Príbeh

Horná Stredná

07.12.18
7. 5. Odchod o šiestej vlakom do Veselí a odtiaľ o 7.50 autobusom do Trenčína. 9.57 z Trenčína do Dolnej Poruby. Celú cestu prší a fúka. Z Poruby za dažďových a snehových prehánok vystupujeme po zelenej na hrebeň a okolo chaty Homôľka po modrej až na červenú. Po nej chceme ísť cez osadu Kopec do Strednej doliny, ale v hmle a snehovej víchrici strácame značku. Po makadame novej zvážnice dlho postupujeme, až schádzame nadivoko do osady Horná Stredná. Prosíme o nocľah. Dobrí ľudia sa nás ujali, dostávame čaj, slivovicu a nocľah na sene. Paráda.

Zápis v cancáku: 7. - 9. 5. 1989, Strážovské vrchy. Účasť: Štela, Sigin a ja.

Toľko cancák. Úryvky zážitkov z ciest a vandrov, ktoré mi pomáhajú vrátiť sa do minulosti. Pomáhajú mi zorientovať sa v čase a prejdených trasách a urobiť si poriadok v hlave tam, kde sa spomienky často miešajú. Dávajú mi možnosť spomenúť si na mnohé chvíle, ktoré sa mi kedysi zdali takmer bezvýznamné či banálne, ale dnes, po rokoch, ich význam rastie. Rastie hlavne preto, lebo až dnes si uvedomujem skrytý význam a symboliku mnohých stretnutí, ktoré na nás zanechali svoj odtlačok.

Vyrazili sme z domu, aby sme využili tri dni voľna na pekný vander. Počasie naozaj nestálo za nič, ale predpoveď hovorila o tom, že sa to zlepší. Sneženie v máji a v Strážovských vrchoch sme však naozaj nečakali. Keď sme schádzali z osady Kopec, zle sme zabočili a nová zvážnica vysypaná hrubým makadamom nás zviedla z cesty. V hmle, ktorá sa valila z doliny, a v prívaloch mokrého snehu sme si vyvracali členky na makadame a pomaly stúpali kamsi, kde sme nemali byť. Nepočítali sme s takým počasím. Bundy a topánky sme už mali riadne premočené a vedeli sme, že musíme nájsť nejaký suchý nocľah. Lenže pri ceste nebola žiadna búda, žiadna šopa, žiadny prístrešok.

Hlavy máme sklonené proti studenému vetru a len občas zahliadneme pod sebou lesnú stráň bez lúk a senníkov. Keď už toho máme naozaj dosť, hmla sa pretrhne a my vidíme priamo pod sebou akúsi samotu. Neváhame ani okamih a spúšťame sa zo zvážnice priamo dolu. Zdá sa, že počasie sa začína umúdrovať. Alebo je to len tým, že už nie sme tak vysoko a osada je terénom čiastočne ukrytá pred zlobou počasia. Klesáme prudko dolu, potom sa terén začína čiastočne vyrovnávať a o pätnásť minút sme pri osade. V slivkovom sade hrá nejaký pán so svojím synom futbal a my, stelesnená pokora a premočená vyzimená trampská pýcha, sa nesmelo pýtame, či by sa pre nás nenašiel v ich hospodárskej budove nejaký nocľah, kde by sme sa aspoň trošku osušili. Samota sa totiž skladá z murovaného domu, kde sa dymí z komína, a z veľkej stodoly. Muž sa na nás len mrkne a keď vidí náš stav, bez váhania nám ponúka povalu stodoly, ktorá je naprataná voňavým senom. Ešte nás upozorní, že tam nesmieme fajčiť ani robiť žiaden oheň, ale my sme nefajčiari a bez čaju sa budeme musieť zaobísť. Rýchlo lezieme po rebríku do sena, rozbaľujeme bágle, vyťahujeme jedlo a kŕmime sa ostošesť. Všetko mokré sme vyzliekli a hoci ešte ani zďaleka nie je tma, zaliezli sme do spacákov. V sene sme si urobili pekné závrty a je nám úžasne. Zrazu začujeme, že niekto lezie po rebríku za nami. Otvoria sa dvierka na povale a pán domáci hovorí: „Chlapci, videl som, akí ste premočení, tak sa poďte trošku posušiť a dať si aspoň horúci čaj v chalupe.“ Toto naozaj nemôžeme odmietnuť. Vyliezame zo spacákov, drkotajúc zubami si na seba naťahujeme studené mokré háby a o pár minút sme v chalupe. Stará murovaná pec vydáva úžasné teplo a pán domáci nám predstavuje svojho syna, svoju manželku a aj babku, ktorá na tejto samote žije. Až teraz sa dozvedáme, že sme v Hornej Strednej. Predstavujeme sa a babka, vysušená a tenučká ako prútik, sa o nás živo zaujíma. Nuž, nie každý deň tu stretáva ľudí, s ktorými by si pohovorila. Všetci traja dostávame do ruky poriadny pollitrový hrnček lipového čaju s medom a sama babka nám doň poriadne hrkne slivovice. Lenže akej slivovice! To nie je obyčajná slivovica, to je hotový medokýš. Ťahá sa ako olej, vonia ako rajská záhrada a chutí ako život. Jednoducho kondenzované slnko. Popíjame horúci čaj a rozprávame sa. Teplo čaju a slivovica uvoľňujú naše zmysly, a tak sa rozhovor pekne rozprúdi. Dozvedáme sa, že babka má už 88 rokov, žije na samote úplne sama a že by sa ani za nič neodsťahovala.

„Veď ja by zomrela tam dolu. Čo by som tam robila? Tam to je len pre starých ľudí a to ja veru nie som,“ hovorí na námietku svojho syna a nevesty a na ponuku, aby sa k nim presťahovala. Ešte sa dozvedáme, že tu hore sú najlepšie zemiaky, pretože tu niet mandeliniek, a tak ich netreba ošetrovať žiadnou chemikáliou, a aj to, že tu hore sa slivky na slivovicu neoberajú, ale zbierajú, až keď sladučké ako med popadajú do trávy. Na tej slivovici to veru vidieť aj cítiť. Potom sa nás babka spýta, odkiaľže to sme.

„Ja som zo Skalice,“ hovorím, „a títo moji kamaráti z Břeclavi.“ Babke sa rozžiari úsmev na tvári a hovorí: „Breclav, tam to poznám, tam som bola.“

„Ale mama, kedyže ste tam boli,“ hovorí jej syn, „veď to je v Čechách.“ „A veruže som bola,“ nedá sa babka. „Keď som mala trinásť rokov, išla som slúžiť do panského domu do Viedne. No a v Breclavi sme presadali na viedenský vlak. Jój, ale tam vám tak pršalo, no hrôza!“

„No a dokedy ste slúžili vo Viedni?“ pýtame sa. „Až do svojich osemnástich rokov. Potom som išla domov. Už som mala našetrené na veno a otec po mňa poslal, že mi našiel ženícha, a tak som sa vrátila a vydala sa sem. Muža som mala dobrého, tu som ho aj pochovala, a deti sa rozleteli. Tak tu teraz žijem sama.“ Popíjame čaj, usmievame sa na seba a pán nám hovorí:

„Toto som doteraz ani ja nevedel, veď to ste mi, mama, nikdy nepovedali. Ale som naozaj rád, že to z nej vyšlo,“ dodáva. A tak z babky pomaly vyťahujeme jej tajomstvá z mladosti, smejeme sa, prikyvujeme a atmosféra je takmer dôverná. Úžasný večer. Pritom ešte pred poldruha hodinou to vyzeralo hrozne. Dostávame druhú dávku čaju aj slivovice a je nám naozaj veľmi dobre. Keď babka pomaly začína skláňať hlavu a zaspáva uprostred reči, je nám jasné, že je čas poďakovať za teplo a pohostenie a pobrať sa do sena.

„Poviem vám,“ prihováram sa pánovi domácemu, „že tá vaša babka, hoci má 88 rokov, má veľmi dobrú pamäť.“

„Ale kdeže,“ smeje sa, „to, čo sa jej stalo pred sedemdesiatimi rokmi, vie úplne presne. Ale spýtajte sa jej, čo mala na obed, to si už vôbec nepamätá.“

Ešte raz ďakujeme, prijímame pozvanie na ranný čaj a už aj lezieme po rebríku do sena a tepla spacákov. Sme však plní emócií. Rozprávame sa o živote tej starej ženy, ktorá asi nikdy nepoznala prebytok a pohodlie a ktorá sa ani dnes, keď sa jej to núka, nechce vzdať rodného hniezda, s ktorým ju isto spájajú celoživotné spomienky. Prežíva tu v osamotení stále ten tvrdý život, na ktorý si zvykla. Sama si rúbe drevo, kúri v peci, varí, perie, pestuje zemiaky, zbiera slivky a asi aj páli slivovicu. Žiadny telefón, len starý televízor, ktorý si možno ani nevie pustiť. A žiadni susedia, žiadni priatelia. Povedzte mi, čo je to v nás ľuďoch, že tak lipneme na svojich hniezdach? V tichom večere pomaly strácame niť rozhovoru a ukolísaní medovým lipovým čajom, fantastickou slivovicou, teplom kachľovej pece a neskôr spacákov zaspávame v sene.

Ráno je ako vymenené. Už včera nám v chalupe uschla väčšina vecí, len topánky sú stále ako špongia. Nevadí. Balíme sa a schádzame rebríkom dolu. Domáci pán aj s babkou nás už očakávajú. Raňajkujeme v ich izbe, kde sme včera posedeli, a potom sa zasa vydávame na cestu. Lúčime sa so všetkými a najmä s babkou, ktorá nás pozýva, aby sme sa u nej znova zastavili, že lipiny aj slivovice je dosť a že nám zasa navarí ten čaj, ktorý nám tak chutil.

Do Strážovských vrchov sa dostávame až o štyri roky. Znovu prechádzame osadou Kopec a teraz sa už zámerne ťaháme ujazdenou zvážnicou a v príhodnej chvíli sa spúšťame do Hornej Strednej. Nesieme babke pár fotiek z Břeclavi a tiež z nášho vandru pred štyrmi rokmi. Lenže dom je už opustený. Humno je síce vykosené, seno na sušiakoch, ale stodola zavretá na zámky a babka je preč. Či si ju nakoniec syn odviezol do Pružiny alebo zomrela, to sa už asi nikdy nedozvieme. Strkáme obálku s fotkami do dverí a máličko ťapnutí melanchóliou či sentimentom ideme ďalej. Navždy nám ale zostala spomienka na obyčajnú milú babku, ktorá nechcela opustiť miesto, kde žila so svojím manželom, kde porodila svoje deti, kde prežila väčšinu svojho života. A kde asi chcela aj zomrieť. Dúfame, že sa jej to podarilo.

Tento príbeh skončil tak, ako skončí väčšina príbehov každého z nás. Keď sme však premrznutí a nachladení, vždy vyťahujem nasušenú lipinu a med, varím ten voňavý čaj plný leta a nalievam doň tú najlepšiu slivovicu, len aby som neurazil našu spomienku na babku z Hornej Strednej.

Tento príbeh je súčasťou knihy "Karpatské horské", ktorú si môžete kúpiť v nashom eshope alebo v Martinuse.

Diskusia
Horná Stredná 11/12/18 10:29 11 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Inéz Sedím si v mokrých trenírkach na teplej tráve a je mi dobre. Výnimočne dobre. Po štyroch dňoch putovania ma značka zaviedla do veľmi hlbokého a lúčnatého sedla a koniec dediny bol iba asi dvesto metrov odo mňa. Štyri dni mi slnko pripekalo na hlavu a už som bol od potu slaný ako soľnička. Biele mapy po košeli, tričkách, na čapici, ba aj na kraťasoch. Na niektorých chúlostivých miestach som bol už aj odretý a len tuba modrej Indulony zabránila najhoršiemu. A tak som opustil značku a poľnou cestou zišiel do dediny. včera Boro Tomis Príbehy
Príbeh Martel V jednej dedinke pod fatranskými kopcami žili dvaja bratia, Vinco a Miňo. Hoci by ste zavreli aj obidve oči, nikdy by ste nemohli povedať, že vyzerali, akoby ich bola jedna mater mala. Vinco mal vlasiská čierne a dlhé ako bítnik a Miňo bol už takmer plešatý. Obaja boli síce pomenší, obaja boli, mierne povedané, trošku slabšie udržiavaní, ale jedna výrazná charakterová podobnosť tu naozaj bola. Obaja milovali alkohol. A ešte tu bola aj tá podobnosť, že im vôbec nezáležalo na forme a už vôbec nie na objeme. Mali radi pivo i víno, ale favoritom bola pálenka. 04/01/19 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Nočná povodeň Je pekný, letný, júlový deň. Leto sa zatiaľ naozaj vydarilo. Už od mája je teplo a zvláštnosťou tohto leta sú takmer pravidelné búrky vyskytujúce sa na celom území Slovenska a prichádzajúce azda každé dva dni. Je to ako na hojdačke. Popoludňajšia búrka a potom zasa modré nebo a teploty stále okolo 30 °C. Hory sú plné hríbov a už aj dávno zabudnuté studničky sa prebudili a vyvierajú ako medokýš. Všetky pramene prúdia naplno a aj tie najmenšie riečky sú plné vody a takmer výnimočne splavné. Vodáci už od bujnosti nevedia, čo by splavili a priehrady si vôbec nešetria vodu na „horšie“ časy, ale veselo odpúšťajú a plnia korytá pre radosť všetkých, čo majú v ruke pádlo a pod sebou akúkoľvek loď. Príroda je z toho úplne odviazaná a všetko rastie ako sprosté, lesy sa zelenajú, polia sú prerastené, no hotová džungľa. 21/12/18 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Bežky Útulňa Líška a Lomnistá dolina s pomníkom Jana Švermu Keď v horách prišla prvá nádielka snehu, zbalil som lyže a vyrazil. Uvažoval som aj o putovaní naťažko s využitím útulní na Poľane, ale v piatok som sa vymotal z práce tak neskoro, že som sa napokon rozhodol otestovať Domček HS na Čertovici. Dobre som urobil, ísť na prvú lyžiarsku túru sezóny s veľkým batohom na pleciach, by nebol najlepší nápad. dnes Pavol Timko Nízke Tatry
Príbeh Inéz Sedím si v mokrých trenírkach na teplej tráve a je mi dobre. Výnimočne dobre. Po štyroch dňoch putovania ma značka zaviedla do veľmi hlbokého a lúčnatého sedla a koniec dediny bol iba asi dvesto metrov odo mňa. Štyri dni mi slnko pripekalo na hlavu a už som bol od potu slaný ako soľnička. Biele mapy po košeli, tričkách, na čapici, ba aj na kraťasoch. Na niektorých chúlostivých miestach som bol už aj odretý a len tuba modrej Indulony zabránila najhoršiemu. A tak som opustil značku a poľnou cestou zišiel do dediny. včera Boro Tomis Príbehy
Túra Návrat do detstva – salaše pod Čiernym kameňom Z detstva mám na dovolenky v Liptovských Revúcach krásne spomienky. Nekonečná cesta Škodou stodesať, ktorú nám spríjemňovalo „la šánte mí kantáre“ zo staručkej Aiwy, tuhý boj nášho staručkého auta so stúpaním na Donovaly, ukončený buď výdychom úľavy celej posádky alebo vyvretou vodou. 17/01/19 Radoslav Jurčina Veľká Fatra a Choč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Horná Stredná 11/12/18 10:29 11 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.55 (0.1)