Veľkou inšpiráciou pre mňa na opätovnú návštevu kraja boli články na Hikingu od Paliho Timka, Vlada Lukačoviča, Milana Válkyho, ale i ďalších prispievateľov. Dobrovodský kras už trošku poznáme (Dobrovodský hrad, Ľahký kameň, Katarínka), ale pri čítaní článkov na Hikingu sme zistili, že ho vlastne nepoznáme. A tak sme to išli aspoň sčasti napraviť.

Trasa

Dobrá Voda – zárez lesnej železničky – Kamenný stok – Vyvieračka pod Bachárkou (Schovávací stok) - Skaly nad vyvieračkou (Bachárka) - Hodinková veža – zaistený chodník cez skalnú štrbinu – teleso lesnej železničky – hrad Dobrá Voda – Dobrá Voda

Vystúpili sme z autobusu na malom námestíčku v dedinke Dobrá Voda, ležiacej v najmenšej kotline na Slovensku. Netrpezlivo som sa vybrala hľadať skalný zárez za kostolom. Manžel chcel hľadanie nechať na záver trasy, no bola som veľmi zvedavá hneď.

Išli sme podľa návodu ulicou, ktorá vedie popod Dobrovodský hrad. Kráčame ulicou, obzeráme sa, hľadáme uličku a stále nič! Oproti nám idú do školy dvaja mládežníci, a tak sa ich pýtam na zárez. A vraj: „Stojíte pred ním, otvorte si bráničku a potom kúsok doľava.“

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

No, kto by si pomyslel, že pekná bránička nechráni vstup do súkromnej záhrady, či dvora! Za bráničkou bol pekne vykosený chodníček, ktorý nás priviedol k zárezu. Zárez, na pomery lesnej železničky, je doslova monumentálny. Vysoké skalné steny po oboch stranách lemujú trasu lesnej železničky a vytvárajú akúsi roklinku. Roklinka končí murovanou stenou, za ktorou je vodárenský objekt. Na jeho mieste vraj kedysi bolo jazierko.

Žiaľ, zárez je dosť zarastený a navyše slúži aj na zbavovanie sa odpadu (zhnité jablká, raždie, zdochnutý králik). Kedysi bol zrejme zmysluplnejšie využívaný. Je tu na stene upevnený basketbalový kôš, ukotvená reťaz medzi stenami, na ktorej bola zrejme pripevnená hojdačka. V stene je zabudovaný kríž, kovové držiaky, asi na svetlo. Krásne miesto, ktoré by sa dalo spoločensky dobre využívať, no keďže je príliš blízko rodinných domov, tak asi jeho obyvatelia tým nie sú nadšení.

Prešli sme dedinou smerom na východ a poľnou cestou sme sa dostali na zelenú značku. Hoci úsek vedie medzi poliami, je veľmi pekný. Vedie síce poľnohospodárskou krajinou, ale nie sú tu obrovské monokultúry, ale striedajú sa lány s krmovinami, obilninami, slnečnicové pole s poľom ležiacim úhorom. To všetko je spestrené skupinami stromov, jedným pekným stromoradím a medzi lánmi sa kľukatí cesta, ktorou vedie značka.

Asi po kilometri sme odbočili na lúky pod Bachárkou. Lúky sú oddelené od poľnohospodárskej krajiny úzkym pásom lesa, takže sú akousi lesnou poliankou. Lúky sú kosené, spestrujú ich pekné solitéry a spomedzi stromov vykukujúce belostné skaly Bachárky.

Miesto je to obľúbené aj u domácich. Na okraji lúky pod stromami je vyvieračka (asi Kamenný stok) a vedľa nej ohnisko a posedenie. No žiaľ, voda v suchu zostala kdesi v podzemí, takže sme sa neosviežili.

Lesným chodníčkom sme kráčali k Vyvieračke pod Bachárkou (Schovávací stok), ktorá je chráneným prírodným výtvorom. No žiaľ, aj tá bola suchá. A tak sme sa vydali strmo hore ku skalám. Prvé skaly, ktoré sme našli, boli trošku sklamaním. Sú zarastené a výhľady z nich sú veľmi obmedzené. Tak sme išli hľadať ďalšie skaly, ktoré sa mali nachádzať západnejšie. Prišli sme k smerovníku, ktorý nám ponúkal dve možnosti - Hodinkovú vežu a Milkine veže. Oba názvy sa mi veľmi páčili, ale vybrali sme si Hodinkovú vežu.

Skaly sú ukryté v hustom lese, takže ich krásu sme uvideli až keď sme prišli tesne k nim. Takmer kolmá skalná stena pôsobí ako hradba. Tvorí ju asi 250 metrov dlhý pás skál, vysokých asi 25 metrov. V stene je množstvo dier, žliabkov, rýh a skalných hodín, podľa ktorých skala dostala názov. Skalné hodiny = úchyt v tvare presýpacích hodín. Často slúžia ako istiaci bod. Mňa vždy fascinovali názvy lezeckých ciest a ani tu to nebolo inak – Pavúčia, Cez hniezdo, Stanov kvak, Fajront, Bosorka, Pil si? – a podobne. Na stene ma zaujala aj ľudová tvorivosť lezcov. Ich výtvarná umelecká činnosť dosiahla úroveň „hlavonožcov“, čo je, žiaľ, aj môj prípad.

Priestor pod skalou je dosť úzky a zarastený, ale našli sme si miesto na kávičku a relax. Najlepšie miesto vychytila Ala v náručí štvorprstého javora. Aj stromy v okolí skál – javory, lipy, brečtan – boli veľmi krásne. Užívali sme si oddych v tieni, keď tu Ľubko zakričal: „Je tu reťaz!“ Hneď sme boli na nohách, zbalili batohy a hybaj za ním.

Na ľavej strane neboli skaly už tak vyčistené, ale zato cez skalnú rímsu vedie chodníček a je zaistený reťazou. Chodník viedol do úzkej skalnej štrbiny. Keď píšem úzkej, tak naozaj úzkej – s batohom sme sa tam ledva zmestili. Nuž, skalolezci sú zvyčajne „fifipierka“. No ale keď oni vylezú, my musíme tiež! V štrbine sú stupačky, reťaze a jeden veľmi schátraný drevený rebrík. Bolo to parádne lezenie so zaklineným kameňom nad hlavou. Tešili sme sa z nečakaného zážitku ako malé deti!

Lákalo nás to aj na Milkine veže, ale chceli sme nájsť ešte teleso bývalej lesnej železničky a čakal aj hrad Dobrá Voda. Potom chvíľu lesnou cestou a chvíľu „na divoko“, až sme sa dostali na teleso železničky, a to hneď v mieste pekného skalného zárezu.

Cesta po telese bola veľmi dobrá, nezarastená, a tak sme ňou išli smerom k hradu. Bývalá železnička sa lesom krútila dokonale riešenými serpentínami a celé teleso je stále dobre zachované, zrejme aj vďaka stále funkčným odvodňovacím priepustom. Bola by to ideálna cyklotrasa.

No, ale dosť sa nadchýnania krásnou technickou pamiatkou, čaká nás ešte staršia história! Prehupli sme sa na druhú stranu doliny po náučnom chodníku sme vystúpili na hrad Dobrá Voda. Najskôr sme sa pri pekne upravenom ohnisku najedli a potom išli na prieskum hradu. Na hrade som bola už v roku 2011 a je vidieť, že OZ Renova, ktoré hrad opravuje, urobilo kus práce. Sanovali mnohé múry, ktorým hrozilo, že sa zrútia, vyčistili hrad od náletových drevín a upravili chodníky a posedenie pre turistov.

Chodím po hradných zrúcaninách už roky a je zaujímavé sledovať, ako jednotlivé združenia pristupujú k „záchrane“ hradov. Sú združenia, ktoré majú až megalomanské ciele – vrátiť hradu pôvodnú podobu, niektoré sa snažia len zabrániť ďalšiemu rozpadu, niektoré chcú časť prebudovať na muzeálne priestory a niektoré na hotely. Ťažko povedať, ktorá cesta je správna...

My sme sa z tohto hradu celkom vytešili. Stále je to romantická zrúcanina a veríme, že sa tak zachová vďaka ľuďom, ktorí sa snažia, aby sa hrad ďalej nerozpadal.

Čas pokročil, a tak rýchlo dole, okolo starého židovského cintorína a cez cintorín s krásnymi starými pomníkmi. Pomníky vytesali miestni kamenári v štýle zľudovelého baroka. Základ pomníkov tvorí kamenný oblúk, na ktorom stojí kríž. Na tomto cintoríne je tiež hrob spisovateľa Jána Hollého, ktorý tu prežil časť svojho života. Tak, už len rýchlo na pivko a autobusom sa vrátime do Smoleníc, kde máme „základný tábor“ na dovolenke.

Už trikrát som bola v Dobrej Vode a jej okolí a miesto mi učarovalo. Určite som tu nebola posledný krát. Raz by som rada prešla celým úsekom lesnej železničky a ešte radšej by som si pozrela aj ďalšie skaly v Dobrovodskom krase.

Poznámka: V texte som pri názvoch občas použila slovíčko asi. Je to preto, že na rôznych mapách a v rôznych materiáloch sú rôzne názvy toho - ktorého miesta a keďže nie som domáca, netuším, čo je správne.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek