Túra

Pamiatkami Podduklianska III. Memento mori

01.11.18
Pred tromi rokmi, keď som bol naposledy pod Duklou, sa mi dva razy nepodarilo zastaviť sa a prezrieť si známy Taran, preto som si už vtedy sľúbil, že sa sem vrátim a snáď do tretice sa mi to podarí. Zároveň som zistil, že po oboch stranách hranice sú rôzne cintoríny z Veľkej vojny, ktoré sú hodné návštevy. Tak som oprášil aj svoj iný - starší plán na prezretie si oblasti.

Trasa

Svidník-Alpinka, Taran – Kapišová – Rohuľa – Belejovce – Kalinec – Kečkovce – Kuchtovce - Kuchtovské sedlo – Vojenský cintorín č. 3, Oženna - Oženna - Vojenský cintorín č. 4, Grab – Polianské sedlo - sedlo Dujava – Vojenský cintorín č. 47, Konieczna – Becherov

Príhodný čas nastal v prvý májový týždeň, keď hlásili pekné počasie a mal som voľno cez pracovný deň, lebo z dedín nad severovýchodnými slovenskými mestami sú spoje v nedele dosť obmedzené a s mojimi dvomi prestupmi dosť kritické. Naproti tomu pracovné dni dávajú relatívny dostatok výberu spojov.

Preteleportoval som sa do Svidníka a následne k Taranu, kde som konečne na tretíkrát k nemu došiel a neminul som ho, ako pri prvej návšteve, keď ma zviezol ochotný domorodec do Svidníka, či ako som druhýkrát minul Taran, keď ochotný manželský pár nás s parťákom Marekom zobrali opačným smerom do Údolia smrti.

Konečne pri Tarane

Taran je všeobecne známy a impozantný pamätník pripomínajúci prelomenie nemeckej tankovej obrany sovietskymi T-34 z neskorooktóbrových dňoch roku 1944 ako súčasť oneskorenej pomoci SNP. Že je to navštevované miesto svedčil párik v aute, ktorý som pri spoločnom príchode s motorkármi vyrušil, či ďalší, Poliaci, ktorých som nechal sa fotiť a kráčal pôvodne priamo k lesu na Rohuľu. Nakoniec som si zašiel do Kapišovej po asfaltke, keď som dumal, že možno zájdem aj k ďalším tankom. Ale nakoniec som v dedine len nastúpil na Cestu hrdinov SNP a stúpal do kopca. Tu začalo hrmieť a mierne som zrýchlil, lebo som nechcel schytať búrku na otvorenom priestranstve. Pred vstupom do lesa som magistrálu opustil, zamieril doprava a následne cez lúku vstúpil do ďalšieho lesa pod Rohuľou, ale búrka niekam odplachtila, tak som už len pohodovo našiel modrú z Nižnej Jedľovej a pomaličky vyšiel k Rohuli.

Tam za posledné tri roky pribudla hojdačka a nápis zakazujúci vstup na rozhľadňu z dôvodu zlého technického stavu. Napriek tomu som vyšiel hore a z jej vrchu záujmú výrazné východné výhľady na Údolie smrti a siahodlhé lesy. Na západe sa podarili výhľady na Vysoké Tatry. Ani v Mitovej chate sa veľa nezmenilo, pribudol starý diván na pôjde. Zišiel som ešte k prameňu, ale na ten sa nehodno spoliehať, keďže to bol iba taký výver do močariny. Vhodný maximálne s použitím čistiacich tabliet. Večer bol trocha pochmúrny, aj keď nie počasím a po 20.30 h som zaľahol na pričňach v dolnej časti. Z noci spomeniem, že ma prišla navštíviť veverička alebo mýval, ale hneď odklusal(a) na pôjd a zavrel som sklápacie dvierka, tak som mal pokoj.

Delo na Kalinci

Ráno som sa zbalil a po šiestej som nabral po modrej smer Belejovce. Dobre známou trasou prenádhernou lúkou, po ktorej som išiel tretíkrát a stále s iným nasledovaním, som zišiel do dolnej časti dediny, kde sa nachádza výdatný prameň a kde som si doplnil vodu vo fľaši a po miestnej modro-bielej značke som okolo pár domov začal stúpať do protiľahlého lúčnatého kopca zvaného Kalinec. Obchádzal som spodok lesa a aj keď značka trochu chýbala, z mapy som vedel, že mám vyjsť na polozalesnený kopec a tam by sa malo nachádzať delo. I tak sa stalo a našiel som nielen delo, ale aj zákopy, informačnú tabuľu a hríbik. Zaujmú aj výhľady, ale len na jednu stranu, a to na sever na dolinu Mostovky, z ktorej som vychádzal a susednú obec Kečkovce. Všetko obkolesuje hraničná hradba s Vychodokarpatskou magistrálou.

Trochu som tu pobudol, popozeral sa a dal sa pokračovať po miestnej trase, ktorou som sa mal dostať na Obšar a napojiť sa na modrú vedúcu do Vápenického sedla, kde ma lákali lúky z predošlej návštevy. No tam som sa nedostal, keďže lokálka verná povesti neudržiavaných značení, ma nechala sa viesť poľnou cestou, po ktorej chvíľu išla a niekde bez upozornenia odbočila. Nespozoroval som to a nechal sa viesť až na lúky s dedinou Kečkovce na dohľad a so zmieneným sedlom o dosť napravo. To mi bolo jasné, že som vedľa ako jedľa. Teoreticky som sa mohol k sedlu nejako dostať, ale nakoniec som sa rozhodol ho nechať tak a po ceste peknou scenériou lúk a pastvín ohraničených hraničným hrebeňom zísť do Kečkoviec.

Zišiel som do dolnej časti a musel som prejsť celú dedinu, kde ma zaujali až štyri zastávky, pričom dedina má ledva tristo duší. Až hore som zbadal zelenú, po ktorej som mal zísť z Vápenického sedla. To už bolo jedno, teraz ma zaujímala ďalšia lokálna značka do Kuchtovského sedla, ktorá bola okružná trasa prechádzajúca nielen hranicou, ale viedla aj okolo Podduklianskej hvezdárne v Roztokách. Mňa však zaujímala len po hranice. No lokálka bola ďalším príkladom, že to nefunguje a značku som na dlhom úseku našiel len raz.

Keď som sa približoval do bývalej osady Kuchtovce, akurát v tom momente prišlo terénne auto a šofér sa prihovoril. Po chvíľke debaty navrhol, že ma kus odvezie. Prešli sme smerovník Kuchtovce a nasledujúcu odbočku lokálky do lesa, ale spomenul, že vyššie je zvážnica, ktorou sa dá dostať k hranici. Pánko bol milý a podarujúc radlera sme sa rozlúčili. Vybagrovanou zvážnicou, po ktorej sa musí počas dažďa voda len tak liať, som smeroval priamo k hranici cez vyrúbanú časť lesa, čo až k sedlu Dujava nebola až taká vzácnosť.

Cintoríny č. 3 Oženna a č. 4 Grab

Podľa jeho odporúčaní som vyšiel teda hore, našiel hraničné stĺpiky a okolo nich zišiel do Kuchtovského sedla, ktoré sa nachádza na konci poľskej lúky tiahnucej sa dolinu asi 20 km. Odtiaľ som naslepo alebo skôr s jasným smerom zišiel do dedinky (skôr voľný zhluk pár domov a veľkého družstva). Domy vyzerali dosť pochmúrne, hoc okolitá príroda bola prekrásna. Pred družstvom sa hneď nachádza prvý vojenský cintorín č. 3, ktorý je rozdelený na časť pre rakúsko-uhorských vojakov a časť pre ruských. Rovnako sú tam dva väčšie kamenné kríže.

Prešiel som cestou pomedzi pasienky so starými krížmi a došiel som k štátnej ceste spájajúcej Slovensko cez Polianske sedlo a Jaslo. Podľa mapy ďalší cintorín sa mal nachádzať smerom k Polianskemu sedlu, pod lesom. Po asi 10 minútach som došiel k starej božej muke a hnedej tabuli poukazujúcej, že napravo sa nachádza vojnový cintorín č. 4, Grab. Čo bol aj viditeľný. Po chvíli som sa k nemu dostal a musím len potvrdiť, že architekt Dušan Jurkovič mal cit pre projektovanie cintorínov.

Dušan Jurkovič sa k cintorínom dostal, keď bol po ruskej ofenzíve do vtedajšej rakúsko–uhorskej Haliče a jej následnom vytlačení, poslaný projektovať cintoríny pre padlých cisársko-kráľovského ale aj cárskeho vojska v obvode Žmygrod, ktorá sa nachádza pri poľsko-slovenskej hranici v oblasti nad Svidníkom a Bardejovom. Takto postavil 31 cintorínov, kde používal typické miestne stavebné prvky ako drevo a kameň a dal im charakter ľudovej architektúry Rusínov - Lemkov, čo sa nepopierateľne ukazuje hlavne na ústredných krížoch, ktoré sú vskutku majstrovským dielom.

Cintorínu Grab oproti predošlému v Oženne dominuje veľká karpatská mohyla s krížom a okolo neho v kruhu sú menšie kríže s hrobovými miestami. Či sú to masové alebo jednočlenné hroby mi nie je známe, ale cintorín, ktorý je obohnaný kamenným múrom a vstupuje sa doň bránkou s oblúkom je naozaj nádherný a je na príhodnom mieste s výhľadmi. A ani cesta neruší pokoj miesta. Hlavne na jeseň tu musí byť nádherne.

Po chvíli som zišiel naspäť a rozmýšľal som stopovať, ale na Slovensko skoro nikto nešiel, len nejakí motorkári, a tak som šliapal a až asi po polhodine som prišiel do Polianskeho sedla, kde sa nachádza pomník priateľstva Prešovského samosprávneho kraja a Podkarpatského vojvodstva. Pri pomníku prechádza červená Východokarpatská magistrála tiahnuca sa k Minčolu na Čergove. Po rannom úvodnom krátkom postupe po nej, som mal najbližšie 3 hodiny ňou opäť ísť, čo bolo zároveň moje tretie putovanie po nej.

K sedlu Dujava

Odtiaľ ma čakal relatívne monotónny postup po hranici lesom, tak som sa snažil zrýchliť. Devízou úseku je, oproti iným úsekom na Východokarpatskej magistrále, či z Regetovky do Tvarožca, alebo z Filipovského sedla na Duklu, že nie je hojdačková stúpanica a klesanica, ale ide sa relatívne rovným terénom s minimálnym prevýšením. Zaujmú len negatívne stránky, a to veľkoplošné výruby na slovenskej strane. Pozitívnym je krátka lúčna pasáž pri odbočke na Radocynu, kde som pôvodne chcel zájsť. V Radocyne je tiež vojenský cintorín č. 43 a najmä vysídlená obec z poľskej akcie Wisla, kde boli nútene vysťahovaní Rusíni - Lemkovia koncom 50. rokov 20. storočia.

Ďalšia lesná pasáž ma priviedla až nad veľké lúky na slovenskej strane, čo bol neklamný znak toho, že som blízko sedla Dujava. Potvrdila to zďaleka viditeľná veľká poľská hraničná budova. Lúkami odkiaľ sú výhľady, na jednej strane sa čnejúci Smilniansky vrch a hraničný po druhej strane a ktoré na juhu končili pri severovýchodných hradbách Čergova. Zbehol som blízko hranice, keďže je relatívne neschodná a opäť som sa pripojil k hraničným stĺpikom a potom sa presunul na poľskú stranu, lebo zmizli do lesa. Zároveň na poľskej strane boli nádherné rozsiahle lúky medzi kopcami s Rotundou a našim hraničným hrebeňom a uprostred s neďalekou dedinkou Konieczna, kde sa vynímal drevený kostol. Nebolo k nemu ďaleko, ale keďže som mal naponáhlo a zároveň som vedel, že sem iste raz prídem, tak som len smeroval k rázcestníku sedlo Dujava. Pri ňom som však nekončil, ale pokračoval ďalej po hranici, no tentoraz do zalesneného kopca, kadiaľ ma viedla poľská zelená značka. Tou som mal dôjsť k ďalšej a zároveň poslednej atrakcii výletu a to k vojenskému cintorínu č. 47 Konieczna.

Vojenský cintorín č. 47 Konieczna

Tu som sa chcel dlhšie dostať, keďže ma naň upozornili fotky na TuristickaMapa.sk, ale kvôli relatívnej odľahlosti sa mi to nedarilo, tak som si turistikou či vandrovaním splnil ďalší malý sen. Cintorín je ďalšie majstrovské dielo Dušana Jurkoviča s typickým karpatským krížom na mohyle a okolo nej štyridsiatka hrobových miest, ktoré sú nielen jednomiestne, ale aj spoločné pre vyše 250 ruských a rakúsko-uhorských vojakov. Aj tento cintorín je zrenovovaný, aj keď sa na ňom ešte asi bude pracovať.

Od cintorína som neznačene zbehol zvážnicou na slovenskú stranu na lúky, kde na okraji lesa možno putujúcich poteší znalosť chaty so zastrešením vhodným na skrytie. Odtiaľ je na dohľad štátna cesta, ktorou som musel doputovať do Becherova, kde som chcel navštíviť zrenovovaný vojenský cintorín, aj keď len v rámci miestneho cintorína.

Vojenskému cintorínu tróni drevený kríž s obmurovanými kameňmi, ktorý akoby chcel naznačiť, že padlí vojaci boli medzi dvomi mlynskými kameňmi – nepriateľskými vojakmi a generálmi, ktorí ich posielali na smrť, ktorú aj našli. Vďaka nezištnej dobrovoľníckej práci KVH Beskydy Humenné a ich partnerov z Poľska, Maďarska a Rakúska, je cintorín nielen zachovaný pre budúce generácie ako memento Veľkej vojny, ale zároveň bol vyhlásený za NKP, čím by nemal upadnúť do zabudnutia.

Zhrnutie

"Slabá" dvojdňovka splnila účel, za ktorým som sem išiel. Navštíviť oblasti, ktoré by za deň nebolo možné, dopomohol štart po práci a prespatie na útulni na Rohuli. Poľské vojenské cintoríny z Veľkej vojny architekta Dušana Jurkoviča sú nádherné miesta, ktoré vďaka svojmu umiestneniu blízko hraníc, sa priam pýtajú, aby im bola venovaná pozornosť aj medzi slovenskými turistami, a to nielen kvôli osobe architekta či jeho dielam, ale aj padlým, medzi ktorými nepochybne sú aj naši krajania.

Fórum 4 príspevky
Pamiatkami Podduklianska III. Memento mori 11/11/18 20:49 4 príspevky
Najnovšie články autora
 
Prístrešok Pod Surovinou Pri mojich túlačkách Vrchdobročom som dvakrát prechádzal popri väčšom prístrešku, ktorý je v tejto oblasti raritou, a tak pri turistike určite pomôže znalosť prístrešia, lebo vrcholové výhľadové lúky nepriťahujú len peších ale aj cykloturistov. 13/07/19 Henrich Tomáš Veporské vrchy
Túra Prechod (ne)známym Vihorlatom II. Pred štyrmi rokmi som prvýkrát navštívil Vihorlatské vrchy a prešiel všetky zaujímavé miesta. Tým pádom to vyzeralo, že Vihorlat mám vybavený a môžem naň spokojne zabudnúť. Teda aspoň na nejaký čas. Ale keď som videl, že v jeho "závetrí" sú drevené cerkvi a že by sa to dalo spojiť s východným hrebeňom, tak som dumal nad prechodom (ne)známeho východného hrebeňa Vihorlatu. 24/06/19 Henrich Tomáš Vihorlatské vrchy
Túra Pača – Úhorná – Hekerová – Smolník Horské poľany a Volovské vrchy, to je taký trocha oxymoron, keďže v tomto pohorí vo veľkej miere prevládajú lesy. Aj keď notoricky známou je Kojšovská hoľa, dá sa tu nájsť ešte jedna horská lúka, ktorá je možno ešte krajšia ako slávnejšia hoľa. 16/06/19 Henrich Tomáš Volovské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Správa UNESCO pralesy chránime málo a škodíme partnerským krajinám Minulú stredu, 10. júla, skončilo 43. zasadanie Výboru pre svetové dedičstvo UNESCO v Baku. V prijatom uznesení výbor nalieha na Slovenskú republiku, aby zabezpečila primeranú ochranu Karpatských bukových pralesov (KBP) pred ťažbou a ďalšími potenciálnymi hrozbami a najmä vytýčila finálne hranice tejto lokality, zapísanej do Zoznamu svetového dedičstva. Neplnením záväzkov Slovensko môže poškodiť aj ostatné štáty, ktoré tiež majú pralesy a staré bukové lesy zapísané v tomto zozname. Spolu s nami sa môžu dostať do Zoznamu ohrozených pamiatok, keďže Karpatské bukové pralesy a staré lesy sú jedna medzinárodná lokalita. dnes Soňa Mäkká Správy
Túra Glarnské Alpy – k Murgsee Prší a prší. Mám dilemu, čo zajtra. Nastúpiť ráno v Sarganse na Railjet smer Viedeň a následne Slovensko alebo na miestny Postbus, čo by ma vyviezol do hôr. Predpoveď počasia dáva nádej na zlepšenie okolo obeda, ale vo vrchoch sa môže oblačnosť držať aj celý deň. Nakoniec naberám odvahu a vyhráva predĺženie pobytu o jeden deň. Život nedáva veľa príležitostí a bolo by hriechom nevyužiť všetky možnosti. Už dávnejšie ma pokúša v mape modrý fliačik uprostred hôr, vlastne jeden väčší a dva menšie. Murgsee. Jazero vysoko v údolí nad pobrežnou obcou jazera Walensee Murg (427). dnes Vladimír Mikuš Svet
PR Veľké letné tatranské putovanie Rozprávkové Tatranské kráľovstvo sa nachádza v severnej časti Slovenska v nádhernej a rozmanitej prírode Tatranského národného parku. Rozprávkové tatranské putovanie vás zavedie po kraji plnom majestátnych štítov, krištáľovo čistých plies, slnečných strání plných kvetov, miest s množstvom vtákov, srniek, kamzíkov a svišťov, k vodopádom a na rôzne zaujímavé turistické cestičky a chodníčky. A aby ste tento kút nespoznávali sami, sprevádzať vás budú Ochranko Tatranský, Lomnička Kvetinková a Smrečinka Lesná. včera sponzorovaný článok Zaujímavosti

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Pamiatkami Podduklianska III. Memento mori 11/11/18 20:49 4 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Nízke Beskydy (Beskid Niski) - Ondavská vrchovina

  • Počet dní
    • 2

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 693 m n. m. – Ondavský Beskyd / Góra Beskid (Wilusia)

    • min: 241 m n. m. – Svidník, Alpinka - Taran (rázcestie do Údolia smrti)

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1247 m

    • klesanie: 1078 m

  • Vzdialenosť
    • 39 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 04.05.2018

  • Štart trasy
    • šírka: 49.3265 ° SŠ
      dĺžka: 21.5909 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 49.42023 ° SŠ
      dĺžka: 21.30959 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 49.35874 ° SŠ
      dĺžka: 21.55652 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Miťova útulňa na Rohuli

  • Voda
    • prameň v Belejovciach

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Svidník (bus)
      Becherov (bus) - Bardejov (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.91 (0.26)