Trasa

Folkmarské sedlo, Zadný Ginter – Rovienky – lúka pod Červenou skalou – Roveň – Folkmarská skala a späť

Do Vianoc (2016) zostáva pár dní a na Slovensku sa tešíme typickému inverznému počasiu. Nížiny zakryté nízkou oblačnosťou, ktorá dole konzervuje teplotu pod bodom mrazu a na horách pri jasnom počasí slnko zohrieva vzduch vysoko nad nulu. Za slnkom musím teda niekde vyššie, no k dispozícii mám len poobedie, takže vyberať je možné iba niečo kratšie. Presvedčila ma trhajúca sa oblačnosť v oblasti Folkmarskej skaly, idem teda preveriť trasu sedlo-skala, ktorou som ešte nemal česť ísť.

Nevľúdnou sivo-hnedou a hmlistou krajinou bez jedinej vločky snehu sa presúvam autom do Folkmarského sedla a pri pohľade na neporušenú sivotu nad hlavou premýšľam, že fotoaparát som asi bral zbytočne. Nálada sa mi trochu vylepší až v samom závere pri vyjdení do sedla, a to z dvoch dôvodov. Olovená stena nado mnou ďalej na severe a západe sa naozaj pretrháva a aj keď nepresvedčivo, ukazujú sa aj nejaké fľaky modrej oblohy, cez ktoré práve na Folkmarské sedlo dopadajú sporadické slnečné lúče. Druhým dôvodom je fakt, že približne od nadmorskej výšky 550 m (čo je zhodou okolností práve Folkmarské sedlo) vyzdobil mrázik kompletne vegetáciu krásnou bielou inovaťou, čím doteraz fádne hnedá krajina dostáva okamžite celkom iný, podstatne zaujímavejší charakter. Od stebiel trávy až po vrcholky stromov, pichľavá námraza všade naokolo ma núti vyťahovať foťák už od prvých metrov, v rozpore s pôvodnou predstavou, že ho vybalím až v cieli.

Samotné Folkmarske sedlo som podrobnejšie dokumentoval v článku Šľuchta – okruh z Folkmarského sedla, tak sa nebudem opakovať. Teraz sa mi však zdá, akoby som bol v inom svete. Vtedy tu zúrila čerstvá jarná jasná zeleň s modrou oblohou dekorovanou bielymi barančekmi a celú krajinu zaliatu slnečným svetlom som mal jasne pred sebou až po najvzdialenejšie kopčeky. Dnes to už ani nemôže byť odlišnejšie – úplne iné spektrum farieb, svetla i dohľadnosti.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Sedlo oddeľuje od seba dve pohoria, Čiernu horu a Volovské vrchy. Dnes sa vydávam na stranu Volovských vrchov, teda na západ, symbolicky v ústrety západu slnka. Hneď neďaleko cesty v lokalite Zadný Ginter sa pripájam na žltú značku, ktorá sem prichádza zdola od vodnej nádrže Ružín. Úvodné metre vedú pri miernom stúpaní krajinou, ktorá sa využíva ako pasienky s názvom Rovienky, čo znamená kombináciu lúk a hájikov. O chvíľku sa dostávam asi 50 výškových metrov nad Folkmarské sedlo a v spätnom pohľade ho môžem obdivovať z pre mňa doteraz nepoznanej strany. Musím uznať, že vďaka námraze a zopár slnečným lúčom, čo sem prenikajú, je to pekný pohľad. Naľavo sa zo sedla dvíha Drienkový hŕbok, jarné rozhľady z ktorého mám ešte stále v hlave. Sedlo vyniká aj preto, že susedné kopce ako Šľuchta či Bujanov, vzdialené ani nie 4 kilometre, akoby ani neexistovali, sú úplne schované v sivej ničote.

Severozápadným smerom klesajú okolité lúky dole do údolia, kde leží učupená dedinka Veľký Folkmar. Veľkou mierou je zodpovedná za pôvod názvu dnešného článku. Tiež sa teší troche slnečného svitu, čo sa tu s námahou prediera zo západných smerov, celkovo však na oblohe poletuje ešte toľko oblačnosti, že nejaké pekné výhľady či zaujímavý západ slnka neočakávam. O to viac sa teším naozaj peknej prechádzke s nádherne vyzdobeným okolitým porastom. Cesta je pohodlná, široká, nevyžaduje neustále pozeranie pod nohy. Miestami vedie úplne vodorovne po vrstevnici, zväčša však len mierne stúpa. Bezproblémová aj pre bicykel. Jediný trochu strmší úsek je esíčko, ktoré vyústi na lúčku pod Červenou skalou s posedením.

Kúsok odtiaľ však značka opúšťa lesnú cestu a vchádza na úzky lesný chodník. Tu musím miestami pridávať k chôdzi aj náročnejšie vlnivé pohyby, aby som nedajbože nezničil bielu nádheru na okolitých konároch. A veď trochu aj preto, aby som si ju nevysypal za golier. K cieľu je to už blízko, prichádzam na menšie rúbanisko, odkiaľ vidím samotný zalesnený vrchol Folkmarskej skaly. Tam, ale hlavne všade okolo mňa rastú smrekovce opadavé, ktoré vyzerajú, akoby vôbec neopadali. Jednoducho zmenili farbu na bielu. Ihličková námraza na vetvičkách vytvára dokonalú ilúziu pravého ihličia, akurát v mrazivom prevedení. Na dostatočne vyčistenej modrej oblohe vytvárajú biele smrekovce nádherný zimný obraz.

Pred sebou mám záverečný, trochu strmší výstup, potrebujem prekonať posledných asi 100 výškových metrov. Konečne sa trochu zahrejem, už to vyzeralo, že trasa je vhodná aj pre kočiariky. Ďalšie dnešné prekvapenie ma čaká tesne pred vrcholom. Ako vychádzam z lesa na vrcholovú lúku, zrazu námraza zo stromov okolo mňa akoby čarovným prútikom mizne. Som zjavne nad hornou hranicou mrazivej inverznej oblačnosti, ktorá počas dňa zdobila les nižšie. Aj vzduch je tu zrazu úplne iný. Som len pár metrov pod vrcholom, približne vo výške 900 m, takže je to ľahká matematika. Dnešná inverzná oblačnosť siahala od sedla vo výške 550 m až potiaľ a presne v týchto hraniciach je krajina vyzdobená inovaťou. Pod a nad touto úrovňou ani stopy. Tu už panuje slnečný deň s modrou oblohou. Čo zároveň znamená typické inverzné výhľady, o čom sa presviedčam vzápätí, keď po pár metroch dorážam na vrcholovú lúku Folkmarskej skaly. Hneď zkraja registrujem, že západ slnka dnes fotogenický nebude. Dôvodom je pomerne hustá vysoká oblačnosť práve západným smerom, ktorá slnečné svetlo príliš rozptyľuje. Vôbec mi to však neprekáža, viac než dostatočnou náhradou je fakt, že sa nachádzam nad inverziou. Síce naozaj tesne, doslova len o pár metrov, ale práve to má svoje čaro.

Folkmarská skala poskytuje polkruhový výhľad, od severu cez západný obzor na juh až juhovýchod. Práve tam leží more hustej oblačnosti, zodpovednej za mrazivú výzdobu v nej a hnedú sivotu pod ňou. Z tohto mora sa v jednom mieste začína vynárať hlavný hrebeň Volovských vrchov, ktorý sa cez Predné holisko (nad chatou Lajoškou) a Holicou (Tisícovkou) postupne dvíha až ku Kojšovskej holi. Tá zaberá väčšinu južného obzoru. Cez sedlo Zemičky, ležiace hneď blízko pri Folkmarskej skale, sa inverzná oblačnosť prelieva impozantným, mohutným „hmlopádom“ dole do údolia dedinky Kojšov, kde sa jej tok postupne stenčuje a stráca. Svojím mrazivým dychom vybieluje všetky stromy, ktoré jej stoja v ceste, zatiaľ čo tu hore sa príroda kúpe v teplejších slnečných lúčoch. Na hmlopád je neuveriteľný pohľad, ktorý má len jedinú nevýhodu, že sa nijako nechce vmestiť na jednu fotku.

Na ostatnom obzore sa už nedá hovoriť o inverznej oblačnosti, skôr ide o redšiu hmlu, ktorá po nej zostala. Zakrýva dosť veľa z krajiny pod ňou, nie však všetko, čím pohľad do hĺbok získava istý tajomný nádych. Nad inverznou hranicou je vidieť vrcholky všetkých Volovských vrchov aj ich podcelku Hnileckých vrchov, ktoré je možné zo skaly vidieť (detailnejší popis je na príslušnej fotke). Spoza Bukovca - najvyššieho vrchu Hnileckých vrchov, vytŕča kúsok Kráľovej hole a severozápadný obzor zdobia naše neprehliadnuteľné veľhory. Priamo pred nimi leží hnilecký kopec Krompašský vrch, známy lyžiarskym strediskom Plejsy na jeho severných svahoch. Pôsobí značne ostrovným dojmom, keďže severnejšími smermi opäť začína pribúdať trhajúcej sa inverznej oblačnosti. Vďaka nej sa pohorie Branisko či bližší vrch Roháčka menia na typické inverzné ostrovy.

Pokoj a samota spolu s niektorými až surrealistickým pohľadmi do okolitých dolín vyvolávajú priam meditačnú náladu. Sú to momenty, ktoré príroda dokáže na dlhú dobu zapísať do pamäte. Kontrast je ohromný – celé dni každodenná rutina v sivom svete tam dole, potom na pár chvíľ takéto „nebeské“ vynorenie, za ktorým nevyhnutne nasleduje opätovný návrat, akoby za trest.

Fotografická zlatá hodinka sa dnes nekoná, vysoká oblačnosť filtruje dosť veľa svetla. Práve, keď sa pomaly zberám na návrat, predsa len sa slnku podarí zaliať Folkmarskú skalu cez nejakú škáru čarovným zlatým svetlom. Úkaz však trvá len chvíľku, sotva stihnem vybrať foťák a niečo cvaknúť. V každom prípade bol prchavý okamih akoby symbolickou vrcholnou bodkou za dnešnou krásnou vychádzkou. Slnko zapadá, svetlo pomaly slabne, je najvyšší čas na návrat. Nechcem písať rovno, že opätovný náhly ponor do mrazivej šedi je deprimujúci, to nie, ale tak nejako týmto smerom to pôsobí. Preto sa zrýchlenou chôdzou snažím vyplaviť zopár endorfínov, aby prepad pocitu šťastia z Folkmarskej skaly nebol príliš strmý a uháňam napäť do sedla, kam prichádzam v poriadnom šere.

Zhodnotenie

Niekedy sa aj tuctová prechádzka môže premeniť na pekný zážitok, tak som jej venoval celý článok. Ináč je trasa veľmi vhodná na turistiku s najmenšími detičkami, ktoré treba z času na čas ponosiť na pleciach, pri zdatnejších malých bicyklistoch si tu viem predstaviť cyklovýlet s tým, že občas ocko bicykel potlačí. Samotná Folkmarská skala je krásny výhľadový bod, navyše zaujímavý aj sám o sebe, keďže je pomerne rozľahlý s viacerými skalnými útesmi, kde sa dá objavovaním stráviť dlhší čas. A nechýbajú ani bezpečné lúky, kde nehrozí každú chvíľu nejaký nebezpečný incident. V neposlednom rade je skala aj sedlo Zemičky pri nej križovatkou turistických chodníkov, ktoré sa rozbiehajú na všetky štyri svetové strany, takže nie je problém naplánovať si vhodnú celodennú túru.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek