Túra

Hor sa na Omšenskú žienku

05. 11. 2018
Rád chodím do Trenčianskych Teplíc. Nie, zle som sa vyjadril – rád som chodil do Trenčianskych Teplíc. Dám to do minulého času. Už dlhšie ma lákala túra smerom k Omšeniu s výstupom na Omšenskú Babu. Samozrejme, nie z Omšenia. Chcel som to dať s prístupom z Trenčianskych Teplíc. To by bolo úplne super. A tak som sa vybral v pracovný deň, v rámci mojej dovolenky. Veď okolie kúpeľov bude cez víkend asi plné ľudí chtivých po turistike. Mne sa žiadalo samoty. Tak som sa vybral. Nedočkavo som nasmeroval auto z diaľnice do Trenčianskych Teplíc.

Prechádzam kúpeľmi, šibujem očami raz napravo, raz naľavo. Oči spoza okuliarov vysielajú blesky, hľadajúc nejaké normálne parkovacie miesto. No nič. Všade tabuľky so znením – Len pre kúpeľných hostí. Len s povolením miestneho úradu. No nechcem to rozširovať, som na turistickom portáli, ale oproti minulým rokom som miesto na parkovanie zadarmo nenašiel.

Prešiel som pod Zelenou žabou až do miestnej časti Baračka. Pôvodne som chcel vojsť do hôr priamo z Trenčianskych Teplíc a po zelenej si to ťahať smerom na Omšensku Babu. Žiaľ, možnosti parkovania mi to zmarili. Už som bol poriadne nasr... -dený, tak som to strihol na Baračke na platené parkovisko. Už to kašlem. Radšej som si ani nevšímal podmienky zaparkovania.

Konečne otváram kufor, nahadzujem batoh, zašnurujem poriadne topánky na dve mašle, nech sa nerozčuľujem s opätovným šnurovaním a hor sa od Baračky po červenej turistickej značke smerom ku Kamenným vrátam. Zo začiatku sa mi veľmi nepáčilo, chodník viedol poza chaty a záhrady. Bolo dosť bordelu a blata, v podstate sa išlo tak trošku po potoku. Našťastie nebolo veľa vody. Ale potom sa červená trasa skrútila do lesa a dostal som sa do svojho živlu. Ticho, pokoj, šumenie lesa ma odelo do svojej lesnej atmosféry. V hlave mi preplo na super pohodovú atmosféru a pomaly som začal odkrajovať nejaké výškové metre ku Kamenným vrátam.

Pred malou serpentínou na značke som sa dostal na krásne miesto, ktoré ozvláštňovali prvé bralá skalného zoskupenia Kamenné vráta. Mimo chodníka bol celkom pekný zarastený les. Neodolal som a vytiahol som svoje zvečňovadlo a trošku som sa pod skalami pomotal. Alebo že by sa mi nechcelo fučať do kopca??? No to radšej neprezradím.

Bola to len chvíľa a znovu som sa prinútil odkrajovať metre z túry. Pomaly som sa dostal až na turistickú odbočku Kamenné vráta. Myslel som si, že stúpaniu bude koniec. Nebolo. Čakalo ma ešte pár výškových metrov. Ale ešte predtým som sa pokochal výhľadom na Strážovské vrchy z neďalekého skalného brala. Potešili ma krásne výhľady. Omšenskú Babu som však márne vyzeral, bola schovaná za kopce predo mnou. A tak som ukrajoval ďalej zo svojej cesty.

Vyšiel som hore, kde bralá opúšťali červený turistický chodník. Ale rozlúčili sa so mnou dôstojne. Miestna značka ma totiž naviedla na vyhliadku s názvom Sokolovica. Prečo nepozrieť? O vyhliadke som ale písal na mojom blogu, takže sa o nej nebudem nejako rozpisovať tu.

Chodník následne vkĺzol pomedzi dve skalky dolu do sedla na nádhernú lúku s názvom Bôčky. Na TuristickaMapa.sk tento názov nenájdete. Aby som sa priznal, túru som si vyberal tak, aby som išiel podstatnú časť v tieni stromov. Celkom bolo teplo. A tu ma čakal úsek s celkom pripaľujúcim slnkom. Solárium sa môže kdesi schovať oproti hrejúcemu Oskarovi na lúke Bôčky. No neprekáža. Zvládnem – no nie?

Uprostred lúky na mňa mával tieň skupinky stromov, ktorý mi sľuboval miesto na odpočinok v tieni. Kašlal som naň. Chcel som mať krásnu lúku za chrbtom. Zvládol som to a po prejdení lúky som si dal hlt vody. Odľahčil som záťaž v batohu. Následne mi ale v hube vyschlo. Cesta viedla celkom prudko dolu. Úúúha – to budem musieť po ceste naspäť vyjsť. V mladosti, keď sme sa túlali, sme si vždy vysnívali nejaké lanové mostíky ponad sedlá, do ktorých sme museli zostúpiť. Aby sme nemuseli vždy strácať v pote tváre nadobudnuté výškové metre. No ale, čo má byť, to je. Vlastne som to celkom šikovne zbehol a pomaly som sa dostával niekde pod Omšenskú Babu. Nevedie tam turistická značka, tak som sa veľmi-preveľmi spoliehal na svoje orientačné schopnosti a nejaké dávne spomienky, keď som navštívil Omšenie.

Kopec nebol predsa taký vysoký. Do kopca už nepôjdem. Značka sa napojila na cestu zdola. Teraz som váhal. Samozrejme, som mal navigáciu, ale žiadna prístupová cesta tam na Omšenskú Babu nebola vyznačená. Tak to asi pôjde nejako zdola. Kašlať na navigáciu, som predsa trošku múdry a sám to zvládnem. Tak som to stočil smerom doprava. Dolu kopcom. Cesta celkom prudko klesala. Prešiel som takých 700 - 800 metrov. Stratil som určite aj 150 výškových metrov. Ale veď tam bude nejaký chodník smerom na Omšenskú Babu. Utešoval som sa. Vyšiel som na lúku nad Omšením. Zameriam svoje dioptrie doprava – nič, otočím to o 180 stupňov – zas žiadny kopec.

ČO TO JE!!!

Kde je dočerta ten kopec. Predo mnou je len Omšenie. Nechcem sa dozadu pozrieť. Nechceeeeem – ale musím. Už som sa ani nenapil predtým. Aj tak mi vyschlo dokonca až v močovom mechúre. Omšenská Baba sa za mnou týčila vo svojej mohutnosti a ja som lapal s otvorenou hubou po dychu.

„To musím ísť naspäť!!!“ „Nieeeee!!!“

Trt mi pomohli výkriky v mysli. Otočil som sa so stiahnutým chvostom mojej sebavedomosti v orientačných schopnostiach a začal naberať tak ľahko zídené výškové metre. Oči vypúlené, brucho ťahalo dolu, nohy sa podšmykovali a len pomaličky som naberal všetko čo som tak ľahko stratil.

„Pomôžem si???“ – No nie.

Ale zvládol som to. Znovu som bol na značke a iná trasa ako do kopca neexistovala. Po 50 metroch vidím na strome miestnu odbočku – Omšenská Baba. Ešteže som v ten deň nikoho nestretol v horách. Asi by dostali šok z peniaceho turistu zúrivo zahryznutého do miestnej významovej značky.

Berte to ale s humorom, neverte Popluhárovi. Je to len pre spestrenie popisu túry. Alebo žeby nie???

A tak som sa pustil do stúpania smerom na Omšenskú Babu. Hore ma uvítali nádherné skalkové partie, vyhriata lúčka a opaľovacie minúty na slnku. Tak to radšej nie. Idem do tieňa. Ale stálo to za to. Výhľady sú z Omšenskej Baby krásne. Zvečňovadlom som pobehal kolom-dokola vrcholu a spravil som si pár záberov. Našťastie som nestretol pri kríži žiadny zamilovaný párik. Treba ísť na takéto miesto v pracovný deň. Je to omnoho lepšie. Spokojný so svojim výstupom som zaľahol v tieni lesa na krásnu trávnatú plošinku, dal do brucha nejaký doplňovač energie – teda zlepenec. Zalial som ho vodou a normálne hodil 10-minútového šlofíka.

Vyslovene som si užíval pokoj a samotu na vrchole kopca, ktorá ma obklopovala v tej chvíli. Proste krása. Mal som ale ešte cestu pred sebou. Treba sa mi vrátiť na Baračku. A stále som mal v hlave výkričník, že ešte budem nejaké metre do kopca naberať. Viem, nebolo to nič moc, ale mám svoje dôvody, prečo nemôžem prepínať svoje sily.

No poďme. Nerád som Omšenskú Babu opúšťal, ale bolo to treba. Zbehol som k červenej turistickej značke a vybral som sa smerom k Trenčianskym Tepliciam. Pred stúpaním som to v hlave vypol a pomalou, vyslovene dôchodcovskou chôdzou som to dal. Bol som hore na Bôčkoch. Teraz som si odpočinul pod krásnymi ihličnanmi uprostred pokosenej lúky. Ale len trošku. Teplo bolo. Treba sa mi ďalej pobrať. Vbehol som do skalných partii Skalnatej brány, minul som odbočku na Sokolovicu a pomaly klesal na miesto ustajnenia môjho tátoša.

Bol tam. Parkovisko patrilo nejakému tenisovému klubu. Ufff – zaplatil som 8,- € za parkovanie. Neskôr som si na to spomenul, keď sa tu Martin niekde sťažoval, že zaplatil nejaké 4 euráče za dva dni v Rakúsku na parkovisku. No u nás sú podnikatelia šikovnejší v braní peňazí za nič.

