Trasa

Lipovce, škola – Lačnovský kaňon, ústie – Lačnovský kaňon – Lačnov, cintorín – Lačnovské sedlo – Boldigáň – Pod Kravcovou – sedlo Smrekovica – Markova skratka – Smrekovica – Zelená skala – Vyšný Slavkov, lom – Vyšný Slavkov, Farisko

Štart v Prešove

Túru som neabsolvoval sám. Dohodol som sa s kamarátkou od Prešova, ktorá sa rada pridala. Neplánovali sme pochod dlhší ako 5-6 hodín a z Vyšného Slavkova sme mali po predpokladanom konci túry dva autobusy domov, takže všetko sa malo stihnúť v pohode za svetla.

Z Prešova sme vyrazili o ôsmej ráno autobusom do Lipoviec, kde sme prišli 8.45 h, a tam sa začala naša turistika. Do 15-tej vo Vyšnom Slavkove a stíhame prvý autobus.

Lačnovský kaňon

Od zastávky autobusu “Lipovce, škola“ vedie cez celý Lačnovský kaňon až do Lačnova červená značka. Cesta vedie príjemným prostredím, na začiatku míňame dve malé jazierka. Na jednom z nich je vybudované drevené mólo, dá sa po ňom dôjsť do stredu jazierka. Prechádzame okolo dvoch chatiek a vchádzame do jesenného lesa plného lístia. Scenéria je nádherná. Dôjdeme k ústiu rokliny. A nič.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kaňon je úplne suchý, po vode a vodopádoch nie je ani stopy, čo je celkom zarážajúce, keďže dni predtým bolo celkom daždivo a aj pôda v lese bola mokrá a bahnistá. No nič, aj bez vody je to rovnako krásne. Ideme priamo po potoku, ktorý tam nie je, zarozprávame sa a akosi minieme značku, ktorá odbočovala mierne vľavo na svah a ostávame priamo v tiesňave. Prepneme do módu expedičnej turistiky a po menších strastiach a útrapách, pár pošmyknutiach a škrabancoch, jednému polámanému stromu (buď bol strom veľmi prehnitý, alebo má moja kamarátka veľkú silu v prsiach, lebo padol, len čo sa ho dotkla) nachádzame opäť červenú značku a už je to len kúsok do Lačnova, kde nás privíta altánok a drevená kadibúdka. Dávame si krátku pauzu, doplníme energiu a pokračuje ďalej po červenej značke na Lačnovské sedlo.

Späť na Branisko

Počasie je stále veľmi príjemné, je teplo a len sem-tam pofukuje chladný vetrík. Kráčame do mierneho kopca prevažne po poliach a lúkach až k rázcestníku Lačnovské sedlo. Zo sedla odbočujeme na zelenú značku do krásneho jesenného lesa.

Brodíme sa lístím klesajúcou cestou až na sedlo Zákrut. Rázcestník som nenašiel na turistickej mape, je na ňom vyznačený len smer na Kopytovskú dolinu po červenej značke a to je všetko. Potrebovali sme ísť opačným smerom ďalej po zelenej značke, kde žiadny smerovník nebol, tak sme sa vybrali na slepo. Od tohto miesta cesta začína výrazne prudko stúpať až k vrchu Boldigáň, na ktorom začíname cítiť vetrík z predpovede, ktorý sa zintenzívnil. Od Boldigáňa sa dá odbočiť na modrú značku priamo do Vyšného Slavkova. My pokračuje stále zelenou značkou, trošku miernejším stúpaním až na sedlo Smrekovica. Pred sedlom Smrekovica sa dá odbočiť na žltú značku a dôjsť priamo na Smrekovicu, takže sa vyhnete sedlu.

Niekde v miestach, kde sa delí modrá/zelená značka na žltú, sa na vrchole kopca nachádza stará chatka. Pozoroval som ju iba z diaľky, vyzerala, že má rozbité okná a je opustená, resp. nikto sa o ňu nestará, takže v prípade veľmi zlého počasia by mohla poskytnúť aký-taký úkryt. My sme sa rozhodli ísť ďalej po modro-zelenej značke.

Markovou skratkou na Smrekovicu

Na sedle Smrekovica sa nám naskytne veľmi smutný pohľad vyrúbaného lesa ako z postapokalyptického filmu. Bol som z toho taký sklamaný, že som to radšej ani nefotil.

Po asi 15 minútach dôjdeme k rázcestníku Markova skratka, a tak sa vyberieme na posledný výstup dňa - hore na Smrekovicu. Zaujímalo by ma, kto bol Marko, ktorý si to takto skrátil. Cesta je prudká, ale dá sa to zvládnuť. Cestou stretáme jeden starší pár, prví ľudia na dnešnom výlete. Za 15 minút sme na vrchole, kde stretávame ďalších, posledných ľudí dnešného dňa, dvoch e-cyklistov.

Na vrchole nás privíta veľmi silný vietor, takže idylka pekného počasia sa pomaličky rozplynula. Stojí tam viacero objektov od útulne Vresovianka, ktorá je ale skôr veľký altánok ako útulňa, cez prístrešok, kríž, hojdačku (palec hore), lavičky až po luxusnú kadibúdku s porcelánovým pisoárom. Výhľady sú síce pekné, kopce vidno relatívne doďaleka, ale keďže sa zdvihla hmla, resp. inverzia, tak Spišský hrad vidno iba vo veľmi hrubých obrysoch. Snažíme sa skryť za útulňu, aby sme sa aspoň trošku ukryli pred vetrom a dali si jedlo pred zostupom dolu. Trošku sa pohojdáme, poslednýkrát sa pokocháme výhľadmi a sme pripravení na zostup, keď si všimnem veľkú kopu sklenených fliaš od alkoholu, rozhádzaných na zemi. Niekto tu mal asi párty a nevie po sebe upratať. Smutné.

Rýchlo zostupujeme do Vyšného Slavkova po žltej značke cez Zelenú skalu. Po ceste nás čaká ešte niekoľko pekných výhľadov, prechádzame okolo lomu až sa dostávame pred obecný úrad, kde máme ešte asi pol hodinky do odchodu autobusu, ktorý nás odvezie domov. Je tam viacero miest na sedenie, od normálnych lavičiek so stolom, až po veľký altánok, takže neprekážal by ani dážď. Autobus ide načas a odváža nás domov s pekným dňom za nami.

Zhrnutie

Túru hodnotím vysoko pozitívne, počasie, až na vietor na vrchole Smrekovice, bolo výborné, a keď si odmyslím Lačnovský kaňon, tak sme sa ani veľmi nestratili. A hlavne, boli sme úplne sami a nestretli sme takmer žiadnych ľudí, čo oceňujem najviac. Branisko určite stojí za návštevu a je škoda (alebo nie?), že 99 % ľudí si pod tým pojmom predstaví iba tunel. Celá túra trvala pokojným tempom 5,5 hodiny s blúdením v tiesňave a s polhodinovou prestávkou na Smrekovici.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek