Príbeh

Horná Stredná

07.12.18
7. 5. Odchod o šiestej vlakom do Veselí a odtiaľ o 7.50 autobusom do Trenčína. 9.57 z Trenčína do Dolnej Poruby. Celú cestu prší a fúka. Z Poruby za dažďových a snehových prehánok vystupujeme po zelenej na hrebeň a okolo chaty Homôľka po modrej až na červenú. Po nej chceme ísť cez osadu Kopec do Strednej doliny, ale v hmle a snehovej víchrici strácame značku. Po makadame novej zvážnice dlho postupujeme, až schádzame nadivoko do osady Horná Stredná. Prosíme o nocľah. Dobrí ľudia sa nás ujali, dostávame čaj, slivovicu a nocľah na sene. Paráda.

Zápis v cancáku: 7. - 9. 5. 1989, Strážovské vrchy. Účasť: Štela, Sigin a ja.

Toľko cancák. Úryvky zážitkov z ciest a vandrov, ktoré mi pomáhajú vrátiť sa do minulosti. Pomáhajú mi zorientovať sa v čase a prejdených trasách a urobiť si poriadok v hlave tam, kde sa spomienky často miešajú. Dávajú mi možnosť spomenúť si na mnohé chvíle, ktoré sa mi kedysi zdali takmer bezvýznamné či banálne, ale dnes, po rokoch, ich význam rastie. Rastie hlavne preto, lebo až dnes si uvedomujem skrytý význam a symboliku mnohých stretnutí, ktoré na nás zanechali svoj odtlačok.

Vyrazili sme z domu, aby sme využili tri dni voľna na pekný vander. Počasie naozaj nestálo za nič, ale predpoveď hovorila o tom, že sa to zlepší. Sneženie v máji a v Strážovských vrchoch sme však naozaj nečakali. Keď sme schádzali z osady Kopec, zle sme zabočili a nová zvážnica vysypaná hrubým makadamom nás zviedla z cesty. V hmle, ktorá sa valila z doliny, a v prívaloch mokrého snehu sme si vyvracali členky na makadame a pomaly stúpali kamsi, kde sme nemali byť. Nepočítali sme s takým počasím. Bundy a topánky sme už mali riadne premočené a vedeli sme, že musíme nájsť nejaký suchý nocľah. Lenže pri ceste nebola žiadna búda, žiadna šopa, žiadny prístrešok.

Hlavy máme sklonené proti studenému vetru a len občas zahliadneme pod sebou lesnú stráň bez lúk a senníkov. Keď už toho máme naozaj dosť, hmla sa pretrhne a my vidíme priamo pod sebou akúsi samotu. Neváhame ani okamih a spúšťame sa zo zvážnice priamo dolu. Zdá sa, že počasie sa začína umúdrovať. Alebo je to len tým, že už nie sme tak vysoko a osada je terénom čiastočne ukrytá pred zlobou počasia. Klesáme prudko dolu, potom sa terén začína čiastočne vyrovnávať a o pätnásť minút sme pri osade. V slivkovom sade hrá nejaký pán so svojím synom futbal a my, stelesnená pokora a premočená vyzimená trampská pýcha, sa nesmelo pýtame, či by sa pre nás nenašiel v ich hospodárskej budove nejaký nocľah, kde by sme sa aspoň trošku osušili. Samota sa totiž skladá z murovaného domu, kde sa dymí z komína, a z veľkej stodoly. Muž sa na nás len mrkne a keď vidí náš stav, bez váhania nám ponúka povalu stodoly, ktorá je naprataná voňavým senom. Ešte nás upozorní, že tam nesmieme fajčiť ani robiť žiaden oheň, ale my sme nefajčiari a bez čaju sa budeme musieť zaobísť. Rýchlo lezieme po rebríku do sena, rozbaľujeme bágle, vyťahujeme jedlo a kŕmime sa ostošesť. Všetko mokré sme vyzliekli a hoci ešte ani zďaleka nie je tma, zaliezli sme do spacákov. V sene sme si urobili pekné závrty a je nám úžasne. Zrazu začujeme, že niekto lezie po rebríku za nami. Otvoria sa dvierka na povale a pán domáci hovorí: „Chlapci, videl som, akí ste premočení, tak sa poďte trošku posušiť a dať si aspoň horúci čaj v chalupe.“ Toto naozaj nemôžeme odmietnuť. Vyliezame zo spacákov, drkotajúc zubami si na seba naťahujeme studené mokré háby a o pár minút sme v chalupe. Stará murovaná pec vydáva úžasné teplo a pán domáci nám predstavuje svojho syna, svoju manželku a aj babku, ktorá na tejto samote žije. Až teraz sa dozvedáme, že sme v Hornej Strednej. Predstavujeme sa a babka, vysušená a tenučká ako prútik, sa o nás živo zaujíma. Nuž, nie každý deň tu stretáva ľudí, s ktorými by si pohovorila. Všetci traja dostávame do ruky poriadny pollitrový hrnček lipového čaju s medom a sama babka nám doň poriadne hrkne slivovice. Lenže akej slivovice! To nie je obyčajná slivovica, to je hotový medokýš. Ťahá sa ako olej, vonia ako rajská záhrada a chutí ako život. Jednoducho kondenzované slnko. Popíjame horúci čaj a rozprávame sa. Teplo čaju a slivovica uvoľňujú naše zmysly, a tak sa rozhovor pekne rozprúdi. Dozvedáme sa, že babka má už 88 rokov, žije na samote úplne sama a že by sa ani za nič neodsťahovala.

„Veď ja by zomrela tam dolu. Čo by som tam robila? Tam to je len pre starých ľudí a to ja veru nie som,“ hovorí na námietku svojho syna a nevesty a na ponuku, aby sa k nim presťahovala. Ešte sa dozvedáme, že tu hore sú najlepšie zemiaky, pretože tu niet mandeliniek, a tak ich netreba ošetrovať žiadnou chemikáliou, a aj to, že tu hore sa slivky na slivovicu neoberajú, ale zbierajú, až keď sladučké ako med popadajú do trávy. Na tej slivovici to veru vidieť aj cítiť. Potom sa nás babka spýta, odkiaľže to sme.

„Ja som zo Skalice,“ hovorím, „a títo moji kamaráti z Břeclavi.“ Babke sa rozžiari úsmev na tvári a hovorí: „Breclav, tam to poznám, tam som bola.“

„Ale mama, kedyže ste tam boli,“ hovorí jej syn, „veď to je v Čechách.“ „A veruže som bola,“ nedá sa babka. „Keď som mala trinásť rokov, išla som slúžiť do panského domu do Viedne. No a v Breclavi sme presadali na viedenský vlak. Jój, ale tam vám tak pršalo, no hrôza!“

„No a dokedy ste slúžili vo Viedni?“ pýtame sa. „Až do svojich osemnástich rokov. Potom som išla domov. Už som mala našetrené na veno a otec po mňa poslal, že mi našiel ženícha, a tak som sa vrátila a vydala sa sem. Muža som mala dobrého, tu som ho aj pochovala, a deti sa rozleteli. Tak tu teraz žijem sama.“ Popíjame čaj, usmievame sa na seba a pán nám hovorí:

„Toto som doteraz ani ja nevedel, veď to ste mi, mama, nikdy nepovedali. Ale som naozaj rád, že to z nej vyšlo,“ dodáva. A tak z babky pomaly vyťahujeme jej tajomstvá z mladosti, smejeme sa, prikyvujeme a atmosféra je takmer dôverná. Úžasný večer. Pritom ešte pred poldruha hodinou to vyzeralo hrozne. Dostávame druhú dávku čaju aj slivovice a je nám naozaj veľmi dobre. Keď babka pomaly začína skláňať hlavu a zaspáva uprostred reči, je nám jasné, že je čas poďakovať za teplo a pohostenie a pobrať sa do sena.

„Poviem vám,“ prihováram sa pánovi domácemu, „že tá vaša babka, hoci má 88 rokov, má veľmi dobrú pamäť.“

„Ale kdeže,“ smeje sa, „to, čo sa jej stalo pred sedemdesiatimi rokmi, vie úplne presne. Ale spýtajte sa jej, čo mala na obed, to si už vôbec nepamätá.“

Ešte raz ďakujeme, prijímame pozvanie na ranný čaj a už aj lezieme po rebríku do sena a tepla spacákov. Sme však plní emócií. Rozprávame sa o živote tej starej ženy, ktorá asi nikdy nepoznala prebytok a pohodlie a ktorá sa ani dnes, keď sa jej to núka, nechce vzdať rodného hniezda, s ktorým ju isto spájajú celoživotné spomienky. Prežíva tu v osamotení stále ten tvrdý život, na ktorý si zvykla. Sama si rúbe drevo, kúri v peci, varí, perie, pestuje zemiaky, zbiera slivky a asi aj páli slivovicu. Žiadny telefón, len starý televízor, ktorý si možno ani nevie pustiť. A žiadni susedia, žiadni priatelia. Povedzte mi, čo je to v nás ľuďoch, že tak lipneme na svojich hniezdach? V tichom večere pomaly strácame niť rozhovoru a ukolísaní medovým lipovým čajom, fantastickou slivovicou, teplom kachľovej pece a neskôr spacákov zaspávame v sene.

Ráno je ako vymenené. Už včera nám v chalupe uschla väčšina vecí, len topánky sú stále ako špongia. Nevadí. Balíme sa a schádzame rebríkom dolu. Domáci pán aj s babkou nás už očakávajú. Raňajkujeme v ich izbe, kde sme včera posedeli, a potom sa zasa vydávame na cestu. Lúčime sa so všetkými a najmä s babkou, ktorá nás pozýva, aby sme sa u nej znova zastavili, že lipiny aj slivovice je dosť a že nám zasa navarí ten čaj, ktorý nám tak chutil.

Do Strážovských vrchov sa dostávame až o štyri roky. Znovu prechádzame osadou Kopec a teraz sa už zámerne ťaháme ujazdenou zvážnicou a v príhodnej chvíli sa spúšťame do Hornej Strednej. Nesieme babke pár fotiek z Břeclavi a tiež z nášho vandru pred štyrmi rokmi. Lenže dom je už opustený. Humno je síce vykosené, seno na sušiakoch, ale stodola zavretá na zámky a babka je preč. Či si ju nakoniec syn odviezol do Pružiny alebo zomrela, to sa už asi nikdy nedozvieme. Strkáme obálku s fotkami do dverí a máličko ťapnutí melanchóliou či sentimentom ideme ďalej. Navždy nám ale zostala spomienka na obyčajnú milú babku, ktorá nechcela opustiť miesto, kde žila so svojím manželom, kde porodila svoje deti, kde prežila väčšinu svojho života. A kde asi chcela aj zomrieť. Dúfame, že sa jej to podarilo.

Tento príbeh skončil tak, ako skončí väčšina príbehov každého z nás. Keď sme však premrznutí a nachladení, vždy vyťahujem nasušenú lipinu a med, varím ten voňavý čaj plný leta a nalievam doň tú najlepšiu slivovicu, len aby som neurazil našu spomienku na babku z Hornej Strednej.

Diskusia
Horná Stredná 11/12/18 10:29 11 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Horná Stredná 7. 5. Odchod o šiestej vlakom do Veselí a odtiaľ o 7.50 autobusom do Trenčína. 9.57 z Trenčína do Dolnej Poruby. Celú cestu prší a fúka. Z Poruby za dažďových a snehových prehánok vystupujeme po zelenej na hrebeň a okolo chaty Homôľka po modrej až na červenú. Po nej chceme ísť cez osadu Kopec do Strednej doliny, ale v hmle a snehovej víchrici strácame značku. Po makadame novej zvážnice dlho postupujeme, až schádzame nadivoko do osady Horná Stredná. Prosíme o nocľah. Dobrí ľudia sa nás ujali, dostávame čaj, slivovicu a nocľah na sene. Paráda. 07/12/18 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Hmla Takmer nám ten víkend nevyšiel. V osobáku zo Žiliny sme zaspali ako malé bábätká, a tak namiesto v Strečne z neho vyskakujeme až v Kraľovanoch. Náš plán to síce trošku mení, ale my si s tým poradíme. Vyťahujeme mapu a hneď si určujeme trasu. Vystúpime po zelenej na Stoh a odtiaľ sa budeme ťahať hrebeňom po červenej až na Chatu pod Chlebom. Či, lepšie povedané, na tú vylepšenú hospodársku budovu, čo tu po pôvodnej chate zostala. Času máme habadej. Ak budú mať meteorológovia pravdu, čaká nás aj slušné počasie. A veruže by bolo načase. Zima nestála za nič, sneh napadol, potom sa rozpustil a tak sa to striedalo celú zimu. Lenže teraz je už apríl a my sme mali informáciu, že na hrebeni síce leží asi 10 - 15 cm nového aprílového snehu, ale aj to, že sa k nám približuje teplý front a ten rýchlo zmení ovzdušie na kopcoch. Sneh mal zmiznúť a teplota vo výške približne 1 200 - 1 500 m mala byť okolo 10 °C. Preto sme aj vyrazili. 23/11/18 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Ako sme bojovali v Roháčoch Keď sme niekedy okolo roku 1975 vyrazili na náš Veľký vander bolo nás asi 12 - 14 chalanov. To sa ešte nikdy nestalo, pretože sa vždy našli takí, ktorí práve v danom termíne nemali dovolenku alebo im do toho niečo prišlo. Ale v tom roku nám to vyšlo. Malo to výhodu v tom, že sme konečne boli spolu takmer celá osada, a tak sme si to užívali. Naším cieľom boli Roháče, ktoré v tom období boli veľmi populárne a hojne navštevované. 18/05/18 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Na Vápeč cez Baské Strážovské vrchy som naposledy brázdil pred tromi rokmi s parťákmi. Náš pôvodný zámer prejsť trasu z Vrícka do Hornej Poruby nakoniec nevyšiel a skončili sme v Zliechove. Vypadol tak jeden z našich hlavných cieľov – Vápeč. V hlave som ho však držal poctivo ďalej, a keďže nás tohtoročné „leto“ nie a nie opustiť, zosnoval som okolo tejto vápencovej hrudy trasu. Parťák sa tentoraz nenašiel, a tak som vyrazil sám. dnes Radoslav Jurčina Strážovské vrchy
Rozhovor Na behu ma najviac baví sloboda, voľnosť a príroda Lucia Dobrucká je mladá slovenská ultrabežkyňa, ktorá si v posledných sezónach pripísala na účet viacero výborných výsledkov. Lucka je držiteľkou ženského traťového rekordu na Javorníckej stovke z roku 2017, tento rok získala napríklad 2. miesto na Nízkotatranskej stíhačke či 1. miesto na Lazovke. Na prelome augusta a septembra si zabehla najdlhšiu trasu pretekov L´Echappée Belle vo Francúzsku, na ktorej získala 3. miesto vo svojej kategórii a 6. miesto v celkovom poradí medzi ženami. V celoročnej lige Slovak Ultra Trail si vlani vybojovala 3. miesto, tento rok poskočila na 2. priečku. Lucka je členkou ultrabežeckého tímu Slovak Ultra Trail. Na moje otázky o behu a živote okolo neho odpovedala v nasledujúcom rozhovore. včera Júlia Batmendijnová Rozhovory
Túra Ako drobec prešiel z Magurky na útulňu Ďurková Predpoveď počasia hlási posledné teplé dni na horách. Bez úvah o tom, či ide o hoax alebo pravdu, predĺžený víkend je už mesiac naplánovaný, vyrážame na Donovaly. Program za pochodu prispôsobujeme zmene počasia, najmladšiemu členovi balíme od krátkych rukávov až po zimnú vetrovku, skrátka úplne všetko. Pre nedostatok priestoru v kufri auta nám dospelým musí postačiť pár funkčných tričiek s termo mikinou na vrch. V priebehu víkendu teplota klesá z 25 na 10 stupňov. Prognózy počasia nás neodradili, v piatok šliapeme na hrebeň Nízkych Tatier a útulňu Ďurková. včera Karolína Dobiašová Nízke Tatry

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Horná Stredná 11/12/18 10:29 11 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.56 (0.05)