Ubytovanie sme si našli cez booking.com v susednej dedine Garmisch. Apartmán s kuchyňou, kúpeľňou, obývačkou a dvomi izbami so šiestimi posteľami za 80,- € v Nemecku? Celkom som bola zvedavá, čo to bude za "šopu". Obavy som mohla pokojne hodiť za hlavu, krásne čisté bývanie v peknom penzióne v Alpách. Mali sme proste šťastie na last minute akciu.

Skoro ráno sme si zbalili všetko potrebné vybavenie na ferraty do batohov a vybrali sme sa autom na parkovisko Grainau Hammersbach. Múdre knihy a značky tvrdili, že na vrchole by sme mali byť za 8 až 10 hodín. Počítali sme s tým, že do tmy by sme to mali stihnúť, aj keď v októbri sú dni podstatne kratšie. Ak budeme na vrchole v predstihu, tak by sme zišli dole druhou ferratovou cestou, ak to nestihneme, mali sme plán B. Na vrchole Zugspitze sa nachádza stanica lanovky, ktorou by sme sa spustili do dediny. Predstava pekná. Vyrazili sme o ôsmej ráno z parkoviska a podľa našich skromných časových výpočtov by sme mali byť pri zlatom kríži o piatej večer.

Po hodine a pol kráčania jesenným údolím sme dorazili k žltej značke na skale. Vľavo Höllentalklamm 5 minút, vpravo chata Höllentalangerhűtte 2 hodiny. Tak päť minút k "Höllentalklamm" nás nezabije. Pomysleli sme si, že to bude asi chata na skale, ktorú sme videli z chodníka. Áno, bola to pravda. Chata tam bola a aj turniket do údolia Höllentalklamm. Vstup 5,- €. Sadli sme si na kávičku a rozmýšľali, čo tam také za 5,- € môže byť? A prečo spoplatňujú tento úsek? Dopili sme a už, už sme sa chceli pobrať naspäť (smer chata Höllentalangerhűtte), ale pre istotu sme sa opýtali hospodára, či sa cez roklinu dostaneme k našej chate. Jeho "áno" nás presvedčilo o tom, že sme vytiahli 5,- € (s Alpenvereinom som to mala za 3,- €). A vybrali sme sa cez turniket do doliny.

Za turniketom sa objavil nový svet. Stáli sme v rokline. Z obidvoch strán nás obklopovali vysoké skalné steny. Hneď na začiatku stála malá drevená chatka, ktorá slúžila ako malé múzeum. Pár foto a použitých nástrojov z budovania trasy. Kráčali sme kaňonom. Kúsok pod nami tiekla rozbesnená horská rieka. Lámala sa o skaly a jej zvuk sa rozliehal medzi skalami. Celá scenéria mi pripomínala Jánošíkove diery, ale vo väčšom merítku. Kráčali sme popri horskom potoku po chodníku, ktorý bol vysekaný do skál. Tunel, chodník, tunel. Oni tu normálne vysekali tunel! Tunel, chodník, mostík, tunel. Táto cesta sa mi veľmi ľúbila. Tunel, schodíky, vodopád a zas tunel. Krásna cesta popod vodopád a ďalší tunel. Päť euri už dávno neoplakávam, určite to za ne stálo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Za pol hodinu sme vyšli nad priepasťou. Nasledoval strmý chodník po serpentínach do kopca. Trošku sme sa zapotili a okolo 11.00 h sme boli na chate Höllentalangerhűtte. Pár Nemcov, ktorých sme stretli, nás oboznámilo s tým, že je chata uzavretá. Akurát prebiehala rekonštrukcia. Mali sme svoje desiate, tak nám to veľmi neprekážalo. Pozerala som ďalej do doliny, ktorá končila vysokou skalnou stenou. Hm, tam niekde začnú sľúbené ferraty. Po chatu to bola prechádzka ružovou záhradou. Pekná túra aj pre malé deti. No, čo nás čakalo o necelú pol hodinku, keď sme vyšli kúsok nad chatu, nás trošku prekvapilo a aj potešilo.

Dokráčali sme pod niekoľkometrový vysoký skalný múr. Ďalej to už nešlo. Pred sebou vidím železný rebríček a oceľové lano. Navliekli sme sa do ferratových sedákov. Skontrolovali, či je všetko v poriadku a šup ho na lano. Po 20 minútach precvakávania sme sa dostali k jednému z najznámejších úsekov na trase. Nazýva sa aj doska (prkno) Brett. Skoro kolmá stena, do ktorej sú nabité kovové tyčky, po ktorých treba prejsť. Vykročila som na tyčky. Pohľad dole stál za to. Moje nohy takmer vo vzduchu a hlboko pod nimi kamene a kosodrevina. Krásny úsek.

Po polhodinke precvakávania prišiel peší úsek. Za chrbtom sme nechali dolinu Höllental a chatu, ktorá sa stále zmenšovala. Bola už celkom ďaleko. Tu som si uvedomila, že celý čas kráčame v chládku. Bolo síce krásne gýčové počasie bez mráčika. No, my sme väčšinou cesty kráčali v tieni skál. V doline za sebou som pozorovala chatu a obrys tieňa, ktorý ju požieral. Boli dve hodiny popoludní a slnko sa k nej ešte stále nepredralo.

Slnko sa nepredralo ani k ľadovcu, ktorý sa pred nami objavoval. Pozeráme na biely fliačik snehu pod ostrými hrebeňmi. Na skalách vidíme stanicu lanovky a občas sa zaleskne aj zlatý kríž. Zdanie občas klame. Síce to vyzeralo, že je ľadovec už blízko, kráčali sme k nemu ešte hodinu a pol. Ako sme sa približovali, ľadovec sa zväčšoval. Hmm, malý fliačik snehu sa zmenil na obrovskú bielu beštiu s trhlinami niekoľko metrov hlbokými. Pozorovali sme dvoch turistov, ktorí kráčali po "fliačiku". Vyzerali ako mravce. Tak toto nebude také ľahké, ako sme si mysleli. Vyhrabala som z batohu mačky a termosku čaju. Pocitovo sa ochladilo o niekoľko stupňov. Kráčanie po povrchu bez mačiek nebolo možné. Už pri prvých krokoch sme vyzerali ako gymnastky, čo sa pokúšajú o šnúru či rozštep. Železá na nohy a hneď bol krok istejší.

Asi po desiatich minútach kráčania po ľadovci Höllentalferner sme si všimli modrú prilbu pohodenú pod skalou. Hmm, asi niekomu vypadla. Asi... Alebo asi nie. Pri prilbe ležala aj druhá prilba - preliačená, roztrhnuté lano, značková bunda, rozbitá termoska s roztrhnutými mačkami na pol a zamrznutým batohom. No, celkom pekné povzbudenie pred tým, čo nás čakalo.

Skoro hodinovú prechádzku po ľade ukončila až kolmá skalná stena. Ďalší železný rebríček a nekonečné lano. Tak tu začala "sranda". Klik, Klik, krok, krok, klik, klik. Posúvali sme sa síce pomaly, ale stúpali sme rýchlo. Na niektorých úsekoch mi nebolo všetko jedno. Z ľadovca sa opäť stával malý biely fliačik. Ale tentoraz nebol v diaľave pred nami, ale mali sme ho v rokline pod nohami. Pomaly, ale isto sme sa blížili k budove, ktorú sme videli na skale. Išlo to hrozne pomaly. Ale radšej mať istejší krok, ako zletieť do sedáka a oplieskať sa o skaly. Už hodinu a pol sa preklikávame na oceľovom lane v objatí studených skál.

Krátko pred šiestou večer sme sa vyštverali pod lanovku a uvideli, ako posledné lúče slnka oblizujú končiare hôr. So západom slnka na Zugspitzi sme sa rozlúčili. Už nám chýbali iba posledné výškové metre, ale tento úsek bol obzvlášť obtiažny. Začalo pribúdať snehu a ľadu. Chcelo to určitú dávku koncentrácie v snehovom teréne. Chyba by znamenala tiež celkom slušný pád, aj keď sme boli neustále fixovaní. Tento úsek dostal v mojej hlave nové pomenovanie: "Tak blízko a predsa tak ďaleko"... Ešte ďalšiu trištvrte hodinu sme sa štverali po skale. Až nakoniec sme ho uvideli. Veľký zlatý kríž na vrchole. Stál tam v šere vo svite mesiaca. Boli sme tam jediní, poslední opozdilci. Stihli sme to práve včas.

Desaťhodinová makačka s prevýšením 2200 metrov. Vyšťavení a hladní sme sa zložili v reštaurácií, ktorá je postavená kúsok pod vrcholom. Celkom veľký komplex. Lanovka premávala každú hodinu. Len škoda, že iba na rakúsku stranu. Náš hotel bol na nemeckej strane. Ale v tom momente to bolo nepodstatné. Hlavne, že sme sa mali, ako dostať dole. Posledná lanovka, ktorá premáva na nemeckú stranu išla o piatej. No, to by sme nestihli, nech by sme sa snažili akokoľvek. Zaujímavú situáciu sme vyriešili posledným vlakom do Garmischu, ktorý išiel o 20.30 h.

Zhodnotenie

Mesiac október je dosť zvláštny pre výber takejto turistiky. Malo to svoje nevýhody, ale aj celkom pekné výhody. V prvom rade, čas hral stále proti nám. Slniečko veľmi rýchlo zapadalo a určite sme nechceli ostať na skale v tme. V lete, keď je svetlo aj do deviatej večer, by sme určite riešili zostup B-čkovou ferratovou cestou. Ibaže veľkou nevýhodou v letných mesiacoch je nával turistov, ktorí sem masovo cestujú. Niekedy sa stane, že pod rebríkom sa urobí celkom slušný rad turistov. Niečo na štýl "rebríky v Slovenskom raji". Nám sa toto nemohlo stať. Nikde sme nečakali. Na celej trase sme stretli asi piatich ľudí. Ďalšou škodou bolo, že chata Höllentalangerhűtte bola uzavretá, ale tak snáď nabudúce. Na počasie sme mali v tomto období obrovské šťastie. Ukážkové, teplé babie leto.

Ferrata Höllental Klettersteig je istená cesta obtiažnosti C, ktorá vedie na najvyšší vrch Nemecka. Výška 2 962 m, ale treba sa pripraviť na fakt, že z doliny hore musíte prekonať prevýšenie 2200 výškových metrov. Na Zugspitze vedie mnoho peších trás a istených ciest rôznej obtiažnosti. Treba si len vybrať, A, B, C, D podľa možností a schopností. A komu sa nechce liezť a nie je ani kondične zdatný, môže využiť lanovku, ktorá sem jazdí každú hodinu z obce Eibsee (nemecká strana), alebo obce Obermoos (Rakúsko).

Horám zdar a hlavne opatrne!

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek