Ostroh a rybník Ordějov. Riešime problém s batohom. Že je nejaký taký, no ... oný, divný. Zisťujeme, že Majka veľkosti S má nastavený batoh na veľkosť L a batoh je prinízko. Upravujeme, pokračujeme. Majka chváli, všetci sme spokojní.

Prichádzame na Troják, pod Vysoký vrch. Lúčime sa s Cestou hrdinov SNP. Zostup po zelenej. Tešíme sa na neskoré raňajky na Rasovej. Opäť výhľady, pozor na autá, hlad, pozor na autá, hlad, pozor na autá a prichádzame na Nový dvůr a objednávame si ľahké raňajky. Guláše s cibuľou, párky, vajíčka a podobné veci. Ako ionťák samozrejme pollitrová plznička. Je asi 10.30 h, neskoré raňajky padli vhod.

Stúpame popri ceste E50 červenou. Popri Lome Rasová je to zvláštne značené, tak možno sa tiež ocitnete mimo značky. Prekračujeme cestu E50, treba dávať veľký pozor. Na ceste sa chodí aj dosť cez 90 km/h. Nekritizujem, nemoralizujem, na českých cestách sa mi to celkovo pozdáva viac než na našich. Nie je to o politike, ale o ľuďoch. A Česi zastavujú viac na prechodoch. Rečou nášho českého ajťáka Libora: "Raději zastavit a mít někoho v kufru, než někoho na přechodu na kapotě."

Červená TZT je príjemná, rovinatá a ukrytá v lese, mierne stúpa okolo Lokova. Pri rázcestníku Skaličí si hovoríme, že tu by sa tiež skvelo nocovalo. Blízko tohto miesta je jedna studňa a jedna studnička. Trošku sa trháme a je vidno, že máme za dva dni cez 60 km v nohách. Nad Pramenem Olšavy si dávame dlhšiu pauzu, ochutnávame skvelú vodu zo studničky a prehodíme pár viet s pani, ktorú sme už včera stretli putovať samu do Vlárského priesmyku. Pozeráme mapy a dostávame spásonosný nápad: „Cieľ bude Brumov-Bylnice. Je tam viac civilizácie a jedla.“ Čo ja viem. „A pivovar.“ Rozhodnuté.

Prechádzame k Bašte a k miestu Na Koncích (aká to symbolika pre nás). Majka, Jarka, Maťka a Ivan nás plánovane opúšťajú a tu končia, lebo odtiaľto sa dá dobre zbehnúť do Hornej Súče a v pondelok predsa treba budovať svoju vlasť. Taktiež končia v správny okamih, aby si to neodniesli nohy na týždeň. Ale nesmútime, všetci sme spokojní s dobrým výkonom. S Dalim a Miškom skúsime pridať do kroku, lebo stihnúť finále o 18.00 h je motivácia. A pivo. Múdre hodinky ukazujú tempo 6 - 7 km/h, míňame Čerešienky a dole kopcom z Javorníka pobehujeme a odrovnávame si stehná. Ideme po asfaltke, nohy už majú dosť a prvýkrát vidieť na Vršatec. Modrá značka je tu akási komplikovaná a zvláštne značená, trochu sa túlame. Prichádzame k potoku a rýchlo aj do pivovaru.

Francúzi vo finále MS 2018 porážajú Chorvátov. My zdolávame bylnické pivo a dávame si jeden do nosa, že vraj si zaslúžime. Je pol deviatej večer, stúpame na radu domácich popri potoku s cieľom napojiť sa na žltú značku. Napojenie bolo naprd, ale podarilo sa. Odporúčame sa od potôčika napojiť čo najskôr na žltú TZT. Vidíme na vrchu nejaké auto, niekto drzo kempuje s offroadom... Je pol dvanástej, asi 50 km v nohách a líhame si pod smreky na Holom vrchu.

Tretí deň

Čaká nás posledný úsek do Lednice, vstávame luxusne až po siedmej. Otlaky mi na nohách chcú povedať, že to bude ťažkých 22 km. Čaká nás pomerne dosť prevýšení. Ale pokosené lúky rozvoniavajú, a to nás ženie vpred. Z najvyššieho bodu dnešného dňa, Průklesov (836 m) klesáme na Okršlisko, štátnu hranicu a ďalej červenou na Brezovú.

Na Okršlisku treba dať pozor, aby ste nešli červenou na sever na Kosák, Kaňúr a ďalej. Krátky výstup smerom k Vršatcu a pijeme kávu a pivko v hoteli, v bývalom pionierskom tábore. Spíkujeme so slečnou z Indie, ktorá je animátorkou v jazykovom tábore. Dalimu hrad, žiaľ, neukážeme, aby sme stíhali do Lednice.

Z parkoviska nad „novým hotelom“ pokračujeme po žltej smerom na Červený Kameň. Stúpame pomedzi Chmeľovú a Javorník (po našom „veľké vršatecké skaly“, malé tvoria hrad), vidíme až na Veľkú Javorinu, klesáme poza Babky. Hustým a krásnym lesom bez zásahu človeka, trochu serpentínami. Scenéria z lúk nad Červeným Kameňom nás zase dostáva, fotíme a kocháme sa. Zostupujeme do Červeného Kameňa, prechádzame pár stoviek metrov po asfalte a ďalej po modrej stúpame do Červenokamenského sedla. Po ceste je výdatná studnička. Trošku po značke, trošku mimo značky sa potúlame lesom a keď zbadáme Lednické bralá a Lednicu, otvárame vytúženú odmenu. Plastového podstraňáka z pivovaru v Bylnici. Takto výbornú desinku, navyše z plastu (!) som už dávno nepil v našom okolí, odporúčame zastaviť sa na ňu v Bylnici. Poslednými zákrutkami klesáme po modrej dole do obce Lednica, zabúdame na finálnu fotku, fotíme len označník. Prichádza pre nás autom Sagi. Hovorí, že spravil výborné rozhodnutie na Javorine. Nemá čo ľutovať, ani boľavé nohy.

Ani my s Daliborom a Miškom nemáme, čo ľutovať. Otlaky predsa pominú. Spomienky zostanú a motivácia na ďalšiu hrebeňovku pribudla. Som si istý, že viacerým. Takže budúce leto snáď Nízke Tatry alebo čokoľvek aspoň tak dobré, ako boli Biele Karpaty.

Zhrnutie

Ak si hovoríte niekedy to, čo tiež zvyknem, teda že malé kopčeky sú nuda, nie je to pravda. Našli sme kopu krásnych miest, ktoré utkvejú v pamäti: dubová aleja nad Kuželovem/Šancí, anglický park nad Šancí, rozhľadne a ich panorámy, okolie Mikulčina vrchu/obce Lopeník, krásne výhľady nad Žítkovou, pramen Olšavy, (pivovar v Bylnici a finále MS 2018 vo futbale), skutočná tma na Holém vrchu a za Vršatcom a vyvrcholenie celej trasy – bradlové pásmo od Vršatca po Lednicu. Navyše sme išli cez lesy, ktoré boli stále peknými lesmi a snáď sme ani nejaké holoruby (typu Demänovská dolina, rok 2018) vôbec nevideli. Aj vďaka tomu ponúkajú Biele Karpaty veľa toho na obdiv.

Škoda, že sme všetci nevydržali po Brumov. Aspoň by sa všetci opustili s nami v pivovare a všetkým hlavám by bolo zrazu nejak nečakane fajn po anestetiku C2H5OH. Škoda patálií s ruksakom. Odhalili sme problém neskoro, inak by sme Majku nepustili do práce v pondelok a zvládla by to do Lednice. Počasie bolo skvelé, tak ako skvelí boli účastníci našej prvej „hrebeňovky“.

Na záver ďakujem Jarke, Majke, Maťke, Ivovi, Miškovi, Sagimu a Daliborovi. Bez ich nadšenia by článok nevznikol.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek