Svet

Potulky jesennou Grossglockner Hochalpenstrasse

13.11.18
Keďže sa október pomaly prehupol do svojej druhej polovice, celý pracovný týždeň som sledovala vývin počasia a webové kamery umiestnené na Edelweiβspitze, Fuscher Törl a Franz Jozef Höhe (cestovať päť hodín, prísť k mýtnej bráne a zistiť, že idem do „mlieka“ nebola zrovna méta mojich túžení). Každý deň som sa kochala pohľadmi na krásnu modrú oblohu a tešila z predpovede počasia (tú som pre istotu sledovala na wetter.at aj na myweather2.com a vzájomne som ich porovnávala).

Z Bratislavy vyrážam zhruba o 4.45 h. Diaľnica je takto skoro ráno takmer prázdna. Vo Viedni som pred 5.30 h, držím sa smeru na Linz a Graz a stále sa rozhodujem, ktorou cestou pôjdem. Časovo sú obe varianty podobné, akurát cez Salzburg nadbehnem pár desiatok kilometrov navyše. A okrem toho – po diaľnici do Salzburgu je to zaujímavé asi tak poslednú hodinu, keď sa otvoria výhľady na Soľnú komoru (Salzkammergut). Niežeby to cez Schladming malo byť v tme zaujímavejšie... Volím teda južnejšiu trasu a v poslednom tuneli sa držím na Taliansko a Slovinsko. Pod Wienner Neustadt odbočujem na diaľnicu S6 a ostávam na nej až do St. Michael in der Obersteiermark. Tu schádzam na A9, ktorá sa pár kilometrov pred Liezenom stáča na sever k Národnému parku Kalkapen. Nechcem ísť na sever, schádzam teda na cestu č. 320 a pokračujem cez Liezen do Schladmingu.

Pomaly sa dvíha hmla a spoza oblakov vykukuje slnko, ktoré sfarbuje biele štíty Álp do oranžovo-červena až ružova. Pred deviatou sa pripájam na diaľnicu A10, aby som z nej v Bischofshofene odbočila na cestu číslo 164 vedúcu údolím. Aj keď som si na benzínovej pumpe pri cikpauze pozerala, ako to vyzerá na samotnej Hochalpenstrasse, ostávam mierne zdesená. Celé údolie kam oko dohliadne, je pod oblakmi a miestami v hustej hmle. Dedinu za dedinou sa blížim ku svojej srdcovke, ale počasie ostáva rovnaké. Už som tu, vrátiť sa rozhodne nemienim.

Konečne odbočka na Groβglockner Hochalpenstraβe, vo Ferleitene tankujem na poslednej možnej pumpe, aby som si nezopakovala stresy spred siedmich rokov, keď sme sa na túto krásnu cestu vydali s fabiou 1.2 HTP a s dojazdom 150 km. Opäť kontrolujem webové kamery. Hore je jasno a krásne.

Za dedinou ma čaká upozornenie, že vstupujem na alpskú cestu a po pár kilometroch platím v mýtnej búdke 26,- € za celodenný lístok (cenu znížili od 15. 10. 2018 do konca sezóny, pretože väčšina chát na ceste je zatvorená, inak sa platí za celodenný lístok pre osobné auto 36,- €). Je niečo po 10-tej, hmla sa stráca, oblaky tiež. Samozrejme, stojím na každom odpočívadle a "žhavím" foťák.

Jedna zákruta za druhou, míňam Haus Alpine Naturschau, oblačnosť definitívne nechávam za sebou a na dohľad mám Edelweiβspitze (2572 m). Auto nechávam odparkované pri Fuscher Törl Haus (ktorý je, mimochodom, zatvorený), obliekam si prechodnú bundu a vydávam sa zdolať zhruba 170 výškových metrov. Chvíľu premýšľam, či idem po asfaltke vedúcej k Edelweiβhütte, alebo turistickým chodníkom strmo hore. Nie som žiadna padavka, volím turistický chodník. Prejdem pár metrov, keď tu zrazu tesne vedľa seba zaregistrujem orla. Majestátny vták krúži chvíľu nado mnou, aby mi vzápätí zmizol z dohľadu.

S prestávkami na fotenie mi cesta hore zaberie asi pol hodinku. Slniečko veselo pripeká a aj v tejto nadmorskej výške mi pri teplote vzduchu okolo 7 °C stačí prechodná bunda a tenká čiapka. Vyťahujem mapu a zisťujem, čo za turistický chodník to od chaty vedie a kam, a či sa mi časovo oplatí to skúšať. Prejdem sa nakoniec len po Kendlkopf (2587 m) a vraciam sa k chate. Chodník pokračuje cez vrcholy Baumgartlkopf (2623 m) a Hirzkarkopf (2548 m) ku Hirzkarhütte (1832 m), do údolia Seidlwinkltal a ďalej do Raurisu a Taxenbachu. Podľa portálu bergfex.com cesta z údolia na Edelweiβspitze trvá približne štyri hodiny.

Schádzam nazad k autu, tento raz po ceste. Konečne sa odkrýva aj samotný Groβglockner, ktorý mi doteraz zakrývali štíty Brennkogel (3018 m) a Spielmann (3027 m). Žalúdok ohlasuje čas obeda, v aute sa posilňujem sendvičmi a pokračujem k tunelu popod Hochtor (2576 m). Auto nechávam na malom parkovisku pred vstupom do tunela s cieľom vyštverať sa na najvyšší bod celej trasy. Prechádzam na druhú stranu cesty a stojím pred dvomi vyšliapanými chodníkmi. Jeden strmší vedie evidentne priamo na Hochtör, druhý, pohodlnejší akoby viedol poza hrebeň do rovnakého cieľa. Môžete hádať, ktorým chodníkom sa vydávam. Nie, strmý to tento raz nevyhral.

Úzkym kamenistým chodníkom pomaly stúpam vyššie a vyššie, až sa mi chodník pod nohami začne strácať. Kadiaľ pokračovať, viem len podľa malých kamenných mužíkov, ktorých tu (zrejme práve z tohto dôvodu) postavili turisti. Dostávam sa na hrebeň, pred sebou mám Edelweiβspitze, údolie Seidlwinkltal a... nie, to čo mám za chrbtom nie je Hochtör a ani to nevyzerá, že by som sa hrebeňom do cieľa dostala. Chodník opäť strácam a ani pri pohľade do mapy neviem, kadiaľ pokračovať, pretože trasa tam pre istotu vôbec nie je. Nuž, chcela som pohodlnú cestu na Hochtör, namiesto toho som si síce užila pohľady na Taury, ale zároveň sa musím rovnako vrátiť späť k asfaltke a pekne krásne si vyšliapať strmší variant. Ktorý zrejme jediný na Hochtör vedie. Nič to, času mám dosť. Ďalšou zastávkou má byť len výjazd lanovkou na Shareck a Franz Jozef Höhe (s medzistátím na fotenie podľa potreby). Akurát že na Hochtöre zisťujem, že lanovka s najväčšou pravdepodobnosťou nepremáva.

Schádzam nazad k autu, prechádzam tunelom a v obchode so suvenírmi sa uisťujem, že lanovka na Schareck (2606 m) je naozaj mimo prevádzky. Otváram mapu. Z Hochtöru sa na Schareck dá dostať aj peši, po „Tauernfenster“. Tento okruh som si pozerala aj doma na bergfex.com – celý zaberie zhruba 3,5 hodiny. Je 14.00 h, k autu by som sa teda vrátila približne o pol šiestej až šiestej. Na výlet som sa vybrala sama, a aj keď sa poctivo v pravidelných intervaloch hlásim rodine aj priateľom, z bezpečnostných dôvodov výstup na Schareck odkladám na budúce leto.

V obchode so suvenírmi synovi kupujem pyrit a opäť sadám do auta. Začína sa dostavovať kríza. Otváram štvrtý kelímok s kávou, štartujem a dávam sa na zostup. Slnko sa dostáva do nepríjemného uhla, kedy mi svieti rovno do očí. Idem pomaly, čo evidentne znervózňuje šoféra za mnou. Akonáhle sa dostávam k odpočívadlu, púšťam ho pred seba, aby som si cestu mohla ďalej užívať v kľude.

Na kruhovej križovatke ešte neschádzam do Heiligenblutu, ale odbočujem k Franz Jozef Höhe. Kúsok za reštauráciou Schöneck (1950 m) sa mi Groβglockner konečne ukazuje v takmer celej svojej kráse. Míňam Karl Vorkert – Haus, Glocknerhaus aj Pasterzenhaus a zastavujem sa až pri vodnej nádrži Naβfeldspiecher. Tu z ľavej strany strmo nadol v niekoľkých kaskádach do jazera padá nádherný vodopád. Cesta k nádrži popri vodopáde (pri ktorom sú lavičky) mi nezaberie viac ako 10 minút. Opäť sa posilňujem jedlom a keďže som na nohách viac ako 10 hodín, hádžem do seba zemiakový cukor.

Cieľ cesty – Franz Jozef Höhe, dosahujem približne o 15-tej. Parkujem v parkovacom dome, babuším sa do mikiny a prechodnej bundy a vychádzam von. Že bude veterno som čakala. Ale že bude až takto veterno veru nie.

Strmo dole podo mnou je ľadovec. Zdá sa mi viac roztopený ako pred siedmymi rokmi, keď sme tu s Jankom boli prvý raz – v auguste počas horúceho letného dňa. Vtedy sme si spravili výlet po Gamsgrubenweg a mňa horské slniečko, veľmi slušne napísané, tak trošku pripieklo.

Hore-dole aj v nepríjemnom vetre prúdi slušný počet turistov. Po chvíli váhania sa k nim pridávam. Vietor je však taký silný, že to vzdávam. Vraciam sa späť k autu a o 15.30 h píšem kamarátke do Spittal an der Drau, že do troch hodín som u nich.

Na kruhovej križovatke idem prvým výjazdom smerom na Heiligenblut. Cesta nie je taká zaujímavá ako z opačnej strany pohoria, ale stále ponúka krásne výhľady. V Heiligenblute mi to samozrejme nedá a akonáhle vidím parkovisko, fotím si onen známy kostol v pozadí s Groβglocknerom. Potom pokračujem ďalej až do Spittal an der Drau, kde moje sobotné putovanie končí.

„Keď niečo človek naozaj chce, celý vesmír sa spojí, aby to dosiahol.“ (Paulo Coelho, Alchymista) A ja som tento raz asi naozaj chcela, pretože všetko mi vyšlo tak, ako malo.

Viac info o ceste nájdete na grossglockner.at a informácie o počasí na wetter.at alebo mywheater2.com. Ak nemáte papierovú turistickú mapu, pozrite na kompass.de alebo bergfex.com.

Túry spomenuté v článku:

Fórum 9 príspevkov
Potulky jesennou Grossglockner Hochalpenstrasse 03/12/18 14:55 9 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Jesenný Bärenschützklamm so šesťročným turistom Prvá túra po májovej operácii chrbtice. Čo vybrať? Kam ísť? Voľba najskôr padá na Hintere Tormauer, menšiu sestru známej Ötschergraben, ktorá je nazývaná aj Grand Canyon Európy. Plánovač túr na kompass.de ukazuje čas štyri hodiny celým okruhom, to sa dá zvládnuť. Počasie sa však rozhodne na víkend v tejto oblasti pokaziť, a tak operatívne meníme cieľ cesty. Vyberáme Bärenschützklamm, kde sme boli pred ôsmimi rokmi. Ale vtedy ešte bez drobca. 31/10/19 Martina Haratíková Svet
Túra Nockberge – zimný Wöllaner Nock a Mallnock Zadanie bolo jasné: „Vyber také miesto, kde budeš aj Ty mať čo robiť.“ A tak som vybarala – Bad Kleinkirchheim – St. Oswald v Korutánsku. Lyžiari lyžovali a ja som si užívala dva dni krásneho slnečného počasia s tak úchvatnými výhľadmi, že môj obľúbený Kitzsteinhorn sa môže schovať. Raz darmo, každá časť Álp má svoje nezameniteľné čaro. 02/04/19 Martina Haratíková Svet
Svet Jesenný Wasserlochklamm s 5-ročným šibalom Vo Wasserlochklamme som bola prvý raz v lete v roku 2011. Bola to jedna z prvých rakúskych roklín, ktoré som navštívila, a jej 67 m vysoký vodopád mi doslova bral dych. Keď sme posledný septembrový týždeň premýšľali, čo s krásnym slnečným víkendom, dlho som neváhala. Táto tiesňava je rozhodne miestom, kam sa oplatí vrátiť. 06/12/18 Martina Haratíková Svet
Najnovšie články na titulke
 
Túra Javorinkou k hrebeňu Malej Magury Pekné počasie Mariánskeho leta mi spôsobilo alergické svrbenie piat. Jediným medikamentom bola možnosť to rozchodiť. Ordinujem si dva juhovýchodné podcelky Strážovských vrchov. Prechod hrebeňom Javorinky a prejdenie hrebeňa Malej Magury, ktoré lemujú v poloblúku severozápadný kraj hornej, Pravnianskej, časti Hornonitrianskej kotliny. dnes Vladimír Mikuš Strážovské vrchy
Prístrešok Chata Lesov SR Vydrica Pri mojom trojtýždňovom pobyte v kúpeľoch Sklené Teplice som neraz kráčal Vydričnou dolinou. Zatiaľ čo kroky drvivej väčšiny kúpeľných hostí sa končili pri odbočke k miestnej časti Sady, kde sa nachádzala stajňa miestneho salaša, ja som ju prešiel celú zopárkrát. Tak isto som vyšiel aj všetkými lesnými odbočkami z nej do okolitých lesov. Keď som si naplánoval, že neznačene prejdem cez Holý vrch Čečetkovým lesom na samotu Konice, narazil som pár metrov od asfaltky na chatu Lesov SR, štátny podnik Banská Bystrica, odštepný závod Žarnovica. včera Miroslav Svítek Štiavnické vrchy
Túra Okolo Omšenia cez Baské, Homôľku a Bartošovicu Bez mučenia sa priznám, že Strážovské vrchy sú pre mňa takmer nedotknutým terénom. Lezenie pri Omšenskej Babe a silvestrovský pobyt v Chvojnici sa odohrali ešte hlboko v minulom tisícročí. Už ani neviem, prečo som sa začal ňúrať v mape práve okolo Omšenia – vrchy, výhľady, pramene, prístrešky – každopádne sa mi zrodil v hlave hrubý koncept. Najprv som mal ísť sám, ale potom sa Monike podarilo odtrhnúť sa od povinností, a tak sme mohli vyraziť v kompletnej zostave aj s Hugom a Čili. 18/10/19 Pavol Timko Strážovské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Potulky jesennou Grossglockner Hochalpenstrasse 03/12/18 14:55 9 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.59 (0.22)