Bralá nad Šumiackou dolinou

O 8.00 h som zaparkoval v Šumiaci vedľa autobusovej zastávky. Prezul som sa a mohol som vyraziť na prechádzku. Šumiac je zvláštna dedina. Neleží v doline pri Šumiackom potoku, ale na oblom hrebienku pomerne ďaleko od doliny. Preto som túru začínal zostupom do doliny. Popri tom som obdivoval nádherné zrubové domy, z ktorých viaceré mali polkruhovú striešku pod hrebeňom.

Asfaltkou som zbehol do doliny a zabočil som na zvážnicu. Pár metrov nad ňou je séria žulových brál. Snažil som sa využiť chodníček od zveri, ale bol tam polom. Čosi z neho lesníci vyťažili, zvyšok nechali na zemi. Drevo bolo v kombinácii s veľkými balvanmi takmer neprekonateľnou prekážkou. A tak som si skalné okná, ktoré sú v najjužnejšom brale, odfotil iba z diaľky. Na kráse im to neubralo.

Kráľova hoľa

Vrátil som sa na zvážnicu a pokračoval som lesnými cestičkami. Tie sú na TuristickaMapa.sk zakreslené nezvyčajne dobre. Minul som Chatu v Prednom sedle a pokračoval som po značke. Z lúk som videl pred sebou vysielač, ale keď som vyšiel na kopec, spolu so mnou tam dorazili hmly. Bolo veterno a chladno. Navliekol som si vetrovku a mrzol som. Čakal som, kým vietor hmly odfúkne, ale márne. Občas sa v mlieku objavila trhlina, ktorá sa obyčajne zatvorila skôr, ako som stihol zareagovať.

Keďže hmly nemizli, otočil som sa a zostupoval som po zelenej značke. A keď som zbehol pár desiatok metrov, hmly sa stratili. Tomu sa povie zákon schválnosti. Ďalší turisti to spravili rozumnejšie. Zaliezli do malej chodbičky budovy pod vysielačom a čakali. Chodbička slúži ako núdzová útulňa, ale veľký komfort neposkytuje.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Návrat cez Kráľovu skalu

Zbehol som do sedla Snehová jama a vyšiel som na Kráľovu skalu. Pekne z nej vidno Kráľovu hoľu s vysielačom a všetky vegetačné pásma. Dolu je pásmo dedín a kultúrnej krajiny, hore pásmo vysokohorských lúk a pásmo kosodreviny. No a medzitým máme pásmo lesa, ktoré sa rýchlo mení na pásmo holorubov. Sú tu odlesnené obrovské územia. Bude trvať roky, kým opäť zarastú.

Na Kráľovej skale som zjedol obed a schádzal som dolu. Na jednom križovaní so zvážnicou bola šípka. Po zvážnici sa dá prísť ku Chate v Prednom sedle. Pokračoval som po značke, čo bola chyba. Práve pozdĺž nej sa ťažilo drevo. Čoskoro som zelenú značku stratil. Podarilo sa mi však nájsť cestičku, po ktorej ide žltá značka. Pri Skaličke som ju vymenil za modrú a zbehol som do dediny.

Tesne nad Šumiacom je zaujímavá kalvária. Zastavenia krížovej cesty sú opísané na tabuliach rôznym písmom v rôznych jazykoch. A kríž na vrchole je gréckokatolícky. Je od neho nádherný výhľad do údolia Hrona.

O 15.00 h som bol pri aute. Keďže som mal more času, vybral som sa pozabávať na skalky v Slovenskom raji. To je však iná kapitola.

Laštovičná skala

Ďalší deň som sa vybral na Kráľovu hoľu zas, tentokrát z Pustého Poľa. O 7.30 h som zaparkoval na rozbitom parkovisku a vyrazil som po asfaltke. Po ľavej strane som obdivoval rozsiahle holoruby. Vedľa cesty stála tabuľa s oznamom, že sa tu praktizuje “prírode blízke obhospodarovanie lesa”. Asi sa autor inšpiroval kobylkami. Ani po nich nič nezostane.

Odbočil som z asfaltky na zvážnicu a miernym stúpaním som prišiel na veľký “pľac” určený na skládku dreva. Na Laštovičnú skalu je to stadiaľto asi 50 metrov. Dá sa využiť starý úvoz.

Laštovičná skala je vápencové bralo, v ktorom sú dve väčšie a jedno maličké skalné okno. Na brale nad skalou je lanami upevnený malý drevený domček. Asi patrí lesníkom alebo poľovníkom.

Kráľova hoľa

Vrátil som sa do Zadnej doliny a pokračoval som vo výstupe. Na rázcestí som zahol na žltú značku a konečne som stúpal strmšie. Chodník ma priviedol do mŕtveho lesa. Zničil ho lykožrút. Keďže je tu rezervácia, lesníci napadnuté stromy nespracovali. Mŕtve, miestami pováľané stromy pôsobia bizarne. Potešilo ma, že chodník prepílili.

Prišiel som do skalného amfiteátra Martalúzka. Možno tu v minulosti pásli kravy, azda tu bola aj nejaká koliba, a z amfiteátra bol nádherný pohľad na okolité žulové bralá. Teraz iba kde-tu vykúkajú spoza stromov.

Vyšiel som na hrebienok a modro značeným chodníkom som prišiel na Kráľovu hoľu. Aj dnes na kopci fúkalo, avšak po oblakoch nezostalo ani pamiatky. Je nádherné slnečné počasie. Odfotil som si vysielač a zašiel som na skaly, kde je skutočný vrchol kopca. Odfotil som si Tatry. Je 11.00 h, po starom 12.00 h, ale Spiš ešte stále leží pod inverznými hmlami.

Martalúzka

Keď som sa pokochal panorámou, začal som zostupovať. Zbehol som na Martalúzku. Je tu tabuľa náučného chodníka, od ktorej si turisti vyšliapali cestičku na skaly. Zrejme kvôli vyhliadke. Veľa toho však zo skál nevidno. Ako som sa tam motal, všimol som si, že by pod vyhliadkou mohlo byť skalné okno. Naozaj tam je. Nie je príliš široké, ale na výšku má aspoň 5 metrov. Nádherný výtvor prírody.

Keď som si okno pozrel, sadol som si na skalu a obedoval som. Zastavil sa pri mne turista zo Spišského Bystrého so psom. Na Kráľovej holi bol už aspoň stokrát, takže mal o čom rozprávať. Ja som obdivoval najmä jeho psa. Dunčo bol úplne pokojný napriek tomu, že som jedol jeden chlieb s paštikou za druhým.

Keďže som sa nechcel vracať rovnakou trasou, z Martalúzky som zamieril na severovýchod. Chodník je dosť zvlnený, chvíľu stúpa a potom chvíľu klesá cez Tri kopce (Prašivý vŕšok, Lajkové a Úplaz). V Smrečinskom sedle som zabočil doprava a po strmšom úvode som zostupoval štrkovou cestou. O 14.45 h som sa vrátil na Pusté Pole a mohol som ísť domov.

Záver

Tento rok som prešiel zopár trás v severnej a severozápadnej časti Nízkych Tatier. Je tam veľa vápencových skál a svahy sú tam poriadne strmé. Okolie Kráľovej hole je iné. Vápencov tu veľa nie je, sú tu skôr žuly a podobné horniny. Asi preto tu svahy stúpajú iba veľmi pozvoľne. Na chodníkoch na južnej strane kopca je ľudí ako maku, no na severovýchodnej strane som v slnečnú nedeľu stretol iba dvoch turistov.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek