Vo Vrbovciach vtedy ešte panovali colníci, no keď ma videli, schovali pečiatky a formuláre a ja som s úsmevom len tak prekĺzol okolo nich. Trasu dobre poznám, veď som ju prešiel hádam aj dvadsaťkrát v lete i zime. Pobral som sa rovno cez pole k potoku, potom šup do lesa a už som aj pomaly stúpal k hrebeňu. Šťastie, ktoré mi takéto putovanie prináša, sa ma zmocnilo už vo vlaku. Určite to poznáte. Okolo vás sedia ľudia, ktorí cestujú k lekárovi či do mesta na nákupy, na úrady a do práce, ľudia, ktorí si idú vyrábať problémy, a vy ste vo vlaku jediní, kto sa ich ide zbaviť. V batohu som mal len to najnevyhnutnejšie vybavenie: spacák, celtu, malý ešus, bundu, sveter atď. Skrátka všetko, čo som považoval za vhodné mať na dva dni v našich horách. Samozrejme aj nejakú poživeň. Pekne prerastenú slaninku, chlieb, meltu namiešanú s cukrom a zabalenú v čajovom papieri, cibuľu, klobásu a nejakú mäsovú konzervu. No a samozrejme ťapku s rumom (či, ako my hovoríme, pleskačku) a petku s vodou. Aj tak toho bolo až až. Všetko tie úžasné a nezdravé potraviny, na ktoré sa vždy teším.

Červená značka ma vyviedla cez bukový a dubový les takmer na hrebienok. Po hodinke a pol som pri Troch kameňoch. Chvíľu posedím a kochám sa a potom sa spúšťam do Vrboviec. Dúfam, že krčma už bude otvorená, a tak aj je. Dám si tie svoje dve – tri pivká, bez ktorých by som sa kľudne zaobišiel, lenže folklór je folklór. Trošku si pokecám so znudeným krčmárom, ktorý ma vyspovedá lepšie než farár, lenže ja s radosťou klamem až hanba a potom zasa vyrážam a stúpam na hrebeň po modrej značke. Po polhodinke ju opúšťam a zadychčaný mierim priamo na Žalostinú a od nej k osade U Chalupov. Tam zasa narážam na svoju červenú. Chvíľu sa držím značky, ale potom pri stretnutí s ohradou obory na Kněžských horách značku opúšťam a schádzam dolu neznačkovanou cestou okolo zabudnutých a opustených kopaničiarskych samôt. Mám to tu veľmi rád. Menšie či väčšie osídlenia, zväčša tvorené rodičovským domom a potom domami, ktoré si postavili potomkovia, stodoly, či už bohatšie s murovanými piliermi alebo chudobnejšie, stavané z kotovíc, ako tu hovoríme nepáleným tehlám, zabudnuté chlievy a stajne a pod strieškami ukryté studničky, často ponorené hlboko do terénu. No a okolo toho všetkého slivkové sady, aby bolo vždy z čoho vypáliť pálenku. Niektoré samoty sú na pokraji zániku, iné prežívajú znovuzrodenie, či už pod rukami potomkov bývalých majiteľov, alebo nových majiteľov z mesta. Pre mňa je dôležité, že sa táto kultúra osídlenia nerozpadne a že kraj zasa začína žiť. A tak postupujem takmer zabudnutými cestami, predieram sa cez rozbujnené kríky hlohu, trniek a šípovej ruže a je mi dobre. Občas odpočívam, zjem niečo z dobrôt z batoha a potom zasa pokračujem ďalej a ani vlastne neviem úplne presne, kde som. Kde by som ale asi tak bol? Maximálne štyri – päť hodín od domova, no tam určite nechcem dnes doraziť. Postupne sa obloha začína zaťahovať a ja vidím, že meteorológovia asi zasa mali tú svoju polopravdu, keď tvrdili, že výskyt miestnych búrok nie je vylúčený. Kdesi v diaľke vidím čierne mračnisko až strach a z neho bijú do zeme blesky. Rýchlo hľadám nejaké útočisko, kde by som mal slušnú strechu nad hlavou, a nakoniec ho aj nachádzam. Takmer rozpadávajúca sa samota pozostávajúca z ruín domu a trošku naklonenej stajne, ktorá má ale ešte stále pevnú a dobrú strechu, a ja v hodine dvanástej zaliezam dnu. Vnútri je staré, no suché seno a hoci je priestor dosť veľký, zaliezam až k jedinej murovanej stene. Rýchlo vybaľujem spacák a celtu a pokiaľ sa maličkým špinavým okienkom dostáva dnu aké-také svetlo, rozťahujem celtu, varič na pevný lieh a tiež poriadnu sviečku. Vonku už začína trma-vrma. Kopanicami lietajú blesky, hromy trasú horami aj dolami a ja si pekne ležím na starom zatuchnutom sene, popíjam sladučkú meltu s poctivou dávkou rumu a nožíkom vyjedám bravčovinu z konzervy. Čerstvý chlieb, ostrá cibuľka, jój, to sú ale dobroty. Zasa je mi fajn. Sviečka umiestnená vo výklenku jediného múru maštale vrhá rôzne podivné tiene a mne začínajú klipkať oči. Dážď bije do plechovej strechy, vietor skučí ako divý, ale ja mám v srdci mier. Takmer z posledných síl stisnem mokrými prstami knôt sviečky a ponorím sa do driemot. Neviem, čím to je, ale často sa ma zmocní zvláštny pocit, kedy si začínam predstavovať život v minulosti na území, kde sa práve nachádzam. Tak je to aj teraz. Viem, že ľudia, ktorí tu bývali, boli chudobní. Ich celý život spočíval v tom, že od rána do noci robili iba preto, aby mali čo jesť, aby nepomreli oni a ani ich deti, aby mali peniaze na nákup toho, čo nemohli dopestovať v tejto chudobnej zemi, a aby mali, ak to bude treba, aj nejakú korunku pre lekára. Život, ktorý si dnes už nikto ani nedokáže predstaviť. A predsa nás od neho delí iba necelých 60 rokov. Potom mi však únava a rum zatvoria oči a ja takmer blažene zaspávam.

Zobudil ma kopanec do boku a drsný hlas, ktorý nekompromisne povedal: „Vstávaj, vandráku, nebudeš tu chrápat zadarmo. Obuj sa, ideš mi pomocť.“ Ani neviem, čo sa vlastne okolo mňa deje, ale v okamihu som na nohách a skáčem nohami do akýchsi škrpálov, ktoré mám pri lôžku. Ten drsný zavalitý chlap, ktorý ma vyburcoval zo spánku, zvesuje zo steny hrubý zvinutý povraz a nejakú kacabaju, hádže mi ju do tváre a ja, akoby uzrozumený s tým, čo ma čaká, si ju navliekam na seba a vyrážam bez slova odporu za ním do dažďa. Chlap má v ruke lampáš, s ktorým lomcuje vietor, ale svetlo nezhasína a ja sa držím za ním. Dosť dlho klesáme vymletou cestou, či skôr akousi skratkou, ktorou sa valia potoky vody takmer priamo dolu. Chlap sa len občas obzrie, či ho nasledujem. Cez plece má skrútený povraz zo stajne a cez hlavu prehodené zemiakové vrece, z ktorého sa leje voda. Držím sa ho čo najbližšie, aby som aspoň ako-tak videl na cestu. Napokon začujem akýsi hlas, zacítim pach koní a vzápätí stojíme pri záprahu. Pod strmým stúpaním stojí malý voz so strieškou a za ojami sú zapriahnuté dva takmer vyčerpané koníky. Kone stoja úplne odovzdane, voda po nich tečie prúdom a hlavy majú sklonené až takmer po zem. Z voza sa však ozývajú hlasy. A nie sú to obyčajné hlasy. Najprv počujem hlas ženy, ktorá víta návrat svojho muža, a potom plač dieťatka, novorodenca, ktoré si tento muž vezie domov. Nie je mi jasné, odkiaľ to všetko viem, len si uvedomujem, že je to tak. Akosi viem aj to, odkiaľ ten záprah vyrazil, a podľa dychu muža tiež viem, kde všade sa zastavil, aby sa pochválil svojím potomkom a pohostil celú krčmu. Len na jedno ten grobian zabudol. Že treba doviezť tento „náklad“ aj domov. Pálenka prebila jeho rozum a teraz dostal do problémov celú svoju rodinu. Búrka urobila z jeho skratky potok plný blata a koníky, trošku slabšie, než by som očakával v tomto kraji, už jednoducho nevládali. Chlap sa vnoril pod premočenú plachtu voza a ja som počul len prosbu jeho ženy, aby to otočil a zbehol aj s vozom dolu do Chvojnice. Lenže to už teraz nešlo. Pre toho chlapa by to bola potupa. On, kopaničiar, hrdý a nezlomný, on že by sa mal vrátiť? Nikdy. Vyskočil z voza, aby uviazal povraz na oje, a povedal mi: „Kone ešte vládzu dosť, len sa im šmýkajú kopytá na ceste. Musíme ich podržať, keď spadnú alebo sa pošmyknú. Rozumieš? Aby sa nezačali šmýkať dolu.“ Uväzujeme drsný hrubý povraz na oje, idem do svahu nad nami, prehadzujem si povraz cez chrbát a oblápam ho rukami. Hľadám si pod nohami pevnejšiu pôdu, no je to ťažké. Chlapisko pribieha zospodu predo mňa a robí to isté, čo ja. Jeho žena vylieza z voza na kozlík, berie do ruky opraty a potom bičom prešľahne kone až strach a zareve tak, že zaberiem aj ja. Kone sa akoby prebudia. Skáču do postraňkov a vytŕhajú voz zo zajatia bahna na ceste. Chlap i ja zaberáme hore kopcom a jasne cítime, kedy to kone nezvládajú a kedy musíme zabrať my. Kone majú chrbty prehnuté ako závodné chrty a my občas pred nimi utekáme a občas ich ťaháme z blata. Povraz sa mi zarezáva do rúk a chrbta a keď včas nedokážem reagovať na napnutie, cítim, ako mi spaľuje kožu na chrbte. Celý sa trasiem. Cítim, ako sa mi takmer trhajú svaly, srdce mi bije ako splašené a nedostáva sa mi dychu. Našťastie stále leje a leje, a tak sme aspoň dobre chladení. Plač dieťaťa zmĺkol a žena na kozlíku je ako bohyňa. Jej tvár vôbec nevidím, len počujem, ako velí záprahu a práska bičom po koňoch. Vždy sa vyšvihneme asi tak desať – pätnásť metrov a potom oddychujeme. Ja sa trasiem, kone sa trasú, len ten chlap sa netrasie. Vždy sa na mňa otočí a povie: „Tak, vandráku, vidíš, nic neni zadarmo.“ Lenže ja meliem takmer z posledného. Potom nás už ale čaká posledný výšvih na cestu a my, chápajúc, že sme to dokázali, padáme do blata a vody tečúcej po ceste a smejeme sa ako blázni. Chlap vyťahuje z kacabaje fľašu s pálenkou a hovorí: „Daj si, vandráku, zaslúžiš si, pomohol si mi zachrániť syna.“ O žene ani zmienka. Žena však nečaká. Bičom praskne do koní a rýchlo nás minie. Mizne kdesi v tme, kde ju čaká ich dom na kopaniciach, a my s chlapom, ruky okolo pliec, sa tackáme ako dvaja vagabundi rozbitou cestou k domu. Keď prídeme, za oknom svieti svetlo a záprah stojí pred maštaľou. Z koní stúpa para a svaly sa im len tak trasú. Rovnako ako mne. Chlapovi sa nepáči, že žena nechala kone zapriahnuté na daždi. Tlmene zahreší, no potom spolu vypriahame kone a zavádzame ich dnu, kde som predtým spal. Chlap vojde so mnou do stajne, slamou povytierame spotené chvejúce sa kone, hodíme im sena do jaslí a chlap potom bez slova rozlúčky opustí stajňu a ide do chalupy. Len sliepňajúci lampáš sa kolíše nado mnou a pripomína mi celú udalosť. Nohy sa mi trasú a únava ma úplne ničí. Rýchlo sa ťahám na seno. Som premočený, ale v stajni je takmer teplo. Pach koní je ostrý, až štípe oči. Prikrývam sa akousi huňou, z posledných síl si pätami sťahujem premočené škrpále z nôh a vzápätí zaspávam.

Ráno sa budím krátko pred ôsmou. Malé okienko neprepustilo príliš veľa svetla cez pavučiny a prach a ja, ležiac v spacáku na troške suchého sena, si začínam spomínať na svoj živý sen. Úplne inými očami si prezerám malú stajňu a zaráža ma, že som v noci vo sne priväzoval koníky na železné krúžky, ktoré sú naozaj zabudované v stene a ktoré som si včera večer ani nevšimol. Potom mi zrak zablúdi hore a vidím tie klince v stene, kde bol zavesený povraz a kacabaja, ktorú som mal v noci oblečenú, a vidím tiež lampáš, ktorý tu po chlapovi zostal. Je zaprášený, sklo zadymené, ale nerozbité, a keď ho zvesím, ešte stále z neho smrdí petrolej. Toto bude asi moja korisť, moja pamiatka na ten živý sen, na tento vander, hovorím si. Balím sa, lampáš vešiam na batoh a cítim, ako ma bolí celé telo. To sa ale stáva. Viem, že keď sa prudko mení počasie, bolia ma kĺby a svaly, zle sa mi dýcha a tak. Jednoducho, starý somár. Varím si ranný čaj s rumom, zajedám ho tatrankou a hoci sa nútim, na nič iné nemám vôbec chuť. Žalúdok mám na vode ako po fláme. Do hodiny opúšťam túto samotu a mokrou krajinou, ktorá je už zasa presvietená slnkom, režem lúky a lesy, až mi čvachce v topánkach. Hlavu mám plnú nočného sna. Len nohy mám akési drevené a stuhnuté a bolí ma chrbát. Asi som zle ležal. Potom sa prehupnem cez hrebeň a dostávam sa zasa k ohrade obory. Preleziem cez plot a nádhernými lúkami klesám dolu k Mlynkom. O dve hodiny som tam. V rekreačnom stredisku je veselo. Vchádzam do chaty a samozrejme si hneď objednávam pivo. Chatár sa so mnou víta ako so starým známym, ale mne akosi nie je do reči. Popíjam pivo, potom si objednám ešte kávu a vzápätí sa mi grgne. Nie je to nič zvláštne. Lenže mne sa grgne po slivovici. A riadne. Akoby som včera pekne popíjal. Ak to poznáte, dobre viete, že grgnutie po slivovici sa nedá nijako zameniť. Ani nahradiť či napodobniť. Poriadna kopaničiarska slivovica je navyše originálom, ktorý prerazí všetko. Bolo by to celkom v poriadku, keby som nejakú slivovicu pil. Lenže ja som mal so sebou iba rum. Slivovicu som pil len v tom sne, ktorý mi ešte stále máta v hlave. Chatár Peter sa otočil ku mne s druhým pivom v ruke a hovorí: „Tu niekto popíjal slivovičku, že?“ Potom potiahne nosom a dodá: „Tuším si bol niekde s koniarmi, smrdíš jak konská deka.“ A ja sa len usmejem, vypijem aj druhé pivo a štartujem domov. S hlavou plnou myšlienok na to svoje déjà vu kráčam po ceste a snažím sa vysvetliť si to, čo sa akosi podivne okolo mňa deje.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Včera som na trase jedol sladučké slivky zo zabudnutých sadov, preto asi tá vôňa slivovice. No a v maštali sa asi vysokou vlhkosťou počas nočnej búrky nejako zaktivizovali zvyšky konského hnoja a asi preto smrdím konským potom. Asi, asi, asi. Akosi je tých asi príliš veľa. Pomaly míňam priehradu, vystúpim na kopec a okolo poľovníckej strelnice schádzam na cestu. O hodinu som doma.

Dcéra je ešte v práci, a tak šup do kúpeľne pod sprchu. Prúd horúcej vody ma takmer skrúti od bolesti a ja sa len veľmi, veľmi opatrne sprchujem a nechápem. Vyjdem spod sprchy a krútiac sa si v zrkadle prekvapene obzerám chrbát a plecia, na ktorých sa tiahne pás spáleniny so vzorkou povrazu vrytou do kože. So vzorkou hrubého a drsného povrazu zo samoty na kopaniciach.

Tento príbeh je súčasťou knihy "Karpatské horské", ktorú si môžete kúpiť v našom eshope alebo v Martinuse.