Príbeh

Nočná povodeň

21.12.18
Je pekný, letný, júlový deň. Leto sa zatiaľ naozaj vydarilo. Už od mája je teplo a zvláštnosťou tohto leta sú takmer pravidelné búrky vyskytujúce sa na celom území Slovenska a prichádzajúce azda každé dva dni. Je to ako na hojdačke. Popoludňajšia búrka a potom zasa modré nebo a teploty stále okolo 30 °C. Hory sú plné hríbov a už aj dávno zabudnuté studničky sa prebudili a vyvierajú ako medokýš. Všetky pramene prúdia naplno a aj tie najmenšie riečky sú plné vody a takmer výnimočne splavné. Vodáci už od bujnosti nevedia, čo by splavili a priehrady si vôbec nešetria vodu na „horšie“ časy, ale veselo odpúšťajú a plnia korytá pre radosť všetkých, čo majú v ruke pádlo a pod sebou akúkoľvek loď. Príroda je z toho úplne odviazaná a všetko rastie ako sprosté, lesy sa zelenajú, polia sú prerastené, no hotová džungľa.

Ja som ale doma. Len včera som sa vrátil z vandru. Nechcel som, ale musel som. Zamestnávateľ ma na dlhšie neuvoľnil a ja som mojich kamarátov opustil tri dni pred cieľom. Aj tak som rád. A teraz si to šiniem na bicykli po hrádzi okolo rieky a teším sa na jedno či dve pekné podvečerné pivká v bufete pri lodenici. Viem, že tu asi nebude tak veselo ako inokedy, pretože väčšina vodákov je na zájazde na vode, ale som si istý, že pusto tu určite nebude. Vždy sa nájde dosť starých vodákov, rybárov a cyklistov, či iných riečnych tulákov a pytliakov pri dobrom pivku.

Hriešne pekná čašníčka Marula sa točí okolo pípy, naschvál sa pekne vrtí a posúva mi krásne orosené a perfektne načapované pivko a ja, aby som neurazil a nepoškvrnil si povesť, hodím aspoň trošku erotickú poznámku na jej príjemnú existenciu za pultom. Marula ju s úsmevom prijme a obidvaja sme spokojní. Nuž taká malá erotická hra. Odstavujem bicykel do stojanu a zrazu pozerám, že je tu zastrčený aj bicykel, ktorý by som mal dobre poznať. Áno, celkom určite, podľa toho zvareného nosiča je to bicykel mojej kamarátky Anabely. Lenže čo by tu tá robila. Bicykel je zamknutý a teda tu je s ním asi niekto, kto je Anabele spriatelený. Pozriem na Marulu a pýtam sa: „Kto je tu s Anabeliným bicyklom?" „Anabela,“ odpovedá.

„A kde je, veď ju nevidím.“ Marula mrkne okom a hodí hlavou a ja z toho rozumiem, že Anabela je vzadu za výčapom, na malom plácku s dvomi umakartovými stolmi, ktoré sme si vždy šetrili na také súkromnejšie sedenia a na väčšie ťahy. Pretiahnem sa aj s pivom v ruke okolo Maruly, odtiahnem záves a už som tam. A hneď ju aj vidím. Blonďavá, nakrátko ostrihaná hlavička, džínsové kraťasky a postavička ako zo žurnálu. Bodro zavolám: „Ahoj, Beli, kde sa tu berieš, veď ste mali byť niekde na vode. Čo ste, vy divosi, utopili loď?“

Hovorím to preto, lebo viem, že Anabela odišla pred štyrmi dňami s výpravou vodákov a najmä so svojím viacročným priateľom Mariánom na vodu. Stará Karosa aj s prívesom plným lodí ich viezla na východné Slovensko a tu mali splavovať všetko, čo sa v tomto, na vodu bohatom lete, splaviť dá. Naviac po rokoch chodenia to mala byť posledná „slobodná“ plavba a na jeseň sa plánovala svadba. Belina sa ku mne otočí, takmer s úsmevom mi odpovie svoje „ahoj", ale ja počujem a aj vidím, že tu niečo nie je v poriadku. Tvárim sa akože nič, prisadám si ihneď k nej a začínam nezáväznú debatu o ničom. Lenže Anabela mlčí a hlava jej klesá a klesá a ja postupne mĺknem, až nakoniec potichu vravím: „Beli, čo je, tak povedz, čo sa stalo?“

Chvíľu je ticho a potom Belina pomaly zdvíha hlavu a ja vidím tie jej najmodrejšie oči na svete zaliate až po vrch slzami, ktoré sa už ani nesnažia udržať v očiach a letia jej dolu lícami. „Tak čo je, dievča, stalo sa niečo Majovi, alebo čo? Prečo nie si na vode?“

Beli chvíľu mlčí a poťahuje, potom sa vysmrká a spustí: „Vieš,“ hovorí mi, „medzi mnou a Majom je koniec.” „Ale, akože, Beli,“ habkám, „veď ste mali mať na jeseň...?“ „Nie, nie, nepýtaj sa, prečo, ja ti to všetko poviem, len som sa ešte ani sama z toho celkom nedostala.“

„Počkaj,“ hovorím, „toto asi nebude jednoduché, tak skočím pre niečo ostrejšie.“

Marula asi mala ucho na plachte, lebo už aj má v ruke dva poldecáky a statočne ich plní rumom. Nuž, vodácke mlieko je liek na všetko. Anabela si len tak cucne z vršku poldecáka, vzdychne, nadýchne sa a pomaly spustí.

„Vieš, že sme boli na zájazde, že? Bola to tá najkrajšia akcia z oddielu, čo som za tých sedem rokov prežila. Všetko tieklo ako divé, takmer nič sme neprenášali a večer čo večer sme stavali tábor poblíž nejakej dediny a partia bola tá najlepšia, akú si môžeš na vode želať. Splavovali sme jednu riečku za druhou, no úžasná romantika, veď poznáš Slovensko. Ale predvčerom sme zatiahli s autobusom kúsok pod priehradu a Stano (vedúci oddielu) hovoril, že priehrada stále odpúšťa a tak je vody až-až.

Vyrachovali sme sa na lúku nad dedinkou s tým, že na vodu sa pustíme až ráno, ale my s Majom sme chceli byť sami. Veď vieš, Majo bol takmer dva mesiace v Mníchove a my sme boli konečne spolu. A tak sme nastrkali veci do barelu a do vreca a dohodli sa s bandou, že zbehneme kilometer či dva dolu a ráno sa k nim pripojíme, až sa poplavia okolo. No mali poznámky, to vieš, že áno. Ale chápali nás a tak nám Stano len vysvetlil, že pôjdeme okolo dediny a že napravo je cigánska osada, ku ktorej vedie nad riekou vysoká lávka a nech si dáme pozor, lebo niekedy sú cigánčatá drzé a hádžu kamene. A tiež nám povedal, že asi po dvoch kilometroch sa rieka za dedinou točí okolo menšej skalnej steny s naplaveným brehom zakrytým jelšami a vŕbami, a že tam by sme asi našli dostatočný úkryt a súkromie, ktoré hľadáme. Poďakovali sme sa, odrazili a takmer s koncom dňa vyrazili na vodu. Podplávali sme lávku, ktorá bola takmer dva metre nad vodou, bokom obkrúžili dedinu a potom sme už videli skalnú stenu, ktorá akoby vyrastala priamo z vody. Len keď sme sa priblížili bližšie, tak sme naozaj zazreli, že za hradbou krovia je náplava, ktorá je už riadne porastená peknou trávou a dobre ukrytá kríkmi. Bola som v tej chvíli najšťastnejšia baba na svete. Vyzeralo to asi takto,“ vraví a strká prst do piva a na stole mi kreslí takú malú mapu.

„Nuž, neváhali sme a prirazili k brehu. Na náplavu sa takmer ani nedalo inak dostať ako loďou. Len slabučký chodník takmer na úrovni vody dokazoval, že predsa len tam niekto občas zavíta. Vytiahli sme kanojku na breh, trochu ju ukryli pred náhodnými zvedavcami z druhého brehu a za kríkmi postavili stan. Ani sme ho nekotvili, len navliekli prúty a dosť, veď aj načo. Majo budoval tábor a ja som zbierala drevo na nočný oheň. Veľa tam toho nebolo, ale pár suchých konárov a naplaveného dreva sa našlo. Ako sa tak motkám popod skalu, ktorá sa týčila v oblúku nad náplavou, pozerám sa hore a zrazu som ti zbadala, že je tam v skale akási diera. Zavolala som Maja a ukázalo som mu tú dieru a on že bohvie, čo to tam je a tak a nech sa na to vykašlem. Lenže ja nie. Bola som zvedavá, tak sme sa tam nakoniec pomocou borovice vyrastajúcej zo skaly akosi vyškriabali a ukázalo sa, že si tam asi miestni chlapci urobili úkryt. Pôvodnú priehlbeň do skaly nejako vylámali, čím tam vzniklo miestečko pre dvoch-troch ľudí, takmer tri metre nad terénom náplavy. Boli tam zvyšky po ohnisku a my sme si chvíľu zaspomínali na našu trampskú minulosť a potom zasa šup dolu k stanu.

Večer bol nádherný. Uvarili sme si jedlo, čaj, aj troška rumu sa našla a potom, veď vieš, do stanu a tak. Zobudila som sa v noci na silné hrmenie a cez stan presvitali svetlá bleskov. Trochu som sa bála a zobudila som Maja. Lenže on len niečo zamrmlal a spal ďalej. Ale ja som nespala. O pár minút začalo pršať a blesky hromy len tak rachotili celou dolinou. Voda hrčala po stane a ja som začala mať obavy o naše miesto. Lenže Majo ma uisťoval, že sme v bezpečí a nič sa nemôže stať. Rieka hučala ako divá a ja som zrazu zistila, že máme v stane na podlahe vodu. To už som zatrepala Majom a zrúkla na neho. Majo sa konečne spamätal, našiel si svoju čelovku a vystrčil hlavu zo stanu. Vonku lialo a lialo a celou náplavou tiekla voda a náš stan bol ako ostrov v mori. „Beli, rýchle von," zajačal, ale ja už som tam bola. Kanojku som rýchle priviazala hádzačkou a repkou o borovicu vrastenú do skaly a kričím na Maja: „Rýchlo, berme stan a musíme do diery v skale." Ale ten môj Majo sa asi posral od strachu a horekoval: „Belinka, ježišmarjá, my tu zahynieme, preboha, ako sa len dostaneme z tohto pekla." V bleskoch som videla, že celá náplava je už pod vodou, tak som na neho zvrieskla: „Chyť ten stan a ťahaj ho ku stene!" A ten posera ti začal behať po kolená vo vode a len bedákal a bedákal. Barel som strčila do stanu, zazipsovala som ho a ťahala ku stene. Repkou som obkrútila ktorýsi roh stanu aj s vecami vo vnútri a aj s barelom, a už aj som sa šplhala po stene k diere. Neviem ako, ale dostala som sa tam.

Majo zatiaľ dolu bedákal a lúčil sa so životom. Tak som zasa skĺzla dolu, voda mi už siahala až po riť, ale našťastie sme neboli v hlavnom prúde rieky. Drapla som Maja a ťahala ho ku stene. Triasol sa ako pako, plakal, bedákal, mamička moja, mamička moja, pomôž mi, vyrevoval ako debil a ja som ho nenávidela. „Lez, do riti, lez už, ty hajzel posratý," revala som naňho a kopala ho kolenom do zadku a päsťou bila do chrbta. A Majo liezol. Vyliezla som za ním a kričím, ťahaj tú repku, máme na nej stan. Lenže ten debil nič, len sa triasol a hľadal mamičku. „Ty sviňa, ťahaj, lebo ťa zabijem," revala som na neho a začala ho mlátiť. Ani neviem, kde sa to vo mne vzalo, veď vieš, že Majo má takmer metrák a ja slabú polovicu, ale nakoniec začal ťahať, hoci som presvedčená, že vôbec nevedel, čo robí. Človeče, my sme vytiahli hore celý náš stan aj so spacákami a so všetkým, čo bolo vo vnútri. A bol naozaj najvyšší čas. Dážď síce pomaly ustával, ale voda stúpala a stúpala. Bolo počuť, ako kanojka duní bokom o skalu, ale to nebolo dôležité. A potom som začula akýsi mimoriadny hukot a vo svetle čelovky som zazrela, ako sa prúdom valí lávka, ktorú sme večer podplávali. No bolo to ako v pekle a ja som bola na všetko sama. Boli sme úplne premočení, ale potom som si spomenula na barel, vytiahla ho zo stanu a tam som mala dostatok suchých vecí na prezlečenie. Tak som si natiahla aspoň suchý sveter a tepláky a niečo som dala aj Majovi. Ten sedel vzadu v diere, trepal sa strachom a mne to bolo už úplne jedno.

Voda sa začala strácať niekedy medzi treťou – štvrtou rannou hodinou, keď už začalo byť konečne vidno, ale náplava bola ešte stále pod vodou. Ja som vedela, že už je dobre. Kanojka takmer visela na repke a nevyzerala, že by bola poškodená. Zliezla som dolu, po členky v skalenej vode, a naozaj, loď bola v poriadku, len pádla boli preč. Ale to mi bolo v tej chvíli úplne jedno. Pritiahla som ju zadkom bližšie ku skale a zasa vyliezla do diery a snažila som sa aspoň trochu si po noci pospať. Majo chrápal v kúte diery ako debil a ja som bola strašne unavená a vyzimená. Zobudili ma hlasy. Náplava už bola zasa bez vody a pri brehu boli prirazené lode z nášho oddielu. A Majo tam stál a všetkým rozprával, ako sme sa hrdinsky zachránili a ako on takmer obetoval život pre moju záchranu. Neviem ako, ale zletela som dolu z diery, pribehla k nemu a takú som mu vypálila, že takmer spadol do rieky. A potom som spustila: „Ty sviniar zbabelý, mamičkin sráč, ty hovädo posraté, ty klamár, to s tebou som chcela žiť, s takým sráčom by som mala mať deti? Ty sa mi už nikdy, nikdy v živote neukáž na oči, nikdy a s nikým, lebo všetkým vykričím, ako si sa posral od strachu. Veď ty by si nikdy v živote mne ani mojim deťom nedokázal pomôcť, ty posera posratý." No neviem, čo ešte som hovorila, ale bolo toho dosť. Až ma museli krotiť. A potom som si zbalila svojich pár vecí do batoha a povedala Stanovi, čo sa v noci dialo. No a teraz som tu.“

Sedel som potichu a vedel som, že niet čo dodať. Tak sme tam pekne spolu mlčali a potom som ťukol poldecákom o jej rum, mlčky sme to tam hodili a ja som vedel, že pre Belinu asi niečo veľké skončilo. „Vieš, Beli, možno je dobre, že sa to tak stalo,“ hovorím. „Asi to bolo pre tvoju budúcnosť to najlepšie, nuž a Majo nech sa s tým vyrovná, ako chce.“ Dopili sme pivo, sadli na bicykle a hrádzou sme si to pomaly šinuli domov.

Tento príbeh je súčasťou knihy "Karpatské horské", ktorú si môžete kúpiť v nashom eshope alebo v Martinuse.

Fórum 7 príspevkov
Nočná povodeň 31/01/19 10:46 7 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Pohľadnica Sedím v kuchyni pri okne a obzerám si pohľadnicu. Nenašiel som si ju v poštovej schránke, ale zastrčenú pod dverami svojho bytu. Akási pláž, pár hotelov a lodičky, ale to ma nezaujíma. Zaujíma ma text. „Pozdravujeme z dovolenky a tešíme sa na vás doma. Víno výborné, jedlo úžasné. Všetci sme v poriadku.“ Tak to mi naozaj stačí. Pohľadnica má len jednu malú chybu. Polovica, kde obvykle býva adresa, a aj vrch, kde je zvykom vytlačiť destináciu, chýba. Len akési číslo úplne dolu je to, čo hľadám. Nie že by bola pohľadnica vystrihnutá alebo začiernená, to nie. Je len z polovice materiálu strhnutá. Akoby vyšúchaná mokrým prstom, ale nevadí. Dobre viem, kto mi ju poslal, a dobre viem, odkiaľ je. Som veľmi šťastný. A asi nie som sám. 25/05/19 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Vizionár Julo Januška bol vizionár. Nie že by mal nejaké celosvetové vízie, to nie, on bol skôr taký náš malý, obecný vizionár. Popravde treba povedať, že Julo bol vlastne kurič. Kurič v horskom hoteli, vzdialenom len asi tak hodinku chôdze od obce. Dostatočne ďaleko na to, aby ho jeho žena Betka nemohla stále kontrolovať a šikanovať, a pritom dosť blízko, aby, ak sa mu zachcelo, a šéf to dovolil, mohol si skočiť domov pozrieť rodinu, či varovať obec pred katastrofami. Lebo Julo videl do budúcnosti celkom jasne, i keď zvyčajne len čierne. 10/05/19 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Divný sen Vlastne to ani žiadny vander nebol. To som si len tak zmyslel, že sa už akosi dlho poflakujem doma, a tak, keď som videl celkom slušnú predpoveď počasia, požiadal som v robote o dovolenku na dva dni a vyrazil som. Naozaj mi v podstate o nič nešlo. Cítil som sa len akýsi usedený a unudený, no a hlavne sa mi žiadalo vypadnúť. Vypadnúť z domu a aspoň trošku sa potúlať po horách a lúkach, posedieť si pri výhľadoch, prespať vonku, dať si v neznámej krčme pivko, prehodiť slovko či dve s krčmárom alebo miestnymi korheľmi a prespať niekde, kde budem môcť celú noc počúvať len hlasy prírody. Máte aj vy niekedy pocit, že už v meste asi nevydržíte? Ja som ho mal práve vtedy. Dcéra ma zaviezla ráno na stanicu do Sudoměříc, tam som nastúpil na vlak a odviezol sa do Vrboviec, kde bola moja vlaková konečná. Vedel som, že domov je to len asi 35 - 40 kilometrov a že ak sa nebudem hnať, bude to fajný relax na dva dni. A tak som vyrazil. 26/04/19 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Správa UNESCO pralesy chránime málo a škodíme partnerským krajinám Minulú stredu, 10. júla, skončilo 43. zasadanie Výboru pre svetové dedičstvo UNESCO v Baku. V prijatom uznesení výbor nalieha na Slovenskú republiku, aby zabezpečila primeranú ochranu Karpatských bukových pralesov (KBP) pred ťažbou a ďalšími potenciálnymi hrozbami a najmä vytýčila finálne hranice tejto lokality, zapísanej do Zoznamu svetového dedičstva. Neplnením záväzkov Slovensko môže poškodiť aj ostatné štáty, ktoré tiež majú pralesy a staré bukové lesy zapísané v tomto zozname. Spolu s nami sa môžu dostať do Zoznamu ohrozených pamiatok, keďže Karpatské bukové pralesy a staré lesy sú jedna medzinárodná lokalita. dnes Soňa Mäkká Správy
Túra Glarnské Alpy – k Murgsee Prší a prší. Mám dilemu, čo zajtra. Nastúpiť ráno v Sarganse na Railjet smer Viedeň a následne Slovensko alebo na miestny Postbus, čo by ma vyviezol do hôr. Predpoveď počasia dáva nádej na zlepšenie okolo obeda, ale vo vrchoch sa môže oblačnosť držať aj celý deň. Nakoniec naberám odvahu a vyhráva predĺženie pobytu o jeden deň. Život nedáva veľa príležitostí a bolo by hriechom nevyužiť všetky možnosti. Už dávnejšie ma pokúša v mape modrý fliačik uprostred hôr, vlastne jeden väčší a dva menšie. Murgsee. Jazero vysoko v údolí nad pobrežnou obcou jazera Walensee Murg (427). dnes Vladimír Mikuš Svet
PR Veľké letné tatranské putovanie Rozprávkové Tatranské kráľovstvo sa nachádza v severnej časti Slovenska v nádhernej a rozmanitej prírode Tatranského národného parku. Rozprávkové tatranské putovanie vás zavedie po kraji plnom majestátnych štítov, krištáľovo čistých plies, slnečných strání plných kvetov, miest s množstvom vtákov, srniek, kamzíkov a svišťov, k vodopádom a na rôzne zaujímavé turistické cestičky a chodníčky. A aby ste tento kút nespoznávali sami, sprevádzať vás budú Ochranko Tatranský, Lomnička Kvetinková a Smrečinka Lesná. včera sponzorovaný článok Zaujímavosti

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Nočná povodeň 31/01/19 10:46 7 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.57 (0.08)