A dosť!!! Nesťažuj sa. Veď My sme tu doma. To bolo len pre informáciu.

Vlastne nie, na margo znechutenia z Trenčianskych Teplíc som sa tam ani nezastavil na nejaké záverečné vyhodnotenie. Proste ma miestny podnikavý zbor totálne znechutili. Vyhodnotil som túru pri hustej a parádnej držkovej polievke na odpočívadle Zamarovce. Bola super.

A jedna rada na záver. Auto treba odstaviť v Omšení, tam je plôch na parkovanie celkom dosť. Zas ale nepôjdete túru z Trenčianskych Teplíc. No vyberiete si?

Fórum 15 príspevkov
Hor sa na Omšenskú žienku 15/11/18 09:06 15 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Strata ferratového panictva „Vlado, tak som dala svoju prvú ferratu!“ - zaštebotala mi susedka pri našom stretnutí. Som veľký ješiťák, ako každý chlap, a zasiahlo ma to. Tento oznam mi spravil jazvu na mojom srdci. Tvár mi od závisti zbledla, následne sa na nej vystriedala celá paleta dúhových farieb. Preglgol som slinu horkú ako blen. Vkĺzla do môjho vnútra, bolestivo zasiahla a rozžeravila otvorenú ranu mojej ješitnosti. 31/12/19 Vladimír Popluhár Príbehy
Túra Chorvátsko – Staza Ante Premužića očami dovolenkára Konečne autom hore! Moje pologule v zadnej časti tela sú poriadne zlepené. Ktovie, či sa niekedy od seba aj odlepia. To je ale hudba budúcnosti. Strach a opatrnosť veru zapôsobili na moje telo efektom zvýšenej potivosti. Ale čo už, keď som sa na toto nechal prehovoriť. Veru ísť serpentínami na chorvátskom pobreží do výšky 1200 metrov na 10 km je celkom pekný a stresujúci zážitok. Hlavne pre nás – cestných pirátov rovinatých ciest. Na rovine sa môžeme predvádzať, ale úsek serpentín zo Sv. Jure po dedinku Oltari je celkom náročný na sústredenie pri jazde, ale zvládol som ho. 26/11/19 Vladimír Popluhár Svet
Príbeh Večer pelendrekom, ráno metlou?! Som už postarší človek – čas uteká okolo mňa ako splašený kôň. Ale s tým už nič nenarobím. Sem-tam sa vrátim mysľou do minulosti. Spomeniem si na niektoré zážitky, ktoré som zažil v mojom živote. Keď si už spomeniem, tak si ich radšej aj zapíšem, možno už za 20 rokov si na ne nespomeniem, tak ak bude všetko v poriadku – aspoň si ich potom prečítam. 15/11/19 Vladimír Popluhár Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Prechod Štiavnických vrchov (Žiar nad Hronom – Tlmače) Z hrebeňovky Javorníkov som plánoval rovno zbehnúť do Malej Fatry a pár dní sa tam pomotať. Počasie sa však dosť výrazne zmenilo. Ochladilo sa a zároveň začal fúkať dosť silný vietor. Na noc to vyzeralo už na mráz, takže nič vhodné na prespávanie vonku, hlavne v ľahkom letnom spacáku. dnes Pavel Forgáč Štiavnické vrchy
Túra Prievidza – Nitrianske Rudno – Bánovce n. B. Strážovské vrchy som prebrúsil kade-tade, keďže je to jedno z mojich domovských pohorí. Stále je však možné trasu skombinovať, aby obsahovala aj čosi nové. Tentoraz som prekrižoval južnú časť pohoria od východu na západ. 11/07/20 Michal Bukvai Strážovské vrchy
Túra Jelšavský hrad a Skalka Hurá!!! Koronokríza takmer skončila a môžeme konečne ísť na náš prvý tohoročný viacdňový pobyt. Tento raz nazrieme do regiónu Gemer. Niektoré časti Gemera poznáme celkom dobre, no oblasť okolo Revúcej a Jelšavy je pre nás Terra incognita. Je načase to zmeniť. Veľkým lákadlom sú tri hrady, na ktorých som ešte nebola – Jelšavský, Šivetický a Rákoš. 10/07/20 Danka Tomášiková Revúcka vrchovina

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Hor sa na Omšenskú žienku 15/11/18 09:06 15 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Strážovské vrchy

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 667 m n. m. – Omšenská Baba

    • min: 290 m n. m. – Trenčianske Teplice, Baračka

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 850 m

    • klesanie: 850 m

  • Vzdialenosť
    • 14 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 16.08.2018

  • Štart trasy
    • šírka: 48.9049 ° SŠ
      dĺžka: 18.1865 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.9049 ° SŠ
      dĺžka: 18.1865 ° VD
      » Mapa

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Trenčianska Teplá (vlak, bus) - Trenčianske Teplice (vlak, bus, platené parkoviská)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.25 (0.49)