Z Bratislavy vyrážam zhruba o 4.45 h. Diaľnica je takto skoro ráno takmer prázdna. Vo Viedni som pred 5.30 h, držím sa smeru na Linz a Graz a stále sa rozhodujem, ktorou cestou pôjdem. Časovo sú obe varianty podobné, akurát cez Salzburg nadbehnem pár desiatok kilometrov navyše. A okrem toho – po diaľnici do Salzburgu je to zaujímavé asi tak poslednú hodinu, keď sa otvoria výhľady na Soľnú komoru (Salzkammergut). Niežeby to cez Schladming malo byť v tme zaujímavejšie... Volím teda južnejšiu trasu a v poslednom tuneli sa držím na Taliansko a Slovinsko. Pod Wienner Neustadt odbočujem na diaľnicu S6 a ostávam na nej až do St. Michael in der Obersteiermark. Tu schádzam na A9, ktorá sa pár kilometrov pred Liezenom stáča na sever k Národnému parku Kalkapen. Nechcem ísť na sever, schádzam teda na cestu č. 320 a pokračujem cez Liezen do Schladmingu.

Pomaly sa dvíha hmla a spoza oblakov vykukuje slnko, ktoré sfarbuje biele štíty Álp do oranžovo-červena až ružova. Pred deviatou sa pripájam na diaľnicu A10, aby som z nej v Bischofshofene odbočila na cestu číslo 164 vedúcu údolím. Aj keď som si na benzínovej pumpe pri cikpauze pozerala, ako to vyzerá na samotnej Hochalpenstrasse, ostávam mierne zdesená. Celé údolie kam oko dohliadne, je pod oblakmi a miestami v hustej hmle. Dedinu za dedinou sa blížim ku svojej srdcovke, ale počasie ostáva rovnaké. Už som tu, vrátiť sa rozhodne nemienim.

Konečne odbočka na Groβglockner Hochalpenstraβe, vo Ferleitene tankujem na poslednej možnej pumpe, aby som si nezopakovala stresy spred siedmich rokov, keď sme sa na túto krásnu cestu vydali s fabiou 1.2 HTP a s dojazdom 150 km. Opäť kontrolujem webové kamery. Hore je jasno a krásne.

Za dedinou ma čaká upozornenie, že vstupujem na alpskú cestu a po pár kilometroch platím v mýtnej búdke 26,- € za celodenný lístok (cenu znížili od 15. 10. 2018 do konca sezóny, pretože väčšina chát na ceste je zatvorená, inak sa platí za celodenný lístok pre osobné auto 36,- €). Je niečo po 10-tej, hmla sa stráca, oblaky tiež. Samozrejme, stojím na každom odpočívadle a "žhavím" foťák.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Jedna zákruta za druhou, míňam Haus Alpine Naturschau, oblačnosť definitívne nechávam za sebou a na dohľad mám Edelweiβspitze (2572 m). Auto nechávam odparkované pri Fuscher Törl Haus (ktorý je, mimochodom, zatvorený), obliekam si prechodnú bundu a vydávam sa zdolať zhruba 170 výškových metrov. Chvíľu premýšľam, či idem po asfaltke vedúcej k Edelweiβhütte, alebo turistickým chodníkom strmo hore. Nie som žiadna padavka, volím turistický chodník. Prejdem pár metrov, keď tu zrazu tesne vedľa seba zaregistrujem orla. Majestátny vták krúži chvíľu nado mnou, aby mi vzápätí zmizol z dohľadu.

S prestávkami na fotenie mi cesta hore zaberie asi pol hodinku. Slniečko veselo pripeká a aj v tejto nadmorskej výške mi pri teplote vzduchu okolo 7 °C stačí prechodná bunda a tenká čiapka. Vyťahujem mapu a zisťujem, čo za turistický chodník to od chaty vedie a kam, a či sa mi časovo oplatí to skúšať. Prejdem sa nakoniec len po Kendlkopf (2587 m) a vraciam sa k chate. Chodník pokračuje cez vrcholy Baumgartlkopf (2623 m) a Hirzkarkopf (2548 m) ku Hirzkarhütte (1832 m), do údolia Seidlwinkltal a ďalej do Raurisu a Taxenbachu. Podľa portálu bergfex.com cesta z údolia na Edelweiβspitze trvá približne štyri hodiny.

Schádzam nazad k autu, tento raz po ceste. Konečne sa odkrýva aj samotný Groβglockner, ktorý mi doteraz zakrývali štíty Brennkogel (3018 m) a Spielmann (3027 m). Žalúdok ohlasuje čas obeda, v aute sa posilňujem sendvičmi a pokračujem k tunelu popod Hochtor (2576 m). Auto nechávam na malom parkovisku pred vstupom do tunela s cieľom vyštverať sa na najvyšší bod celej trasy. Prechádzam na druhú stranu cesty a stojím pred dvomi vyšliapanými chodníkmi. Jeden strmší vedie evidentne priamo na Hochtör, druhý, pohodlnejší akoby viedol poza hrebeň do rovnakého cieľa. Môžete hádať, ktorým chodníkom sa vydávam. Nie, strmý to tento raz nevyhral.

Úzkym kamenistým chodníkom pomaly stúpam vyššie a vyššie, až sa mi chodník pod nohami začne strácať. Kadiaľ pokračovať, viem len podľa malých kamenných mužíkov, ktorých tu (zrejme práve z tohto dôvodu) postavili turisti. Dostávam sa na hrebeň, pred sebou mám Edelweiβspitze, údolie Seidlwinkltal a... nie, to čo mám za chrbtom nie je Hochtör a ani to nevyzerá, že by som sa hrebeňom do cieľa dostala. Chodník opäť strácam a ani pri pohľade do mapy neviem, kadiaľ pokračovať, pretože trasa tam pre istotu vôbec nie je. Nuž, chcela som pohodlnú cestu na Hochtör, namiesto toho som si síce užila pohľady na Taury, ale zároveň sa musím rovnako vrátiť späť k asfaltke a pekne krásne si vyšliapať strmší variant. Ktorý zrejme jediný na Hochtör vedie. Nič to, času mám dosť. Ďalšou zastávkou má byť len výjazd lanovkou na Shareck a Franz Jozef Höhe (s medzistátím na fotenie podľa potreby). Akurát že na Hochtöre zisťujem, že lanovka s najväčšou pravdepodobnosťou nepremáva.

Schádzam nazad k autu, prechádzam tunelom a v obchode so suvenírmi sa uisťujem, že lanovka na Schareck (2606 m) je naozaj mimo prevádzky. Otváram mapu. Z Hochtöru sa na Schareck dá dostať aj peši, po „Tauernfenster“. Tento okruh som si pozerala aj doma na bergfex.com – celý zaberie zhruba 3,5 hodiny. Je 14.00 h, k autu by som sa teda vrátila približne o pol šiestej až šiestej. Na výlet som sa vybrala sama, a aj keď sa poctivo v pravidelných intervaloch hlásim rodine aj priateľom, z bezpečnostných dôvodov výstup na Schareck odkladám na budúce leto.

V obchode so suvenírmi synovi kupujem pyrit a opäť sadám do auta. Začína sa dostavovať kríza. Otváram štvrtý kelímok s kávou, štartujem a dávam sa na zostup. Slnko sa dostáva do nepríjemného uhla, kedy mi svieti rovno do očí. Idem pomaly, čo evidentne znervózňuje šoféra za mnou. Akonáhle sa dostávam k odpočívadlu, púšťam ho pred seba, aby som si cestu mohla ďalej užívať v kľude.

Na kruhovej križovatke ešte neschádzam do Heiligenblutu, ale odbočujem k Franz Jozef Höhe. Kúsok za reštauráciou Schöneck (1950 m) sa mi Groβglockner konečne ukazuje v takmer celej svojej kráse. Míňam Karl Vorkert – Haus, Glocknerhaus aj Pasterzenhaus a zastavujem sa až pri vodnej nádrži Naβfeldspiecher. Tu z ľavej strany strmo nadol v niekoľkých kaskádach do jazera padá nádherný vodopád. Cesta k nádrži popri vodopáde (pri ktorom sú lavičky) mi nezaberie viac ako 10 minút. Opäť sa posilňujem jedlom a keďže som na nohách viac ako 10 hodín, hádžem do seba zemiakový cukor.

Cieľ cesty – Franz Jozef Höhe, dosahujem približne o 15-tej. Parkujem v parkovacom dome, babuším sa do mikiny a prechodnej bundy a vychádzam von. Že bude veterno som čakala. Ale že bude až takto veterno veru nie.

Strmo dole podo mnou je ľadovec. Zdá sa mi viac roztopený ako pred siedmymi rokmi, keď sme tu s Jankom boli prvý raz – v auguste počas horúceho letného dňa. Vtedy sme si spravili výlet po Gamsgrubenweg a mňa horské slniečko, veľmi slušne napísané, tak trošku pripieklo.

Hore-dole aj v nepríjemnom vetre prúdi slušný počet turistov. Po chvíli váhania sa k nim pridávam. Vietor je však taký silný, že to vzdávam. Vraciam sa späť k autu a o 15.30 h píšem kamarátke do Spittal an der Drau, že do troch hodín som u nich.

Na kruhovej križovatke idem prvým výjazdom smerom na Heiligenblut. Cesta nie je taká zaujímavá ako z opačnej strany pohoria, ale stále ponúka krásne výhľady. V Heiligenblute mi to samozrejme nedá a akonáhle vidím parkovisko, fotím si onen známy kostol v pozadí s Groβglocknerom. Potom pokračujem ďalej až do Spittal an der Drau, kde moje sobotné putovanie končí.

„Keď niečo človek naozaj chce, celý vesmír sa spojí, aby to dosiahol.“ (Paulo Coelho, Alchymista) A ja som tento raz asi naozaj chcela, pretože všetko mi vyšlo tak, ako malo.

Viac info o ceste nájdete na grossglockner.at a informácie o počasí na wetter.at alebo mywheater2.com. Ak nemáte papierovú turistickú mapu, pozrite na kompass.de alebo bergfex.com.

Túry spomenuté v článku:

• Tauernfenster,
• Z Palnefralm na Edelweiβspitze,
• Gamsgrubenweg (štart pri Franz Jozef Höhe).

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek