Príbeh

Martel

04.01.19
V jednej dedinke pod fatranskými kopcami žili dvaja bratia, Vinco a Miňo. Hoci by ste zavreli aj obidve oči, nikdy by ste nemohli povedať, že vyzerali, akoby ich bola jedna mater mala. Vinco mal vlasiská čierne a dlhé ako bítnik a Miňo bol už takmer plešatý. Obaja boli síce pomenší, obaja boli, mierne povedané, trošku slabšie udržiavaní, ale jedna výrazná charakterová podobnosť tu naozaj bola. Obaja milovali alkohol. A ešte tu bola aj tá podobnosť, že im vôbec nezáležalo na forme a už vôbec nie na objeme. Mali radi pivo i víno, ale favoritom bola pálenka.

Pri svojej ceste životom vypili toho naozaj dosť. Pretože nikde nepracovali, museli si aspoň nejako zarábať na živobytie. A tak pomáhali v hore, pílili a rúbali drevo, pomáhali na stavbách a poliach, zbierali čučoriedky, či, ako tu hovoria, jafury, a podobne. Bývali v dome po rodičoch a tam sa vždy po svojich úletoch utiahli ako jazvec do nory a vyliezli, až keď ich hlad a najmä smäd vyhnali von.

Miňo a Vinco mali aj svoje ideály. Či skôr jeden spoločný ideál. Raz sa niekde v krčme stretli s nejakým kamarátom z mokrej štvrte, ktorý im rozprával o úžasnom nápoji, ktorý stojí nad všetkými nápojmi sveta a ktorý sa volá Martel.

„Martel,“ hovoril cudzinec, „je čosi ako božský nápoj. Do hrdla to tečie samo, neškriabe, nenapína a vonia ako med.“ Miňo a Vinco horlivo prikyvovali, hoci v duchu nechápali, prečo by pálenka nemala škriabať a napínať. A že do hrdla tečie sama? Nuž im tieklo do hrdla samo úplne všetko. Ale cudzinec platil a ponúkal, podarilo sa mu oboch bratov presvedčiť o tom, že Martel sa pre nich stal symbolom dokonalosti. V ich hlavách naveky zostal „Marteľ“ na špici všetkých dokonalostí a všetko, čo od tej doby pili, vždy prirovnávali k Martelu. Stalo sa napríklad, že Vinco a Miňo pomáhali na stavbe a okrem poživne dostali aj vypiť. Zobrali štamperlík do ruky, vypili a potom povedali: „No, Marteľ to nie je, ale pálenka je to dobrá.“ Alebo: „Výborné, takmer ako Marteľ, ale ten je fajnejší.“ No a tak to pokračovalo.

Jedného krásneho rána, keď sa Vinco prebudil doma v posteli a s hrôzou zistil, že na nohách má len jednu topánku, zareval: „Miňo, okradli nás!“ Miňo takmer vyskočil z druhej strany manželskej postele, v ktorej spávali a keď sa tým šokom prebudil, tak sa spýtal: „ A čo by nám asi tak mohli ukradnúť? Veď tu nič nemáme.“ „Nemám jednu topánku a nikde ju ani nevidno.“

„A či si nepamätáš? Keď ťa včera sotilo, tak si stúpil do toho bahna na dvore a topánka ti tam zostala. Veď sa pozri, akú máš špinavú ponožku, samé blato.“ „Jáj, ale sa mi uľavilo,“ vraví Vinco. „Už som sa zľakol, že mi ju ukradli.“

A tak si bratia v posteli pekne bratsky rozprávali o tom, čo by bolo treba urobiť, a čo by urobili, keby... atď., atď., veď to poznáte. Až ich napokon napadlo jedno. „Načúvaj, Miňo, a prečo si musíme stále kupovať pálenku, hoci všetci ostatní si ju vypália v pálenici? A čo my sme vari horší? Veď ovocia je na okolí dosť, času máme tiež habadej. Tak vieš čo? Nazbierame si tak zo dvesto-tristo litrov kvasu zo sliviek, vypálime si z toho poriadny Marteľ a budeme si užívať.“

„Teda, Vinco, to ti je dobrý nápad. Za družstvom majú také veľké modré sudy, vari 300-litrové. Tak si jeden zoberieme, aj tak sú im nanič. A pekne každý deň nazbierame do košov slivky a všetko, z čoho sa dá páliť, a urobíme si taký kvas, že to svet nevidel.“

„Jój, ale treba nám zohnať aj nejaký cukor. Vieš, pridávajú to do kvasu, aby bola pálenka tuhšia.“

„Viem, čo by som nevedel. Teraz si všade budeme pýtať aj cukor. A všetko pôjde do suda.“

„A vieš čo, Miňo, napálime si Marteľ až jedna radosť. To bude pálenôčka. Tak vstávajme a poďme na to.“

Bratia sa vykutrali z postele, Vinco si hrabľami pritiahol topánku z blata a obaja svorne vyrazili. Na raňajky si zapálili Bystricu a už sa aj tiahli popod les až nad družstvo, kde si za kravínmi vyhliadli modrý plastový sud. Netrvalo dlho a sud zmenil majiteľa. Postavili ho do prístrešku susediaceho s potokom, čo im pretekal cez záhradu.

„Tu mu bude dobre,“ povedal Vinco.

„Pekne pod strechou, aby nám do toho nenapršalo. Lebo to by ten Marteľ stratil silu.“

Prvá časť plánu bola hotová a obaja bratia sa tešili, ako sa im darí.

„Najprv sa najeme a potom si prejdeme sady, aby sme videli, kde čo rastie a mohli pekne začať oberať.“ Potom Vinco otvoril trenčiansky párok s fazuľkou, odkiaľsi vyhrabal kúsok chleba a spýtal sa Miňa: „Mám to zohriať?“

„A načo, veď je vonku teplo, tak načo by nám bolo teplé jedlo.“ Obidvaja vytiahli lyžicu a svorne sa pustili do jedla. Pre ich pálenkou roztrasené žalúdky bola polkilová konzerva až-až. „Ty, Miňo, neskočíme do obchodu aspoň na jedno fľaškové? Obed sa patrí zapiť a mňa veruže už poriadne suší.“

„Nepokúšaj, Vinco, najprv práca, potom zábava. Marteľ nepočká. A pekne si zoberieme batohy s košom, lebo keby sme niečo našli, tak by bola škoda to tam nechať. Ešte nám to niekto ukradne.“ „Veru, veru,“ dodal Vinco, „ľudia sú svine. Tí by nám ukradli všetko, čo im rastie v sadoch.“

S batohmi na chrbte vyrazili bratia na obhliadku. No a tým sa začala veľká ovocná lúpež na Turci. Brali všetko. Jabĺčka, slivky, modré i žlté, nejaké hrušky, no skrátka všetko, o čom si mysleli, že by skvasilo v ich pripravovanom elixíre. Občas sa im podarilo niekde vydrankať nejaký cukor a tak kvas výdatne zasýpali a tešili sa, ako to všetko pekne buble a brkoce. Raz boli na čučoriedkach a pretože sa opili, tak ich zabudli predať. Keď zistili, že čučoriedky im už začali v kýbľoch kysnúť, tak ich pridali do suda a nesmierne sa im páčilo, akú farbu kvas získal.

„Ty, človeče,“ vraví Vinco, „tie jafury z toho urobili hotový zázrak. Miňo, prisahaj mi tu, že z toho nikomu nepredáme ani liter.“ „No čo si ty na hlavu? Takú pálenku ešte nikto nepil, čo my tu vypálime. Nedáme nikomu ani kvapku.“

Deň sa míňal za dňom, týždeň za týždňom a sud bol takmer plný. „Dosť,“ hovorí Miňo, „viac už tam nesmieme dávať, lebo nám to vykypí. Teraz to len trošku zamiešame, ľahučko prikryjeme dekou, aby nám to tie svine mušky a osy nevypili a budeme to kontrolovať.“

A tak kontrolovali a kontrolovali. Najprv kvas ešte bublinkoval a potom sa na povrchu vytvoril taký tuhý „koláč“. Vinco ho zrazil na dno a pod ním sa objavila pekná hladina nápoja, ktorý voňal alkoholom a obidvoch bratov lákal, aby ho ochutnali. V krčme si zistili, že to, čo majú teraz v sude, je vlastne ovocné víno, z ktorého destiláciou vznikne pálenka.

Miňo dlho odolával pokušeniu, ale keď nastali finančné suchoty a nikto im žiadnu prácu nedával, tak raz nevydržal a začal pokúšať.

„Počúvaj, Vinco, veď čo keby sme z toho kvasu trošku okoštuvali? Chlapi hovorili, že to tam máme akože ovocné víno. Načo budeme kupovať v obchode to čučo. Skúsme naše. Veď toho máme plný sud. Zlé to veru nemôže byť, lebo sme tam dali len samé fajnové veci.“ Vinco už mal tej nútenej abstinencie naozaj dosť a tak veľmi rýchlo súhlasil.

„Zoberiem hrniec a pekne z vršku naberiem takého čistého a uvidíme. Veď keď zoberiem za hrniec, tak to ani nebude vidno. Alebo vieš čo? Najprv si zoberme hrnčeky a poďme to spolu okoštuvať.“ Milí bratia, každý s plecháčikom v ruke, stiahli zo suda deku a opatrne si nabrali. A potom znalecky privoňali a poriadne sa napili. Očami gúľali na seba a pol litra mal každý okamžite v sebe. „Ty, človeče, to je ako báseň. No hotový Marteľ. Naberaj do hrnca a hybajme dnu.“

Vinco nabral do hrnca asi dva litre a bratia sa odobrali do domu. Prvá pollitrová dávka na prázdny žalúdok v nich rozpútala pocit šťastia a tak si rýchlo nabrali ďalšiu dávku a potom ešte a ešte a keď bol hrniec prázdny, pobral sa Miňo znovu nabrať. Akosi dlho sa nevracal. Keď sa konečne vrátil, Vinco chrápal na posteli a blažene sa usmieval. Miňo najprv naňho nechápavo pozeral, ale potom sa dotackal k posteli a zvalil sa vedľa neho. A tak svorne spali až do rána. Keď sa na druhý deň pred poludním zobudili, obaja svorne strčili boľavú hlavu do kýbľa s vodou z potoka a keď sa dostali z najhoršieho, Miňo zafilozofoval:

„Vinco, teda, poviem ti, že sa nám ten Marteľ náramne vydaril. Chvíľu som si myslel, že sa mi hlava rozletí.“ „Ty, Miňo, ja si to myslím ešte aj teraz. Človeče, keď už to má takú silu, akú to bude mať, až to vypálime? To bude bomba.“ „Vieš čo, Vinco, dajme si po hrnčeku, veď čo. Aspoň to poriadne vyskúšame. A pozrieme sa, či sme toho včera nevypili priveľa.“ Zobrali si zase svoje pollitrové plecháče a pobrali sa k sudu s kvasom. Deka sa váľala na zemi a na stene sudu bola len asi centimetrová čiarka po odpitom obsahu. „Vinco, to sme včera nejako priveľa nevypili. To si môžeme dať zasa. Skoč po ten hrniec.“

Vinco sa pobral po hrniec a keď sa vrátil, hovorí: „Miňo, ja ten zasraný hrniec neviem nájsť. Dajme si len tak z hrnčekov a bude.“

Deň čo deň pokračovala koštovka „Martelu“, deň čo deň boli bratia svorne opití. Už sa po nich aj v krčme zháňali, už ich aj kamaráti z mokrej štvrte chceli navštíviť, ale oni nikoho nepustili do dvora. Len si občas skočili do obchodu pre chlieb a nejakú konzervu a potom sa zasa na dva-tri dni stratili. Z dvora sa ozýval spev a smiech. Hladina v sude klesala a klesala. Čím boli bližšie ku dnu, tým bol nápoj hustejší a kalnejší. Po pár týždňoch narazili pri naberaní na hrniec, ktorý bol zapadnutý do kvasu. Víťazoslávne ho vytiahli, naplnili hustým a kalným obsahom a odniesli do domu.

„Miňo, vieš čo? Mne sa zdá, že sa to už nedá piť. Veď ja ti mám v sebe už ale zo dve kilá kôstok a keď idem na hajzel, tak ti ma z toho riť bolí.“

„Tý, tak to je z toho? A ja že som zjedol niečo štipľavé. My to už asi nemôžeme piť, veď by nás to zabilo. Vieš, taký Marteľ, to ti je sviňááá.“

„Veru, veru,“ pritakal Vinco. „Nuž, poďme sa ešte na to pozrieť, či by sa s tým nedalo niečo robiť.“ A tak nazerali do suda ako vôl do kaluže, hútali, špekulovali a keď na nič neprišli, tak Miňo hovorí: „Vinco, my to asi budeme musieť vypáliť. Lebo toto sa už naozaj nedá piť.“

„Toto? Veď tam je už len asi tridsať centimetrov bahna a kôstok. A kto by nám to asi tak vypálil?“ „Tak čo s tým urobíme?“

Bratia sa pozreli na seba a pretože už dávno boli myšlienkovo spriaznení, obaja naraz kopli do suda. Ten sa prevrátil a do potoka sa vyvalilo zo štyridsať litrov hustého kvasu plného kôstok. „Tak, a je vypálené,“ povedal Vinco. „A teraz sa konečne môžeme pobrať do krčmy na pivo. Veď ma už dva mesiace smädí. Ale na budúci rok si ten Marteľ isto vypálime.“

Miňo a Vinco už nikdy v sebe nenašli dosť sily, aby si vyrobili svoj Marteľ. Ale ešte dlhé roky spomínali v krčme na to, aká by to bola fajnová pálenôčka, len keby...

Tento príbeh je súčasťou knihy "Karpatské horské", ktorú si môžete kúpiť v nashom eshope alebo v Martinuse.

Fórum 18 príspevkov
Martel 02/02/19 17:57 18 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Zabíjačka Hneď na začiatku vás chcem upozorniť, že tento príbeh sa vôbec nestal a osoby, miesto a všetko ostatné je vymyslené. I keď zas nie až tak úplne. Niečo som zažil, niečo videl a niečo počul. Všetko v ten jeden víkend. A väčšina tu umiestnených osôb v podstate existuje. Vlastne, lepšie povedané - existujú všetci. Len majú iné mená a bývajú inde, než tu píšem. A tak je to vlastne jedno. 15/03/19 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Svitanie Zobudila ma zima. Celý som sa triasol, nohy som mal ako ľad a ramená studené a stuhnuté. A bodaj by aj nie. Môj ľahučký spacák, pôvodne určený pre decká v letných pionierskych táboroch, vôbec nestíhal. V noci som sa zošuchol z podstielky, ktorú som si urobil z nafúkaného suchého lístia a vo večernej eufórii som nechal spacák a aj celtu rozopnuté a ruky vonku, ako niekde v trópoch. A teraz ma drvila zima. 01/03/19 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Benkoška Chata dýchala svojím životom a personál konal svoju dennodennú rutinu. Jedni tu boli preto, aby si užili svoj pobyt na chate, a tí druhí preto, aby držali chatu pri živote a prinášali svojim hosťom príjemnú pohodu. Personál na horských chatách bol, a možno ešte aj je, vždy trošku „rázovitý“. Niekedy sem utekali tí, ktorým bežný život v dolinách liezol na nervy a oni chceli konečne vypadnúť z civilizácie, iní sa zasa ukrývali pred trestným stíhaním či vojenskou správou, ktorá ich chcela silou mocou dostať do zeleného mundúru. 15/02/19 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Pozvánka Pochod od Mohyly k Mohyle Budeme radi ak sa pridáte na turistický pochod "Od Mohyly k Mohyle" v dňoch 1. až 4. mája 2019, ktoré sa bude konať pri príležitosti 100. výročia smrti generála Milana Rastislava Štefánika. Začiatok túry je v Ivanke pri Dunaji a koniec túry bude na Mohyle na Bradle. dnes Miloš Hajdin Iné
Túra Štefánikovou magistrálou Môj denník počas cesty Štefánikovou magistrálou. Už zopár rokov som chcel vyraziť na túto cestu, avšak vždy som uprednostnil rôzne iné výlety alebo športové podujatia. Po zdravotných problémoch s chrbticou a dlhom liečení som sa rozhodol venovať len turistike a šport brať iba ako občasnú rekreáciu. A tak sa mi konečne podarilo naplánovať dovolenku venovanú magistrále. Od jari 2018 začali moje prípravy a taktiež zadováženie si rôznej výbavy. Plný odhodlania, zistených informácii a očakávaní, čo ma počas cesty postretne, som vyrazil 20. augusta 2018 o 7.23 h na dobrodružstvo dlhé 120 km. včera Palino Bajcar Malé Karpaty, Myjavská pahorkatina
Cyklotúra Podhorie Slanských vrchov 2 Konečne sa dostávam po ročnej odmlke k projektu podhoria, začatom v roku 2016 ako spoluputujúci priateľa Tona, ktorý ho začal realizovať ako prvý a rád by som prešiel a uzatvoril okruh tiež. Veď hory a ich dediny s tradíciami určite stoja za námahu. Bez dobrého parťáka je to však nejaké nemastné-neslané, vo dvojici nám to s priateľom šliapalo, pešo či bicyklom, oveľa lepšie. Podstatné je však, že som sa rozhýbal a dúfam, že to nejako doputujem do zdarného konca. 21/03/19 Marián Jaššo Slanské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Martel 02/02/19 17:57 18 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.71 (0.19)