Trasa

Hermanovce - Chrasť - Mindžová, sedlo - sedlo Buče – Magura, sedlo – Bachureň, sedlo - Bachureň – Žliabky - Javor – sedlo pod Marduňou - Marduňa – Kamenná - Uzovský Šalgov - Hradný vrch (Várheď) - Jarovnice

Ako som písal v úvode, hradiská na východe SR nie sú až také známe ako napr. v Bojnej alebo na Havránku. Aj keď histórie znalí vedia o zemplínskom v Nižnej Myšli, Šariš nemá takú obdobu a ani menej známejšie, na ktoré by upriamila pozornosť značená trasa. Keškári by mohli namietať, že oni to majú zahrnuté, ale to by som musel byť v ich komunite. Zároveň, ako je chybná poloha na SHOCart podklade v TuristickaMapa.sk, tak aj oni mali dlho zle zaznamenanú polohu. No najnovšie majú správnu, a tak sa dá podľa nich orientovať.

Túru z Hermanoviec zvyčajne nevediem po červenej, ale od autobusovej zastávky, odkiaľ začína značenie prejdem na vyšný koniec k lesu a Mihokovou lúkou miernym oblúkom pomaly stúpam tromi lúkami a popod malý lesík sa napájam opäť na červenú, ktorou stúpam na Chrasť. Tomu tak bolo aj v marcovú nedeľu, keď som bol nadržaný na príjemnú bezsnehovú túru. Dôvod prečo ignorujem červeno značený chodník od stredu dediny po Chrasť tkvie v tom, že ho nemám veľmi rád, lebo je vcelku stupák.

Spod lesíka a po poľnej ceste k dvojkrížu na Chrasti je cesta miernejšia a príjemnejšia a najmä zaujmú ďaleké výhľady na Šariš obkolesený Slanskými a Čergovskými vrchmi. Výrazné sú tzv. prešovské sopky - Stráže a samotný Prešov. A samozrejme, okolité dedinky. Hneď vo vedľajšej budem končiť, ale to až za asi 8 hodín, keď prejdem oblúk Bachurne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Od Chraste sa terén vyrovnáva a pohodovo stúpa k útulni Mindžová. Odtiaľ sa naskytajú výhľady na druhú stranu, a to na Branisko, Čiernu horu, Volovské vrchy, a keď sa zadarí, aj na Vysoké Tatry. Zároveň je vidieť Čergov a údolie hornej Torysy.

Na Bachureň

Z Mindžovej som musel strmo klesať do sedla Buče a zase stúpať na vrch Buče, kde si paraglajdisti dávajú rande. Po veľmi príjemnom úseku s výhľadmi na Lipovce a Šindliar som prešiel do sedla Magura a následne do sedla Bachureň, kde som opustil červenú a nasledoval len zelenú. Po chvíli som sa tak dostal na najvyšší kopec domovského pohoria, skoro tisícstometrov vysokú Bachureň, kde som pred pár rokmi bol s hikingáckym kolegom Ronaldom Kochom a jeho známou. Odtiaľ pri dobrých poveternostných podmienkach je možné zazrieť aj Vysoké Tatry. Napriek nie ideálnym podmienkam, som mal to potešenie.

Úsek za najvyšším vrchom je špeciálnejší, lebo nechodievam tadiaľ často, a teda to nie je až také okukané. Zároveň, keď idem po červenej, tak vidím hrebeňové lúky, ako Kamenná, a vtedy myslím, ako tadiaľ opäť pôjdem. A dnes nastal tento čas.

No dovtedy som musel ešte čosi prejsť. Hneď pod zalesnenou Bachurňou sa nachádzajú dve lúčky, na jednej sa v smere značenej trasy nachádza nový prístrešok. Lúky sú tu nádherné a s neskutočným pokojom si tu človek užíva balzam na dušu.

Značka ďalej vedie lesom s ojedinelými lúkami. Podľa mapy sa ďalšie rozsiahlejšie nachádzajú mimo značky, tak som v jednom momente odbočil a našiel sa na vyše tisícmetrových Žliabkach, ale čaro nevýrazného kopca spočíva opäť v opustených horských lúčkach, odkiaľ cez kriaky a stromy je možné vidieť údolie rieky Torysa a severovýchodné úpätie Levočských vrchov. Vrátil som sa na zelenú, kde som stretol nielen dvoch chodcov, ale aj cyklistu. Áno, zelená je perfektná pre horskú cyklistiku.

Lúka Dlhé diely

Pokračoval som ďalej zalesneným hrebeňom, no dovoľoval občasné pohľady severne na podhorie Bachurne, najmä na typické Predné a Zadné Bandovce, až som vyšiel na jednu z dvoch rozsiahlejších lúk v tejto časti trasy, prvú zvanú Dlhé diely. Výhľady na prejdený úsek po červenej, ale aj do údolia Malej Svinky s dedinou Renčišov sú oku lahodiace a po veľmi dlhom čase som v Bachurni stretol turistov s batohmi na ťažko. Tak som mal z nich dobrý pocit.

Výhľady nie sú len do vnútra Bachurne, ale aj na druhú stranu. Dopomohol tomu výsek pre lanovku lyžiarskeho strediska Dubovica. Či funguje, neviem, ale mne sa vyrojili spomienky na rané detstvo, keď sme v rámci školského výletu tadiaľ prechádzali z Renčišova do horského hotela Holcija, kde sme strávili jednu noc a keďže sa rozchýrilo, že chodí nejaký bubák, tak sme pokakaní spali v izbe na jednej posteli traja.

O čosi ďalej som zišiel k sedlu pod Marduňou, ktoré tvorí malá rozrytá čistinka. Tou som išiel čosi pred rokom, keď som šiel pomimo značky do Renčišova a žltou som sa dostal do tohto sedla.

Odtiaľ sa dá odbočiť pokračovaním žltej do Dubovice a Lipian, ale ja som sa nechal viesť po zelenej na Marduňu, kde ma čakal krátky, ale intenzívny stupák, ktorý skončil až tesne pod odlesneným vrcholom s krížom a obetným stolom, kde ma zaujal nápis: Kam vedú tvoje cesty? Musím dodať, že veru neviem... Odtiaľ je bezchybný výhľad na údolie Torysy s rôznymi dedinkami a s pozadím v Čergovských hradbách a nezameniteľných krtincov. Spozorovať sa dá Kamenický a Hanigovský (Nový) hrad. Čaro miesta si vychutnávala aj dvojica na pikniku, tak som sa pobral ďalej.

Kamenná lúka

Z Mardune vedie veľmi príjemný úsek lesnou cestou, ktorá následne klesá na čistinku. Tu by sa dalo, podľa všetkého zbehnúť či do Renčišova alebo na druhú stranu do Rožkovian. Išiel som rovno a prechádzal som okolo nejakých skaliek. Cesta ustúpila a išiel som len po lesnom chodníku, až som vyšiel na druhej z lúk, zvanej Kamenná, kde tróni kríž a nachádza sa tu prístrešok. Výhľady odtiaľ sú naozaj parádne a majú dosah až po Slanské vrchy či Čergov alebo typické prešovské sopky.

Tu bol jeden chlapík, ktorý zrejme niekoho čakal. Ja som šiel ďalej, ale už som nesledoval zelenú, ktorá trocha zbytočne zachádza do lesa k rázcestiu Močiare. Zbehol som po lúčnatých svahoch kopírujúc okraj lesa, keďže som si chcel spraviť krajšiu skratku k žltej, ktorá schádzala práve od spomenutého rázcestníka do dediny Uzovské Pekľany. Na lúkach pod žltou sa nachádza výrazný strom života, ktorý by stál za celoročnú fotodokumentáciu.

Žiaľ, vrcholový pokoj skončil, keďže je na dosah od dediny a prašných ciest, tak nie je problém sa sem dostať, najmä keď máte crosky a štvorkolky a určite nebudete chodiť do lesa po vlastných! Veď predsa nie ste nejaký turista...

Týpkom s motorkami som sa oblúkom vyhol a schádzal som do dediny, náročky som kopíroval značku, keďže ma skôr jej vyústenie v dedine zaujalo, tak som chcel vedieť ako prebieha. Vošiel som do lesa a zišiel ním na nižšie položenú časť predĺženej lúky. Tu som sa objavil na mieste, kde som bol čosi pred rokom s istou osobou a strávil veľmi nádherné chvíle. S trocha trpkým pocitom som odtiaľ rýchlo odkráčal a objavil sa na zarastenej čistinke s rovnako schodným úvozom, nad plôtikmi záhrad driapajúcich sa do hory. Odtiaľ je síce obmedzený, ale mne veľmi lahodiaci pohľad na dedinu v údolí. Následne som po žltej zišiel spomenutým úvozom a objavil sa pri vyústení žltej v dedine Uzovské Pekľany, pri modrej, ktorou som išiel pred tromi rokmi zo Sabinova do Širokého.

Tentoraz som však išiel opačným smerom, aj keď len krátky úsek cez dedinu až do bezmenného sedla, ktoré sa preklápa k ďalšej dedine Uzovský Šalgov. Táto časť sa mi veľmi páči, síce výhľady odtiaľ nie sú ohromujúce, každopádne to vo mne čosi zanechalo pri prvej návšteve. Tu na posede som objavil dvojicu, ktorá si tiež vychutnávala nedeľné poobedie.

Na Hradný vrch (Várheď)

Odtiaľ som podľa mapy mal ísť opäť neznačene, aby som sa dostal k hradisku Várheď. Snažil som sa viesť cestičkou, čo je vyznačená na mape a to sa mi aj darilo, ale o nej mali chýru aj džamoráci z najväčšej osady v Jarovniciach. Keď som okolo jedného prechádzal, tak mal siestu, zatiaľ čo jeho mladší súkmeňovci zbierali drevo... Prešiel som lesíkom a objavil sa na obhospodarovaných poliach nad Jarovnicami vedľa štátnej cesty do Sabinova. Tu som zabočil doľava a kopíroval okraj lesa, aby som sa mohol dostať k hradisku.

Ja som si ale kráčal svojim smerom k dvom výrazne odlíšeným geomorfologickým kopcom. Na jednom z nich by sa malo podľa mapy nachádzať hradisko a nesie názov Várheď. Podľa predošlých zistení, kopec medzi údajným Hradným vrchom (Bikoš, 513 m) a vrchom Kruhy (Nereš, 479 m) je pravý Várheď (502 m) s hradiskom. Okrem zistení od miestnych to dosvedčuje jeho tvar vhodnejší na obranu, ale najmä na jeho vrchole sú pozostatky priekop či obranných valov, čo je neklamný znak, že sa tu nachádzalo hradisko.

Krátko z histórie, ktorú som čerpal z webovej stránky Uzovského Šalgova, odkiaľ je tam najkratší výstup. Prvé osídlenie sa datuje do mladšej doby kamennej (6000 – 3300 p. n. l.) ľudom s východnou lineárnou keramikou, ale najintenzívnejšia fáza tejto doby sa spája s ľudom bukovohorskej kultúry, o čom svedčia aj sídliskové nálezy. Je však ťažké povedať, či bol Hradný vrch v tomto čase opevnený, ale najpravdepodobnejšie slúžil ako dočasné sídlo v nebezpečenstve. Poslednému osídleniu v praveku (700 - 400 p. n. l.) sa prisudzuje vybudovanie mohutnej priekopy na spodnej južnej terase a predpokladá sa aj existencia valu.

Po prehliadke jasne rozoznateľných valov, kedy je najideálnejší jarný stav bez lístia, som sa dal na návrat domov. Pod kopcom som sa snažil nájsť chodník pomedzi silno zarastené krovie, ktorým som sa sem dostal. Nepodarilo sa mi, tak som musel prejsť vlastným variantom, ktorý by som nazval krkaháje. Síce môj stredoslovenský zdroj terminus technikus to myslel asi všeobecne, mne sa to skôr hodí na stav potulovania sa.

Napriek problémom som sa dostal späť na polia a smeroval priamo k Jarovniciam. Za povšimnutia stojí opustený vojenský areál skladu munície. Schádzajúc za poľný pahorok s posledným pohľadom na Hradný vrch, som vystrašil stádo vysokej a pri dedine ešte stretol osamelo sa prechádzajúce miestne dievča. Zišiel som do dediny a cez časť Močidľany, kde zaujme pohľad ponad drevenice na kostol, som sa dostal do Jarovníc, ktoré, parafrázujúc bývalého prezidenta, sú známe, ako to už býva, na Slovensku neznámym, ale európsky významným maliarom z 19. storočia - Pavol Szinyei Merse.

Zhrnutie

Nad trasou som dlhšie rozmýšľal z dvoch dôvodov. Prejsť úsek za vrchom Bachureň a kvôli návšteve hradiska na Hradnom vrchu. Obe sa mi úspešne podarilo zrealizovať a prispeli k dobrému pocitu z využitej nedele. Značený úsek je bez problémov schodný a z nevysokého pohoria Bachureň zaujmú výhľady. Milovníkov histórie iste záujme znalosť hradiska v oblasti.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek