Trasa

Krompachy – Bačov vrch – Plejsy, priehyba – Dúbrava – Žakarovce – Špicatý vrch – Marichanina lúka – Slovenské Cechy – kúpele Turzov – Gelnica

Málo známe spišské mesto Krompachy je pre turistov - fajnšmekrov dobre známym nástupom na dve hrebeňové trasy, z ktorých prvá, na planinu Galmus, je gurmánskou ochutnávkou príjemných nenáročných vandrov nádhernými a neporušenými lesnými a lúčnatými oblasťami. Druhá, smerom na hrebeň neďaleko Krompašského vrchu, ktorý ponúka ozajstné lesné blúdenie, ale aj krásne horské lúky, patrí medzi najkrajšie východoslovenské úseky.

Ja som sa však vybral na najmenej známy tretí variant TZT. Po prehliadke centra mestečka, ktoré ponúka okrem dvoch kostolov a kaštieľa Csákyovcov aj príjemnú promenádu povedľa zregulovaného, ale našťastie nie zakrytého Slovinského potôčika, a ktoré sa preslávilo najmä najväčšou železiarňou v bývalom Rakúsko-Uhorsku a na ňu nadväzujúcou Krompašskou vzburou z roku 1921 s tragickým následkami, som sa pobral smerom k modrej značke tiahnucej sa od železničnej stanice na Plejsy cez Bačov vrch. K stanici sa mi však nechcelo zachádzať, a tak som sa k modrej TZT dostal skratkou cez uličky pomedzi bytovky a jednou lúkou, až som v jej strede uvidel značkársky kolík a vedel som, že som na nej. Stúpaním sa mi pomaly ukazovali pekné výhľady na časť Krompách, ale najmä na údolie Hornádu k mestečku Spišské Vlachy.

Následne som sa vnoril do lesíka a objavil som sa na ďalšej lúčke, na ktorej som v diaľke uvidel chlapíka, ktorý sa venoval rúbaniu krovia. Keď ma zbadal, tak na mňa začal pokrikovať, ja som mu vždy v podobnom duchu zareagoval. Pointou pokrikovania bolo, že kam sa chystám a či kvôli horúčave nie je neskoro a podobne. Milý rozhovor mi úplne spríjemnil začiatok túry a zvýrazňoval to, čo človek očakáva od turistiky ako takej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dostal som sa k smerovníku Bačov vrch a pokračoval som po lesnej ceste, ktorou som napredoval len minimálnym stúpaním, čo sa zmenilo až tesne pred vstupom na svahy lyžiarskeho strediska Plejsy. Tadiaľ značka ide len chodníčkom, ktorý zaniká na svahu pred chatou Energetik, kde je veľká mapa a smerovník Plejsy-chaty. Odtiaľ sú ďalšie perfektné výhľady, ktoré, žiaľ, mierne rušia stĺpy lyžiarskeho vleku.

Pokračoval som stále po modrej a strmo stúpal k hotelu Hutník, ktorý vyzerá byť opustený a mierne schátralý. No okrem výraznejšieho výhľadu je spomenutia hodný kruhový prístrešok, ktorý iste poslúži aj pri dlhších pochodoch, keďže sa nachádza len asi 10 minút od zelenej hrebeňovej trasy z Tepličky nad Hornádom, ktorá sa nad Plejsami križuje s červenou a ktorá následne pokračuje do Margecian. Zároveň som si spomenul, ako som tadiaľ končil túru práve zelenou hrebeňovkou, ktorú som nazval Svinskou, keďže nielenže prechádzala Svinskou jamou, ale bola najmä svinský ťažká a zle značená.

Pri smerovníku Plejsy-priehyba, kde som objavil Svätojakubskú značku, ktorá od neviem kam viedla do neviem kam, som zmenil modro-zeleno-žltú kombináciu a dal som sa na červenú, smerom na Margecany. Táto pasáž mala byť druhá, na ktorú som sa tešil, keďže sľubovala príjemné horské lúky nad dedinkou Žakarovce, do ktorej som mal neznačene zísť.

Do Žakaroviec

Od Priehyby som išiel po červenej, ktorá najprv klesala lesom, aby sa vyrovnala práve na horských lúkach, kde sa pripojila miestna značka z Krompách, ktorú som zazrel na Bačovom vrchu, a tak vlastne skracuje a spríjemňuje chodník do Žakaroviec.

Lúky nad Žakarovcami sú vskutku nádherné a určite sa oplatí nimi prechádzať. Škoda je, že časť značky ide poza Dúbravu, zalesnený vrchol, čím sa o niečo zmenšuje pôžitok z otvorených pasáži. No v sparný a horúci deň pre turistov je to vcelku ideálne. Ja som tým nebol až tak nadšený, ale napriek tomu som sa dosýta nasýtil oblasti. No zároveň som si musel pozorne naštudovať, kde zídem a najmä ako budem ďalej pokračovať do Gelnice, keďže to malo byť rovnako neznačené. Z domáceho študovania som si našiel výsek do hory, ktorý som hneď našiel v teréne na protiľahlých lúkach nad Žakarovcami a musel som si nájsť cestu k nemu, keďže neskôr z doliny by to bolo ťažšie. Mal som ísť ku kostolu a ponadeň asfaltkou a potom strmejšie rovno hore, kde som sa mal napojiť na prašnú cestu.

Toľko teória a zistenia, realita ale bola podobná. Za Dúbravou som došiel k úzkemu koncu hrebeňových lúk a po ktorej som schádzal dole. Trocha som sa ešte po nej poprechádzal a zaujalo ma obrovské množstvo lúčnych koníkov. Zišiel som do dediny, kde som chcel zájsť k detskému domovu, kde som chcel prekvapiť kamarátku, ktorá tam pracuje. Na detský domov som mal šťastie, keďže bol hneď vedľa ako som išiel dole, ale bol prázdny. Len údržbár mi vysvetlil, že deti sú preč a rovnako aj personál je v Gelnici.

Keďže nebol dôvod sa zdržiavať, tak som pokračoval. Prešiel som stredom dediny a pri kultúrnom dome s vežičkou a nainštalovanou koľajničkou s vagónom smerujúcim do bane som po schodoch vystúpil ku kostolu, kde je možnosť nabrať si vody. Schodíky pokračujú k asfaltke, tak som po nich a okolo cintorína vyšiel, odkiaľ sa mi ukázali nádherné výhľady na dedinku, kostol a protiľahlý hrebeň, kde som pred asi 20 minútami bol. Naozaj fotogenické miesto.

Po pár metroch asfaltky som ju v predpokladanom mieste opustil a dolnou časťou lúky došiel k prašnej ceste, ktorou som strmo stúpal k záseku v lese, ktorý vyzeral byť ako starodávny lyžiarsky svah. Ale pre jeho krátkosť a strmosť asi nemal veľký ekonomický potenciál. Strmou prašnou cestou som teda vyšiel na vrchné partie záseku a tu mi došla predstavivosť kam pokračovať. Jedinú možnosť dávalo pokračovanie cesty doprava.

Veľa možnosti mi nezostávalo, a teda vybral som sa po nej. Keďže to nebolo nič komplikované sa zorientovať, v podstate len rovno cez hrebeň a potom dole na gelnickú stranu, predsa som nechcel ísť krížom a držal som sa cesty. Ale až keď veľmi zachádzala doprava, tak som potom vyžil jej ľavotočivú odbočku a následne sa dostal na hrebeňovú lesnú cestu, ktorá je zaznačená aj na mape. Tu som mohol všelikde odbočiť, ale nechal som sa ňou viesť, až som prešiel na Marichaninu lúku, čistinku v lese. Po ďalších minútach som konečne vyšiel na lúky nad Gelnicou a zazrel bytovky v údolí. Nad nimi sa týčil kopec Cenderling a v pozadí hlavný hrebeň Volovských vrchov.

Aj odtiaľ som mohol zísť dole, ale tu som mal ďalší čiastkový cieľ, a to prejsť lúkami a pozrieť si banícku osadu Slovenské Cechy a potom snáď aj Turzov. Aj keď lúky vyzerali nádherne, nechal som sa viesť cestou a tá ma zaviedla opäť cez spodné časti lesa, ale následne ma definitívne vyviedla na lúky, o čosi bližšie pri Slovenských Cechoch. Tu som uvidel haldy s vyťaženým kamením, ako je to známe zo Španej Doliny. No momentálne vyvstala iná otázka.

Ako do Slovenských Cechov?

Z lúk sa zvažovali výrazné cesty, ale skoro žiadna doprava. Napriek tomu som sa tadiaľ pobral a našiel som predsa len nejaké spojenie, cez malý potôčik, kde som zbadal capa a potom stádo oviec. Čakal som aj pastiera a ten sa vzchopil, keď ma jeho chlpáč, išiel skontrolovať. Jeho prítomnosť som zaraz využil na zodpovedanie mojej vyššie položenej otázky. Vysvetlil mi že haldy sú v časti Dolinky a že na Cechy musím ešte vystúpiť. Ukázal mi smer cez čistinku, na ktorej sa pásli ovce a v lesíku som sa napojil na cestu. Po nej som išiel, až som pri zahradenom pozemku, na popud baču, zabočil doľava. Ukázali sa mi výhľady, ale aj dve možnosti kadiaľ ísť. O tom mi už nič nepovedal, tak som bol na pochybách. Ale zbadal som nejaké domy, vydal som sa teda doprava, smerom akoby do hory, ale cesta len kopírovala vrstevnicu a čoskoro som došiel k prvým domom Slovenských Cechov.

Tu ma skoro vystrelo, lebo keď ma zaujala chatka, prerobená zo starého banského domu, s otvorenou bránkou, tak sa v nej ukázalo veľké psisko. Len som „rýchlo-pomalou“ chôdzou odkráčal a dúfal, že pre psisko nebudem extra zaujímavý. Ale ono vyšlo na cestu a ja som sa obzeral, či po mne nevyštartuje. Našťastie jeho pán bol nablízku, tak naň volal a pes sa po chvíli obrátil a odkráčal preč. No veru zdvihol mi adrenalín.

Pri ďalšej chatke ma zaujala banícka tematika, zeleno-čierne farby a na nich banské náčinie, malý vagónik s naloženým uhlím. Vedľa kaplnka a pod ňou ďalšia halda s vyťaženým kamením. Poniže nej na konci, resp. na začiatku osady, bolo pekne upravené miesto s rôznymi rezbárskymi výtvormi. A samozrejme nadpis Slovenské Cechy.

Vedľa, na kraji lesa, bola opäť informačná tabuľa s mapou, na ktorej som sa dozvedel, že modro značený chodník je až na vrchnom konci osady, čo sa mi nechcelo ísť naspäť. Ale našťastie tu bola zaznačená alternatíva lokálne značeného chodníka na Turzov, ktorou som sa dal. A dobrý nápad, lebo to bol príjemný lesný chodník nad cestou z Gelnice k prímestskej rekreačnej lokalite. Po asi 20 minútach som došiel k prístrešku a zároveň k prameňu sv. Antona, ktorého voda mi tak zachutila, že som si ju vychutnával plnými dúškami.

Kúpele Turzov

Pokračoval som po chodníku, ale keďže sa mi ukázalo poniže jazero, nebolo pochýb, že som na mieste určenia - v Turzovských kúpeľoch, ktoré v roku 1903 prijali prvých hostí. Klientelu predstavovala najmä budapeštianska a debrecínska smotánka, ktorá kvôli mikroklíme podobnej ako vo Vysokých Tatrách si sem chodila liečiť problémy dýchacej sústavy. Po vzniku Československa však nastal úpadok a nakoniec zo šiestich liečebných domov ostali len dva. Zišiel som k jazierku, kde sa ukázali ľudia a aj liečebný dom Budapešť, žiaľ, s padnutou strechou. Veľká škoda krásnej stavby. Príde mi to, ako keby sme boli národ expertov na zničenie si pamiatok. Vedel som, že neďaleko musí byť ďalšia podobná stavba - Praha, ktorá by mala byť v lepšom stave. Našiel som ju a naposledy slúžila pre deti. Aj keď areál kúpil súkromník, je budúcnosť celých Turzovských kúpeľov vo hviezdach.

Od parkoviska, kde som našiel modrú značku a smerovník, som len kráčal do Gelnice. Cesta je síce asfaltová, ale bola by škoda ju len preletieť na aute, lebo ponúka dolné jazero využívané na rybolov, či najmä sprístupnenú štôlňu Jozef. Vstup je samozrejme zamrežovaný, ale čo-to sa dá vidieť. Na objednávku sa dá dostať dnu. Schádzal som nižšie a ešte som sa napil pri ďalšom upravenom prameni (na Rovienke) a nižšie som objavil informačné tabule o Kyslíkovom chodníku, resp. Chodníku minerálnych prameňov.

Gelnica

Došiel som do Gelnice, kde mi pôvodne naplánovaný autobus odišiel, tak som mal čas ísť prekvapiť kamarátku, ktorá bola presne taká šokovaná, ako som predpokladal. Aj keď sa mi nemohla dlhšie venovať, lebo bola ešte v práci, tak som išiel prezrieť historické mestečko. Vybehol som na hrad z 13. storočia, ktorého poslaním bolo chrániť banské mesto a priľahlé bane. Hrad však bol niekoľkokrát dobytý a k momentálnemu stavu dopomohli miestni, keď jeho kamene použili na výstavbu v meste. Tak z neho zostalo len asi päť pármetrových múrov. No oplatí sa sem zájsť kvôli výhľadom na mesto a najmä na veľmi pekne historické námestie.

Podobá sa na kremnické námestie v menšom a to aj napriek tomu, že výsady slobodného kráľovského mesta získala Gelnica asi o 60 rokov skôr, v roku 1264. Tiež je vystavané na svahu a bolo chránené hradom. Mesto na Hnilci, nad ktorým sa klenie kamenný most z 19. storočia, mi však príde útulnejšie. Zaujme najmä výrazná budova radnice s vežou, ktorá teraz slúži ako Banícke múzeum. Pred ním sa týči socha modliaceho sa baníka. V okolí sú aj iné historické stavby, o čosi ďalej v bočnej ulici, sa nachádza kostol a tolerančný charakter ostal aj evanjelickému chrámu.

Žiaľ, napriek príjemnému rázu mestečka, je vidieť, že ako iné podobné mestečká s baníckou históriou na Spiši, má svoje najlepšie časy dávno za sebou a sľuby o svetlých zajtrajškoch ostali tak prázdne ako socialistické budovy či fabriky v hladových dolinách, či ako buržoázne kúpele v okolitých lesoch (Turzov, Čierna Hora, Novoveská Huta...).

Zhrnutie

Túlačka po značených chodníčkoch, ale aj mimo nich, z Krompách do Gelnice, splnila účel, za ktorým bola naplánovaná. Príjemne stráviť deň a vidieť lokality, ktoré vyzerali byť návštevy hodné. Najmä lúky nad Žakarovcami a Gelnicou, ale aj nad Krompachmi. Osada Slovenské Cechy a Turzovské kúpele sú napriek momentálnemu stavu nádherné. Podobne tiež mestečká Gelnica a Krompachy poskytujú príjemný pocit pre nenáročného tuláka.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek