3. deň Amonova lúka – Dobrá Voda

Mon Repos a cesta na Záruby

Ráno na Amonovej lúke nám ubehlo rýchlo. Po dobrom spánku sa nám vstávalo ťažšie, ale budík na 6.30 h nepripúšťal kompromisy. Dnes nás čakala o niečo ľahšia a kratšia etapa, ale zato so stúpaním na najvyšší vrch Malých Karpát - Záruby. Nemožno povedať, že by sme sa netešili. Na kopec si každý z nás robil zálusk rovnako, ako na cieľovú rovinku na Veľkej Javorine. Predpoveď bola všelijaká. Ráno fúkal vietor a okolo obeda SHMÚ sľuboval búrky. Navyše, dozvuky vyčerpania z predošlého dňa boli ešte aktuálne. Sám som koleno stále cítil, aj keď prestávka a hlavne dlhší spánok mi veľmi prospeli. Pri prístrešku som vzal palicu, ktorá mi pomáhala väčšinu druhého dňa a rozhodol sa, že dnes ju ešte využijem. O chvíľu vyzeral použiteľne aj Michal a zvyšok nášho tímu, a tak sme pobalili zostávajúce veci a vyrazili na cestu.

Keďže samotný smerovník Amonova lúka je v smere z Dukly až za odpočívadlom, pokračovali sme k nemu. Nasledoval lesný úsek, kde trasa klesá k rázcestiu a miernym terénom pokračuje na ďalší strategický bod - Mon Repos. Na tomto mieste sme našli horáreň. Kedysi tu bolo staré poľovnícke sídlo alebo, ak chcete, kaštieľ Pálffyovcov. Neskôr sa z kaštieľa stala rekreačná chata, ktorá vyhorela. V tento deň sme mali na podobné príbehy šťastie a zistili sme, že tento osud je asi prekliatím regiónu, ale o tom trochu neskôr. Z objektu Mon Repos sa momentálne zachovala iba horáreň, ktorú viacerí označujú za dobré miesto na prenocovanie. To nemôžeme ani potvrdiť ani vyvrátiť, keďže sme spali inde, ale faktom je, že ide o obývané sídlo (aspoň v čase, keď sme oblasťou prechádzali my, bolo tam odparkovaných niekoľko áut). Zároveň sa však v lokalite nachádza kvalitný prameň, neďaleko od miest, kde sa nachádzal samotný kaštieľ. Navyše čarovná atmosféra miesta, najmä lúče vychádzajúceho slnka predierajúce sa lesom v okolí horárne, môžu prispieť k túžbe prenocovať práve tu.

Najbližší úsek nebol náročný a dobre nám poslúžil ako test pred ťažším stúpaním na Záruby. Ako prvé sme míňali rázcestie Pod Čiernou skalou, ktoré leží na hlavnej žltej "tepne" spájajúcej Plavecký Mikuláš s Čiernou skalou. O Čiernej skale sme počuli iba samé chvály a veľmi nás mrzelo, že sme si nestihli urobiť odbočku na jej vrchol. Ak turistu netlačí čas ani topánka, určite vrelo odporúčame. Cesta hrdinov SNP však vrch obchádza a po kratšom stúpaní sme sa dostali k ďalšiemu smerovníku Červená hora. Tu sme si chvíľu oddýchli a keďže test našich kolien doposiaľ prebiehal úspešne, prvýkrát sme sa začali vážnejšie zaoberať stúpaním na Záruby. Stúpanie, ktoré nás čakalo, malo asi 400 m, najhoršie vrstevnice boli v úseku na Ostrý Kameň. Nič, čo by sme nezvládli, ale po predošlých skúsenostiach si budeme musieť dať pozor a ísť opatrným tempom. Napokon, neboli tu žiadni bežci, aby nás hecovali. Jediné, čo nás hnalo vpred a nútilo občas neuvážene zrýchľovať, bola vidina oddychu - buď v krčme na Bukovej alebo až na Dobrej Vode.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Diaľkové metre nám ubiehali a kráčali sme chvíľu lesom, potom zakvitnutými lúkami popod inú dominantu pohoria - Veterlín (ďalšia sedemstovka Malých Karpát, tentokrát mimo značky) a po výraznejšom klesaní chodník odbočil východne a z diaľky sme zbadali nádrž Buková. Vedeli sme, že za rohom čaká najväčšie stúpanie, a tak sme si naplánovali pauzu na najbližšom rázcestí Brezinky. Brezinky nie sú úplne ideálnym miestom na obed či desiatu, pretože smerovník sa v podstate nachádza na asfaltke na okraji lesa. Nie sú tu veľké možnosti na stolovanie ani oddych, ale my sme improvizovali a niečo malé sme zjedli. To, že sa na Brezinkách nedá poriadne naobedovať, však ešte neznamená, že to nie je zaujímavé miesto. Opäť sme tu objavili zrúcaninu, o niečo zachovalejšiu ako na Mon Repos, ktorej pôvod sme vystopovali až po návrate domov. Kamenné základy boli kedysi obľúbenou chatou Brezinky a samotná chata bola v minulosti poľovníckym kaštieľom. Sídlo, podobne ako objekt na Mon Repose, patrilo v minulosti rodu Pálffyovcov. Podľa historických fotiek bola chata obľúbeným miestom pre rekreáciu v okolí vodnej nádrže Buková a je naozaj škoda, že ju postihol rovnaký osud ako sídlo na Mon Repose. Vyhorela a ďalšej obnovy sa nedožila. Dva objekty neďaleko seba so smutným koncom.

Podobné príbehy nás vždy fascinovali, ale nebolo veľa času na rozjímanie. Museli sme sa postaviť a ísť. Záruby volali. Po krátkom rovinatom úseku lesom, kde nás obklopovali trsy zakvitnutého medvedieho cesnaku, červená pritvrdila a nasledovalo strmé stúpanie kolmo na vrstevnice. Na začiatku stúpania na nás Michal kývol, signál sme už poznali. Volí radšej opatrné pomalšie tempo. Niežeby sme po predošlých skúsenostiach išli nejako riskantne. Všetci sme si dávali pozor, aby sme neprecenili svoje možnosti. Po najstrmšom úseku nasledoval traverz cez kopec, z ktorého bol dobrý výhľad na okolie. Pomedzi koruny stromov sa nám odkryla panoráma nádrže Buková a okolitých vrchov Ježovky a Kamenca. Ukončením výstupu sme sa dostali k zrúcanine hradu Ostrý Kameň, ktorá je v regióne obľúbená. Aktívnym turistom sa ponúka možnosť absolvovať celú trojicu atraktívnych turistických cieľov v oblasti – zrúcaninu Ostrý Kameň, Záruby a jaskyňu Driny. Trojicu ocenia najmä malí turisti, aj keď v tomto prípade si možno budete musieť vypomôcť jedným alebo dvomi presunmi dopravným prostriedkom.

Kým sme čakali na Ostrom Kameni na Michala, obhliadli sme si zrúcaninu a stretli sme ďalšieho SNP-čkára. Išiel naším smerom a mal v pláne doraziť až na Duklu. Hodili sme reč o blížiacej sa búrke. Vietor trochu zosilnel, ale obloha bola celkom čistá a podľa predpovedí sme mali ešte približne dve hodiny, takže sme boli v pohode a mohli sme pokračovať na Záruby. Viac nás znepokojovalo, že sme boli stále traja a štvrtý člen stále nedorazil. Rozhodli sme sa počkať. Michal stále nechodil, tak sme si zavolali. Bol stále v pôvodnom stúpaní a koleno to nezvládalo. Na Ostrý Kameň to mal ešte poriadny kus a hore to začínalo zaváňať búrkou. Ktovie či by stihol prísť na Záruby, nieto ešte zostúpiť do Bukovej. Výzva je výzva, ale zdravie má človek len jedno. Kolená dve, ale aj tak to za to nestojí. Naplánovali sme si stretnutie v kameňolome v Bukovej, Michal sa vydal dolnou cestou po zelenej a my sme pokračovali na Záruby.

Zo Zárub do Bukovej

Z Ostrého Kameňa to bolo ďalších 220 výškových metrov, ale ubehli nám hladko. Vietor bol stále silnejší a to nás hnalo dopredu. Cestou po hrebeni sme stihli sledovať okolité výhľady. Keďže sme sa ich dostatočne nasýtili už počas výstupu, na Zárubách sme zostali len chvíľu a dali sme len fotku. Pokračovali sme na Havraniu skalu, kde sme plánovali dlhšiu prestávku s občerstvením. Chodník po hrebeni je príjemný a ide o jeden z najkrajších turistických úsekov, ktorý na západnom Slovensku poznám.

Po ceste na Havraniu skalu sme sa párkrát obehli s kolegom SNP-čkárom, ktorý nás opustil na Havranej skale, ale naše posledné stretnutie to ešte nebolo. Dopriali sme si kratší oddych, aby sme opäť pohli našimi zásobami. Boli stále menšie a menšie a na ďalšie miesto, kde budeme môcť doplniť batohy sme striehli ako supy. Prudším klesaním z Havranej skaly sme sa dostali do okrajovej časti Bukovej. Značka sa o chvíľu napojila na hlavnú cestu, ktorá spája Podunajskú a Záhorskú nížinu. Ako to v takýchto prípadoch býva, značenie sa z cesty odkloní za miestnym kameňolomom a razí si svoju vlastnú cestu chatovou oblasťou. Tu sme museli spozornieť, pretože išlo o veľa. Aby sme trafili do blízkej krčmy, museli sme správne odbočiť, a to sa nám, vďaka viacerým indíciám od miestnych, podarilo. Teraz praktickejšie. Aby ste našli krčmu, stačí pred posledným dlhým, relatívne rovným úsekom na Dolnú Rakovú odbočiť doľava. Oblasť sa volá Sokolské chaty, ale ku krčme je potrebné zájsť trochu ďalej zo značky.

My sme zachádzku urobili a stálo to za to. Oddýchli sme si, doplnili vodu a dokúpili potrebné zásoby. Pôvodne sme sa tu mali „zoskupiť“ s Michalom, ale ten nám vopred telefonicky oznámil, že v Bukovej našiel iné pohostinstvo a rozhodol sa rehabilitovať zranené koleno tam. Na dnes to balí a na Dobrú Vodu, kde sme mali dohodnutý penzión, si vezme autobus. Drží nám palce. Bolo nám to ľúto, ale čo už. Keby sa nebol otočil, možno by bol ešte na hrebeni Zárub a ten momentálne nevyzeral veľmi lákavo. Tmavosivé mračná sa nad Bukovou točili ako na centrifúge. Popŕchať začalo, keď sme sa vrátili na značku a o chvíľu sa obloha úplne zatiahla. V diaľke bolo vidno prvé blesky. Dážď prešiel v prudký lejak a práve, keď sme hľadali útočisko, zapískal na nás starý známy z Ostrého Kameňa a Zárub. Sedel na terase jednej chaty, tak sme sa pridali. Počas čakania, kým sa počasie umúdri, sme debatovali o SNP-éčke, o tom odkiaľ trasu poznáme a prečo sme sa na ňu dali. Náš kolega plánoval spať opäť pod hradom, tentokrát na Dobrej Vode. Toto bola naše naozaj posledné stretnutie a len dúfame, že mu to vyšlo až na Duklu. Bolo fajn s niekým prebrať kilometre, čo sme mali za sebou a snáď aj preto nám to tak ubehlo. O necelú polhodinku lejak a búrka ustali a boli sme pripravení pokračovať.

Na Dobrú Vodu a zaslúžený odpočinok

Posledný úsek tretieho dňa bol v znamení relatívne nenáročného terénu bez výraznejších prevýšení. Krátky lesný úsek za chatovou oblasťou onedlho nahradil búrkou rozvodnený a zablatený chodník pri železničnej trati od smerovníka Dolná Raková. Blatom sme sa nebrodili dlho, po chvíli sa chodník zvrtol do protismeru a prekrížil hlavnú cestu. Nasledoval pomerne dlhý úsek po asfaltke, ktorý takmer po celý čas kopíroval potok Raková. Nohy nám na asfalte oťažievali, a tak sme kráčali pokojným tempom. Podobné úseky sú ideálne na študovanie mapy a plánovanie ďalšieho dňa, ale naše myšlienky sa upínali na Dobrú Vodu, večeru a najbližšiu noc pod strechou. Dúfali sme, že napriek nedeľňajšiemu večeru nájdeme v dedine ešte niečo otvorené.

Onedlho sme opäť vošli do lesa a na ďalšie rázcestie Mihalinová to bol kúsok. Smerovník sa nachádza na rázcestí v srdci lesa, ale to nám neprekážalo, pretože sme aj tak neplánovali oddychovať. Napili sme sa a už sme sa videli na Dobrej Vode. Dĺžka posledného úseku nás trochu zaskočila, ale to bolo tým, že sme mleli z posledného. Z Mihalinovej je to na Dobrú Vodu približne 4 km. Čakala nás ešte posledná časť lesom, krátke stúpanie a potom cieľová rovinka poľnou cestou do dediny.

V Dobrej Vode sú v podstate dve možnosti ubytovania. Škola v prírode a penzión. Rekreačné zariadenia a školy v prírode sú väčšinou vítaným typom ubytovania pre turistov, my však väčšinou chodíme v júni, kedy sezóna škôl v prírode vrcholí, a tak sú obsadené. Našli sme preto ubytovanie v miestnom penzióne, ktorý môžeme odporúčať.

Strechu penziónu sme rozoznali už z diaľky a vyhli sa tak blúdeniu po dedine. Znovu sme sa stretli so štvrtým členom našej partie, Michalom. O desať minút sme vyzúvali zablatené topánky v predsieni a v rukách sme držali kľúče od izieb. Pre nás to bolo nadštandardné ubytovanie, ale padlo nám vhod. Keď sme sa dali dokopy a boli pripravení vyraziť do ulíc Dobrej Vody, zistili sme, že je všetko (vrátane krčmy) zatvorené. Ochotná domáca nám však spravila praženicu a to nám úplne stačilo. Luxus v podobe televízora na izbe nám dovolil pozrieť si správy a počasie na ďalší deň a mohli sme spokojne zaľahnúť.

4. deň Dobrá Voda – Stará Myjava

Dobrovodský hrad a rozlúčka s Malými Karpatmi

Predposledný deň nášho putovania sme si prispali. Nasledujúci deň mal byť menej náročný ako predošlé a hlavne, dole nás čakali raňajky, a tak sme si dovolili trochu narušiť časový harmonogram. Doružova vyspatí a s plným bruchom sme pri káve plánovali najbližší úsek. Cítil som sa fajn, palicu, ktorá ma istila od stúpania na Čmeľok som nechal pod Zárubami. Andrej trochu cítil achilovku, Marekovi zasa robil problémy členok, ale každému z nás poriadna posteľ a odpočinok pod strechou penziónu zaúčinkovali ako zázračný liek. S Michalom to bolo o niečo horšie, ale ráno vstal a nekríval. Rozhodol sa, že bude ďalej pokračovať s nami a boli sme tomu radi.

Vyrazili sme o 7.45 h. Čoskoro sme opúšťali Dobrú Vodu cez miestny cintorín, kde odpočíva slovenský básnik Ján Hollý. Červené značenie prechádza priamo cintorínom a zaujímavosťou je, že za cintorínom bolo ešte pár ďalších náhrobných kameňov staršieho dátumu. Netrvalo dlho a prišli sme k odbočke na Dobrovodský hrad, ktorý sme sa rozhodli vynechať. Keďže všetci pochádzame z Piešťan, mali sme tú česť a do Brezovej pod Bradlom sme chceli prísť čím skôr.

Čakali nás posledné úseky, ktoré sme v Malých Karpatoch absolvovali a treba povedať, že neboli o nič menej zaujímavé ako predošlé. Najprv sme sa popasovali so stúpaním okrajom borovicového lesa. Nasledoval presvetlený lesný úsek k smerovníku Skálie. Odtiaľ sa značenie vinulo popod miestne kopce Černastá a Končitá a vzhľadom na zmiešané lesy sme sa miestami cítili ako niekde v Malej Fatre. Keď sme sa približovali k rázcestiu Ostrá úboč, začal chodník stúpať do najvyššieho bodu trasy, ale bolo to príjemné stúpanie, ktoré sme absolvovali bez väčšej námahy. Oproti predošlým dňom bolo skoro zanedbateľné. Keď sme dorazili na Ostrú úboč, rozhodli sme sa pre krátku pauzu na desiatu. Najedli sme sa a spravili si nejaké fotky. Konečne znova vo štvorici.

Pomaly bol čas lúčiť sa s Malými Karpatmi. Na najbližšom smerovníku, Brezová pod Bradlom–Mladosť, budeme za hranicou pohoria, ktoré nám počas posledných dní ukázalo tak veľa. Na sentiment však nebolo príliš času. Nasledujúci úsek klesania bol po asfaltke a Michal začal opäť cítiť zranenie kolena a veru, mali sme čo robiť, aby sme ho dostali dole.

Cez Bradlo - Myjavskou pahorkatinou

Skoré popoludnie v Brezovej pod Bradlom nás privítalo pekným slnečným počasím. Čoskoro budeme musieť riešiť, čo s Michalom, ale rozhodli sme sa, že si najprv nakúpime a skúsime sa niekde najesť. Po ceste do centra sa nám podarilo odfotiť sa so smerovou značkou na Piešťany – trochu detinské, ale boli sme blízko domoviny. Popravde, z Dobrej Vody to bolo možno ešte bližšie, ale tam nebola žiadna smerovka. V centre sme poľahky našli supermarket, kde sme dokúpili všetko potrebné. Pri pokladni sme stretli ďalšieho turistu s podozrivo veľkým batohom. Išlo opäť o kolegu z Cesty hrdinov SNP, kráčal v opačnom smere. Keďže bol v Brezovej, nepochybovali sme, že v pohode príde do cieľa, napriek tomu sme si zaželali všetko dobré. Vyzeral, že nechce zbytočne strácať čas a to my vlastne tiež, takže sme sa rýchlo rozišli. Hneď vedľa supermarketu bol podnik, kde varili. Už si nepamätám, kedy mi tak chutil stroganov a tarhoňa, ale tu z taniera zmizol veľmi rýchlo. Po jedle bol čas pozrieť počasie a dohodnúť sa ako ďalej. Michal mal ešte dovolenku a nechcel nás opustiť, ale Bradlo a hlavne zostup z neho chcel obísť. Dohodli sme sa, že miestom nášho ďalšieho stretnutia bude Myjava. Klobúk dole pred ním. Väčšina ľudí by to zabalila, ak by niektorý z úsekov musela obísť, on však pokračoval a zostal v tom s nami. Počas túry sme si asi ani neuvedomili, aké ťažké musí byť pokračovať, ak niektorú časť človek musí vynechať. Ale aj takéto situácie prináša diaľková turistika. Kývli sme si na pozdrav, Michal zostal na stanici a my sme pokračovali smerom k Bradlu.

Na križovatke pred kostolom sme odbočili doprava a chvíľu sme kráčali pozdĺž garáží a domov. V miestach, kde rodinné domy prechádzajú do chatovej oblasti sme museli odbočiť doľava, smerom na lúku, kde chodník stúpa popri chatárskej a záhradkárskej oblasti. Plynulo sme prešli do lesa a onedlho stúpanie začalo naberať na intenzite. Turistický chodník občas na chvíľu vykukol na cestu pre automobily, aby sa vzápätí mohol schovať späť v lese. Výškové metre, ktorých sme od kostola po parkovisko pod vrcholom Bradla prekonali 265, sme si spríjemňovali čítaním náučných tabúľ. V poslednej fáze sa chodník schová hlbšie do lesa a po poslednom stúpaní vyústi pri parkovisku pred Mohylou generála Milana Rastislava Štefánika.

Asi je zbytočné uvádzať ďalšie informácie, Mohyla na Bradle je dobre známa každému lokálnemu turistovi. Podobne ako v prípade Dobrovodského hradu, aj Mohylu sme niekoľkokrát navštívili ešte ako žiaci a študenti. Napriek tomu sme v tomto prípade zachádzku urobili a to nielen preto, že to vlastne zachádzka ani nie je. Mohyla je od značky naozaj iba kúsok. Okrem iných dôvodov, ktoré hrajú v prospech návštevy tejto stavby, je odtiaľ tiež nezabudnuteľný výhľad na okolie a Myjavskú pahorkatinu. My sme konečne, po skoro štyroch dňoch putovania, zbadali náš cieľ - Veľkú Javorinu. Zdala sa byť tak blízko. Mimochodom, práve na Bradle končí Štefánikova magistrála, ktorá je na západnom Slovensku súčasťou Cesty hrdinov SNP.

Z Mohyly na Bradle sme zamierili späť na značku, ktorá od parkoviska klesá severnou stranou smerom k myjavským kopaniciam. Hneď v klesaní pod Bradlom sme zbadali chatu. Počas našej návštevy bola zatvorená a mali sme veľké pochybnosti o tom, či ešte niekedy otvoria. Nasledoval pohodový úsek kopanicami, najprv k smerovníku Jandova dolina, potom do dedinky Polianka. Počas týchto kilometrov sme mali možnosť v diaľke sledovať najsevernejšiu a najvýchodnejšiu časť Malých Karpát, na úpätí s Čachtickým hradom. Do týchto miest nás Cesta nezaviedla, ale stoja za návštevu počas iného výletu. Prečo sa obmedzovať iba na jednu turistickú trasu? Kúsok za Poliankou červená značka zišla z hlavnej cesty, prešla na lúčnu a to bolo miesto, kde nás čakal Michal. Do Myjavy nám zostávali približne 4 km, ale vo veľmi príjemnom slabom klesaní a úsek nám ubehol veľmi rýchlo.

Boli sme v Myjave. Väčšina turistov, ktorí sa na SNP-čku odhodlajú, nocuje práve tu. Dá to rozum, Myjava je pomerne veľké mesto a nájdete tu všetko potrebné. Nás plán bol výstup na Veľkú Javorinu v posledný deň stihnúť v priebehu dopoludnia, a tak sme chceli ešte pár kilometrov potiahnuť. Aby sa neopakovalo to, čo sa stalo v prvý deň na Salaši, mali sme rezervované ubytovanie na Starej Myjave, v časti Uhliská. Znamenalo to navýšenie trasy asi o 5 km, čo by malo byť prijateľné vzhľadom na nižší celkový počet kilometrov. Neboli sme si však istí presnou lokalitou a koľko budeme musieť ísť zo značky. Zbytočné bolo však špekulovať vopred, pozreli sme si mapu a z centra Myjavy sme pokračovali ďalej.

Krátko nato sme sa zastavili v supermarkete, kde sme dokúpili vodu a veci na večeru a raňajky. Za supermarketom sa značenie tiahne okrajom mesta, dôležité bolo prejsť podchodom pod železničnou traťou. Ďalej sme nemali kde zablúdiť, značenie pokračuje stále pozdĺž hlavnej cesty, akoby smerom k Veľkej Javorine. Kráčanie po asfaltovej ceste však dá zabrať a postupne sme začali cítiť nachodené kilometre aj v tento deň. "Vypľuvnutí" sme kráčali pozdĺž cesty. Slnko pálilo ako pec a museli sme vyzerať rozbito. Azda hlavne preto sa pri nás o chvíľu zastavila milá pani na Oktávke a keď nás videla pozerať do mapy, spýtala sa nás či nepotrebujeme poradiť. Ukázali sme jej adresu a len sa zasmiala. „No, prejdete sa,“ oznámila nám a pokračovala v jazde. Nám to po tom všetkom paradoxne až tak ďaleko nepripadalo a naozaj o chvíľu sme boli na mieste. Zvalili sme sa pri plote a čakali na domáceho.

Predĺžiť si trasu na Myjave bolo, na rozdiel od Salaša, výborné rozhodnutie. Ubytovanie sa nachádzalo priamo na značke (priamo znamená, že ráno sme iba otvorili bránku a pokračovali sme po značke) a v tejto ročnej dobe malo k dispozícii nielen bazén, ale aj obrovskú záhradu. Dopriali sme si sprchu a schladenie sa v bazéne. Na začiatku júna bola voda ešte ľadová, ale aj tak to stálo za to. V kuchynke sme si spravili večeru. Ubytovanie malo spoločenskú miestnosť a ihrisko, ale tie si užijeme snáď pri inej príležitosti. Na dnes sme mali dosť a mohli sme ísť spať. Nocovali sme takmer pod Javorinou.

5. deň Stará Myjava – Veľká Javorina

Šprint na Veľkú Javorinu

Nepotrebovali sme sa ukracovať o kvalitný spánok pod strechou, na dosiahnutie nášho cieľa – doraziť na Veľkú Javorinu dopoludnia – nám bohato stačilo vyraziť pred 8.00 h. Michal nám ešte večer povedal, to čo sme vlastne čakali. Stúpanie na Veľkú Javorinu s nami neabsolvuje, pretože by to znamenalo nasledujúce klesanie do Cetuny. Ráno sa s nami rozlúči a z Myjavy si vezme spoj domov. V tvári mu bolo vidieť mierne sklamanie, ale chalan má náš obdiv. Nielen preto, že s výnimkou niektorých rizikových kopcov prešiel z Devína takmer rovnaký počet kilometrov ako my, ale najmä preto, ako sa k tomu postavil a pokračoval s nami úseky, ktoré zvládal. Kto vie, ako by sme sa v jeho situácii zachovali my, či by sme to neboli zabalili. Koniec-koncov sám som v druhý deň nebol ďaleko od toho, aby som to zistil. Každopádne, ráno o pol ôsmej sme od bránky smerom k Bielym Karpatom stúpali len Andrej, Marek a ja.

Hneď od začiatku sme nahodili vražedné tempo, ale výškové metre, ktorých nám zostávalo celkom dosť, boli rozložené naozaj dobre a to robilo stúpanie primeraným. O chvíľu sme sa ocitli v Bielych Karpatoch a postupne na nás začala padať nostalgia predošlých dní a túžba pokračovať ďalej. Zhodli sme sa, že po dvoch nociach strávených v ubytovaní pod strechou, by sme sa opäť radi zložili pod širákom a je škoda, že nepokračujeme. O chvíľu sme sa ocitli pri smerovníku Hrabina a odtiaľ nasledovalo stúpanie cez Vrch Slobodných smerom k štátnej hranici a vrchu Čupec. Červená značka ďalej pokračovala na rozmedzí česko-slovenskej hranice a kráčali sme jednou nohou u nás a druhou u našich bratov. Po chvíli sme dorazili na Dibrovov pomník, kde bolo odpočívadlo, ale iba sme sa napili a zjedli nejaký rýchly cukor. Miest na odpočinok je v priebehu značky na štátnej hranici niekoľko, niektoré vrátane ohniska. My sme sa však už videli na Holubyho chate, a tak sme na to opäť dupli. Zostávalo nám prejsť vrchom Durda a potom absolvovať finálne stúpanie na hrebeň Veľkej Javoriny. Tu sme trochu spomalili, aby sme si na záver neuhnali nejaké zranenie z nerozvážnosti, keďže stúpanie má strmší priebeh ako predošlé úseky. Na hrebeni poriadne fúkalo a v ovzduší bolo cítiť prichádzajúci studený front. Nám však chladný vzduch radosť nepokazil, nateraz sme končili, a tak sme si to užívali.

Cesta hrdinov SNP sa smerom z Devína najprv priblíži k vysielaču, ale aby sme sa po značke dostali na samotný vrchol bez skracovania, museli sme značku nasledovať po asfaltke okolo Holubyho chaty a poza chatu a vysielač prejsť k samotnému vrcholu. Pri smerovníku sme sa zložili a prvý raz za celých 150 kilometrov sme sa zapísali do vrcholovej knihy. Urobili sme si nejaké fotky do albumu, aby nám ženy verili, že sme nesedeli celých päť dní v krčme na Devíne. Vietor sa stále dvíhal, ale chvíľu sme ešte posedeli a Andrej nám rozlial z domáceho, ktoré celú cestu šetril na túto príležitosť. Ešte pár minút sme pozerali smerom, ktorým značenie pokračuje na Moravu a v duchu sme rozmýšľali, kedy príde pokračovanie.

A to bolo všetko. Stihli sme to pred dvanástou a zastavili sa v Holubyho chate na obed. Potom sme zbehli do Cetuny, na autobus do Nového Mesta nad Váhom a naše putovanie sa tentokrát skončilo.

Záver

Priznávam, písať článok s viac ako ročným odstupom nie je jednoduché. Má to však aj pár pozitív. Niektoré zážitky sa mi časom uležali v hlave a sám som bol prekvapený koľko vecí si stále živo pamätám. Napriek časovému odstupu som sa snažil naše zážitky sprostredkovať tak, ako sme ich zažívali a vnímali pred rokom. Keďže som nemohol ponúknuť spoveď SNP-éčkara, ktorý prešiel naraz celú 769 km dlhú trasu, snažil som sa aspoň sprostredkovať zážitky chalanov, ktorí sa s trasou spoznali prvý raz a pokiaľ možno ich obohatiť o pár praktických poznámok z terénu. Dúfam, že pomôžu tým, ktorí stále zvažujú, či sa dať na túto, bez prikrášľovania, veľkolepú slovenskú turistickú magistrálu. Či už ako jeden veľký pochod alebo na etapy.

P. S.: V predošlých článkoch je možné sa dočítať o začiatku tejto etapy ako aj, že sme to z Veľkej Javoriny potiahli ďalej a nezabalili to. Aspoň zatiaľ nie.

• Cesta hrdinov SNP: Devín – Amonova lúka
• Cesta hrdinov SNP: Veľká Javorina – Tren. Teplice
• Cesta hrdinov SNP: Trenčianske Teplice – Sklené

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek