Trasa

Osrblie – Štompová skala – Hájny grúň – Hronec – Podbrezová, časť Chvatimech

Vystúpili sme z autobusu na konečnej v Osrblí. Už vo Zvolene bolo chladné ráno, ale tu nás vítalo mrazivé dopoludnie, a tak sme uháňali rýchlo asfaltkou hore dolinou, aby sme sa ako tak zahriali. Na chvíľu nás pristavila informačná tabuľa na konci dediny, kde bola smerovka na Štompovú skalu.

Ja som sa dlhšie pristavila aj pri studničke Šaratská. Niežeby som mala chuť na studenú vodu, ale zarazilo ma pomenovanie studničky. Na mapách je totiž názov Šaracká - zase asi úradnícky preklep.

Po necelom kilometri za studničkou sme odbočili na dobrú spevnenú cestu doľava, z ktorej sa nám začali otvárať pohľady na protiľahlé svahy Oprchlia a Suchej. Mladý les tu už pomaly zakrýva jazvy po veternej smršti z roku 1996. Len jeden preživší krásny vysoký buk tam vyčnieva ako zdvihnutý prst. A po chvíľke, sa z jedného prieseku otvoril aj pohľad na Štompovú skalu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Spevnenou cestou, ktorá pokračuje až na lúky na Štompe, kde by mali stáť nejaké chaty, sa išlo veľmi pohodlne. No o chvíľu nás smerovník poslal na síce tiež dobrú lesnú cestu, ale už strmú a tá nás priviedla k Štompovej skale.

Na začiatku výstupu je veľké balvanové suťovisko a treba dávať pozor, lebo chodník sa preplieta pomedzi balvany a niektoré sú nestabilné. Samotný výstup na skalu je zabezpečený lanom. A je to dobrá pomôcka! Hlavne pre nás krátkonohých, lebo chodník ide cez vysoké skalné stupne.

Keď človek vyjde hore, až sa mu hlava zakrúti. Vrchol tvorí len malá plošina, aj tá je šikmá a rozoklaná, takže sa podvedome chytáte oceľových lán, ktoré istia kríž. Kríž bol postavený na skale pri príležitosti 2. výročia od veternej smršte, ktorá sa v júli 1996 prehnala dolinou a zničila až tretinu lesa okolo Osrblia. Z vyhliadky poznať aj po vyše 20-tich rokoch postihnuté plochy. Čo je potešujúce, vyťažené lesné plochy nie sú nahradené smrekovou monokultúrou, ale zmiešaným lesom. Zo skaly je krásny pohľad na dolinu Osrblianky, Osrblie a na obzore sa tiahnuci hrebeň Nízkych Tatier.

Dlho sme sa kochali a boli by sme sa ešte dlhšie, ale vrchol má obmedzenú kapacitu a pod vrcholom čakali traja chalani so psom, kedy nás to konečne prestane baviť. Nás bolo šesť a oni by sa už na vrchol nezmestili. Však máme ešte ďalší cieľ. Pod skalou bol smerovník k pomníku rumunských vojakov, žiaľ, bez označenia vzdialenosti. Pustili sme sa k nemu, ale keď chodník začal veľmi klesať, nechceli sme stratiť výškové metre, a tak sme sa vrátili.

Prvým priesekom sme si to zamierili smerom na hrebeň, kde sme sa chceli napojiť na modrú značku. Tá by nás mala doviesť na Hájny grúň. Cestou sme stretli rodinku hubárov, ktorí sa veľmi čudovali, že nezbierame huby, ale ideme tááák ďaleko.

Došli sme k ceste, ktorou vedie modrá, a tej sme sa držali až do Hronca. Značka nevedie hrebeňom, ale traverzuje vrchy Tajchová, Kraklová, Gajdoška a až za ňou vychádza na posledný vrch hrebeňa - na Hájny grúň.

Traverz je veľmi pohodlný a príjemný. Ide síce lesom bez výhľadov, ale les je pekný, s machovým podrastom a v tomto období plným všakovakých húb. Niektoré na nás priam volali. A tak, aj keď sme to neplánovali, domov sme si priniesli, kozáky, rýdziky, kuriatka i dubáky.

Vedľa cesty pod Kraklovou stojí drevená chatka, ktorú zrejme využívali lesní robotníci. Žiaľ, je v žalostnom stave, ale pred nečasom by určite ešte poslúžila. Ako sme sa blížili k Hájnemu grúňu, začali sa ukazovať v priesekoch pohľady na časť Muránskej planiny a hrebeň Nízkych Tatier. Najkrajšie výhľady nás však čakali na lúčnatom Hájnom grúni. Najskôr hrebeň okolo Chopka a na druhej strane za vrcholom druhá časť hrebeňa až po Kráľovú hoľu.

Najväčšie prekvapenie sme zažili na samotnom vrchole. Výhľady z neho nie sú, je zarastený riedkym brezovým hájikom a uprostred hájika stojí novučičký pomník, postavený na počesť rodáka z Hronca, pána Ladislava Chudíka.

Vtedy sme si podaktorí spomenuli, že sme v médiách dačo o pomníku zachytili, ale mysleli sme si, že stojí v Hronci. A on stojí tu – na milovanom mieste pána Chudíka. Pomník je veľmi zaujímavý a kreatívny. Nemôžem povedať, či sa mi páči alebo nepáči, ale rozhodne zaujal. Dva kamenné podstavce symbolizujú jeho korene pevne zapustené v rodnej zemi, nad nimi vetrom podvihnuté listy papiera symbolizujú jeho umelecký rozlet. Na jednotlivých listoch – scenároch – sú mená jeho najväčších postáv vo filmoch, divadelných hrách či inscenáciách.

V pomyselnej spoločnosti velikána sme sa naobedovali, pospomínali na jeho postavy, pofotili a príjemne oddychovali. Je to nádherné miesto a chápem prečo ho pán Chudík mal tak rád a prečo si ho vybral za miesto posledného odpočinku.

V nostalgickom zadumaní sme schádzali horskými lúkami k lesu a tu sa nám otvorili ešte parádnejšie výhľady na lazy Rohoznej nad Breznom a hrebeň Nízkych Tatier s majestátnou Kráľovou hoľou. To ešte umocnilo náš pocit o nevšednosti miesta. Teraz už len trochu strmo lesnou cestou do Hronca (pozor, nedať sa zlákať zostupom popod vleky).

Celou cestou, okrem iných húb, sme stretali veľmi veľa muchotrávok červených, ale okolo tohto chodníka boli akoby vysiate! Počas túry sme ich videli stovky, od úplne maličkých až po veľké taniere, od vyblednutých po karmínovo červené, od husto bielo bodkovaných po úplne čisté, bez jedinej bielej bodky.

Trochu sme sa pomotali aj po Hronci. Pozreli sme si studničku Chudičku, starú uličku s radovou zástavbou, kostol, fragment prvej liatinovej mostnej konštrukcie Rakúsko-Uhorska vyrobenej v tunajšej zlievárni v roku 1810 a po podvaloch úzkorozchodnej Čiernohronskej železničky sme kráčali do Chvatimechu na vlak. Pamätné fotky v rušni železničky a výborné pivko v pizzérii bolo skvelou bodkou za vydarenou túrou.

Zhodnotenie

Bol s nami aj kamarát Igor z KST Vpred a pri pive sme sa zhodli, že by to bola výborná trasa (s menšími úpravami) aj pre turistický oddiel. Uvidíme! Hájny grúň a Štompová skala by si zaslúžili, aby o nich vedelo, čo najviac ľudí.

Autori fotografií: Alenka Bencová, Danka Tomášiková a Igor Valkovec

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek