Griesbacher Steig

O 9.45 h som dorazil na malé parkovisko neďaleko Waidringu (750 m). Keď som sa prezúval, dorazil tam Rakúšan na porsche. V Rakúsku nie sú autá súčasťou spoločenského statusu tak ako u nás, preto mu nerobilo problém zaparkovať vedľa 14-ročnej fábie. Prehodili sme zopár slov a vyrazili sme do hôr.

Prvú hodinu som kráčal po štrkových cestách podhorím. Až som prišiel k besiedke s prameňom a smerovníkmi. Šípka ma posielala kamsi do buriniska, ale iba zdanlivo. Keď sa človek pustil udaným smerom, zjavil sa mu pod nohami pekný chodník. Som na Griesbacher Steigu. Stúpanie je strmé, po chvíli mám lesy so zvážnicami hlboko pod sebou. Pot zo mňa steká cícerkom. Zobol som si tri jahody a zopár čučoriedok. Veľmi sa však nezdržiavam, potrebujem stúpať.

Postupne som vyšiel aj nad kosodrevinu a ocitol som sa v skalnatom kare. V ňom je zopár kramlí. Na lúčke nad karom bolo zrejmé, že na chatu prídem načas. Ľahol som si preto do trávy a zadriemal som. Keď som sa prebral, pokračoval som vo výstupe. Záverečný výšvih do sedla je istený. Je tu zopár lán, náročnosť odhadujem na A/B. V lanách som stretol starší pár. Prehupol som sa cez sedlo (2300 m) a zbehol som na chatu (1963 m).

Schmidt Zabierow Hütte už poznám. Dal som si polievku so syrovými knedlíkmi. Veľmi mi nechutila. Keďže som vstával skoro, spať som išiel okolo deviatej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Mitterhorn

Vstával som o piatej, no vonku ešte bolo šero. Pomaly som sa pobalil a čosi pred šiestou som vyrážal na túru. Za rozľahlým karom ma prekvapilo istenie. Je tu viac ako 100 metrov novučičkého lana, náročnosť je A/B.

Vyšiel som do sedla Wehgrubenjoch (2218 m). Svah za sedlom bol v tieni, preto som si sadol na slnko a zjedol som raňajky. Po nich nasledoval zostup. Chodník ide okolo krasových jám, pričom vápence sú ostré ako žiletka. Avšak zatiaľ, čo značenie pred sedlom bolo vynikajúce, zostup bol značený otrasne.

Zbehol som do doliny na rázcestie a začal som stúpať na protiľahlý svah. Očami som lovil značky, napriek tomu som išiel miestami mimo trasy. Hľadal som ferratu. Mitter-Hinterhorn Klettersteig začína až na hrebeni. Nástup je vyznačený tmavozeleným nápisom na skale. Rovnakou tmavozelenou farbou je vyznačená aj trasa zaistenej cesty.

Ferrata Mitter-Hinterhorn Klettersteig je očividne veľmi stará. Pôvodne bola istená piatimi tenkými rebríkmi, z ktorých jeden je mierne previsnutý, a madlami. Istenie slúžilo iba na to, aby sa náročnosť lezenia znížila na úroveň II. Nedávno sem dali zopár metrov istiaceho lana, napriek tomu si ferrata zachovala svoj charakter. Náročnosť je iba C, ale už dlho som nešiel zaistenú cestu, ktorá by sa mi tak páčila.

Rothörndl

Vyliezol som na Mitterhorn (2506 m). Zjedol som desiatu a po krátkom oddychu som chcel ísť ďalej na západ. Od západu som však prišiel ferratou. Tak kade mám ísť? Marilo sa mi, že som minule videl rázcestie východne od vrcholu, preto som sa vybral opačným smerom, ako som plánoval ísť. A po pár metroch som rázcestie našiel, hoci bez smerovníkov. Zahol som na juh, podišiel som vrcholové bralo a konečne som išiel dobrým smerom.

Značenie za veľa nestojí. Dobehol som dvojicu starších pánov, ale keď som zistil, že sú tu prvýkrát, pridal som. V diaľke pred sebou som videl štvoricu mládežníkov, tak som ich nechcel stratiť z dohľadu.

Chodník ide v podstate hrebeňom. V sedle sa obchádzajú hlboké diery a nasleduje liapanie sa pomedzi skalné bloky. Na Rothorne (2403 m) sa mládežníci zložili, ja som išiel ešte kúsok ďalej. Zbehol som do sedielka a šikmou rampou som vyšiel na Rothörndl (2395 m). Celé Loferer Steinberge tvoria vápence. Lenže zatiaľ čo na Mitterhorne, Rothorne a vlastne na všetkých ostatných kopcoch sú vrstvy vápenca uložené horizontálne, na Rothörndli sú šikmo. Vďaka tomu je kopec akosi špicatejší.

Náznaková ferrata

Na Rothörndli som zjedol obed a začal som zostupovať. Prvú značku, červenú bodku, som videl od vrcholového kríža, ďalšie vidno nebolo. Ale keď som sa vybral po šotoline naznačeným smerom, po chvíli som zbadal ďalšiu bodku.

Bol to horor. Značenie bolo nedávno obnovené, značiek však veľa nebolo. Postupne som zistil, že treba ísť v podstate priamo dole. Človek prešiel šotolinový úsek a prišiel na hranu skalnej galérie. Naklonil sa do prázdna a dolu na skale zbadal značku, respektíve kolík, ak bola skala strmšia.

V šikmom žľabe či na strmej rampe sa zjavilo istiace lano. Ale nie oceľové, lež gumené. Vyzeralo to, ako keby tu natiahli štandardný kábel. Karabína sa však do kábla zakliknúť dala. Ferratou takmer nikto nechodí. Pri každom dostúpení sa so mnou zviezla malá lavínka skália. Bolo to poriadne adrenalínové. Náročnosť náznakovej ferraty mohla byť C až C/D.

Zostup

Prišiel som na rázcestie. Ferratu mám za sebou, čaká ma už iba pohodlný zostup. No, pohodlný…, skôr menej náročný. Podišiel som skalnú hradbu a strmým svahom s náznakovými serpentínami som zbehol na krásny traverz. Hore nado mnou sa ježili skalné veže, paráda.

Z vrchola Brunnkopfu (1782 m) je pekný výhľad do Tirolska na Waidring. Kopec je v pásme kosodreviny a začali sa objavovať čučoriedky. Občas som si zhodil batoh a ládoval som vitamíny. Nikam som sa neponáhľal. Pod Rothörndlom som si natiahol sval na píšťale, takže som zajtrajší program zrušil.

Zišiel som na zvážnicu, ktorá má honosný názov Panoramaweg. Výhľady z nej nie sú, ale v malom kuloári som našiel pekný vodopád. Vody v ňom nebolo veľa, padala vo forme riedkej spŕšky. Keďže bol hic, vliezol som pod sprchu, aby som sa osviežil. Nasledoval nezaujímavý zostup na parkovisko. O 17.15 h som sadol do auta a išiel som domov.

Záver

Loferské Kamenné hory (Loferer Steinberge) sa mi páčili. Chodníky sú tu divokejšie, ako v oblastiach bližšie pri Viedni. Tunajšie kopce vyhľadávajú skôr horolezci, ako turisti. Na značených chodníkoch však náročnosť lezenia neprevyšuje II UIAA.

Predchádzajúca časť

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek