Káva a trocha pohnutej histórie

Jednodňová turistika v bežný pracovný deň má svoje čaro. Okrem toho, že vás neoberá o čas strávený s rodinou, môžete vytočiť kolegov telefonátmi a správami z túry. Na značkovaných chodníkoch je zároveň menej ľudí. Ale vzhľadom na to, kam sa dnes chystáme, nečakáme, že tu stretneme davy ľudí. Takže ranná káva na jednej z terás na levočskom námestí nás určite nerozhodí. Poobede zistíme, že necelá hodina času nám dnes ešte bude chýbať.

Začíname v bývalej obci Blažov, ktorá bola vysídlená v súvislosti so zriadením Vojenského výcvikového priestoru Javorina začiatkom 50-tych rokov 20. storočia. Celkovo tu vtedy došlo ku kompletnému vysídleniu štyroch obcí. Ich vysídľovanie prebiehalo problematicky, no v prípade Blažova to bolo ešte komplikovanejšie. Obyvateľstvo obce vystupovalo nezvyčajne jednotne a svorne odmietli sťahovať sa. Žiadali, aby im boli postavené nové domy pri Spišskej Kapitule a úplne ignorovali ponuky na vysťahovanie sa do iných lokalít. Armáda a politickí činitelia začínali byť z odsúvania termínu vysťahovania nervózni, a preto pristúpili k razantnejším metódam.

V osade Čertež armáda sústredila dvadsať príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, ktorí mali zabrániť vstupu obyvateľov do osady, prípadne ich úteku do okolitých lesov. O vyhrotenosti situácie svedčí aj fakt, že podľa zdrojov z Archívu MV SR v Levoči, súčasťou výzbroje každého z 20 príslušníkov ZNB bol samopal s dvomi plnými zásobníkmi. Samotné vysídlenie Blažova sa začalo 30. mája 1952 o ôsmej hodine ráno. Ako prvé boli vysídlené osoby, ktoré boli označené za štváčov a rebelantov. Do večera 31. mája bola vysídlená celá obec Blažov s osadou Blažovská Dolina.

Aj keď podľa oficiálneho hlásenia nedošlo zo strany príslušníkov ZNB k žiadnemu represívnemu zákroku, domáci obyvatelia nikdy nezabudli na obec, obkľúčenú nákladnými autami, sanitkami, vojakmi a policajtmi, keď nesmeli ani vyjsť z domu a keď sa im vyhrážali vysťahovaním na Sibír. Piati obyvatelia Blažova boli neskôr na základe správy okresného prokurátora súdení za násilie na verejnom činiteľovi, ktorého sa mali dopustiť počas demolácie domov, ku ktorej došlo počas návratu nespokojných obyvateľov do obce v júli 1954. Vysídlenie obce postihlo celkovo 837 ľudí a väčšina z nich sa presťahovala do obce Žakovce v okrese Kežmarok.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Aby sa na obrovskú krivdu len tak nezabudlo, v Blažovskej doline som založil geokešku Blažov. Pamiatku zaniknutej obce pripomína aj malá kaplnka a pekne upravený areál, kde sa dodnes uskutočňujú spomienkové stretnutia jej bývalých obyvateľov. Na tomto mieste zároveň nechávame auto a vyrážame na „šľapzug“.

Skratky a obchádzky po ceste na Čiernohuzec

Pôvodný plán bol trafiť výraznú cestu, ktorá vedie z údolia Torysy až k chate Chmeľov. Na chvíľu sme ju trafili, potom zase stratili. Míňame skromnú chatu Čertež 2 a vchádzame do lesa. Zanedlho sa ale cesta stáča neželaným smerom, a tak sa stáčame aj my a stúpame popri jednom z prítokov potoka Filipovec. Užívame si peknú a stále nenarušenú prírodu a po chvíli triafame ďalšiu zvážnicu.

Občas, hlavne na rázcestiach, si musíme pomôcť navigáciou v telefóne s aktuálnou ortofotosnímkou ako podkladom, pretože mapy oblasti sú známe svojou nepresnosťou. Netrvá to dlho a prichádzame na krásne horské lúky pod vrchom Chmeľov. Naše kroky však zatiaľ nesmerujú na hrebeň, ale kráčame po vyjazdenej ceste, ktorá končí rovno pri chate Chmeľov. Chata má úžasnú polohu a otvárajú sa z nej krásne výhľady najmä na západ, kde so svojimi 1 231 metrami dominuje Škapová, miesto pomerne málo známej havárie lietadla DC-3 z roku 1956. Pri chate je ohnisko a prameň, ktorý bol však v čase našej návštevy len veľmi málo výdatný. Chata je samozrejme zamknutá a úzka, slabo krytá veranda neposkytne prípadným nocľažníkom veľa komfortu.

Trochu pojeme, trochu pofotíme a pokračujeme ďalej. Nevraciame sa na rázcestie, ale stúpame strmým svahom priamo na vrchol Chmeľova. Výhľady sú ešte širšie, na severozápade sa ukazujú aj Vysoké Tatry. Hrebeňová cesta vedie krásnou prírodou, je tu čo fotiť. Záverečný stupák na Čiernohuzec prebieha v úmorných teplotách, hlavne s ohľadom na lokalitu, nadmorskú výšku a aktuálne ročné obdobie (polovica septembra). Vrcholové partie Čiernohuzca sú v príkrom kontraste s tým, čo sme videli po ceste sem. Prakticky celý hrebeň smerom na východ je poznačený intenzívnou ťažbou dreva a pár vyschnutých stromov len dotvára smutný obraz krajiny. Je však vidieť, že mladý les sa pomaličky dvíha a staré fotogenické listnáče sú vítaným spestrením v našom ďalšom putovaní.

Výhľady, všade samé výhľady

Ďalšie zhruba dve hodiny chôdze sú príjemnou prechádzkou hrebeňom s minimálnymi prevýšeniami a s úžasnými výhľadmi po oboch stranách. Keď sa pozeráme na juh, hlboko pod nami je údolie Torysy, z ktorého strmo vystupujú rozložité vrcholy Javorinky a Spišskej nad Oľšavicou. Pri pohľade na východ púta našu pozornosť v doline učupená obec Tichý Potok, no najmä známe siluety Stráže a Lysej Stráže neďaleko Prešova. Na severe zbadáme niečo, čo nám pripomína Ľubovniansky hrad. Vytiahnem ďalekohľad zvaný „kuker“ a potvrdzujem náš predpoklad. No a keď sa občas obzrieme späť, celkom vzadu vidíme Vysoké Tatry a pod nimi doslova oholený hrebeň s dvomi výraznými vrcholmi – Ihlou na západe a Čiernou horou, najvyšším vrcholom Levočských vrchov, na východe. Tento pohľad si tiež radíme do kategórie menej veselých, miera devastácie prírody nám aspoň takto z diaľky pripadá strašná.

Náš postup značne spomaľuje množstvo čučoriedok, ktoré tu nikto nezbiera. Priamo pri ceste rastú také kúsky, že sa jednoducho nedá len tak prejsť okolo. Odhodlanie dôjsť až na Čiernu horu začína nahlodávať pohľad na hodinky. Predsa len dni už nie sú také dlhé ako v lete a sami si nie sme istí zostupovou trasou. Tak nič, šviháme ďalej. Z juhu traverzujeme Zámčisko, prechádzame cez zvláštny prírodný amfiteáter a tesne pred Kuligurou sa zarozprávaní nechávame zviesť príliš na sever. Našťastie to netrvá dlho, preto je návrat na hrebeň otázkou pár minút. Cesta sa tu ale nadobro stratila, takže sa začíname predierať lesom. Rozdeľujeme sa a hľadáme vhodný terén na ďalší postup. Cestu nakoniec nachádzame priamo na hrebeni a o 10 minút zastavujeme na prudkej ľavotočivej zákrute pod vrcholom Kuligura.

Je tesne pred pol druhou a je nám jasné, že dnešný plán musíme upraviť. Ranná hodina by sa nám teraz zišla. Dohodli sme sa teda, že zbehneme na rozľahlé horské lúky pod nami v smere na Čiernu kopu a odtiaľ zostúpime späť do doliny. Zároveň otvárame mapu a zásoby proviantu. Napriek tomu, že takmer všetky okolité kopce, najmä Siminy a Kopa sú silne poznačené ťažbou dreva, tunajšia krajina má svoje zvláštne čaro. Široké výhľady dotvárajú malé dedinky v údolí Torysy.

Krvopotný návrat do civilizácie

Je čas zdvihnúť kotvy, nad Tatrami sa tvoria nezvyčajné búrkové mraky a nám sa (zase raz) nechce ísť naokolo, volíme priamy zostup do plytkého sedla pod medzi Kuligurou a Čiernou kopou. Že to bola chyba, na to sme prišli už po pár minútach, ale nikomu sa nechcelo vracať späť. Zostup po bralnatom svahu plnom malinčia, pňov, popadaného dreva, nestabilných kameňov a výdatnej žihľavy bol utrpením hlavne preto, že som mal kraťasy. Rado postupoval rýchlejšie a nakoniec našiel úzky chodník, ktorý nás po chvíli priviedol na lesnú cestu. Cestu, po ktorej by sme išli, keby sme sa rozhodli ísť trochu naokolo. Do bodky sme tak naplnili známe príslovie o síce dlhšej skratke, ale aspoň horšej ceste. Zážitok si kompenzujeme prestávkou na krásnej horskej lúke s výhľadom na južné úbočia Kopy, ktoré nám veľmi pripomínajú Nízke Tatry. Pofotím nejakú kvetenu, dojedáme posledné jablko, trochu sa vrátime späť a rýchlo zostupujeme do doliny širokou, ale značne zerodovanou cestou. Chvíľu na to vstupujeme do lesa a už miernejším klesaním prichádzame na zákrutu, kde len tak mimochodom medzi stromami zhliadneme nejakú stavbu. Otáčame sa a prichádzame k chate Roztoka, o ktorej sme doteraz nemali šajnu. Poniže chaty je upravený prameň, ktorý je aj teraz na jeseň pomerne výdatný. Robím dokumentačnú fotku a vraciame sa na cestu, ktorá nás po nejakej trištvrte hodine privedie na „hlavnú cestu“ medzi obcami Nižné Repaše a Tichý Potok. Ku autu je to už len kúsok. Po 7 hodinách vypínam navigáciu a ukladám prejdenú trasu – dnes sme si dali niečo cez 20 kilometrov.

Zápletka s vložkami a záver

Dnešný výlet nemal chybu, akurát som mal divný pocit z topánok. Nosím ich roky, ale dnes mi nejako nesedeli. Ešte aj šnúrky som si musel zaviazať inak než zvyčajne. Až vyzutie doma prinieslo rozuzlenie – ráno som si do nich zabudol dať vložky. Takže keby to niekoho zaujímalo – áno, ide to aj bez nich!

Videli sme pekný kus Slovenska, pozreli sme sa tam, kde sme ešte neboli, nabažili sme sa čučoriedok aj výhľadov a zároveň nám ostal dôvod vrátiť sa sem a dokončiť zvyšnú časť hrebeňa. Odporúčam všetkým, čo majú radi pokoj, ticho a menej známe končiny.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek