Trasa

Svidník-Alpinka, Taran – Kapišová – Rohuľa – Belejovce – Kalinec – Kečkovce – Kuchtovce - Kuchtovské sedlo – Vojenský cintorín č. 3, Oženna - Oženna - Vojenský cintorín č. 4, Grab – Polianské sedlo - sedlo Dujava – Vojenský cintorín č. 47, Konieczna – Becherov

Príhodný čas nastal v prvý májový týždeň, keď hlásili pekné počasie a mal som voľno cez pracovný deň, lebo z dedín nad severovýchodnými slovenskými mestami sú spoje v nedele dosť obmedzené a s mojimi dvomi prestupmi dosť kritické. Naproti tomu pracovné dni dávajú relatívny dostatok výberu spojov.

Preteleportoval som sa do Svidníka a následne k Taranu, kde som konečne na tretíkrát k nemu došiel a neminul som ho, ako pri prvej návšteve, keď ma zviezol ochotný domorodec do Svidníka, či ako som druhýkrát minul Taran, keď ochotný manželský pár nás s parťákom Marekom zobrali opačným smerom do Údolia smrti.

Konečne pri Tarane

Taran je všeobecne známy a impozantný pamätník pripomínajúci prelomenie nemeckej tankovej obrany sovietskymi T-34 z neskorooktóbrových dňoch roku 1944 ako súčasť oneskorenej pomoci SNP. Že je to navštevované miesto svedčil párik v aute, ktorý som pri spoločnom príchode s motorkármi vyrušil, či ďalší, Poliaci, ktorých som nechal sa fotiť a kráčal pôvodne priamo k lesu na Rohuľu. Nakoniec som si zašiel do Kapišovej po asfaltke, keď som dumal, že možno zájdem aj k ďalším tankom. Ale nakoniec som v dedine len nastúpil na Cestu hrdinov SNP a stúpal do kopca. Tu začalo hrmieť a mierne som zrýchlil, lebo som nechcel schytať búrku na otvorenom priestranstve. Pred vstupom do lesa som magistrálu opustil, zamieril doprava a následne cez lúku vstúpil do ďalšieho lesa pod Rohuľou, ale búrka niekam odplachtila, tak som už len pohodovo našiel modrú z Nižnej Jedľovej a pomaličky vyšiel k Rohuli.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tam za posledné tri roky pribudla hojdačka a nápis zakazujúci vstup na rozhľadňu z dôvodu zlého technického stavu. Napriek tomu som vyšiel hore a z jej vrchu záujmú výrazné východné výhľady na Údolie smrti a siahodlhé lesy. Na západe sa podarili výhľady na Vysoké Tatry. Ani v Mitovej chate sa veľa nezmenilo, pribudol starý diván na pôjde. Zišiel som ešte k prameňu, ale na ten sa nehodno spoliehať, keďže to bol iba taký výver do močariny. Vhodný maximálne s použitím čistiacich tabliet. Večer bol trocha pochmúrny, aj keď nie počasím a po 20.30 h som zaľahol na pričňach v dolnej časti. Z noci spomeniem, že ma prišla navštíviť veverička alebo mýval, ale hneď odklusal(a) na pôjd a zavrel som sklápacie dvierka, tak som mal pokoj.

Delo na Kalinci

Ráno som sa zbalil a po šiestej som nabral po modrej smer Belejovce. Dobre známou trasou prenádhernou lúkou, po ktorej som išiel tretíkrát a stále s iným nasledovaním, som zišiel do dolnej časti dediny, kde sa nachádza výdatný prameň a kde som si doplnil vodu vo fľaši a po miestnej modro-bielej značke som okolo pár domov začal stúpať do protiľahlého lúčnatého kopca zvaného Kalinec. Obchádzal som spodok lesa a aj keď značka trochu chýbala, z mapy som vedel, že mám vyjsť na polozalesnený kopec a tam by sa malo nachádzať delo. I tak sa stalo a našiel som nielen delo, ale aj zákopy, informačnú tabuľu a hríbik. Zaujmú aj výhľady, ale len na jednu stranu, a to na sever na dolinu Mostovky, z ktorej som vychádzal a susednú obec Kečkovce. Všetko obkolesuje hraničná hradba s Vychodokarpatskou magistrálou.

Trochu som tu pobudol, popozeral sa a dal sa pokračovať po miestnej trase, ktorou som sa mal dostať na Obšar a napojiť sa na modrú vedúcu do Vápenického sedla, kde ma lákali lúky z predošlej návštevy. No tam som sa nedostal, keďže lokálka verná povesti neudržiavaných značení, ma nechala sa viesť poľnou cestou, po ktorej chvíľu išla a niekde bez upozornenia odbočila. Nespozoroval som to a nechal sa viesť až na lúky s dedinou Kečkovce na dohľad a so zmieneným sedlom o dosť napravo. To mi bolo jasné, že som vedľa ako jedľa. Teoreticky som sa mohol k sedlu nejako dostať, ale nakoniec som sa rozhodol ho nechať tak a po ceste peknou scenériou lúk a pastvín ohraničených hraničným hrebeňom zísť do Kečkoviec.

Zišiel som do dolnej časti a musel som prejsť celú dedinu, kde ma zaujali až štyri zastávky, pričom dedina má ledva tristo duší. Až hore som zbadal zelenú, po ktorej som mal zísť z Vápenického sedla. To už bolo jedno, teraz ma zaujímala ďalšia lokálna značka do Kuchtovského sedla, ktorá bola okružná trasa prechádzajúca nielen hranicou, ale viedla aj okolo Podduklianskej hvezdárne v Roztokách. Mňa však zaujímala len po hranice. No lokálka bola ďalším príkladom, že to nefunguje a značku som na dlhom úseku našiel len raz.

Keď som sa približoval do bývalej osady Kuchtovce, akurát v tom momente prišlo terénne auto a šofér sa prihovoril. Po chvíľke debaty navrhol, že ma kus odvezie. Prešli sme smerovník Kuchtovce a nasledujúcu odbočku lokálky do lesa, ale spomenul, že vyššie je zvážnica, ktorou sa dá dostať k hranici. Pánko bol milý a podarujúc radlera sme sa rozlúčili. Vybagrovanou zvážnicou, po ktorej sa musí počas dažďa voda len tak liať, som smeroval priamo k hranici cez vyrúbanú časť lesa, čo až k sedlu Dujava nebola až taká vzácnosť.

Cintoríny č. 3 Oženna a č. 4 Grab

Podľa jeho odporúčaní som vyšiel teda hore, našiel hraničné stĺpiky a okolo nich zišiel do Kuchtovského sedla, ktoré sa nachádza na konci poľskej lúky tiahnucej sa dolinu asi 20 km. Odtiaľ som naslepo alebo skôr s jasným smerom zišiel do dedinky (skôr voľný zhluk pár domov a veľkého družstva). Domy vyzerali dosť pochmúrne, hoc okolitá príroda bola prekrásna. Pred družstvom sa hneď nachádza prvý vojenský cintorín č. 3, ktorý je rozdelený na časť pre rakúsko-uhorských vojakov a časť pre ruských. Rovnako sú tam dva väčšie kamenné kríže.

Prešiel som cestou pomedzi pasienky so starými krížmi a došiel som k štátnej ceste spájajúcej Slovensko cez Polianske sedlo a Jaslo. Podľa mapy ďalší cintorín sa mal nachádzať smerom k Polianskemu sedlu, pod lesom. Po asi 10 minútach som došiel k starej božej muke a hnedej tabuli poukazujúcej, že napravo sa nachádza vojnový cintorín č. 4, Grab. Čo bol aj viditeľný. Po chvíli som sa k nemu dostal a musím len potvrdiť, že architekt Dušan Jurkovič mal cit pre projektovanie cintorínov.

Dušan Jurkovič sa k cintorínom dostal, keď bol po ruskej ofenzíve do vtedajšej rakúsko–uhorskej Haliče a jej následnom vytlačení, poslaný projektovať cintoríny pre padlých cisársko-kráľovského ale aj cárskeho vojska v obvode Žmygrod, ktorá sa nachádza pri poľsko-slovenskej hranici v oblasti nad Svidníkom a Bardejovom. Takto postavil 31 cintorínov, kde používal typické miestne stavebné prvky ako drevo a kameň a dal im charakter ľudovej architektúry Rusínov - Lemkov, čo sa nepopierateľne ukazuje hlavne na ústredných krížoch, ktoré sú vskutku majstrovským dielom.

Cintorínu Grab oproti predošlému v Oženne dominuje veľká karpatská mohyla s krížom a okolo neho v kruhu sú menšie kríže s hrobovými miestami. Či sú to masové alebo jednočlenné hroby mi nie je známe, ale cintorín, ktorý je obohnaný kamenným múrom a vstupuje sa doň bránkou s oblúkom je naozaj nádherný a je na príhodnom mieste s výhľadmi. A ani cesta neruší pokoj miesta. Hlavne na jeseň tu musí byť nádherne.

Po chvíli som zišiel naspäť a rozmýšľal som stopovať, ale na Slovensko skoro nikto nešiel, len nejakí motorkári, a tak som šliapal a až asi po polhodine som prišiel do Polianskeho sedla, kde sa nachádza pomník priateľstva Prešovského samosprávneho kraja a Podkarpatského vojvodstva. Pri pomníku prechádza červená Východokarpatská magistrála tiahnuca sa k Minčolu na Čergove. Po rannom úvodnom krátkom postupe po nej, som mal najbližšie 3 hodiny ňou opäť ísť, čo bolo zároveň moje tretie putovanie po nej.

K sedlu Dujava

Odtiaľ ma čakal relatívne monotónny postup po hranici lesom, tak som sa snažil zrýchliť. Devízou úseku je, oproti iným úsekom na Východokarpatskej magistrále, či z Regetovky do Tvarožca, alebo z Filipovského sedla na Duklu, že nie je hojdačková stúpanica a klesanica, ale ide sa relatívne rovným terénom s minimálnym prevýšením. Zaujmú len negatívne stránky, a to veľkoplošné výruby na slovenskej strane. Pozitívnym je krátka lúčna pasáž pri odbočke na Radocynu, kde som pôvodne chcel zájsť. V Radocyne je tiež vojenský cintorín č. 43 a najmä vysídlená obec z poľskej _akcie Wisla_, kde boli nútene vysťahovaní Rusíni - Lemkovia koncom 50. rokov 20. storočia.

Ďalšia lesná pasáž ma priviedla až nad veľké lúky na slovenskej strane, čo bol neklamný znak toho, že som blízko sedla Dujava. Potvrdila to zďaleka viditeľná veľká poľská hraničná budova. Lúkami odkiaľ sú výhľady, na jednej strane sa čnejúci Smilniansky vrch a hraničný po druhej strane a ktoré na juhu končili pri severovýchodných hradbách Čergova. Zbehol som blízko hranice, keďže je relatívne neschodná a opäť som sa pripojil k hraničným stĺpikom a potom sa presunul na poľskú stranu, lebo zmizli do lesa. Zároveň na poľskej strane boli nádherné rozsiahle lúky medzi kopcami s Rotundou a našim hraničným hrebeňom a uprostred s neďalekou dedinkou Konieczna, kde sa vynímal drevený kostol. Nebolo k nemu ďaleko, ale keďže som mal naponáhlo a zároveň som vedel, že sem iste raz prídem, tak som len smeroval k rázcestníku sedlo Dujava. Pri ňom som však nekončil, ale pokračoval ďalej po hranici, no tentoraz do zalesneného kopca, kadiaľ ma viedla poľská zelená značka. Tou som mal dôjsť k ďalšej a zároveň poslednej atrakcii výletu a to k vojenskému cintorínu č. 47 Konieczna.

Vojenský cintorín č. 47 Konieczna

Tu som sa chcel dlhšie dostať, keďže ma naň upozornili fotky na TuristickaMapa.sk, ale kvôli relatívnej odľahlosti sa mi to nedarilo, tak som si turistikou či vandrovaním splnil ďalší malý sen. Cintorín je ďalšie majstrovské dielo Dušana Jurkoviča s typickým karpatským krížom na mohyle a okolo nej štyridsiatka hrobových miest, ktoré sú nielen jednomiestne, ale aj spoločné pre vyše 250 ruských a rakúsko-uhorských vojakov. Aj tento cintorín je zrenovovaný, aj keď sa na ňom ešte asi bude pracovať.

Od cintorína som neznačene zbehol zvážnicou na slovenskú stranu na lúky, kde na okraji lesa možno putujúcich poteší znalosť chaty so zastrešením vhodným na skrytie. Odtiaľ je na dohľad štátna cesta, ktorou som musel doputovať do Becherova, kde som chcel navštíviť zrenovovaný vojenský cintorín, aj keď len v rámci miestneho cintorína.

Vojenskému cintorínu tróni drevený kríž s obmurovanými kameňmi, ktorý akoby chcel naznačiť, že padlí vojaci boli medzi dvomi mlynskými kameňmi – nepriateľskými vojakmi a generálmi, ktorí ich posielali na smrť, ktorú aj našli. Vďaka nezištnej dobrovoľníckej práci KVH Beskydy Humenné a ich partnerov z Poľska, Maďarska a Rakúska, je cintorín nielen zachovaný pre budúce generácie ako memento Veľkej vojny, ale zároveň bol vyhlásený za NKP, čím by nemal upadnúť do zabudnutia.

Zhrnutie

"Slabá" dvojdňovka splnila účel, za ktorým som sem išiel. Navštíviť oblasti, ktoré by za deň nebolo možné, dopomohol štart po práci a prespatie na útulni na Rohuli. Poľské vojenské cintoríny z Veľkej vojny architekta Dušana Jurkoviča sú nádherné miesta, ktoré vďaka svojmu umiestneniu blízko hraníc, sa priam pýtajú, aby im bola venovaná pozornosť aj medzi slovenskými turistami, a to nielen kvôli osobe architekta či jeho dielam, ale aj padlým, medzi ktorými nepochybne sú aj naši krajania.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek