Trasa

Skalica ŽST - Kopčiansky kanál – prístav Skalica – Výklopník – Petrov, prístav – Sudoměřice – Skalica ŽST

Na DP Barbora som sa k tradičnej, šifrovanej Štefanovej pozvánke na Skaldiu 2018 nedostal, a tak som musel vyvolávať po kamarátoch, aby som zistil, kam sa v sobotu dostaviť.

V piatok večer sledujem predpoveď počasia pre Skalicu a okolie a je priaznivá. Nasleduje klasický rituál prípravy ruksaku, poživne, vhodného turistického oblečenia a obutia. Všetko si chystám tak, aby som ráno ženu nebudil, nech sa konečne poriadne vyspí. Celú noc klopoce dážď na okenný parapet, ale pred šiestou, presne ako predpovedali Nóri, dážď ustáva a máme napokon celý deň krásnu modrú oblohu a ani predpovedaný silný vietor sa nedostavil.

Pred ôsmou sa nás pár stretá na hlavnej bratislavskej stanici, zopár preskočí z vlaku od Trnavy a v Kútoch nás napokon nastupuje do vlaku smer Skalica devätnásť. Po vystúpení z vlaku začína hromadné zvítavanie sa a navyše Milan vyťahuje termosky s vareným vínom. Je mi jasné, že to bude opäť parádna akcia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Baťov kanál je náš cieľ

Konečne sa rozhýbeme a odchádzame zo stanice smer Holíč. Čoskoro však zabáčame doprava a spoznávame skalickú priemyselnú zónu. Štefan ma uisťuje, že na Perúnsku lúku nejdeme. Vymoceme sa z priemyselnej zóny a poľnou cestičkou prichádzame ku Kopčianskemu kanálu. Je dosť zarastený trávou a nie je v ňom veľa vody. Pokračujeme doprava popri ňom. Cesta je rozbahnená, a tak kráčame po tráve. Na druhom brehu sa veselo pasú srnky na repke olejnej a nás si nevšímajú.

Došli sme k mostíku ponad kanál a zatáčame doľava k lesíku. Z cesty niet kam uhnúť a o chvíľu sme všetci pekne zablatení. Preto sa veľmi potešíme, keď dôjdeme k protipovodňovej hrádzi a na nej je štrkový chodník. Zastavujeme sa a poniektorí sa zbavujú zbytočných vrstiev oblečenia, iní sa zahrievajú ponúkanými kalíškami s tekutou dobrotou. Milan zisťuje, že Ľubo, ktorý sa začal vyzliekať hneď pri kanáli, nie je s nami a keďže nemá mapu ani GPS mašinku, tak to zabalil a vrátil sa do Skalice. Nuž, to bola krátka túra a dlhé cestovanie!

Ostatní pokračujeme ďalej doprava po hrádzi a o chvíľu stojíme pri Skalickom prístave. Štefan s prekvapením zisťuje, že v ňom nie je voda, len prostriedkom bahenného dna tečie úzky prúžok vody. Vystupujeme na drevenú rozhľadňu nad budovou prístavu, ale žeby z nej bol nejaký extra výhľad sa povedať nedá. Nuž sa vyťahuje poživeň a Štefan vypisuje prvé diplomy pre nedočkavcov.

Po pauze prechádzame cez mostík na druhú stranu a popri Baťovom kanáli ideme doľava. Kanál je teda hodne úzky, brehy sú zarastené stromami a mnohé sú ohlodané bobrami. Odbočujeme doprava a cestičkou pomedzi polorozpadnuté oplotenie dochádzame ku krásne vymaľovanej kaplnke. Pred rokmi sa tu vraj utopil mlynársky syn. Je tu pár lavičiek, neďaleko krmelec pre bažanty. Keď sme sa všetci nasýtili naozaj prekrásne vymaľovanou kaplnkou, nasleduje hromadná fotka a vraciame sa k prístavu. Po ľavom brehu kanálu kráčame smerom k železnici, ktorá mostíkom prechádza ponad kanál. Za železničným mostom sa vyníma budova výklopníka.

Zopár technických a historických údajov

Bol postavený v roku 1939 a slúžil na prekládku lignitového uhlia z neďalekej bane Tomáš v Ratíškoviciach. To doviezli po železnici sem, pomocou navijaku vtiahli vagón do výklopníka, uložili do kolísky, nadvihli, prevrátili a uhlie sa vysypalo do lode. Tá ho potom po kanáli dopravila do elektrárne v Otrokoviciach.

Baťov kanál, prieplav Otrokovice - Rohatec, postavili v rokoch 1935 – 38 v dĺžke 52 km. Čiastočne vedie po rieke Morava, inak umelo vyhĺbenými kanálmi s radou pohyblivých splavov a plavebnými komorami. Na trase je 23 mostov. Je na ňom aj rada technických unikátnych zariadení. Okrem výklopníka, napríklad lanovka na preťahovanie člnov cez Moravu vo Vnorech.

V súčasnej dobe je skoro celá vodná cesta v dĺžke 65 km opravená, je funkčných 13 plavebných komôr a tým umožnená plavba medzi Otrokovicami a Sudoměřicami. Kým nám Štefan toto rozprával, na priestore vedľa výklopníka ukladali poľovníci do radov svoje úlovky – srnku, zajace, bažanty.

Dá sa tu posedieť na lavičkách, v sezóne funguje bufet i sociálne zázemie. Teraz tu boli len lode vytiahnuté na pneumatiky. V kanáli bolo minimum vody, a tak ľadové kryhy na jeho brehoch pôsobili dosť divne. Vodu museli vypustiť niekedy behom týždňa, veď inokedy nemrzlo. Aj keď vlastne úsek medzi výklopníkom a Petrovom je potok Radejovka.

Smer Petrov

Po brehu kanála kráčame smerom na Petrov. Prechádzame popod most po betónovom chodníku, netrvá dlho a sme pred plavebnou komorou Petrov. Je tu asi trojmetrový rozdiel vo výške hladín. Prezeráme si vráta komory. Za ňou je ďaleko širšia hladina a za cestným mostom dokonca dosť veľký prístav s osemnástimi mólami. Na brehu sú opäť vyťahané nejaké loďky.

Sľubovaná železná ZOO sa nekoná, lebo od miestneho cyklistu dostáva Štefan informáciu, že sa nachádza v Starom Měste a to je teda hodne ďaleko. Odoberáme sa teda k alkalicko-sírnato-železitému prameňu. Voľakedy dal vzniknúť miestnym kúpeľom, no už neexistujú. Z pumpy pod altánkom si zopár odvážlivcov napumpuje pár glgov, aj keď sa voda vraj nemá piť. Klasik vraví, že každá voda je raz pitná!

Popri hlavnej ceste prechádzajúcej Petrovom sme sa dostali k miestnej špecialite – Plžom (vínne pivnice). Sú vedľa futbalového ihriska v miernom svahu a tvoria malý vejár. Na ich začiatku je opäť pekná maľovaná kaplnka a aj niektoré pivnice sú maľované. Všetky sú však biele s modrým spodkom. V roku 1983 boli vyhlásené za štátnu pamiatkovú rezerváciu. Prešli sme sa pomedzi ne a samozrejme, že sme do jednej pivničky zašli a zasadli k ochutnávke miestnych vín. Milan, ako vinár, mohol porovnávať so svojou produkciou a veru nehanil!

Ešteže sme vedeli, že vlaky zo Skalice odchádzajú každé dve hodiny a že je nám potrebné sa zdvihnúť a odkráčať smerom Skalica. Inak by tam poniektorí sedeli možno aj dnes!

V tom najlepšom treba končiť

Po modrej značke sme sa poliami dostali do Sudoměřic, a keďže sa blížila tma, zavrhli sme pokračovanie oblúkom po zelenej a žltej do Skalice. Ožiarení zapadajúcim slnkom sme po asfaltke prešli 2 km do Skalice. Našťastie nás, na rozdiel od srnky vedľa cesty, nič nezrazilo, lebo chodník tu veru nie je! Do kultúrneho domu sme sa na obhliadku nedostali, lebo tu bolo práve slávnostné zasadnutie k 100. rokom Sokola v Skalici, a tak sme skončili na vianočných trhoch.

Kostoly boli tiež zatvorené, tak sme si zašli len k Rotunde a slabo osvetlenej kalvárii a pratali sme sa na železničnú stanicu. Tu Štefan vypísal diplomy zvyšku účastníkov a všetci sa začali vyzvedať, čo chystá o rok. Vraj sa včas dozvieme, a tak sa už tešíme.

Ešte raz ďakujem Štefanovi Sládečkovi za jeho neutíchajúcu snahu propagovať prírodné, stavebné, kultúrne, historické a iné zaujímavosti našej vlasti v širokej turistickej rodine.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek