Príbeh

Horná Stredná

07.12.18
7. 5. Odchod o šiestej vlakom do Veselí a odtiaľ o 7.50 autobusom do Trenčína. 9.57 z Trenčína do Dolnej Poruby. Celú cestu prší a fúka. Z Poruby za dažďových a snehových prehánok vystupujeme po zelenej na hrebeň a okolo chaty Homôľka po modrej až na červenú. Po nej chceme ísť cez osadu Kopec do Strednej doliny, ale v hmle a snehovej víchrici strácame značku. Po makadame novej zvážnice dlho postupujeme, až schádzame nadivoko do osady Horná Stredná. Prosíme o nocľah. Dobrí ľudia sa nás ujali, dostávame čaj, slivovicu a nocľah na sene. Paráda.

Zápis v cancáku: 7. - 9. 5. 1989, Strážovské vrchy. Účasť: Štela, Sigin a ja.

Toľko cancák. Úryvky zážitkov z ciest a vandrov, ktoré mi pomáhajú vrátiť sa do minulosti. Pomáhajú mi zorientovať sa v čase a prejdených trasách a urobiť si poriadok v hlave tam, kde sa spomienky často miešajú. Dávajú mi možnosť spomenúť si na mnohé chvíle, ktoré sa mi kedysi zdali takmer bezvýznamné či banálne, ale dnes, po rokoch, ich význam rastie. Rastie hlavne preto, lebo až dnes si uvedomujem skrytý význam a symboliku mnohých stretnutí, ktoré na nás zanechali svoj odtlačok.

Vyrazili sme z domu, aby sme využili tri dni voľna na pekný vander. Počasie naozaj nestálo za nič, ale predpoveď hovorila o tom, že sa to zlepší. Sneženie v máji a v Strážovských vrchoch sme však naozaj nečakali. Keď sme schádzali z osady Kopec, zle sme zabočili a nová zvážnica vysypaná hrubým makadamom nás zviedla z cesty. V hmle, ktorá sa valila z doliny, a v prívaloch mokrého snehu sme si vyvracali členky na makadame a pomaly stúpali kamsi, kde sme nemali byť. Nepočítali sme s takým počasím. Bundy a topánky sme už mali riadne premočené a vedeli sme, že musíme nájsť nejaký suchý nocľah. Lenže pri ceste nebola žiadna búda, žiadna šopa, žiadny prístrešok.

Hlavy máme sklonené proti studenému vetru a len občas zahliadneme pod sebou lesnú stráň bez lúk a senníkov. Keď už toho máme naozaj dosť, hmla sa pretrhne a my vidíme priamo pod sebou akúsi samotu. Neváhame ani okamih a spúšťame sa zo zvážnice priamo dolu. Zdá sa, že počasie sa začína umúdrovať. Alebo je to len tým, že už nie sme tak vysoko a osada je terénom čiastočne ukrytá pred zlobou počasia. Klesáme prudko dolu, potom sa terén začína čiastočne vyrovnávať a o pätnásť minút sme pri osade. V slivkovom sade hrá nejaký pán so svojím synom futbal a my, stelesnená pokora a premočená vyzimená trampská pýcha, sa nesmelo pýtame, či by sa pre nás nenašiel v ich hospodárskej budove nejaký nocľah, kde by sme sa aspoň trošku osušili. Samota sa totiž skladá z murovaného domu, kde sa dymí z komína, a z veľkej stodoly. Muž sa na nás len mrkne a keď vidí náš stav, bez váhania nám ponúka povalu stodoly, ktorá je naprataná voňavým senom. Ešte nás upozorní, že tam nesmieme fajčiť ani robiť žiaden oheň, ale my sme nefajčiari a bez čaju sa budeme musieť zaobísť. Rýchlo lezieme po rebríku do sena, rozbaľujeme bágle, vyťahujeme jedlo a kŕmime sa ostošesť. Všetko mokré sme vyzliekli a hoci ešte ani zďaleka nie je tma, zaliezli sme do spacákov. V sene sme si urobili pekné závrty a je nám úžasne. Zrazu začujeme, že niekto lezie po rebríku za nami. Otvoria sa dvierka na povale a pán domáci hovorí: „Chlapci, videl som, akí ste premočení, tak sa poďte trošku posušiť a dať si aspoň horúci čaj v chalupe.“ Toto naozaj nemôžeme odmietnuť. Vyliezame zo spacákov, drkotajúc zubami si na seba naťahujeme studené mokré háby a o pár minút sme v chalupe. Stará murovaná pec vydáva úžasné teplo a pán domáci nám predstavuje svojho syna, svoju manželku a aj babku, ktorá na tejto samote žije. Až teraz sa dozvedáme, že sme v Hornej Strednej. Predstavujeme sa a babka, vysušená a tenučká ako prútik, sa o nás živo zaujíma. Nuž, nie každý deň tu stretáva ľudí, s ktorými by si pohovorila. Všetci traja dostávame do ruky poriadny pollitrový hrnček lipového čaju s medom a sama babka nám doň poriadne hrkne slivovice. Lenže akej slivovice! To nie je obyčajná slivovica, to je hotový medokýš. Ťahá sa ako olej, vonia ako rajská záhrada a chutí ako život. Jednoducho kondenzované slnko. Popíjame horúci čaj a rozprávame sa. Teplo čaju a slivovica uvoľňujú naše zmysly, a tak sa rozhovor pekne rozprúdi. Dozvedáme sa, že babka má už 88 rokov, žije na samote úplne sama a že by sa ani za nič neodsťahovala.

„Veď ja by zomrela tam dolu. Čo by som tam robila? Tam to je len pre starých ľudí a to ja veru nie som,“ hovorí na námietku svojho syna a nevesty a na ponuku, aby sa k nim presťahovala. Ešte sa dozvedáme, že tu hore sú najlepšie zemiaky, pretože tu niet mandeliniek, a tak ich netreba ošetrovať žiadnou chemikáliou, a aj to, že tu hore sa slivky na slivovicu neoberajú, ale zbierajú, až keď sladučké ako med popadajú do trávy. Na tej slivovici to veru vidieť aj cítiť. Potom sa nás babka spýta, odkiaľže to sme.

„Ja som zo Skalice,“ hovorím, „a títo moji kamaráti z Břeclavi.“ Babke sa rozžiari úsmev na tvári a hovorí: „Breclav, tam to poznám, tam som bola.“

„Ale mama, kedyže ste tam boli,“ hovorí jej syn, „veď to je v Čechách.“ „A veruže som bola,“ nedá sa babka. „Keď som mala trinásť rokov, išla som slúžiť do panského domu do Viedne. No a v Breclavi sme presadali na viedenský vlak. Jój, ale tam vám tak pršalo, no hrôza!“

„No a dokedy ste slúžili vo Viedni?“ pýtame sa. „Až do svojich osemnástich rokov. Potom som išla domov. Už som mala našetrené na veno a otec po mňa poslal, že mi našiel ženícha, a tak som sa vrátila a vydala sa sem. Muža som mala dobrého, tu som ho aj pochovala, a deti sa rozleteli. Tak tu teraz žijem sama.“ Popíjame čaj, usmievame sa na seba a pán nám hovorí:

„Toto som doteraz ani ja nevedel, veď to ste mi, mama, nikdy nepovedali. Ale som naozaj rád, že to z nej vyšlo,“ dodáva. A tak z babky pomaly vyťahujeme jej tajomstvá z mladosti, smejeme sa, prikyvujeme a atmosféra je takmer dôverná. Úžasný večer. Pritom ešte pred poldruha hodinou to vyzeralo hrozne. Dostávame druhú dávku čaju aj slivovice a je nám naozaj veľmi dobre. Keď babka pomaly začína skláňať hlavu a zaspáva uprostred reči, je nám jasné, že je čas poďakovať za teplo a pohostenie a pobrať sa do sena.

„Poviem vám,“ prihováram sa pánovi domácemu, „že tá vaša babka, hoci má 88 rokov, má veľmi dobrú pamäť.“

„Ale kdeže,“ smeje sa, „to, čo sa jej stalo pred sedemdesiatimi rokmi, vie úplne presne. Ale spýtajte sa jej, čo mala na obed, to si už vôbec nepamätá.“

Ešte raz ďakujeme, prijímame pozvanie na ranný čaj a už aj lezieme po rebríku do sena a tepla spacákov. Sme však plní emócií. Rozprávame sa o živote tej starej ženy, ktorá asi nikdy nepoznala prebytok a pohodlie a ktorá sa ani dnes, keď sa jej to núka, nechce vzdať rodného hniezda, s ktorým ju isto spájajú celoživotné spomienky. Prežíva tu v osamotení stále ten tvrdý život, na ktorý si zvykla. Sama si rúbe drevo, kúri v peci, varí, perie, pestuje zemiaky, zbiera slivky a asi aj páli slivovicu. Žiadny telefón, len starý televízor, ktorý si možno ani nevie pustiť. A žiadni susedia, žiadni priatelia. Povedzte mi, čo je to v nás ľuďoch, že tak lipneme na svojich hniezdach? V tichom večere pomaly strácame niť rozhovoru a ukolísaní medovým lipovým čajom, fantastickou slivovicou, teplom kachľovej pece a neskôr spacákov zaspávame v sene.

Ráno je ako vymenené. Už včera nám v chalupe uschla väčšina vecí, len topánky sú stále ako špongia. Nevadí. Balíme sa a schádzame rebríkom dolu. Domáci pán aj s babkou nás už očakávajú. Raňajkujeme v ich izbe, kde sme včera posedeli, a potom sa zasa vydávame na cestu. Lúčime sa so všetkými a najmä s babkou, ktorá nás pozýva, aby sme sa u nej znova zastavili, že lipiny aj slivovice je dosť a že nám zasa navarí ten čaj, ktorý nám tak chutil.

Do Strážovských vrchov sa dostávame až o štyri roky. Znovu prechádzame osadou Kopec a teraz sa už zámerne ťaháme ujazdenou zvážnicou a v príhodnej chvíli sa spúšťame do Hornej Strednej. Nesieme babke pár fotiek z Břeclavi a tiež z nášho vandru pred štyrmi rokmi. Lenže dom je už opustený. Humno je síce vykosené, seno na sušiakoch, ale stodola zavretá na zámky a babka je preč. Či si ju nakoniec syn odviezol do Pružiny alebo zomrela, to sa už asi nikdy nedozvieme. Strkáme obálku s fotkami do dverí a máličko ťapnutí melanchóliou či sentimentom ideme ďalej. Navždy nám ale zostala spomienka na obyčajnú milú babku, ktorá nechcela opustiť miesto, kde žila so svojím manželom, kde porodila svoje deti, kde prežila väčšinu svojho života. A kde asi chcela aj zomrieť. Dúfame, že sa jej to podarilo.

Tento príbeh skončil tak, ako skončí väčšina príbehov každého z nás. Keď sme však premrznutí a nachladení, vždy vyťahujem nasušenú lipinu a med, varím ten voňavý čaj plný leta a nalievam doň tú najlepšiu slivovicu, len aby som neurazil našu spomienku na babku z Hornej Strednej.

Tento príbeh je súčasťou knihy "Karpatské horské", ktorú si môžete kúpiť v nashom eshope alebo v Martinuse.

Fórum 12 príspevkov
Horná Stredná 31/01/19 10:21 12 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Divný sen Vlastne to ani žiadny vander nebol. To som si len tak zmyslel, že sa už akosi dlho poflakujem doma, a tak, keď som videl celkom slušnú predpoveď počasia, požiadal som v robote o dovolenku na dva dni a vyrazil som. Naozaj mi v podstate o nič nešlo. Cítil som sa len akýsi usedený a unudený, no a hlavne sa mi žiadalo vypadnúť. Vypadnúť z domu a aspoň trošku sa potúlať po horách a lúkach, posedieť si pri výhľadoch, prespať vonku, dať si v neznámej krčme pivko, prehodiť slovko či dve s krčmárom alebo miestnymi korheľmi a prespať niekde, kde budem môcť celú noc počúvať len hlasy prírody. Máte aj vy niekedy pocit, že už v meste asi nevydržíte? Ja som ho mal práve vtedy. Dcéra ma zaviezla ráno na stanicu do Sudoměříc, tam som nastúpil na vlak a odviezol sa do Vrboviec, kde bola moja vlaková konečná. Vedel som, že domov je to len asi 35 - 40 kilometrov a že ak sa nebudem hnať, bude to fajný relax na dva dni. A tak som vyrazil. dnes Boro Tomis Príbehy
Príbeh Plnená paprika Milujem plnenú papriku. Prehlasujem to tu pri plnom vedomí a pri plnej kvalite môjho myslenia. Plnená paprika je a bude v mojom myslení stále a vytrvalo zastávať miesto medzi vrcholmi gastronomických zázrakov. Ak som aj niekedy pochybne naznačoval, že by mohlo byť niečo lepšie ako plnená paprika, prosím, neverte mi. Bol som asi pod krutým nátlakom. Toľko všeobecne. 12/04/19 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Fajčenie škodí (nielen) zdraviu „Takže ty chceš, kámo, vedieť, prečo sme prišli tak neskoro?“ hovorí kamarát. „Ja ti to teda poviem, veď je Silvester, tak sa aspoň pobavíš. Lebo už od včera sme sa tešili a chystali na chatu. Moja sa rozhodla, že ako vždy urobí zopár chlebíčkov, ja zasa, že už všetko pobalím, len aby sme najneskôr doobeda boli na chate. Ona namiešala šalát, ja som zbalil spacáky a ostatné pakšamenty a zaniesol ich do auta. Nanosil som tam aj víno a pivo, nejaké oriešky a také tie kraviny. Ráno, hovorili sme si, len dorobíme chlebíčky, naraňajkujeme sa a vyrazíme. Ale to sme ani netušili, čo všetko sa môže stať.“ 29/03/19 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Príbeh Divný sen Vlastne to ani žiadny vander nebol. To som si len tak zmyslel, že sa už akosi dlho poflakujem doma, a tak, keď som videl celkom slušnú predpoveď počasia, požiadal som v robote o dovolenku na dva dni a vyrazil som. Naozaj mi v podstate o nič nešlo. Cítil som sa len akýsi usedený a unudený, no a hlavne sa mi žiadalo vypadnúť. Vypadnúť z domu a aspoň trošku sa potúlať po horách a lúkach, posedieť si pri výhľadoch, prespať vonku, dať si v neznámej krčme pivko, prehodiť slovko či dve s krčmárom alebo miestnymi korheľmi a prespať niekde, kde budem môcť celú noc počúvať len hlasy prírody. Máte aj vy niekedy pocit, že už v meste asi nevydržíte? Ja som ho mal práve vtedy. Dcéra ma zaviezla ráno na stanicu do Sudoměříc, tam som nastúpil na vlak a odviezol sa do Vrboviec, kde bola moja vlaková konečná. Vedel som, že domov je to len asi 35 - 40 kilometrov a že ak sa nebudem hnať, bude to fajný relax na dva dni. A tak som vyrazil. dnes Boro Tomis Príbehy
Túra Zimná túra na Brnčalku so 6-ročným dieťaťom Šesťročné dieťa, ktoré je už niekoľko rokov "obeťou" svojich turistikou posadnutých rodičov, zvládne už pomerne veľa a už – a zároveň zatiaľ – s radosťou. Vo Vysokých Tatrách počas letnej turistickej sezóny zvládne pohodlne túru snáď na každú horskú chatu. Ale čo v zime? Pokiaľ je chodník prešliapaný alebo nie je veľa čerstvého – ako tomu bolo v januári 2018 – je dobrým cieľom Chata pri Zelenom plese, tzv. Brnčalka. včera Ľubomír Mäkký Vysoké a Belianske Tatry
Túra Výstup na Radičinú a hradisko Martinček Jesennú dovolenku som naplánovala v kolibe u Dobrého pastiera, ktorá sa nachádza v známej-neznámej Čutkovskej doline pri Ružomberku. Ubytovali sme sa v útulnej izbičke s názvom "Návšteva na vidieku". Ráno som sa zobudila na klopkanie dažďových kvapiek na okenicu, otvorila som malinké okienko, z ktorého ma ovial príjemný horský vzduch s prímesou dažďovej vlhkosti. včera Tatiana Filipková Veľká Fatra a Choč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Horná Stredná 31/01/19 10:21 12 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.73 (0.23)