Túra

Cesta hrdinov SNP: Devín – Amonova lúka

15.12.18
Začala jeseň. Spomienky na poslednú absolvovanú etapu nášho prechodu E8 zo začiatku leta pomaly obrusuje čas a ďalšie putovanie je zatiaľ v nedohľadne nasledujúceho roka 2019. Rozhodol som sa, že využijem čas a napíšem dlho odkladaný článok, z aktuálne poslednej etapy, ktorú som doteraz na Hikingu spracovať nestihol a zároveň k prvej, ktorú sme v rámci našich pochodov absolvovali.

Naše spoznávanie európskej turistickej trasy E8 - u nás známej ako „Cesta hrdinov SNP“ a v časti od Mohyly generála Milana Rastislava Štefánika na Bradle po Devín ako „Štefánikova magistrála“ – sme začali netradične, na Devíne, a rozhodli sa etapu ukončiť na Veľkej Javorine v Bielych Karpatoch.
(V skutočnosti sa priebeh CSNP a E8 líši na začiatku v Bratislave a medzi Veľkou Javorinou a Trenčínom. pozn. red.)

Prečo Cesta hrdinov SNP?

Nechcem zbytočne duplikovať bežne dostupné informácie o najznámejšej diaľkovej trase na Slovensku. Jednak ju určite drvivá väčšina návštevníkov Hikingu dobre pozná, a hlavne, nepovedal by som tým nič nové. Nič, čo si už dnes dokáže každý zdatný užívateľ internetu sám overiť. Namiesto toho poviem, kedy som sa prvýkrát stretol s Cestou hrdinov SNP, ako sme sa rozhodovali, či ju prejsť naraz alebo na etapy, a prečo sme sa rozhodli pre pochod v opačnom smere.

O Ceste hrdinov SNP som sa dozvedel relatívne neskoro, ako študent vysokej školy mi o nej počas jednej z ciest do Talianska povedal môj otec. Pamätám si, ako sme sedeli v aute a rozprávali sa o tom, kam až by bol schopný človek prejsť po vlastných, a o tom, či existujú organizované prechody. Z menovaných trás (Alta Via, El Camino del Rey – alebo Compostela), ktoré otec spomenul, ma naša trasa zaujala najviac. Musím sa ho spýtať, či ma tým chcel inšpirovať. Každopádne sa mu to podarilo, pretože od tohto momentu som nad Cestou hrdinov SNP začal reálne uvažovať.

Rozhodol som sa, že keď sa na to raz dám, pôjdem v opačnom smere. Bolo to inštinktívne rozhodnutie, nemám k nemu žiadny konkrétny dôvod, ale asi mi prišlo fajn začať v miestach, ktoré dobre poznám a naopak, postupne objavovať menej známe lokality. Zároveň v čase, keď som o prechode SNP-čky (alebo jej etáp) ešte len uvažoval, nebola trasa natoľko populárna ako teraz a v protismere ju prešlo len pár turistov.

Od začiatku som o trase uvažoval ako o ceste v menšej partii kamarátov, a aj keď plne chápem a rozumiem motivácii prejsť si ňou osamote (pretože na ceste tohto druhu človek aj tak nikdy nie je úplne sám), snažil som sa zohnať parťákov. Možno aj preto stihlo od prvotnej myšlienky ubehnúť sedem rokov, prišla zmena priorít a príjemné povinnosti. Reálne kontúry teda trasa dostala až koncom roka 2016, keď som sa po niekoľkých neúspešných pokusoch zorganizovať celú - 769 km dlhú (posledný údaj) - SNP-čku, priklonil k variantu prejsť ju najprv na etapy. K pracovným povinnostiam časom pribudli rodinné a bol som zvedavý, ako vôbec zvládnem viac dlhých túr v teréne. A to nielen ja, ale aj moji traja parťáci, ktorých sa mi podarilo na prvú časť ukecať. A tak sme si dali test - prvú etapu, ktorú sme mali začať z Devína, pokračovať cez hrebeň Malých Karpát, okrajom Myjavskej pahorkatiny až po vrchol Veľkej Javoriny v Bielych Karpatoch. Jedno jediné pravidlo, ktoré nám vyhovovalo – od červenej k červenej, bez skracovania.

Príprava

Jasné, nie je to nejaký extrémny športový výkon. Uvedomujeme si, že je pomerne dosť ľudí, ktorí SNP-čku prejdú na jednu ranu a niekoľko ďalších ľudí, ktorí si etapy nami absolvované počas pochodu dávajú ako jednohubky. Stále je to však diaľková turistika s ťažkým batohom na pleciach, celodennou záťažou a minimom času na regeneráciu a my sme sa na ňu snažili pripraviť. Na portáli zasvätenému Ceste hrdinov SNP, ale aj na Hikingu je niekoľko rád, ako sa pripraviť a zbaliť na turistiku tohto druhu, preto sa tejto téme nebudem venovať. Radšej uvediem naše tri postrehy, ktoré považujem ako prínos po absolvovaní trasy, či už pre nás alebo pre každého turistu, a to nielen počas prechodu SNP-čky, ale každej viacdňovej túry.

1. Mapy – v súčastnosti máme hneď niekoľko možností uľahčenej orientácie v teréne (GPS a online mapy sú super ak máte 4G, offline mapa je tiež super, ak máte nabitý mobil alebo plný powebank – každopádne ani jednu z týchto vecí nebudete mať na trase nonstop – a to ani pri 5- až 6-dňovej turistike). Výborný a plne dostačujúci variant je tlačový výstup z TuristickaMapa.sk, nám poslúžila a nemusíte nosiť viaceré oblastné mapy a ako bonus môžete občas sledovať medzičasy a vzdialenosť medzi smerovníkmi. Osobne odporúčam aj publikáciu Z Devína na Duklu od Dajamy, a to nie preto, že by som chcel robiť reklamu, ale preto, že obsahuje hneď niekoľko informácií o možnostiach prespatia/občerstvenia/úkrytu – tieto informácie padnú vhod, napr. ak sa blíži prietrž a viete, že po ceste bude horáreň alebo chata a nemusíte absolvovať komplikovaný presun inde.

2. Plánovanie si občerstvenia/vody – to je asi jasné každému, ale toto pravidlo je dôležité už v Malých Karpatoch. Napríklad z Pezinskej Baby až po Bukovú nie je žiadna možnosť doplniť potraviny (ak nechcete schádzať z trasy) a aj na Bukovej si budete musieť urobiť menšiu zachádzku a dúfať, že bude krčma otvorená. Naše základné pravidlo znelo takto: kde podávajú jedlo - je dobré sa rovno najesť, kde sa dá doplniť voda a potraviny - je dobré doplniť zásoby. Samozrejme s mierou, inak by prvá etapa v Bratislave asi za deň neskončila. Mimochodom, zdroje vody by boli na ďalšiu samostatnú kapitolu. My sme to pred Bielym Krížom vzdali a prestali sme sledovať tabuľky o stave prameňa, proste sme si naberali vodu vždy, keď bol prameň čistý a udržiavaný. Nemôžem a ani nechcem nabádať na naberanie vody z neoverených zdrojov, ale pre nás bolo dostačujúce riadiť sa zdravým rozumom. Tabuľky o označení stavu prameňa aj tak za Bratislavou miznú úplne a každý turista, kráčajúci počas leta, bude vďačný za každý čistý prameň. Samozrejme krčma, chata a podobne sú najlepšími možnosťami na doplnenie akýchkoľvek zásob a treba na to myslieť pri plánovaní harmonogramu cesty.

Harmonogram trasy – tu som sa poučil z vlastných chýb. Ide o postreh/pravidlo, ktoré sme nedodržali a občas sme na to doplácali. Jeho význam je práve počas viacdňových pochodov a pre turistov, ktorý sú istým spôsobom časovo limitovaní (dovolenka, rodina...). Vždy sa oplatí priebeh trasy plánovať s primeranou  časovou rezervou. Vhodná rezerva záleží od pripravenosti každého turistu, z našich skúseností by som povedal, že na každých 5 dní by som počítal s 1 dňom rezervy. Pri 5 - 6 dňových pochodoch nejde ani tak o výkonnosť, ale skôr o vplyvy počasia alebo terénu, ktoré môžu hrať proti vám a namiesto zážitku zo spoznávania prírody a diaľkovej trasy sa váš pochod zmení na naháňačku s časom. Sám dobre viem, že je veľmi ťažké vzdať sa niektorých kilometrov pri plánovaní, hlavne ak chcete dovolenku a čas strávený bez rodiny využiť čo najefektívnejšie, ale ak to zabalíte predčasne bude vás to v konečnom dôsledku stáť viac. Rovnako ako každé športové odvetvie, aj diaľková turistika je aj o prekonávaní samého seba, ale aj tentokrát platí základný výkonnostný princíp – menej je niekedy viac.

1. deň Devín – Salaš za Bielym krížom

Devínskou Kobylou a Bratislavou IV.

Ráno v deň odchodu bolo skvelé slnečné počasie. Ako obyvateľ Dúbravky som sa nevedel dočkať, že prvých pár kilometrov absolvujeme v okolí mestskej časti. Hneď z Devína smeruje značka na Devínsku Kobylu, kam chodím behávať a mám ju rád. Cestou na električku som bojoval s nutkaním prejsť po vlastných k štartu na Devíne, ktorý bol krížom cez kopec. Zdravý rozum mi chvalabohu ešte funguje a v to ráno mi dal stopku a ušetril prebytočných 8 km, a tak som poslušne odkráčal na zástavku. O chvíľu pristúpil Andrej a keď sme sa na Vodárenskom múzeu v autobuse č. 28 stretli s Michalom a Marekom, začala pravá turistická eufória.

Na Devíne sme sa rozhodli, že hrad obídeme po nábreží a zatiaľ sme diskutovali o trase, ktorá nás čaká. Pri smerovníku pod Devínskym hradom sme ešte stihli fotku a vyrazili sme. Červené značenie prechádza stredom obce, v blízkosti viacerých kaviarní, čo môže byť dobrý tip, ak tu túru končíte, ale nie ak ju začínate. Našťastie, o siedmej ráno bolo ešte všetko zatvorené, a tak sme mohli pokračovať k asfaltovému chodníku na druhej strane cesty, ktorý stúpa najprv popri domoch a neskôr popri záhradkárskej oblasti. Po chvíli chodník prejde do lesnej cesty, ale stúpanie pokračuje lúkami a lesom k smerovníku Úzky les. Pod zrázom vpravo od smerovníka sa nachádza zanedbaný prameň, ktorý je pravdepodobne vyschnutý. Nikdy som z neho nepil a vzhľadom na dobrú dostupnosť vody v najbližších kilometroch to nikomu neodporúčam, aj keby tam voda bola. Smerovník zároveň slúži ako rázcestie, pripája sa tu žlté značenie, ktoré predstavuje skratku na Dúbravskú hlavicu a do Dúbravky. Nechceli sme to však vzdať hneď na druhom rázcestí, a tak sme po červenej pokračovali vo výstupe.

Na Devínsku Kobylu sa dá dostať pomerne rýchlo a v podstate ide o najvyšší výstup prvého dňa, ak je cieľom Biely kríž alebo - ako v našom prípade – ďalšie rázcestie v poradí - Salaš. Náročnejší bol len finálny traverz pred samotným vrcholom, ale skutočne nejde o dlhý úsek. Na čiastočne zalesnenom vrchole s výhľadom na Dunaj a neďaleké Rakúsko (Braunsberg a Hainburg) sa nachádza posedenie a ohnisko. My sme si spravili krátku pauzu na pár fotiek a napili sa. Po chvíli sme sa dostali k ďalšiemu rázcestníku Bočná cesta, kde je možné po zelenej značke odbočiť k Sandbergu. Červená značka obchádza bývalú vojenskú základňu na Devínskej Kobyle a potom kopíruje asfaltku až po Dúbravskú hlavicu odkiaľ pokračuje hlavným hrebeňom cez Švábsky vrch a Jezuitské lesy a z lesa sa vynára na hornom okraji Karlovej Vsi pri električkovej trati. Bol to príjemný, mierne zvažujúci sa úsek, ktorý strmo klesal až na jeho konci pred Karlovou Vsou. S Andrejom tam občas chodíme behať a o to viac sme si tento úsek užili v plnej poľnej.

Samotnú „Karlovku“ sme si užiť nestihli, pretože značka v nej ide iba chvíľu a pri okraji Líščieho údolia sme sa úzkym chodníkom pomedzi domy dostali opäť do lesa. Nasledovalo mierne stúpanie a pomedzi Sitinu a Starý Grunt sme vošli do legendárnej Mlynskej doliny. Z nás štyroch, jediný Andrej nebol počas študentských rokov spätý s internátmi na Mlynskej doline, ale rýchlo sme ho zasvätili. Zatiaľ čo mňa a Mareka chytala nostalgia za nie tak dávnymi časmi, zvyšní členovia tímu plánovali prvú organizačnú zástavku v nákupnom centre. Za cenu malého zdržania je tu možné ušetriť cca 10 km nosenia, pretože nákupné centrum je vhodné na veľký nákup. Je to zároveň posledný supermarket, hádam až po Myjavu, ktorý sa nachádza priamo na trase. My sme sa veľmi zdržiavať nechceli, ale pár vecí sme predsa len dokúpili a dali si krátke raňajky.

Cez Slavín a Horský park na Kamzík

Smerom z Mlynskej doliny značka križovala obchvat a na druhej strane začala stúpať mestským, prevažne asfaltovým terénom smerom na Slavín. Stúpanie a začínajúce poludňajšie slnko sme trochu podcenili a prepálili tempo. Lialo sa z nás ako z krhly a keď sme sa dostali na úroveň Slavína, boli sme radi, že sme. Mali sme aj obuv na asfalt – turistické sandále, ale neprezúvali sme. Neoplatí sa to, za Patrónkou sme boli opäť na lesnom chodníku. Na Slavín je krátka odbočka rovnako po červenej, určite však stojí za to. Keďže sme Slavín už viackrát navštívili, viac nás zaujal menší pamätník z 1. svetovej vojny nad Horským parkom, ktorý je tiež hneď pri značke. Odtiaľ začalo klesanie cez Horský park smerom k Patrónke. V Horskom parku by ste si mohli dať kávu alebo pivo, my sme však mali naplánovaný obed na Kamzíku a tak sme pokračovali ďalej.

Značenie sa tiahne pomedzi rodinné domy a popri škole až k štvorprúdovke, ktorú križuje ešte pred miestnym pivovarom, a po prejdení podchodu sme vyšli na panelový chodník pri železničnej trati. Kráčali sme pod Kramármi, smerom na Patrónku a prišlo nám zábavné, že sa opäť točíme a vraciame smerom k dnešnému štartu. V nohách sme mali už 20 km a napriek tomu sme boli len neďaleko od Dúbravky. Aj takto sa dá túrovať v našom hlavnom meste. Našťastie, o chvíľu trasa zabočila a začala súbežne s údolím Železnej studničky stúpať na Kamzík. Ešte predtým je dobré všimnúť si úzky chodník a značenie odbáčajúce prudko doprava hneď za zástavkou Suchý mlyn – aby vám naozaj neunikla žiadna značka.

Pri Červenom moste sme si mohli spraviť zachádzku na obľúbené bratislavské rekreačné stredisko - Železnú studničku, ale keďže sme tam varení-pečení, stúpali sme radšej ďalej na Kamzík. Ruch z údolia bolo počuť aj takto v piatok na poludnie a s prichádzajúcim víkendom naberal na intenzite. Počas stúpania sme stretli dvoch chalanov, asi v našom veku a dali sme sa do reči. Chalani mali menšie batohy a ambiciózny plán prísť až na Pezinskú Babu. Tiež išli Cestu, ale kvôli rodinným povinnostiam a logistike si zvolili jednodňové túry. Keď sme im povedali, že plán je ísť 150 km a prísť na Veľkú Javorinu, pozerali na nás so záujmom. Presne s takým, s akým sme my neskôr pozerali na SNP-čkarov, ktorí išli celú 769-kilometrovú trasu. Asi to tak má byť. Každý má odlišné časové možnosti a rôzne povinnosti a je super, že všetci dokážu nájsť spôsob, aký im vyhovuje. Stretli sme sa ešte na Bielom kríži, takže verím, že svoj cieľ splnili. Kto vie, možno v čase keď píšem tento článok, prešli celú SNP-čku. Držím im palce.

Stúpanie na Kamzík bolo v hornej tretine celkom strmé, ale na to sme boli pripravení. Napriek tomu, sme sa nevedeli dočkať vytúženej obedovej pauzy. Tesne pred vrcholom, pri ktorom sa nachádza jedna z najväčších dominánt Bratislavy – televízna veža, sme objavili peknú širokú lúku s drevenou rozhľadňou. Je tam dostatok miesta a možností na opekanie. Bolo by to ideálne miesto pre dlhší odpočinok a napríklad výlet s deťmi. Opekať sme sa však nechystali, a tak sme iba vyliezli na rozhľadňu a chvíľu sa pokochali. V tranze a hnaní vidinou bufetov na Kolibe sme pokračovali ďalej okolo televíznej veže a po chvíli sme sa pripojili na asfaltku, ktorá sa v dňoch, akým bol aj tento, mení na parkovisko. Boli sme na Kolibe a to znamenalo vytúžený obed a krátku pauzu na oddych.

Začiatky v Malých Karpatoch a Biely kríž

Po polievke a zmenšení zásob sme si ešte prezreli mapu. Nasledujúci úsek sme dobre poznali, ale zaujímal nás priebeh červenej za Bielym krížom a prípadné miesto, kam až sme mohli dnešnú etapu natiahnuť. Tu sa zrodil nie úplne najlepší nápad, ktorý sme neskôr trochu oľutovali. Nateraz sme však museli vyraziť, a tak sme pokračovali po značení, ktoré sa hneď za bufetmi odklonilo z asfaltky a zabočilo do lesa. Lesnou cestou sme prišli k rázcestiu Pod Chlmcom, odkiaľ nasledoval trochu dlhší lesný úsek po ďalšie rázcestie Spariská, kde trasa znovu prechádza na asfaltku.

Približne od tohto miesta začína úsek bohatý na pramene, tie však boli počas nášho putovania ozdobené tabuľkou „nepitné“. Ako som už spomínal, po Biely kríž sme sa snažili držať pravidla nenaberať si vodu z prameňa, ktorý bol označený ako nepitný a to najmä preto, že predtým, ale aj potom bol dostatok príležitostí na doplnenie zásob. Od určitého bodu sme sa však tohto luxusu museli vzdať a v srdci Malých Karpát sme každý upravený prameň využili.

Po asfaltke sme pokračovali najprv cez Vypálenisko a potom Zbojníčku, kde sme obchádzali pekne zrekonštruované odpočívadlo Dolný Červený kríž. Široká lúka, ohnisko a rozsiahly oddychový areál z dreva je túžbou asi každého turistu na Ceste hrdinov SNP. Dolný Červený kríž tieto očakávania spĺňa s prehľadom a komu neprekáža, že v prvý nenáročný deň absolvuje „len“ asi 28 km alebo ide z opačného smeru, môže jeho služby pokojne využiť. Bude spokojný.

Náš plán na prvý deň však bol ešte o niečo dlhší, a tak sme pokračovali na Biely kríž ďalších pár kilometrov. Nohy nás už z asfaltky boleli a batohy ťažili, ale terén bol nenáročný a slnko nás šetrilo. Na Biely kríž sme dorazili v slušnom čase. Bolo pol tretej a plán bol nasledovný. Vychýrená polievka, pivo alebo radler a porada, čo ďalej.

Pokračovanie a nocľah na „Salaši“

Cyklistov tu bolo, ako vždy, neúrekom, tak sme sa postavili do radu a išli sme si po zásoby do miestneho bufetu – Včelína. Polievka sa síce nekonala (je iba v soboty a my sme išli v piatok), ale kúpili sme si nejaké drobnosti, radler a chatár nám ochotne doplnil vodu. Občerstvení sme si vonku sadli a začali sme sumarizovať. 32 km nie je málo, čakali sme horší priebeh, ale prvý deň nemal byť terénne náročný. Najbližší deň nás mala čakať najnáročnejšia etapa celého 5-dňového pochodu. Plán bol ísť po Amonovu lúku, čo je z Bieleho kríža takmer 42 kilometrov a tak sme začali špekulovať.

Neuvážene sme si mysleli, že nás 3 km na druhý deň zachránia a tak sme sa rozhodli pokračovať na najbližší smerovník - Salaš. Keďže nikto z nás najbližší úsek nepoznal, Andrej sa bol chatára vo Včelíne opýtať, či je v lokalite Salaš možné prenocovať alebo je to iba obyčajný smerovník v lese. „Ale hej, niečo tam je,“ bola pre nás dostatočná odpoveď, aby nás posmelila k pokračovaniu ďalej, a tak sme na seba znova vyhodili batohy a vyrazili sme. Značka obišla meteorologickú radarovú stanicu Malý Javorník a po ceste sme si odfotili Jurské jazero, ktoré je prírodnou rezerváciou. O chvíľu sme dorazili na vychýrený Salaš, cieľ ktorý sme si počas dňa vysnívali a na ďalší deň nám mal strategicky (o 3 km) skrátiť putovanie.

Rozhodnutie, priznávam hlavne z mojej hlavy, nebolo úplne šťastné. Biely kríž má všetko čo potrebujete - lúku, prístrešok v prípade prietrže, bufet i prameň. Na Salaši samozrejme salaš nenájdete. To sme vedeli aj my, pod „tým niečím“, čo nám chatár spomínal, si treba predstaviť malý drevený altánok a skôr romantickejšiu atmosféru hustejšieho lesa. Altánok, kde sme spali, je ešte pred smerovníkom na križovatke s jednou z lesných ciest. Nuž ale čo. Ďalej sme ísť nemohli, aj keby sme vládali, pretože ďalšie značené prístrešky a ohniská boli až v okolí Pezinskej Baby. Tak sme sa zložili. Nebolo ešte ani päť hodín poobede a kým sme rozložili oheň, opiekli si zásoby a rozložili sa na spánok, ešte stále svietilo svetlo. Z prehnutých lavíc po obvode altánku sme postupne všetci popadali a presunuli sa za Marekom, ktorý od začiatku stavil na podlahu. Celú noc sme udržiavali oheň, občas spali, občas bdeli, a občas sme sa len tak rozprávali a pozorovali les. Bola to noc plná prebudení, sám som netušil koľkokrát som sa zobudil. Malo to svoje čaro, ale nebol to úplne pokojný spánok, aký by sme pred ťažkou etapou potrebovali a aký by sme možno mali na Bielom alebo Červenom kríži.

2. deň Salaš – Amonova lúka

Výstup na Somár a Pezinskú Babu

Vstávanie po ťažkej noci bolo ľahšie ako sme čakali. Vedeli sme, že nás v druhý deň čaká najvyšší počet kilometrov z celej trasy, a tak sme tomu prispôsobili náš budík, ktorý zvonil o 5.45 h. Pätnásť minút po šiestej sme boli pobalení (vlastne sa ani nebolo veľmi kde vybaliť) a pripravení vyraziť. Hladina adrenalínu fungovala a naozaj sme sa cítili nabudení. Stačil ranný príjem cukru a nepociťovali sme žiadny spánkový deficit a ani nedostatok energie. Ono sa nám to potom trochu vrátilo, ale o tom neskôr.

Kráčali sme lesom, smerom ku Koziemu chrbtu a cesta nám išla od ruky. Lúče slnka presvitali cez zmiešaný les, ešte nepieklo a terén bol príjemný. Po približne polhodinke nám ego trochu schladil prvý ultramaratónec a keď nás obehli ďalší dvaja začali sme tušiť, že sa dnes bežia preteky. Netrvalo dlho, aby sme si dali dokopy dve a dve a uvedomili si, že dnes pôjdeme v stopách Trnavskej stovky. Pre nás to bolo príjemné spestrenie, po celý druhý deň nás na trati sprevádzali najprv ultramaratónci a potom turisti. Žiaľ, ťažké batohy a možno aj kondička nám nedovoľovali ísť rovnakým tempom, ale s niektorými sme napriek tomu prehodili pár slov a vzájomne si zaželali šťastnú cestu.

Pri smerovníku Kozí chrbát sme stretli horára, ktorý sa nás pýtal na nejaké auto a čudoval sa prečo ideme na Veľkú Javorinu s takými batohmi. Vysvetľovali sme mu, že po ceste plánujeme viackrát prespať a tým sme ho už úplne zamotali. Vzájomne nepochopení sme sa rozišli a až ďalej - za Pezinskou Babou sme zistili, kde bol problém. Majú tu lokálne sedlo pod Javorinou a neďaleko neho aj samotnú Javorinu (703 m). Vrchol trasa obchádza sprava, ale stúpanie naň sme si užili aj tak, pretože je na značke. Najprv sme však z Kozieho chrbta vystúpili na sympatický Somár. Stúpanie na kopec bola celkom slušná zahrievačka, no Somár nás odmenil slnečnými rannými výhľadmi po okolí. Po krátkom občerstvení a zhodení hornej vrstvy oblečenia sme pokračovali ďalej.

Cestou na Pezinskú Babu sme prešli rázcestím Tri kamenné kopce, kde sme stretli tetu s perfektným obchodným plánom – palacinka za 1,- €. Verte, dal si každý. My sami sme tam nechali 4,- € a keby sme mali kapacitu ich skladovať, zobrali by sme si každý po ďalšej do zásoby. Neskôr som sa dočítal, že palacinky v minulosti patrili k tradícii Trnavskej stovky a podávali sa na Pezinskej Babe. Možné to je, my sme to každopádne nepoznali, a tak nám to prišlo vhod tak, ako to bolo. Posilnení palacinkou sme o chvíľu vystúpili ku Konským hlavám, odkiaľ to bol na Babu len kúsok. So skupinkou bežcov, ktorej sme sa dokázali chvíľu držať sme zbehli do areálu Pezinskej Baby a dokráčali k otvorenému bufetu.

Prvá vážna kríza a dlhá cesta na Vápennú

Bufet pod náporom pretekárov praskal vo švíkoch, ale aj tak sme vystáli radu, aby sme si objednali jedlo a doplnili vodu. Dopriali sme si polievku, placky a niečo málo z vlastných zásob. Rozhodli sme sa poriadne najesť, pretože najbližšia možnosť doplnenia potravín bola až na Bukovej a na Dobrej Vode. Kým sme sa pobrali preč, stihli sme krátky rozhovor s bežcom, ktorý nám opäť trochu zhodil hrebienok. „Idete na Veľkú Javorinu?“ spýtal sa nás a tentokrát sme si boli istí, že dobre vie o ktorej Javorine je reč. „Tam budeme zajtra ráno,“ pochválil sa a treba priznať, že si nevymýšľal. Dlhší variant Trnavskej stovky naozaj prechádza Veľkou Javorinou a končí až na stanici v Trenčíne. Čo dodať? Zas a znova, klobúk dole. My sme však s naším postupom a nastoleným tempom boli spokojní a hlavne sme boli v plnej poľnej, takže sme popri bežcoch viackrát museli krotiť svoje nutkanie pridávať na obrátkach.

Nie vždy sme to však dodržiavali a dôkazom bol hneď nasledujúci kopec Čmeľok. Prekročili sme hlavnú cestu, ktorá spája Pezinskú Babu s Pezinkom na východnej a Pernekom na západnej strane. Pozreli sme si správy o počasí a odhodlaní zdolať najbližších cca 26 km v plynulom tempe, sme začali stúpať na Čmeľok. Problémy prišli bez väčšieho varovania. Krátko som pocítil bodavú bolesť a o chvíľu som ledva došľapoval na pravú nohu. Pravé koleno som cítil s každým prejdeným centimetrom, bolel ma každý krok. Nikdy som nemal problém s kolenami, ale pri stúpaní na tento vrch ma to skoro zložilo a zvyšok druhého dňa som nebol ďaleko od toho, aby som to zabalil.

V časti pred vrcholom, kde sa terén trochu upokojil, som si sadol, aby si koleno oddýchlo a dal som si prestávku. Stále to bola pekelná bolesť. Niesol som to ťažko. Bol som ten, čo huckal kamarátov, aby do toho išli a celý výlet plánoval a teraz to zabalím? A čo urobím? Zídem dole na Babu, chytím bus do Pezinka alebo do Bratislavy a prídem domov o tri dni skôr? Zruším si dovolenku na pondelok i utorok a budem si dávať ľad na boľavé koleno? Rodinu by som potešil, ale kedy budem mať ďalšiu príležitosť skúsiť to znova? Rozmýšľal som. Chcel som pokračovať a nahovoril som si, že to je iba kríza. Kríza, aké musia turisti prechádzajúci celou SNP-čkou zvládať skoro každý deň. Ibaže to nebola obyčajná kríza a už vôbec nie obyčajná bolesť. Bolo to viac faktorov, ktoré sa spojili naraz. Určite to bola únava a prepálené tempo. Pravdepodobne to bola aj zlá technika a slabá príprava. Pri etapách v nasledujúcom roku som prekonával kritickejšie stúpania, ako je to na Čmeľok. Zvládol som ich s prehľadom a s turistickými paličkami, ktoré sa od tejto skúsenosti stali mojou povinnou výbavou pri túrach s veľkým batohom.

Každopádne som nemohol inak ako pokračovať. Určite nie som fanúšikom „výkonu cez bolesť“. Vyštudoval som FTVŠ, ignorácia zranení je vlastne proti celej mojej športovej filozofii. Ale v teréne a s mojou tvrdohlavosťou to bolo trochu iné. Dal som si vodu a prísun cukru vo forme oplátky, našiel som nejakú schopnú palicu a chalanom som kývol. Sami mali dosť svojich starostí Marek s členkom a Andrej s achilovkou, ale neváhali, a tak sme pokračovali.

Čmeľok, na ktorom sa nachádza vojenský vysielač, už spomínané sedlo pod Javorinou (lesníkom zo začiatku dňa) a hlavne veľkolepú Skalnatú, som si veľmi neužil, pretože som sa sústredil na techniku používania opornej palice, aby som čo najmenej zaťažoval pravú nohu a doprial kolenu potrebný oddych. Keďže vzhľadom na zvyšok dnešnej trasy mu nebolo možné dopriať to, čo by potrebovalo naozaj - celodennú regeneráciu. Na Skalnatej sme si našli chvíľu na prestávku a okrem vody sa tu medzi nami podával aj Voltaren. Krátky, zato intenzívny zostup zo Skalnatej sa niesol v znamení ďalšej prevencie zranení a onedlho sme dobití prišli na Čermák. Niekde sme zachytili, že by tu mal byť prameň, ale radšej sa na to nespoliehajte, pretože sme ho nenašli. Na lúku na Čermáku sme však ani nešli, pretože v sobotu okolo obeda bola plná. V prípade nepriaznivého počasia alebo nedostatku vody je možná odbočka z Čermáka po žltej a o chvíľu dorazíte k prvým chatám v rekreačnom stredisku Modra–Piesok a k známej Zochovej chate.

Pred nami bola cesta na Hubalovú a Panské uhliská, odkiaľ je možné odbočiť na ďalší z najvyšších vrchov Malých Karpát - Vysokú. Odporúčam radšej ako samostatný výlet. Terén bol relatívne príjemný. Široké lesné chodníky a mierne prevýšenia typické pre západoslovenské pohorie. Napriek tomu nás opäť pohlcovala únava. Bojovali sme s kolenami aj členkami, ktoré mali v priebehu dňa minimálnu šancu na regeneráciu. Za Panskými uhliskami bol technicky trochu náročnejší, ale o to krajší úsek – Taricové skaly. Tu sme sa na chvíľu rozdelili, aby to každý zvládol bez problémov a svojim tempom. V nasledujúcom klesaní sme sa znovu počkali a v sedle Skalka sme si dopriali odpočinok, aby sme nabrali energiu na najväčší kopec dnešného dňa - Vápennú.

V sedle, ktoré je zároveň lesným rázcestím, bolo opäť plno. Bežcov nahradili turisti, ale počet ľudí, ktorí kráčali rovnakou trasou ako my, bol stále obdivuhodný. Niečo sme zjedli, ľahli si na batohy a pozreli najbližšie vrstevnice. Pred Vápennou vyzerali byť na sebe celkom natlačené. Vápennú som absolvoval, ale nikdy nie zo Sološnice, takže som nevedel, čo nás čaká. Z máp sme si však mohli urobiť nejakú predstavu a veľmi rýchlo mi doplo, že ak si nedám teraz pozor a nebodaj to prepálim, môže to byť tentokrát konečná.

Zo sedla Skalka sme vyrazili asi po 20 minútach. Nasledovalo klesanie do doliny a potom dlhší úsek asfaltkou k smerovníku Sološnická dolina, kde začína stúpanie. Odtiaľ nás čakalo skoro 500 výškových metrov na vrchol Vápennej. Najprv sme absolvovali 110 m v relatívne krátkom, ale strmom stúpaní po smerovník Pod Malou Vápennou. Pravá sranda však začala až potom a zvyšných 377 m sme si poriadne zamakali. Chodník išiel hlavne na začiatku dosť strmo, ako sme sa blížili k Vápennej, začalo sa stúpanie zmierňovať. Samozrejme, stúpanie na Vápennú nebude problémom počas cielenej jednodňovej turistiky a netreba ním zbytočne strašiť. Ak však pôjdete etapu s plným batohom alebo kľudne celé SNP-čko ako viacdňový pochod, treba s kopcom počítať a nechať si naň dostatok síl. My sme sa zapotili. Hneď na začiatku stúpania prestalo pre zmenu koleno poslúchať Michala o chvíľu vyzeral, že je na tom horšie ako ja. Čakali sme ho, ale poslal nás napred, aby mohol postupovať v kľude. Keď sme dorazili na Vápennú, rozhodli sme sa oddychovať a počkať ho. Ako tomu bolo po celý deň na všetkých významných styčných bodoch trasy, aj na vrchole bolo mnoho ľudí. Zjedli sme nejaké tyčinky a vypili zvyšnú vodu. Keď sme sa konečne dovolali Michalovi, potešil nás. Nezabalil to, pokračuje a je skoro hore. Na vrchu Vápennej si však chce dať dlhšiu pauzu a preto, ako inak, máme si ísť radšej po svojom a stretneme sa Mesačnej lúke. Tam by mal byť prameň. Keďže sme boli vysedení, nám to vyhovovalo, a tak sme sa postavili a zavelili na odchod.

Záver dňa a nocľah na Amonovej lúke

Cestou po hrebeni z Vápennej sme sa cítili fajn. Kráčania a prevýšení sme na dnes mali plné zuby, ale tešili sme sa z toho, že vrchol dňa máme za sebou a nevedeli sme sa dočkať nového miesta na prenocovanie. Osobne som sa cítil super. Vedel som, že ak som dal toto (aj keď so solídnou podporou palice), dám to celé. Veril som si, ale poučil som sa z predošlých chýb a išiel som opatrne. Koleno pri väčšom prenesení váhy bolo samozrejme cítiť, taká bolesť nezmizne lusknutím prsta, hlavne nie počas celodennej turistiky, ale bolo to výrazne lepšie. A hlavne som vedel jednu vec - túto noc sa určite vyspím a po spánku to s kolenom bude zas o kúsok lepšie.

Z hrebeňa sme klesli na Mesačnú lúku a o kúsok ďalej sme narazili na prameň, kde bol zároveň bod organizátorov Trnavskej stovky. Podávala sa tu voda z prameňa aj čosi domáce, to druhé sme pre istotu odmietli. Stretli sme tu kopec ľudí, dokonca aj pár Piešťancov. Voda z prameňa bola skvelá a chvíľu sme sa zdržali, pretože bolo potrebné vystáť radu a prameň nebol výdatný. Prišlo nám to však vhod, pretože sme potrebovali počkať nášho posledného člena Michala. S očakávaním sme sa zložili a sledovali lúku, z ktorej sme pred chvíľou prišli. A naozaj, o chvíľu sa zo smeru od Mesačnej lúky vynoril Michal s vecami ovešanými okolo obrovského batoha. Chvíľu sme oddychovali ešte s ním, ale vzhľadom na to, že začalo ubúdať svetlo, vyrazili sme vo štvorici smerom k Amonovej lúke. Po ceste nás ešte čakalo menšie stúpanie do sedla Uhliská. Odtiaľ značenie rovnako ako pri Vápennej, po hrebeni prechádza popri vrchu Klokoč a schádza do doliny k Amonovej lúke.

V priebehu dňa sme sa trochu báli, či nebude prístrešok na Amonovej lúke plný pretože bola sobota a v Malých Karpatoch to žilo. Keď sme okolo 19.30 h k nemu dorazili, ukázalo sa, že naše obavy boli neopodstatnené. Prístrešok, ktorý je z troch strán krytý a dal by sa považovať aj za útulňu, bol síce ľudoprázdny, ale úplne opustený nebol. Pod lavicami bolo pár myší, ktoré neustále pendlovali medzi dreveným prístreškom a kamennou zástavbou po boku prístrešku. To, čoho sa myši nemohli zmocniť, sme teda rozložili na drevenom stole a laviciach a rozložili sme oheň, okolo ktorého sme si zložili karimatky a spacáky. Rýchlo sme obhliadli okolie a kúsok od odpočívadla sme našli prameň. Vyzeral trochu zanedbane, takže ak je to možné, prameň na Mesačnej lúke je lepšou voľbou. My sme však nešpekulovali a nabrali sme si vodu do nádob, ktoré ešte zostali prázdne. Stihli sme si opiecť rýchlu večeru a potom sme zaľahli. S pribúdajúcou tmou sme zistili, že tu predsa len nie sme sami a o niečo ďalej, na opačnej strane lúky, je pri ohni iná partia. To už ale bola snáď posledná myšlienka, kým sme zaspali. Podarilo sa nám to rýchlo a spali sme úplne iný spánok ako v predošlú noc.

Pokračovanie uverejníme čoskoro.

Fórum 5 príspevkov
Cesta hrdinov SNP: Devín – Amonova lúka 18/12/18 15:00 5 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Na najvyšší vrch Elby - Monte Capanne V čase, keď sme plánovali dovolenku na talianskom ostrove Elba, som vedel, že sa budem chcieť ísť pozrieť na jeho najvyšší bod - Monte Capanne (1019 m). Vrch je príťažlivým turistickým cieľom, najmä vďaka panoramatickým výhľadom na celú Elbu a okolité ostrovy toskánskeho súostrovia (Capraia, Pianosa) či francúzsku Korziku. 13/08/19 Tomáš Deneš Svet
Túra Cesta hrdinov SNP: Sklenianske lúky – Donovaly Nasledujúcej, v poradí štvrtej časti putovania, sme sa nevedeli dočkať. Predchádzalo jej takmer ročné čakanie na ďalšie kilometre po červenej magistrále – Ceste hrdinov SNP, ale aj niekoľko ťažších dní, plných najmä pracovných povinností. Je jasné, že v takom prípade sa motivácia na krátky viacdňový únik do hôr nehľadá ťažko. Keď sa k tomu pridal fakt, že trasa ide cez Krížnu, ktorá je medzi SNP-éčkarmi veľmi populárna, a ďalšími časťami Veľkej Fatry, ktorá je zas veľmi populárna u mňa (som skôr Fatranec ako Tatranec), začali sme opäť odratávať dni do odchodu. Navyše, náš kamarát Marek sa vrátil z Austrálie, a tak sa k nám mohol pridať. Overený trojlístok sme dali znova dokopy a v tejto zostave sme postupne prešli zo Skleného, cez Kremnické vrchy, južnú časť hrebeňa Veľkej Fatry a vrch Zvolen do rekreačnej oblasti Donovaly. 09/08/19 Tomáš Deneš Kremnické vrchy, Veľká Fatra a Choč
Rada Turistika ako výkon a prostriedok rozvoja vytrvalosti 3. Turistika je jednou z najpopulárnejších voľnočasových aktivít. Venujú sa jej ľudia bez predošlej športovej skúsenosti, ale aj aktívni či vyslúžilí športovci. Na turistických chodníkoch stretávame celé rodiny, osamelých diaľkarov a ultramaratóncov. Asi sa nikto nebude sporiť, že táto voľnočasová aktivita má široký záber výhod pre tých, ktorí jej čaru podľahli. Okrem pobytu na čerstvom vzduchu, spoznávania prírody a okolitých zaujímavostí či kultúry, je turistika najmä športový výkon ako každý iný. A práve na športový rozmer turistiky, budú zamerané nasledujúce riadky. Nakoľko je článok určený čitateľom Hikingu, všeobecný pojem „turistika“ obmedzím na pešiu turistiku. 03/05/19 Tomáš Deneš Zdravie
Najnovšie články na titulke
 
Túra Roháče – Baníkov a Tri kopy Letné horúčavy pominuli a s nimi aj búrky na horách, ktoré v auguste hrozili takmer každodenne. Na prvý septembrový týždeň predpovede hlásili stabilné slnečné počasie, ale už v piatok mal opäť od západu prechádzať front. Našťastie, keď má človek za šéfa turisticky naladeného človeka, nie je problém uvoľniť sa aj v pracovný deň. Nakoniec si voľno vybavil aj samotný šéf a operatívne sme sa dohodli na štvrtok. dnes Michal Bukvai Západné Tatry
Túra Glarnské Alpy – ku Spitzmeilenhütte Nechce sa mi tomu veriť. Je pol jedenástej v noci a vonku v tme neustále prší. Pritom predpoveď počasia na zajtra jasne hovorí o modrej oblohe a veľmi príjemných teplotách na túto časť roka. Spoľahnúť sa na serióznosť švajčiarskych meteorológov? Skúsim. Nachystám si veci do hôr. Láka ma to tam. Zažil som totiž Alpabfahrt v obci Mels. Slávnostný jesenný návrat dobytka z letných pastvín. Trvá to zvyčajne tri víkendy. Cez dve desiatky slávnostné vyzdobených stád si majitelia rozoberú do svojich maštalí. Výzdobu hocktorej kravičky by závidela aj nejedna krojovaná nevesta. Je to aj divácky zaujímavé divadlo. No svedčí to aj o rozsiahlosti priestorov, ktoré salaše (Alp) pre svoju činnosť potrebujú. A táto oblasť je mojím cieľom. Terén pod vrchom Spitzmeilen a tam položená chata Spitzmeilenhütte. včera Vladimír Mikuš Svet
Pozvánka Festival Cestou necestou chystá šnúru v 21 mestách S jeseňou prichádza tradične aj nová šnúra festivalu Cestou necestou, tentokrát až 21 mestách SR, od 16.10. do 28.11.2019. Najväčšie podujatie sa bude konať od 8.-10.11.2019 v bratislavskom DK Ružinov, kedy je pripravených 50 prednášok v troch sálach. Témy sú pestré, skialp, vysokohorská turistika, paragliding, bicykle, plavby či stopovanie cez najrôznejšie krajiny. 21/10/19 Redakcia Festivaly a premietania

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Cesta hrdinov SNP: Devín – Amonova lúka 18/12/18 15:00 5 príspevkov
Fakty
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.32 (0.46)