Trasa

Bobrovecká Vápenica – Nad Kameňolomom – Pod Babkami – Chata pod Náružím – sedlo Predúvratie (Predovratie) – Sivý vrch – sedlo Predúvratie (Predovratie)– Babky – Pod Babkami – Nad kameňolomom – Tokariny – Bobrovecká Vápenica

Auto nechávam nad obcou Jalovec na parkovisku Bobrovecká Vápenica. Odtiaľto si vyberám modrú značku, takzvanú rýchlu smrť. Najprv vedie asfaltkou cez chatovú oblasť, potom vojde do lesa a stúpa poriadne strmo až po rázcestie Nad kameňolomom. Tu sa pripája na lesnú cestu, ktorá bola druhou možnosťou. Cestou s nevôľou sledujem nové rúbanisko.

Pri rázcestníku sa napijem a pozdravím sa s ďalším turistom, ktorý mi polichotí, akú krásnu vílu stretol. Odchádzam hneď s lepším pocitom a aj bez jeho psíka, ktorý sa chcel najprv ku mne pridať. Lesná cesta prudko stúpa. Na hrane kopca sa prudko stáča doprava, je tu celkom pekný výhľadový bod a o minútku odbočka k partizánskemu bunkru. Napriek početným návštevám lokality som ho ešte nevidela, keďže poväčšine som tu bola v zime. Rozhodujem sa teda deficit napraviť a zliezam k bunkru. Smerovka hovorila o 30 metroch. Chodníček je taký strmý, že rozmýšľam, či to nebolo 30 výškových metrov. Je aj dosť prašný, určite neodporúčam po daždi. Netrvá dlho a som pred bunkrom. Je to vlastne menšia jaskyňa. Na tabuli je fotografia partizánov a sprievodný text. Ukrývali sa tu tri týždne v januári a februári 1945 a žiaľ nie všetci prežili.

Vyštverám sa späť na lesnú cestu a pokračujem, keď počujem cinkanie a potom dupot. Zvuky sa rýchlo približujú, takže radšej vyleziem nad cestu. Oproti sa prirúti stádo oviec s dvoma pastiermi a psom. Nechám prehrmieť huňatú povodeň a za nimi traktor s vlečkou, na ktorej je očividne zbalené vnútro salaša.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

O pár minút vychádzam na peknú lúku, kde sa značka odpája z lesnej cesty a ide priamo hore, potom sa ňu zase pripojí. Kedysi tu stál malý senník, či kŕmidlo, ale teraz ho tu nevidím. Jediný raz, čo som tu bola v lete, sme sa tu s Ľubom schovali pred búrkou. Spoločnosť nám robil aj sklamaný paraglidista, ktorý musel napriek plánovanému letu z Babiek merať cestu dolu po svojich.

Tam, kde sa chodník opäť spojí s cestou, je tabuľka s informáciami o NPR Mních, ktorá sa nachádza vpravo dolu. Dočítame sa, že ide o bralnaté ukončenie hrebeňa tiahnuceho sa od Sivého vrchu po Jaloveckú dolinu, že sú tam priepasti a zachované lesné spoločenstvá. Potiaľto je to v poriadku, aj pestrá vápencová flóra je zrozumiteľná, ale potom ma pobavila veta Fauna je tvorená súborom zoocenóz montánneho vegetačného stupňa. Považujem sa za rozhľadeného človeka, ale zoocenózy som si musela vyhľadať. Ide o spoločenstvo živočíchov.

O chviľočku som pri rázcestí pod Babkami. Je tu besiedka, vyzerá dosť rozviklano, ale dá sa použiť. Vyberám čokoládu a vodu a potom mierim ďalej po modrej na Chatu pod Náružím. Chodník vedie ešte nejaký čas lesom a potom stúpajúc na vápencové škrapy vychádzam na rozľahlú lúku poľany Nižný Červenec. Treba dávať pozor na zvyšky po ovečkách. Pod chatou tečie výdatný Mníchov prameň, vedľa chaty ďalší, skromnejší.

Chata je zatvorená, býva otvorená len cez víkendy a v júli a auguste nonstop. Chvíľu si posedím na terase a spomínam na viaceré skialpovo-snežnicové februárové akcie s Hiking partiou. Spomienky ma ale na Sivý vrch neprenesú a tak pokračujem ďalej. Chodník stúpa širokým priesekom, tzv. chatárskou zjazdovkou, potom takmer po rovine a obchádza Malú kopu do sedla Predúvratie (Predovratie). Po pravej strane sa začínajú vynárať západotatranské vrcholy.

Zelená značka ďalej obchádza Veľkú kopu a privádza ma pod Ostré (Ostrô). Na skialpoch pred pár rokmi sme prekonávali vrchol za vrcholom, ako sa v zime patrí. Teraz ma čaká Ostrá. Chodník sa tu rozvetvuje, odpájam sa zo širšieho traverzu na užší značený do kopca. Chodník je čím ďalej, tým menej vychodený, predieram sa cez halúzky a kosodrevinu. Postup sa spomalil takmer na nulu. Vo chvíli, keď mi jedna haluz trhá nohavice a druhá tričko, to vzdávam. Nemienim si tu všetko zničiť, navyše, ak to je takto na celom kopci, tak si môžem pripočítať hodinu každým smerom a dni nie sú také dlhé. Otáčam sa a vraciam sa na spodný traverzový chodník. Ten je široký, vychodený a na mnohých miestach je prerezaná kosodrevina. Radosť kráčať.

Zo sedla Priehyba prvýkrát vidím bralnatý Sivý vrch. Pribudlo oblakov, takže striedavo je sivý a biely. Ponáhľam sa teda ďalej, lebo rada by som na vrchole mala slnko. Už len 200 výškových metrov, záverečná pasáž cez skaly a som hore. Takmer ma odfúkne, ale výhľad je famózny. Dobre, krištáľovo čistý vzduch na ďaleké výhľady nemám, ale bohato to stačí. Slnko je tak na 50 %, ale počkám si. Medzitým na etapy fotím partiu turistov prichádzajúcu cez Radové skaly (na požiadanie, nie do môjho albumu). Skaly som si ešte celé neprešla. Len som nakukla. Keď sme tu boli s Ľubom, tak sme sa tam schovávali pred búrkou. Dokonca pred dvomi, lebo keď sme sa vrátili na vrchol, prišla ďalšia a tak sme sa vrátili do skalného úkrytu. To už ani nespomínam, že ráno sme vyčkávali na chate kvôli rannej búrke a posledný úsek ku chate sme bežali vo štvrtej búrke.

Kvôli vetru sa tu dlho nezdržiavam, okrem toho ma ešte čakajú Babky. Ale ani sa extra neponáhľam, výhľady z Babiek smerom na Salatín sú krajšie popoludní a podvečer. Dlhšiu obedovú pauzu si robím v sedle Priehyba. Neviem sa vynadívať a mám tu aj celkom súkromie, týmto smerom ide minimálne v pracovný deň dosť málo turistov.

Zo sedla Predúvratie zamierim vpravo po zelenej. Obchádzam Malú kopu a klesám do sedielka, odkiaľ stúpam na Babky po trávnatom chrbáte. Táto lokalita je úžasná. Akurát mi je čudné, že si tu nelepím pásy a že okolo nie je celý húf kamarátov. Na Babky kráčam neskutočne dlho, pretože sa stále otáčam. Lokalita má jednoducho 10 hviezdičiek z 10, či v lete, či v zime. Pripájam zimnú panorámu a pripomínam, že celá lokalita je oficiálny Skialpinistický areál Červenec. Akurát Sivý vrch vypadol po posledných zmenách, viď: Sezónna uzávera v TANAPe s novinkami + rozhovor.

Babky ponúkajú pohľad na Západné Tatry, Mnícha, Červenec a tiež letecký pohľad do Liptovskej kotliny. Vidieť Liptovskú Maru odrážajúcu slnko a liptovské dedinky, za nimi Nízke Tatry. Pripájam aj zimný výhľad. Nikde-nikoho a tak sa tu nerušene povaľujem asi 20 minút. Potom neochotne zostupujem, keďže ma čaká ešte veľa výškových metrov. Chodník má sklon schodov z kostolnej veže a tak idem pomaly. Pozor, trasa nevedie cez pekný trávnatý chrbát, ale viac vpravo. Po štvrťhodinke sa pristavím pri dvoch prameňoch zachytených do rúrok, jeden je celkom výdatný, a ďalej strmo zostupujem do lesa, po pravej strane sčasti vyrúbaného, až k rázcestiu Pod Babkami.

V lese je už tma a tak ma nič nemotivuje na ďalšie prestoje. Cítim už kolená, od rázcestia Nad kameňolomom pokračujem po lesnej ceste na Tokariny. Lenže výškové metre sú rovnaké, akurát rozložené na dlhšie, a tak na rázcestí Tokariny mám už toho celkom dosť. Posledných 10 minút po žltej kráčam po rovine a za odmenu vidím Salatín v poslednom svetle.

Túra podľa hikeplannera trvá 7.40 h, mne trvala 9.15 h aj s bunkrom a všetkými televíznymi prestávkami. Určite si na ňu vyhraďte dosť času, bola by škoda to len tak prefrčať.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek