Príbeh

Hmla

23.11.18
Takmer nám ten víkend nevyšiel. V osobáku zo Žiliny sme zaspali ako malé bábätká, a tak namiesto v Strečne z neho vyskakujeme až v Kraľovanoch. Náš plán to síce trošku mení, ale my si s tým poradíme. Vyťahujeme mapu a hneď si určujeme trasu. Vystúpime po zelenej na Stoh a odtiaľ sa budeme ťahať hrebeňom po červenej až na Chatu pod Chlebom. Či, lepšie povedané, na tú vylepšenú hospodársku budovu, čo tu po pôvodnej chate zostala. Času máme habadej. Ak budú mať meteorológovia pravdu, čaká nás aj slušné počasie. A veruže by bolo načase. Zima nestála za nič, sneh napadol, potom sa rozpustil a tak sa to striedalo celú zimu. Lenže teraz je už apríl a my sme mali informáciu, že na hrebeni síce leží asi 10 - 15 cm nového aprílového snehu, ale aj to, že sa k nám približuje teplý front a ten rýchlo zmení ovzdušie na kopcoch. Sneh mal zmiznúť a teplota vo výške približne 1 200 - 1 500 m mala byť okolo 10 °C. Preto sme aj vyrazili.

Zaujímavé bolo, že na stanici v Kraľovanoch mali už v takúto skorú rannú hodinu otvorený bufet. Spolu s miestnymi korheľmi sme si preto dali po dve pivká a vyrazili sme. Nohy ťažké ako centy, tvarohové svaly, cesta šmykľavá ako tobogán v Tatralandii a stále a stále do kopca. Postupne sme sa však rozšliapali a ani batohy už neboli také ťažké. Nakoniec sme v celkom slušnom čase vyliezli na Stoh, ktorý bol kompletne pokrytý snehom. Nevadilo nám to. O teplote 10 °C sme však mohli len snívať. Na vrchole sme zjedli niečo malé, dali si pár kvapiek slivovicového elixíru a potom, obdivujúc krásu Rozsutcov, sme sa pomaly ťahali hrebeňom, až sme napokon asi o 16.00 hodine prišli na Chatu pod Chlebom. Bol piatok podvečer a my sme nemali žiadnu rezerváciu. Dali sme si fajnú kapustnicu, pár čajov s rumom a nakoniec aj pivko, a tým sme sa tu prakticky domestikovali. S ochotným personálom sme sa rýchlo dohovorili, že za symbolickú sumu nás nechajú spať v jedálni, lebo nocľaháreň bola už asi celá rezervovaná. A skutočne. S prichádzajúcim večerom sa začali do chaty trúsiť menšie či väčšie skupinky turistov a trampov a o pár hodín už bolo v chate pekne dusno. Ale ako sa hovorí, dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. A tak sme sa aj my všetci pekne potlačili a bolo veselo. Prichádzajúci turisti hlásili, že vonku slabo prší, ale že je celkom teplo, a nám bolo jasné, že teplý front je naozaj tu.

Tak ako to už na horských chatách býva, vytvorila sa tu jedna veľká banda, ktorá sa bavila navzájom. Dve gitary určovali, čo sa bude spievať, a borovička hovorila, ako sa to bude spievať. Všade sa sušilo mokré oblečenie a v chate bol vlhký, teplý a takmer nedýchateľný vzduch. Ešte šťastie, že sa tam nefajčilo. Fajčiari chodili pred chatu a onedlho hlásili, že vonku je hmla ako plnotučné mlieko. Bolo jasné, že počet návštevníkov na chate sa už ustálil, lebo len veľmi ťažko by do chaty ešte niekto trafil. A to i napriek zimnému tyčovaniu.

Večer plynul ako dobrodružný film a my všetci, čo sme tam boli, sme mäkli pod ťažobou únavy spojenou s konzumáciou kadečoho a vplyvom kolektívu, a boli sme asi celkom šťastní. Keď okolo desiatej zhaslo svetlo, nikomu to nevadilo. Personál po chvíli oznámil, že sa asi čosi stalo dolu a že sa to nedá opraviť. Hneď sa objavili čelovky, sviečky a aj lampáše z chaty. No a potom sa čas zavŕšil, personál zavelil, že o pol hodiny je záverečná, a partia sa začala reformovať. Niektorí sa ťahali do nocľahárne, kde ich čakali poschodové postele, a zvyšok začal rozťahovať karimatky a spacáky tam, kde sa dalo. My sme už mali obsadený náš kútik a žiadnemu agresorovi sme ho nehodlali odstúpiť. Rozložili sme si svoje spacie pakšamenty a chystali sa zaliezť do spacákov. Lenže tu ešte boli určité vnútorné tlaky z kapustnice a piva a tiež potreba konečne si dať pár dúškov studeného vzduchu. Vravím teda kamarátom: „Idem sa trochu vyvetrať a uľaviť si.“ Sedeli sme len v košieľkach a preto mi kamarát hovorí: „Daj si aspoň flísku. Vonku je kosa ako šľak.“ Počúvol som, navliekol si ju a vyšiel von. Už tam postávalo asi deväť-desať pasantov. Niektorí preto, aby si dali poslednú cigaretku, iní preto, aby sa len tak vydýchali, a niektorí možno aj preto, že mali podobný problém ako ja a nechceli zamoriť chatu a udusiť spolunocľažníkov. Veď to poznáte. Na horách sa často konzumujú neuveriteľné kombinácie jedál a nápojov a výsledok je veľmi často prudko plynotvorný. Čo však bolo priam neuveriteľné, bola hmla. Lebo to, čo bolo vonku, som ešte nikdy v živote nevidel. Ak to trošku preženiem, tak som mal najprv dojem, že buchnem hlavou do mliečneho skla. Nebolo vidno ani na koniec chaty. Hoci nepršalo, po streche stekala voda. Tá hmla bola ako ten najhustejší burčiak z úplného spodku demižóna. Už aj tak chabé svetlo z oblokov sa len tak opieralo o stenu hmly, ktorá tvorila akoby premietacie plátno kina, ale neprenikalo hádam ani dva metre od zdroja. Zvláštne bolo aj to, že hlasy nemali žiadnu odozvu. Zneli tak, akoby ste rozprávali do vaty či do nejakého tlmiaceho materiálu, a hlas niekoho, kto bol od vás tri-štyri metre, sa úplne strácal. Ale v ten moment som si to nejako neuvedomoval a v rozšmatľanom zmoknutom snehu som sa, nafúknutý ako nemecká vzducholoď, pomaly bral smerom nad chatu, kde som hľadal aspoň malé súkromie a kde som chcel uľahčiť svojím nafúknutým črevám i mechúru. Pomaly som stúpal tou čľapkanicou a uvedomoval som si, že asi nie som na turistickom chodníku, ale že aj tak je okolie chaty plné stôp od turistov. Prešiel som možno 20 - 30 metrov a vlhký a studený vzduch mi robil dobre. Nepršalo, ale hmla bola taká intenzívna, že som mal takmer ihneď poriadne vlhkú flísku a na hlave sa mi začali zrážať kvapky vody. Po chvíli hlasného vyrovnávania tlakov vzduchu i vody s vonkajším priestorom moja vonkajšia misia úspešne skončila a ja som sa spúšťal pomaly nazad ku chate, ktorá mi v tej hmle úplne zmizla. Nemal som žiadne obavy, lebo som vedel, že som len nejakých šesťdesiat krokov od chaty plnej ľudí, a tak som pomaličky schádzal tou čľapkanicou a schádzal a schádzal, až som si uvedomil, že už schádzam akosi dlho. „Do riti,“ hovorím si, „ja som tú chatu asi minul. Ále čo,“ vravím si, „zoberiem to zase rovno hore a potom sa spustím trošku viac doľava.“ Začal som stúpať hore svahom a počítať kroky. Desať, dvadsať, tridsať, štyridsať a tak ďalej až do sedemdesiat. Vždy po desiatke krokov som zastal a bez akéhokoľvek pohybu som pozorne počúval, či niečo začujem. Všade však bolo ticho ako v márnici. Svetlo som nevidel vôbec žiadne. Len som čumel do hustej bielej tmy, do toho hustého mlieka, do nekonečna vzdialeného len dva metre odo mňa. Nevedel som pochopiť, že naozaj nič nevidím a že napriek tomu, že nie som slepý, nemám pred sebou žiadny cieľ. Naozaj som napínal oči a snažil som sa preraziť hmlu, ale nešlo to. Keď som vystúpil svojich sedemdesiat krokov, presunul som sa zasa asi pätnásť krokov vľavo a začal som zasa pomaly klesať. To som už počítal kroky aj smerom dolu a rovnako ako predtým som po každej desiatke pozorne načúval. Lenže nenašiel ani nepočul som zasa vôbec nič. Už mi pomaly začínalo byť aj zima a priznávam, že mi začalo aj trošku lepiť. Keby aspoň nebola tá čľapkanica a mohol by som si nájsť nejaký vyšliapaný chodník. Znovu som sa vybral smerom hore a počítal kroky. Ušiská som mal ako dva radary, ale asi som mal vybité baterky, lebo som nič nezachytil. Pri každom desiatom kroku som silno párkrát zapískal, ale odpoveď nebola žiadna. Snažil som sa ísť kolmo hore, ale choďte kolmo so zaviazanými očami. Aspoň tak som si pripadal. A tak zasa sedemdesiat krokov hore, desať vľavo a potom pomaly dolu. Tma a hmla boli také husté, že keby som dostal po papuli, ani by som nevedel, z ktorej strany to prišlo. Jedno som však už vedel. A síce to, že som asi zablúdil a že sa ma začína zmocňovať panika. Stále som si hovoril: „Len kľud, len kľud. Určite ma niekto pôjde hľadať. Len sa nesmiem dostať ďaleko od chaty.“

Pod nohami som vnímal sklon svahu a keď som sa zohol, cítil som, že sneh je rozšliapaný, preto som vedel, že nemôžem byť úplne ďaleko. Ale nemal som ani zápalky či zapaľovač a čelovku radšej ani nespomínam. Veď načo by som si ju aj bral, no nie? Vyšiel som si predsa len uľaviť. Lenže kde je teraz, dočerta, tá posratá chata? A tak zasa sedemdesiat krokov dolu bez akéhokoľvek kontaktu a potom znova sedemdesiat krokov hore. A stále nič. Keď som zasa vyšiel hore, flísku som mal už úplne premočenú a len adrenalín mi pumpoval teplo do žíl. Dočerta, toľko rokov chodím po horách a teraz sa stratím pri vetraní sa pri chate? Zostal som stáť a znova som si premyslel všetko, čo som o situácii vedel. Keď som prvýkrát vystúpal od chaty, nevenoval som príliš veľa pozornosti tomu, kam idem. Bol som si úplne istý, že sa len otočím na podpätku a budem nazad. Odvtedy som sa trikrát posunul doľava a ak som nerobil úplnú zmätočnú kravinu, prečesal som svah celkom dôkladne. Orientačný bod som nemal žiadny. Alebo takmer žiadny. Veď čo by ste aj mohli čakať v takom počasí. Jediné, čoho som sa mohol chytiť, bol sklon svahu. Ten sa dal „ohmatať“ aj nohami a to bolo jediné, čo som v tejto situácii mal k dispozícii. Preto som zmenil taktiku a začal som chodiť po vrstevnici. Sto krokov vpravo, potom desať malých krokov dolu a zasa sto krokov vľavo. Tak som šnuroval svah, triasol sa od zimy, načúval a pískal. A stále nič. Ani hlások, ani svetielko, vôbec nič. Zasa klesám desať krokov dolu a po vrstevnici pomaly kráčam vpravo a po desiatich krokoch vždy zastavím a načúvam. Už robím asi tretiu serpentínu a som asi na druhej desiatke, keď tu zrazu niekto takmer vedľa mňa povie: „Daj ešte potiahnuť a poďme spať.“ Takmer sa zľaknem. Najprv si myslím, že mi asi začína z toho všetkého pekne šibať a mám halucinácie. Nikoho stále nevidím, ale zrazu len zacítim dym cigaretky a takmer ihneď bez problému určujem smer, odkiaľ prišiel hlas. Je pravda, že takmer vôbec nefúka, ale po svahu ťahá slabý „prievan“, podľa ktorého sa ihneď orientujem. Urobím asi päť či šesť krokov tým smerom a hurá, som pri chate. Traja fajčiari pohodlne opretí o stenu chaty sa na mňa zhovievavo usmievajú, pekne sa mi prihovárajú a potom si navzájom podávajú jednu šikovne ubalenú a poriadne rozžeravenú cigaretku. Konečne som doma.

Moje láskavé srdiečko ihneď pochopí, že sme sa zachránili, uberá na obrátkach a ja cítim, ako som si rozumom zasa vybojoval majoritu vo svojom tele. Vlastne som si predtým ani neuvedomil, že som bol taký napätý. Len teraz cítim, ako sa vo mne všetko uvoľňuje a ja, takmer šťastný, míňam túto malú partičku a vstupujem do chaty. Očakávam, že moji kamaráti budú poriadne nervózni a budú už niečo organizovať, aby ma našli, a že budú tiež veľmi šťastní, keď uvidia, že som v poriadku. To sa ale naozaj mýlim. Všetci sú už zašití v spacákoch a len Peťo sa otočí ku mne a povie: „Ale ti to trvalo, ty prďolo!

Tak to mám za to všetko. Sťahujem premočenú flísku, vyzúvam mokré botiská a už sa aj ja šrufujem do svojho spacáčika. Takmer okamžite ma objíme teplo, môj tras z chladu sa pomaličky stráca a zmocňujú sa ma driemoty. Ešte chvíľu si v duchu rozoberám, ako by to dopadlo, keby to nedopadlo takto, a potom ma milosrdný spánok oslobodzuje od stresu, ktorý som prežil, a zaspávam. A ani neviem, čo sa mi v tú noc snívalo.

Ráno pri raňajkách rozprávam kamarátom, čo sa mi večer stalo. „To predsa nie je možné, aby si sa takto stratil. Hádam si nešiel niekam ďaleko.“

„Počkajte, vonku vám to ukážem,“ hovorím. Ale vonku je už takmer jasno a po snehu a hmle niet ani pamiatky. Kúsok od chaty je smrečina, dolu lavičky, a tak ani ja nechápem, čo som to v noci stváral. Chvíľu na to hľadím, vyhúknutý ako jarný puk, a až potom si uvedomím, že ak by sa dalo všetko vysvetliť, nikdy by nevznikli takéto mimoriadne situácie. Dáme si ešte pár kvapiek tej dobrej slivovicovej esencie a vyberieme sa smerom na Chatu pod Suchým. Veď sa vlastne nič také nestalo.

Tento príbeh je súčasťou knihy "Karpatské horské", ktorú si môžete kúpiť v nashom eshope alebo v Martinuse.

Fórum 13 príspevkov
Hmla 03/02/19 22:18 13 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Plnená paprika Milujem plnenú papriku. Prehlasujem to tu pri plnom vedomí a pri plnej kvalite môjho myslenia. Plnená paprika je a bude v mojom myslení stále a vytrvalo zastávať miesto medzi vrcholmi gastronomických zázrakov. Ak som aj niekedy pochybne naznačoval, že by mohlo byť niečo lepšie ako plnená paprika, prosím, neverte mi. Bol som asi pod krutým nátlakom. Toľko všeobecne. 12/04/19 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Fajčenie škodí (nielen) zdraviu „Takže ty chceš, kámo, vedieť, prečo sme prišli tak neskoro?“ hovorí kamarát. „Ja ti to teda poviem, veď je Silvester, tak sa aspoň pobavíš. Lebo už od včera sme sa tešili a chystali na chatu. Moja sa rozhodla, že ako vždy urobí zopár chlebíčkov, ja zasa, že už všetko pobalím, len aby sme najneskôr doobeda boli na chate. Ona namiešala šalát, ja som zbalil spacáky a ostatné pakšamenty a zaniesol ich do auta. Nanosil som tam aj víno a pivo, nejaké oriešky a také tie kraviny. Ráno, hovorili sme si, len dorobíme chlebíčky, naraňajkujeme sa a vyrazíme. Ale to sme ani netušili, čo všetko sa môže stať.“ 29/03/19 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Zabíjačka Hneď na začiatku vás chcem upozorniť, že tento príbeh sa vôbec nestal a osoby, miesto a všetko ostatné je vymyslené. I keď zas nie až tak úplne. Niečo som zažil, niečo videl a niečo počul. Všetko v ten jeden víkend. A väčšina tu umiestnených osôb v podstate existuje. Vlastne, lepšie povedané - existujú všetci. Len majú iné mená a bývajú inde, než tu píšem. A tak je to vlastne jedno. 15/03/19 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Rada Turistika ako výkon a prostriedok rozvoja vytrvalosti 2. Turistika je jednou z najpopulárnejších voľnočasových aktivít. Venujú sa jej ľudia bez predošlej športovej skúsenosti, ale aj aktívni či vyslúžilí športovci. Na turistických chodníkoch stretávame celé rodiny, osamelých diaľkarov a ultramaratóncov. Asi sa nikto nebude sporiť, že táto voľnočasová aktivita má široký záber výhod pre tých, ktorí jej čaru podľahli. Okrem pobytu na čerstvom vzduchu, spoznávania prírody a okolitých zaujímavostí či kultúry, je turistika najmä športový výkon ako každý iný. A práve na športový rozmer turistiky, budú zamerané nasledujúce riadky. Nakoľko je článok určený čitateľom Hikingu, všeobecný pojem „turistika“ obmedzím na pešiu turistiku. dnes Tomáš Deneš Zdravie
Túra Rokliny Cheile Turzii a Cheile Râmețului (ferrata) Dcéra sa po prvom ročníku vysokej školy rozhodla stráviť prázdniny dobrovoľníckou prácou v zahraničí. Jej výber padol na mesto Kluž (v 19. storočí by sme povedali Koložvár, áno - odtiaľ pochádza chýrečná koložvárska kapusta) na severozápade Rumunska. Keďže je to pomerne neďaleko, ponúkli sme sa, že jej zabezpečíme dovoz a odvoz. A tak sme jedného pekného piatkového rána začiatkom augusta sadli do nášho rodinného tátoša, oznámili mu, že ideme navštíviť jeho rodnú krajinu a štartujeme. včera Juraj Švolík Svet
Túra Potulky Levočskými vrchmi II. - Čierna hora Večer po túre sa niesol v znamení varenia gulášu. Plánovali sme posedieť si vonku pri ohníku, no spustil sa lejak, a tak sme sedeli dnu, v peci pukotal oheň, Pelé rozozvučal struny na gitare a pri sviečkach sme strávili veľmi príjemný večer, ktorý sa pretiahol až do neskorej noci. Guláš bol fantastický, priam sa po ňom pýtal nejaký pohárik. Zažil som veľké prekvapenie, keď Pelé vytiahol fľašku Biatec – Cuvée biele ročník 2012. Viezol ho sem autom, len aby ma prekvapil. Tak už viem, čím si budem chcieť pripiť na oslavách 30. výročia vzniku TOM Biatec v roku 2019. Pršalo vytrvalo, a tak sme si plány na ráno nerobili, však sa ukáže až sa prebudíme. 21/04/19 Miroslav Svítek Levočské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Hmla 03/02/19 22:18 13 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.63 (0.16)