Trasa

Omšenie – Baské, chata – Zrázový vrch – sedlo Trtavka – Za Židovým – sedlo Košariská - Homôľka – Srvátkova lúka – sedlo Palúch – Vápeč – sedlo Palúch – Nad Hornou Porubou – Horná Poruba

Začínal som v peknej podhorskej dedinke Omšenie, kam ma v jeden pracovný deň priviezol autobus z Trenčianskej Teplej. Vrátil som sa kúsok späť k rázcestníku a pustil sa po krátkej, skromne zastavanej uličke. Okamžite ma upútali mohutné bralá Žihľavníka, ktoré sa týčili po ľavej strane a pri pohľade späť si obdiv pýtala krásna Omšenská Baba.

Chvíľu som kráčal dolinkou a potom odbočil cez takmer netečúci potôčik doľava. Lúku krášlili okrúhle kravské výtvory, a tak som nevedel, kam skôr pozerať, aby som zostal očarený „Strážovkami“ a zároveň s čistými topánkami. Na okraji lesa viseli tabuľky upozorňujúce na začiatok prírodnej rezervácie a takisto teritórium našej najväčšej šelmy. Prudko stúpajúcim chodníkom som začal krúžiť okolo Žihľavníka, ktorý z tejto strany nepôsobí tak nedostupne ako od Omšenia.

Na konci náročného stúpania som sa ocitol na akejsi prírodnej lúčnej terase mimo stromov, kde nejaká prudko romantická duša osadila lavičku. Výhľad na blízke okolie je odtiaľ naozaj očarujúci. So zmierňujúcim sa stúpaním sa chodník zmenil na širšiu cestu, viedol neustále lesom s dominantnou bučinou. Míňal som rázcestník Žihľavník – dolná lúka, kde sa ponúka možnosť zostúpiť severným smerom na vyhliadku. Veľmi rýchlo som si zrátal, že zachádzka spolu s fotením by vyšla na trištvrte hodinu, čo ma presvedčilo radšej nezachádzať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Príjemným terénom som dosiahol okraj lúky s posedom, na konci ktorej sa dala rozoznať strecha Chaty Baské. Rok čo rok ma sem pozýva partia z roboty na predĺžený víkend, ale na Baskom som bol v tejto chvíli prvýkrát. Nielen ročná doba, ale aj túra realizovaná uprostred týždňa, spôsobila, že som si toto miesto vychutnal sám. Veľká chata, niekoľko prístreškov a sedení, štyri latríny, veľké ohnisko a kôlňa s drevom sú slušným základom pre väčšie akcie. Naraňajkoval som sa, a keďže od chaty nie je výhľad žiadny, našiel som ho asi sto metrov za smerovníkom. Konečne som zazrel aj Vápeč. Následne som ho obdivoval z viacerých miest na hrebeni, ktorý je počas bohatej snehovej nádielky bežkárskou trasou.

Cestu mi pod nohami zdobili kopy popadaného lístia sfarbeného do červena a ja som sa v tej chvíli naozaj cítil ako celebrita kráčajúca po červenom koberci. Za Zrázovým vrchom som križoval skoro kilometrovú, mierne stúpajúcu lúku, kde by ozaj nebol problém zablúdiť, ak by bol chodník pod snehom. Značiek tu veľa niet; možností, kam odbočiť, sa nájde niekoľko. Treba sa držať hrebeňa a vystúpať lúkou hore.

Po krátkom pásme lesa sa objavila ďalšia lúka, nad ktorou som správne identifikoval sedlo s ľubozvučným názvom Trtavka. Delilo ma od neho prekrásne údolíčko, na dne ktorého je postavené obydlíčko s nadštandardom pre vandráka. Drevená chatka, z jednej strany otvorená, preplnená matracmi a poličkami, pred chatou kryté ležovisko vystlané naozajstným kobercom, stôl so stoličkami, ohnisko, vaňa a pneumatiková hojdačka visiaca zo stromu. Komfort na pohľadanie. Neodolal som a spravil som si fotku na hojdačke. Ono to dá celkom zabrať, za dvanásť sekúnd sa presunúť pätnásť metrov od stola k hojdačke, vyhupnúť sa na ňu, spraviť si pohodlie a zatváriť sa tak, že sa hojdáte tak dlho, že vás to už v podstate nudí. Zabavil som sa sám na sebe a opustil toto krásne miesto, ideálne pre „zakempovanie“ na vandri.

Vystúpil som do sedla Trtavka, z neho ešte vyššie na trávnaté Záhradčie, a tam som natrafil na ďalší div túry. Na vandroch som spoznal viacero miest, kde vás to jednoducho „vyhodí zo sedla“ a spolu s ruksakom dopadnete dolu. Sadnete či ľahnete na zem a nasávate plnými dúškami teplo slnka, mäkkosť trávy, pôvab okolitej krajiny. Jesenné farebné odtiene stromov a tráv, hlboké zalesnené údolia, rozľahlá hrebeňová lúka a nad tým všetkým dominanty tunajších vrchov – homoľovitá Homôľka a skalnatý Vápeč. Tam, sediac v tráve, som si uvedomil, že práve kvôli tomuto som od skorého rána cestoval a potil sa v náročných stúpaniach.

Keď som sa konečne odhodlal vstať a pozvoľna sa spúšťal trávnatým svahom, ozvalo sa z hlbokého údolia po pravej strane mocné zaručanie, ktoré sa viac nezopakovalo. Zostúpil som až na sedlo Košariská, odkiaľ je vidieť štátnu cestu spájajúcu Považie s Hornou Nitrou. Najvyšším bodom cesty je sedlo Homôľka, ku ktorému som sa pomaly blížil. Prešiel som okolo vlekov na parkovisko, kde bol otvorený bufet Partizán. Popri pivku som spovedal pani za pultom. Počas najlepších zimných sezón sa u nich lyžuje asi tri mesiace, od decembra do februára. Veľký problém strediska je neexistencia vodného zdroja na umelé zasnežovanie.

Po občerstvení sa som opustil rušné miesta. Značka ma viedla medzi chatu Homôľka na pravej strane a rovnomenný kopec na ľavej. Chodník opäť zavítal do lesa a tam opäť prudšie stúpal. Lístie mi znepríjemňovalo bezpečný pohyb, no šťastne som sa dostal hore a postupoval znovu len miernymi hrebeňovými partiami. Medzi stromami som zaregistroval pohyb malého zvieratka. Vykľulo sa z toho mačiatko mačky domácej. Čudoval som sa, čo robí tak vysoko a ďaleko od ľudských sídiel. Vábivými zvukmi, ktoré som sa naučil v detstve počas prázdnin na dedine, som ju prilákal bližšie a siahol do ruksaku po obed. Malá mačka sa vyštverala na ruksak a potom začala liezť aj po mne. Rohlík so šunkou som rozdelil na dve časti, samozrejme nie po bratsky fifty-fifty, ale podľa váhy. Pustila sa do jedenia a ja som pokračoval v chôdzi. Ktovie, čo ju čaká najbližšie dni či s príchodom zimy.

Hrebeňový chodník sa priblížil k okraju hory a určitý čas sa vinul po akejsi prírodnej rímse, kde hrozil pád do značnej hĺbky. V lese potom nasledoval prudší zostup a po vyjdení na voľné priestranstvo jeden z najkrajších výhľadov na blízky Vápeč. O chvíľu som zavítal na Srvátkovu lúku, kde sa moja modrá značka stretla s červenou vedúcou zo Zliechova. Pri rázcestníku je vybudované pekné sedenie. V lese nad lúkou sa objavila tabuľka NPR Vápeč a už zase som prudko stúpal na predvrchol, ktorý od hlavného vrcholu oddeľuje sedlo Palúch.

Nezdržiaval som sa a pomerne rýchlo som absolvoval aj posledné metre ku krížu. Sadol som si na vrcholový kameň a obzeral sa na všetky strany. Pod nohami mi ležala Horná Poruba, po pravej strane Košecké Podhradie, oveľa bližšie osádka Kopec. Smerom na východ sa týčil Strážov, na juhu Homôľka, na juhozápade Baské. Cvakal som viac-menej dokumentačné zábery, a bolo mi jasné, že krajšie fotografie sú s Vápčom ako tie z Vápča. Hore som zotrval do poslednej možnej chvíle.

Zostup bol hbitý a rýchly, motivovaný časom odchodu autobusu. Hodnú chvíľu som kráčal aj Hornou Porubou, ktorá mi ako obec prišla veľmi sympatická. Vápeč sa nad ňou vypína naozaj impozantne.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek