Nad dedinou bolo malé jazierko, či skôr mláka vytvorená vybagrovaním a prehradením potoka. Miestne detiská mali z toho kúpalisko. Spýtal som sa ich na obchod a krčmu v dedine a keď som dostal kladnú odpoveď, nič ma nemohlo zadržať a tak som sa spustil ešte kúsok nižšie a v malom krčmo-obchode som takmer na dúšok vypil tri pivá. Bola to slasť. Po štyroch dňoch čajov a vody som mal dojem, že pijem nektár života. Potom som si dal štvrté a moje telo mi akýmisi skrytými kanálikmi napovedalo, že aj tých paštét, tavených syrov, prepoteného salámu, sklenenej slaniny, instantných polievok a drobivého chleba má už tiež dosť a že teda by nebolo od veci pozrieť do regálov v obchode a kúpiť niečo na pohladenie žalúdka. Ohó, hovorím si, veď to telo si tiež zaslúži svoje. V regáloch som objavil úžasné 400g konzervy segedínskeho gulášu a koložvárskej kapusty. Naozaj neviem prečo, ale po takýchto túrach mám vždy chuť na niečo, v čom je kyslá kapusta. A teraz mám chuť na oboje a neviem si vybrať. A tak pre istotu kupujem obidve. Keď s nimi kráčam k pokladni, nestačím prehĺtať sliny. Pavlov by mal zo mňa fakt radosť. Prikupujem ešte polovicu úplne čerstvého chleba, voňavého a chrumkavého a dopíjam pivo. Ale ešte stále sa mi nechce cikať a tak je jasné, že moja dehydratácia je prihlboká na to, aby som si nedal ešte jedno. Až v polovici piateho dostávam signál, že už som takmer naplnený, ale ja ho ešte pokojne dopijem, potom použijem miestne WC a keď sa tam vidím v zrkadle, tak žasnem. Totálne spálená hlava, zarastený šesťdňovým strniskom, hotový terorista. Naložím nákup do batohu, pridám ešte jedno pivko v plechu a potom platím a opúšťam túto oázu.

Vyšiel som iba nad dedinu k jazierku. Tu som zložil batoh, s ochkaním vyzul topánky, a tak, ako som bol oblečený, ponoril som sa do jazierka. Hoci už dva týždne panovali horúčavy, voda bola vďaka potoku príjemne studená a ja som sa cítil ako v raji. Chvíľu som sa tam len tak vrtel a potom som vyliezol na breh a začal zo seba sťahovať oblečenie. Dokonca aj ponožky som stiahol bez strachu, že si spolu s nimi stiahnem aj kožu. Rozbalil som batoh, vytiahol všetky tie prepotené a presolené veci a všetko som si to v rukách prepral. Zdalo sa mi síce, že z potoka začali vyskakovať pstruhy na breh, ale ja som nedbal. Potom som zasa vliezol do vody a s pomocou odsolenej šatky som sa poriadne vyumýval. Bolo to úžasné. Tuším sa dám na hygienu. Až som sa cítil dobre umytý a ochladený, vyliezol som z vody, na trávu som rozprestrel oprané veci a začal som variť. No, variť ako variť. Skôr to bolo len ohrievanie. Najprv segedín a potom koložvársku kapustu. Bol som tak odsolený, že do každého jedla som musel pridať takmer lyžičku soli a aj trošku korenia, aby to malo šmrnc. Veď aj Rusi hovoria, že „sol zachraňjájet sily za pachódu“. Ale už to poznám a viem, že je to tak vždy. A tak som spráskal obidve 400 g konzervy a polovicu chleba a teraz si tu sedím a je mi dobre. Brušisko mám nafúknuté a ani to posledné pivko sa mi tam už nechce zmestiť. Ale musí sa. Pomaličky sa ma zmocňuje únava, dobrú hodinku si zdriemnem. Ešte raz vleziem do vody, ochladím sa a až potom vytiahnem mapu a špekulujem, čo ďalej. Dobré jedlo a dostatok nápojov spôsobili, že som zlenivel a späť na hrebeň sa mi naozaj nechce.

Mapa mi hovorí o celom kraji a ja vidím, že tu v podhorí je dostatok ciest, či už poľných alebo lúčnych, či už asfaltových alebo prašných, ktoré by ma mohli kľudne viesť ďalej. Mrknem na hodinky, ktoré mi hlásia, že sú len štyri hodiny a teda mám naozaj čas šliapať ešte aspoň dve-tri hodiny. Ale len ak sa mi bude chcieť. Robím si v mape pomyselný okruh a odhadujem, kam asi by som mohol dnes doraziť. A potom to zrazu vidím. V mape je dedinka, na ktorú som už takmer zabudol a ku ktorej ma viažu úžasné spomienky. Možno ani nie sú až také úžasné. Veď je to už kopec času a mnohé sa odvtedy zmenilo. Pomaly začínam vnímať tú rastúcu túžbu pozrieť sa na miesto, ktoré pre mňa kedysi čosi znamenalo a niečo vo mne mi hovorí – tak vstaň a poď! S potuteľným úsmevom začínam baliť a čo neuschlo, to vešiam zvonka na batoh a krátko po štvrtej vyrážam. Brušisko mám stále plné dobrej poživne a tekutín mám v sebe presne toľko, čo potrebujem. Po stranách odo mňa sú hrebene hôr a pod nimi krásne horské lúky, slniečko stále páli ako šľak, a ja sa cez oblúky lúk a polí blížim k svojmu cieľu. Niekedy okolo šiestej večer prichádzam na hrebeň nad dedinou, ktorá je mojím dnešným cieľom. Chvíľu si obzerám terén a tipujem, kde by som dnes mohol prespať. Po náprotivnom svahu sa spúšťa starý traktor s dvojkolesovou vlečkou naloženou drevom a jeho tak-tak-tak hrkoce dolinou. Nasávam tú vôňu večernej dediny, presýtenú pachmi zvierat, stajní a sušeného sena, a pozorne načúvam dôverným zvukom, ktoré poznám. Pomaly sa spúšťam dolu do dedinky. Za desať minút som dolu a za ďalších päť minút vstupujem do miestnej krčmy.

Niekedy, asi tak pred vyše štyridsiatimi piatimi rokmi, sme sa do tejto dedinky dostali po prvýkrát. Vtedy to tu vyzeralo ako v rozprávke. Niektorí ľudia chodili autobusom do práce v meste, iní pracovali na miestnom družstve, v krčme sa vyčapoval sud piva za tri dni a kravičky každodenne zdobili jedinú ulicu svojimi výtvormi. Všade sa sušilo seno a na stráňach sa pásli kravky. Žili tu ľudia, ktorí neboli ničím skazení a ktorí boli otvorení voči svetu a aj voči nám. Keď sme sem vtedy prišli a v malej a ufúľanej krčme sme si dali pivo, ktoré naozaj nebolo žiadnou výhrou, vyniesli sme si ho pred krčmu a sadli sme si na lavičky pri potoku. A vtedy sa zrazu zjavilo to dievčisko, opálené ako bohyňa a očiská jej len tak hrali smiechom. Postavila sa rovno pred nás, založila si roky v bok a spustila:

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

„A vy ste už odkiaľ? A čo tu robíte? A kde idete? A čo máte v tých batohoch? A je to ťažké? A koľko už ste na ceste? A dokedy tu budete?“ A ako nás tak kádrovala, smejúc sa nám do očí, stala sa ihneď našou malou bohyňou, do ktorej sme sa okamžite, všetci a bez výnimky, zamilovali.

A potom povedala : „A ja sa volám Ingrid a bývam tuto hneď vedľa krčmy, a ty ako?“ No poviem vám, že sme nečakali také „neslovenské“ meno v tomto kraji a pretože vyzerala ako Španielka, tak sme si ju hneď premenovalo na Inéz. Inéz vtedy mohla mať asi tak 16-17 rokov. Študovala niekde v meste, ráno odchádzala autobusom a poobede sa vracala domov. Doma sa len prezliekla a už aj vyrážala za ďalšou prácou. Na malé políčko, kosiť, hrabať seno, zemiaky okopávať, atď., tak, ako bolo v tomto kraji zvykom. A my, ako chvostík na okraji jej života, sme ju poslušne sledovali a snívali o niečom, čo by sme asi nikdy nemohli dotiahnuť do konca. Víkend končil a my sme balili a vracali sa domov. Nechcem sa chváliť, ale u Inéz som mal najväčší úspech a pár bozkov, ktoré som od nej dostal, ma zlomili a ja som sa takmer nevedel zmieriť s tým, že ju musím opustiť. Lúčili sme sa so slzami v očiach a sľubovali si to, čo sme naozaj nemohli splniť a potom som nasadol do autobusu a všetko krásne sa stratilo za mnou. Ešte raz som sa v septembri vybral za Inéz. Bolo to úžasné a ja to ani trošku nechcem rozoberať. Lenže keď som sa vrátil domov, čakal na mňa povolávací rozkaz a na dva roky bolo „zásluhou armády“ o mňa postarané. Ešte chvíľu sme si s Inéz písali, ale potom boli listy stále zriedkavejšie, až čas napokon zabil aj tú našu vzdialenú lásku. Ale stále som v duchu videl to štíhle, krásne a vrtké, počerné dievča, s malým znamienkom či šošovičkou nad hornou perou, s temperamentom a poriadne vybrúsenými ústami, stále som cítil jej nádhernú vôňu, cítil jej dych a chuť jej úst zostávala vo mne ako to najlepšie víno. Lenže roky leteli a Inéz pomaly, ale isto mizla z mojej pamäti a život mi ponúkol aj iné stretnutia. A tak som takmer zabudol. A teraz som vstupoval do dediny a do krčmy, kde som kedysi, tak dávno, spoznal a zamiloval si malú a krásnu Inéz.

Vošiel som do krčmy, zhodil z pliec batoh a zasadol za stôl. Nohy mi trošku trnuli, ale to už bolo normálne a zvykol som si na to. Len som si povolil šnúrky na topánkach a zasa bolo dobre. Za výčapným pultom sa motala akási nemožná baba a ja som po chvíli pochopil, že ak chcem pivo, asi si musím preň zájsť k pultu. Tak som sa zasa zdvihol a odkríval k výčapu a objednal si radšej hneď dve pivá. Krčmárka, asi tak 140-kilová baba, zobrala z výčapného téčka cigaretu, na jeden ťah potiahla asi tak dva centimetre a povedala: „Sadnite si, ja vás zavolám.“ Za desať minút som dostal pokyn na odber piva a tak som si ho preniesol ku stolu v kúte krčmy a pokojne som popíjal. Krčmárka funela za pultom, v ústach sa jej kyvotali asi tak štyri zuby a či tomu veríte alebo nie, občas aj klopkali o seba ako bambusový xylofón. Oblečenú mala obrovskú šatovku, pod ňou staré vyťahané tepláky, na zapuchnutých nohách rozšmajdané šľapky, len tak naboso. Od pása navrch mala niekoľko pneumatík, takže pripomínala panáčika Michelina z reklamy. No skrátka, radosť vidieť. Ale pivo bolo studené a krčma prívetivá, tak čo by som sa rozčuľoval. Tak si tam sedím a popíjam a s pribúdajúcim večerom sa začala krčma plniť. Najprv ma miestni ľudia ignorovali, ale keď už bolo naozaj plno, prisadli si dvaja domáci k môjmu stolu a my sme sa začali zhovárať. Určite to poznáte: Odkiaľ ste, kam idete, koľko váži ten váš batoh, nebojíte sa medveďov, ako dlho ste na ceste a kedy končíte, atď., atď. A ako si tak kecáme a popíjame, tak som napokon nabral odvahu a hovorím, že som tu, v tej ich dedinke, bol pred asi štyridsiatimi piatimi rokmi a že sa mi tu naozaj páčilo. A oni, obidvaja starousadlíci, hneď chytili inú nôtu a začali sme spomínať. Slovo dalo slovo a my sme k pivkám pridali poldeci vodky a keď som už bol trošku ľapnutý a oni tiež, akoby nič som spomenul, že som tu kedysi poznal jedno štíhlučké a vrtké dievča Inéz, ktorá bývala takmer hneď vedľa krčmy.

Najprv ma uistili, že sa asi pletiem, pretože také meno tu nikdy nebolo, no a ja som si potom uvedomil, že Inéz bolo len naše meno pre Ingrid a tak som sa opravil. „Jáj, tak Ingrid, vravíte,“ povedal jeden a obaja sa začali smiať, až im slzy tiekli z očí a potom povedal: „Tak to asi myslíte našu Inu. A vy ste ju poznali dobre?“ chechtali sa svorne. „Dobre ako dobre,“ nechápavo odpovedám, „boli sme takí lepší priatelia,“ dodávam a nechápem, prečo sa tak rehocú. „Tak prečo ste ju nepoznali teraz,“ hovoria so smiechom, „veď ju máte stále na očiach. Inááá,“ kričia, a za výčapným pultom sa zdvíha tá 140-kilová obluda, tá hruda sadla zaklopká xylofónovými zubami, potiahne si zasa dva centimetre z cigaretky a očami sa pýta, či chceme ešte pivo. „To je tá vaša Ina, tá štíhla a vrtká Ingrid,“ vravia chlapi a ja nemôžem uveriť. Hľadím ako teľa, ústa otvorené, myseľ zatemnená a v očiach zmätok. Veď to ani hádam nie je možné. Toto že je to vrtké a štíhle dievča, plné ideálov a predstáv, toto je tá láska, čo mi kedysi takmer zlomila srdce? A potom vstávam a ako vo sne idem k výčapu. „Dal by som si borovičku,“ vravím, a sadlo mi nalieva s tupými očami poldecák, ja ho obrátim do seba a potom sa vraciam k stolu.

Do riti, spoznal som ju. Niečo z tých rysov sa aj na jej bravčovej hlave zachovalo, a aj šošovička je na pôvodnom mieste, len teraz vyzerá ako niečo odpudivé. Možno pre tie chlpy. Ale poznal som ju. Avšak bol by som radšej, keby nie. A zrazu strácam silu a chuť zostať ešte tu v tejto krčme a pozerať sa na to, čo zostalo z mojej nádhernej Inéz. Som zdrvený tým, že mi niekto v momente ukradol to, čo som štyridsaťpäť rokov nosil v sebe ako lásku. Ako šťastie, ktoré som mohol mať a nemám. Ako výhru, ktorú zabudli vylosovať. Nahadzujem si batoh a vychádzam z krčmy. Ešte počujem, ako tí dvaja hnusní debili od môjho stola volajú: „Ináá, frajer ti odišiel,“ ale to už kráčam hore stemnenou dedinou a vychádzam na lúky, kde som si vyhliadol nocľah. Asi po pätnástich minútach sa dostávam tam, kde budem spať. Vybaľujem celtu a spacák a rýchlo sa šuchnem dnu. Obloha je plná hviezd a ja, s trošku zakalenými očami dokorán, hľadám na nej to moje súhvezdie a počítam na ňom hviezdy. Avšak stále mi tam jedna chýba. Ešte chvíľu sa snažím ju nájsť, ale márne. A potom to pochopím. Tá maličká, sotva viditeľná hviezdička, čo len tak slabučko blikala v mojom súhvezdí, naveky vyhasla.

Tento príbeh je súčasťou knihy "Karpatské horské", ktorú si môžete kúpiť v nashom eshope alebo v Martinuse.